Športové
7 min. čítania

V Pavlovi Demitrovi stratilo Slovensko nielen výnimočného hokejistu, ale aj príkladného športového gentlemana s vrúcnym vzťahom k vlasti

-
-

Tragicky zosnulý Pavol Demitra bol nielen skvelý hokejista, jeden z najlepších na svete, ale aj ozajstný športový gentleman. Výnimočné bolo jeho rytierstvo na ľade, prístup k reprezentácii Slovenska, aj maximálna pomoc rozvoju hokeja, vrátane mládežníckeho, v „jeho“ Dukle Trenčín. Slovensko v ňom stratilo mimoriadnu osobnosť. Preto stredajšia správa o tragickej havárii lietadla hokejistov ruského Lokomotivu Jaroslavľ, medzi ktorými bol aj Paľo, u nás bolestne zasiahla hádam každého. O Demitrovom hokejovom majstrovstve nemôže byť sporu. Bol brilantný technik, ktorý obdivuhodným spôsobom „čaroval“ s pukom. Jeho hráčske schopnosti u nás pripomína aj poštová známka, ktorá zvečňuje nezabudnuteľný gól do siete ruského brankára Bryzgalova pri rozhodujúcom samostatnom nájazde vo vlaňajšom olympijskom dueli Slovenska s Ruskom. Demitrova dlhoročná hokejová produktivita v kluboch na Slovensku, v reprezentácii, v zámorskej NHL a naposledy v KHL, sa pohybovala okolo magického priemeru bod na zápas. Nemenej dôležité však bolo, že ako hráč s mimoriadnou hokejovou inteligenciou dokázal vtlačiť pečať hre celej formácie, s ktorou bol na ľade. Tešil sa veľkému rešpektu spoluhráčov a dokázal stmeliť tím. Nie náhodou bol kapitán reprezentácie na olympiáde 2006 v Turíne, aj na tohtoročných majstrovstvách sveta na Slovensku, kde sa po poslednom zápase ako 36-ročný emotívne a v slzách pred očami vďačného bratislavského publika lúčil s reprezentačnou kariérou. Paľo však bol aj hokejový rytier. Jeho správanie na ľade bolo príkladné. Klub fair play Slovenského olympijského výboru ho ocenil najvyšším ocenením za príkladný čin už v roku 2000. V zámorskej NHL dostal v tom istom roku Lady Byng Trophy za správanie v duchu fair play v kombinácii s vynikajúcimi športovými výkonmi. Vtedy už v NHL patril ako kľúčový hráč tímu Saint Louis Blues (víťaza Prezidentského pohára pre najlepší tím základnej časti NHL 1999/2000) medzi ozajstné hviezdy. Status hviezdy prvej veľkosti si udržal aj počas nasledujúcich viac než desiatich rokov, kdekoľvek hral. A mal ho až do chvíle svojho tragického skonu. Výnimočný bol Demitrov prístup k reprezentácii Slovenska. V roku 1996 účinkoval pri premiére nášho tímu v A-kategórii majstrovstiev sveta v Rakúsku. O dva roky neskôr bol medzi päticou našich hráčov v NHL, ktorí prileteli na hlavný olympijský turnaj v Nagane, ale napokon cestu zo zámoria merali zbytočne, pretože Slováci nepostúpili z kvalifikačného turnaja. Reprezentácii prišiel pomôcť aj na ZOH 2002 v Salt Lake City, kde sa predovšetkým vinou diskriminačného hracieho systému Slováci znovu nedokázali prebojovať do hlavného turnaja. Napriek veľkému sklamaniu však na reprezentáciu nezanevrel a o rok neskôr práve on na MS vo Fínsku rozhodol víťazným gólom v zápase proti Česku o zisku našich bronzových medailí. V sezóne 2004/05 bola výluka v NHL. Demitra v tom čase žiaril v drese Dukly Trenčín, z ktorej sa pred rokmi dostal do veľkého hokeja. Krátko pred majstrovstvami sveta v Rakúsku sa jeho manželke mali narodiť dvojičky. Pamätám si, že keď jedno z nich krátko po narodení zomrelo, bol to obrovský šok. Nikto nepredpokladal, že by Paľo v ťažkom duševnom rozpoložení cestoval na šampionát. Každý by z ľudsky veľmi pochopiteľných dôvodov akceptoval jeho neúčasť. Napriek tomu Demitra na šampionát išiel a patril medzi našich najlepších hráčov. O rok neskôr na olympiáde v Turíne, kde náš tím vyhral všetkých päť zápasov v základnej skupine, bol jeho kapitán. V nešťastnom štvrťfinálovom zápase proti Česku takmer prišiel o oko, keď ho tvrdá strela spoluhráča trafila do tváre. Ďalší rok však znovu reprezentoval Slovensko na majstrovstvách sveta. Stále mám pocit, že je nedocenené, čo dokázal Pavol Demitra na vlaňajšej zimnej olympiáde vo Vancouvri – v meste, kde v tom čase pôsobil v klube NHL Canucks. Všetci u nás si pamätajú, že bol najplatnejší hráč tímu Slovenska, ktorý skončil na 4. mieste a že v semifinále proti Kanade za stavu 2:3 jeho strele na klubového spoluhráča Luonga zopár sekúnd pred koncom chýbali možno dva-tri centimetre, aby prešla do siete. Demitra patril k najlepším hráčom celého turnaja a s 10 bodmi vyhral kanadské bodovanie. Novinári z celého sveta ho vybrali aj do All Stars tímu turnaja. Žiaľ, málokto si dnes už spomenie, akou tortúrou pred týmto svojim „životným“ turnajom Paľo prešiel. A pritom práve to, čím pred olympiádou prešiel, jeho výkony ešte povyšuje a jasne demonštruje jeho vrúcny vzťah k reprezentácii našej krajiny! Takže pripomeniem: Po vážnom zranení ramena v apríli 2009 podstúpil Demitra dve operácie. Napriek všemožnej snahe uňho aj pol roka po operácii pretrvávali silné bolesti, ktoré mu bránili v návrate na ľad. Veľmi chcel hrať v slovenských farbách na ZOH vo Vancouvri a keď mu nepomohli kanadskí lekári, vybral sa v decembri 2009 na Slovensko za fyzioterapeutom Pavlom Purdekom, ktorého pomoc vnímal ako poslednú nádej. Vtedy hrozilo, že definitívne skončí s hokejom. Purdek sa mu intenzívne venoval dva týždne v Banskej Bystrici. Po výraznom zlepšení stavu za ním prišiel v januári 2010 aj priamo do Vancouvru, kde mu pomohol tak, že mohol znovu naplno trénovať a zakrátko aj hrať. Demitra však krátko pred ZOH znovu nehral, tentoraz z vážnych rodinných dôvodov – jeho manželka bola dvakrát hospitalizovaná a klub mu dal voľno, aby sa mohol starať o deti. Až tesne pred ZOH sa manželkin stav zlepšil a on napokon mohol nastúpiť na olympijský turnaj. Aj v uvedenej veľmi ťažkej situácii, ktorú navyše komplikovali jeho zlé vzťahy s klubovým trénerom Vigneaultom (ktorý mu nedôveroval a nedával dostatočný priestor na ľade), sa Paľo len za niekoľko týždňov - a do značnej miery individuálne, s malou zápasovou praxou - špičkovo pripravil na ZOH. Podľa mňa tam bol najlepší hráč turnaja. Hral – obrazne povedaný – ako malý Boh. Nemožno zabudnúť ani na jeho všestrannú pomoc rozvoju hokeja, vrátane mládežníckeho, v Dukle Trenčín. Stal sa významným akcionárom tohto klubu, z ktorého vzišlo mimoriadne veľa špičkových slovenských hokejistov a investoval doň množstvo peňazí z toho, čo zarobil hokejom. Mestu, klubu a športu, z ktorého vzišiel, intenzívne vracal, čo dostal. Aj pre toto bude veľmi chýbať. Paľo, je mi cťou, že som s Tebou počas môjho nie dlhého pôsobenia vo funkcii hovorcu Slovenského zväzu ľadového hokeja mohol spolupracovať a spoznať ťa trochu zblízka. Som šťastný, že som mohol naživo z hľadiska sledovať Tvoje výkony na majstrovstvách sveta 2005 v Rakúsku, na olympiádach v Turíne i vo Vancouvri, aj na tohtoročnom svetovom šampionáte na Slovensku, kde si sa tak emotívne lúčil s najcennejším dresom našej spoločnej vlasti, pre ktorú si toľko vykonal. Česť Tvojej pamiatke!