Športové aktuality
13 min. čítania

Vedúci výpravy slovenských atlétov na OH v Tokiu Martin Pupiš: Olympijské hry sú pre mňa najviac

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Foto
TASR - Jaroslav Novák

Martin Pupiš pôsobil ako vedúci výpravy slovenských atlétov na uplynulých olympijských hrách v Tokiu i pred piatimi rokmi v Riu de Janeiro, na ktorých získal Matej Tóth historické zlato v chôdzi na 50 km. Trénersky Pupiš priviedol chodcov Kazimíra Verkina a Máriu Katerinku Czakovú na OH dovedna päťkrát. Zároveň zastáva pozíciu šéftrénera Slovenského atletického zväzu, v rámci ktorej sa podieľal v uplynulých rokoch prakticky na všetkých najväčších úspechoch. Viac sa o Martinovi Pupišovi i o „kráľovnej športu“ na Slovensku dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Martin Pupiš sa narodil 19. októbra 1978 v Banskej Bystrici. Rodičia ho odmalička viedli k športu, pretože pracovali ako učitelia telesnej výchovy. Od piatich rokov sa venoval gymnastike, z ktorej prešiel v piatom ročníku na základnej škole k atletike. V chôdzi na 10 km získal na majstrovstvách Európy juniorov v slovinskej Ľubľane 1997 bronzovú medailu. Postupne sa dostal k trénerstvu a pod päť kruhov priviedol Kazimíra Verkina (Atény 2004, Peking 2008) a Máriu Katerinku Czakovú (Londýn 2012, Rio de Janeiro 2016 a Tokio 2020). Ako vedúci výpravy sa pričinil o zlatú medailu Mateja Tótha v chôdzi na 50 km v Riu de Janeiro 2016. V rovnakej pozícii sa predstavil aj na nedávnych OH v Tokiu. Martin Pupiš aktuálne pôsobí v úlohe šéftrénera Slovenského atletického zväzu. Ako docent prednáša na Katedre telesnej výchovy a športu Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Ako ste sa dostali k športu?

Moji rodičia pracovali ako učitelia telesnej výchovy. Z toho dôvodu bolo samozrejmé, že som navštevoval športoviská. Od piatich do desiatich rokov som sa venoval gymnastike. Následne som v piatom ročníku začal s atletikou. Postupne som zistil, že šprinty i stredné vzdialenosti sú pre mňa krátke. Na základe toho som sa dostal k chôdzi.

Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Bolo to veľmi pekné obdobie môjho života. Vtedy som vnímal svet tak, že najväčší problém planéty je, či uspejem alebo neuspejem na pretekoch. Zamýšľal som sa len nad tým, či ma budú po tréningu bolieť nohy. (úsmev) Zažil som, samozrejme, športové úspechy aj pády. Beriem to však ako veľkú školu života, ktorá ma pripravila do ďalších fáz mojej profesionálnej kariéry. Hoci nie každý môže vyhrať olympijské hry, tak by som pre nadobudnutie skúseností odporučil športovať.

Začali ste s trénerstvom bezprostredne po ukončení aktívnej športovej kariéry?

Už keď som športoval, tak som sa vždy zaujímal o to, ako fungujú veci počas tréningu. Vždy som sa pýtal aj mojich trénerov, čo a prečo robíme. Toto sa snažím posúvať aj mojim študentom, aby dokázali svojim zverencom adekvátne odpovedať. Keď som mal zhruba 18 rokov, tak som začal radiť aj kolegom športovcom. Následne som sa neprebojoval na olympijské hry v Sydney. Definitívne som sa rozhodol venovať trénerstvu pred OH v Aténach, na ktorých štartoval môj zverenec Kazimír Verkin.

Čerpáte inšpiráciu od niektorého z trénerov?

Šport by sa nemal končiť len tým, že niekto podá výkon. Preto beriem ako nielen ľudský, ale aj trénerský vzor môjho prvého trénera Miroslava Ďumbalu. Začal ma viesť, keď som mal štrnásť rokov. Naozaj nás aj vychovával a naučil nás mať rád šport. To je z môjho pohľadu najdôležitejšie. Mal k nám rodičovský prístup, čo nás všetkých posunulo.

Pôsobíte ako šéftréner Slovenského atletického zväzu a podieľate sa na príprave chodkyne Márie Katerinky Czakovej. Ktoré profesionálne úspechy si vážite najviac?

Z hľadiska šéftrénerstva je to bez pochyby víťazstvo Mateja Tótha na OH v Riu de Janeiro 2016. Teším sa z toho aj vzhľadom na to, že s Maťom sme spolu tak trošku športovo vyrastali. Keď prešiel k Maťovi Spišiakovi, tak ma oslovili, aby som bol konzultant jeho tréningovej skupiny. Rovnako hodnotím pozitívne postup Slovenska do prvej ligy družstiev. Je to však viac manažérska funkcia. Z rýdzo trénerského pohľadu som rád, že moji zverenci päťkrát štartovali na olympijských hrách. Dva razy sa to podarilo Kazimírovi Verkinovi a trikrát Márii Katerinke Czakovej.

Vytýčili ste si cieľ v trénerskej kariére?

Ako šéftréner by som chcel znovu zažiť, aby sa niektorý z našich atlétov „pobil“ o víťazstvo na OH alebo na MS. Sú to veci, ktoré sa v slovenskej atletike nestávajú každý deň. Zároveň by som chcel, aby sa nám podarilo postúpiť do prvej divízie európskej ligy družstiev. Je tam však viacero faktorov, ktoré to ovplyvňujú. Z trénerského hľadiska by som bol rád, ak by sa mi podarilo pripraviť nejakého športovca na takej úrovni, aby sa pod piatimi kruhmi dostal minimálne do desiatky.

Na olympijských hrách v Riu de Janeiro ste sa premiérovo predstavili v úlohe vedúceho výpravy slovenských atlétov. Utkvel vám najviac v pamäti zlatý úspech Mateja Tótha?

Jasné, že úspech Mateja Tótha bol v Brazílii nad všetkým. Mal som možnosť podať mu sto metrov pred cieľom slovenskú vlajku. Keď víťazne dokráčal do cieľa, tak sa mi pred očami premietol celý film o tom, čo sme spolu zažili. Naozaj máme blízky vzťah. Pamätám si, keď som boli spolu na sústredení približne pred dvadsiatimi rokmi, že tam prišiel chlapec, ktorý robil všetko správne. Doberali sme si ho, že si asi myslí, že raz bude olympijský víťaz. Nakoniec sa to stalo. V deň, keď Mateja dekorovali, tak Marcel Lomnický skončil piaty. Na to si tiež rád spomínam. Mal som možnosť v Riu vidieť naživo aj ďalšie súťaže v iných športoch. Napríklad som sledoval zisky medailí vodných slalomárov či rýchlostných kanoistov. Prvý raz som pôsobil ako člen realizačného tímu, takže pre mňa išlo o veľké veci. Celkove išlo v porovnaní s Tokiom o „naozajstné“ OH, ktoré sa uskutočnili aj s divákmi.

Mohli by ste porovnať OH v Riu de Janeiro s uplynulými v Tokiu?

Tokio bolo špecifické v tom, že sme sa okrem iného nemohli chodiť pozerať na iné športy. Zároveň každý musel 48 hodín po ukončení súťaže opustiť olympijskú dedinu. Vzhľadom na to sme si ani nemohli úplne prejaviť tímovú spolupatričnosť. Chýbala tam atmosféra. Ak by sme to porovnali s Riom, tak pred piatimi rokmi išlo v podstate o brazílsky karneval. Japonci majú na všetko pravidlá. Keď sa povie, že sa nemôže prejsť za túto čiaru, tak Japonec to dodrží. Museli sme sa vyrovnať s istými rozdielmi.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Je to pre mňa najviac, čo môže byť v športe. Olympijské kruhy sú to, s čím som sa od šiestich rokov ráno budil a večer zaspával. Prekáža mi, že tam prídu aj trinásťročné deti a často si nevážia tento športový sviatok. Rovnako nerozumiem, prečo si olympijské hnutie nechá dehonestovať futbalový turnaj vzhľadom na to, že futbalisti hrajú s vekovým obmedzením do 23 rokov.

Spolupracuje sa v rámci slovenskej atletiky medzi vedením, trénermi a športovcami bez komplikácií?

Spolupráca je na veľmi dobrej úrovni. Neviem však úplne posúdiť, aké sú náhľady z inej strany, pretože som vo funkcionárskej pozícii. Nie je žiadne tajomstvo, že som na minulotýždňovom zasadnutí výkonného výboru po olympijskom neúspechu (z môjho pohľadu) ponúkol svoju funkciu. V hlasovaní som dostal veľmi silný mandát. Od ľudí, ktorých si vážim a v športe veľa dokázali, pociťujem značnú podporu. V každej organizácii sa určite vyskytnú problémy, avšak náš zväz zrejme patrí medzi tie, ktoré majú najmenej rušivých momentov.

Z Tokia si slovenská atletika odniesla štrnáste miesto končiaceho Mateja Tótha a pätnástu priečku talentovanej prekážkarky Emmy Zapletalovej. Vnímate tieto výsledky až tak kriticky?

Pri mojom hodnotení mi členovia výkonného výboru mierne vyčítali môj maximalistický pohľad, pretože som označil naše vystúpenie za neúspech. Výsledky neboli vyslovene zlé, hoci vnútorne to tak pociťujem. Podobné si pripísali napríklad aj Maďari, ktorí o dva roky usporiadajú majstrovstvá sveta v atletike. Napokon, štrnáste miesto Mateja Tótha bude pravdepodobne výkon, na ktorý bude slovenská chôdza ešte dlho spomínať. Emma Zapletalová skončila pätnásta, čo hodnotím skvele. Mohla síce postúpiť do finále, no ako hlavnú úlohu si stanovila uspieť na ME do 23 rokov. To sa jej podarilo. Dokonca aj olympijské finalistky jej hovorili, že ju sledovali a veľmi ju chválili. Taktiež Gabika Gajanová podľa mňa podala dobrý výkon, pretože sa musela „popasovať“ s postcovidovými útrapami. Napriek tomu takmer postúpila do semifinále. Možno s výnimkou Marcela Lomnického ostatné výkony športovcov zodpovedali aktuálnemu stavu podľa toho, čo sa od nich očakávalo.

Na majstrovstvách Európy do 23 rokov v estónskom Tallinne utvorila Emma Zapletalová na 400 m prekážky rekord podujatia. Ste spokojný s výsledkami našich nádejí?

Keď som si sadol do lietadla po tomto podujatí, tak som mal pocit šťastia. Emma fantastickým spôsobom vyhrala a aktuálne už máme dvoch atlétov, ktorí držia rekord šampionátu. Okrem nej sa to podarilo ešte Jánovi Volkovi. Matej Baluch skončil na 400 metrov prekážky na siedmom mieste, vďaka čomu sa zaradil medzi jasných kandidátov na štart na OH v Paríži 2024. Gabike Gajanovej ušlo o jedno miesto finále, takže do budúcna môže niečo ukázať. Siedmy rok sa pohrávame s myšlienkou, že chceme „prebudiť“ štafety. Vďaka voľnej karte sme postavili dve štvorice, ktoré dosiahli slovenský rekord, hoci mužskú neskôr diskvalifikovali.

Viktória Forster si na juniorských majstrovstvách sveta pripísala dve finálové účasti. Najskôr skončila šiesta na stovke a na 100 m prekážky ju nešťastne diskvalifikovali. Hodnotíte tento šampionát ako úspešný?

Tým, že išlo o šprintérske disciplíny, tak to na slovenské pomery nemá v tejto kategórii obdobu. Viktória patrí medzi veľké prísľuby do budúcna a mohla by nadviazať minimálne na výsledky Jána Volka. Dúfam, že bude mať dostatočnú podporu od kompetentných. Potrebuje dostať šancu a priestor, aby sa mohla ďalej rozvíjať. Má veľký potenciál a zďaleka ho nevyčerpala.

Vidíte budúcnosť v kontexte kvalitných výsledkov našich talentovaných atlétov pozitívne?

Určite to nebude v najbližšom období také ako v uplynulom, keď sme vedeli, že Matej Tóth bude mať vždy šancu na medailu a kladivári budú hádzať o finále. Verím však, že vývoj k OH v Paríži 2024 sa bude uberať správnym smerom. Myslím si, že Emma Zapletalová môže byť svetovo konkurencieschopná. Rovnako Viktória Forster by mala byť vo veku, keď bude môcť nasledovať Jána Volka. Nemôžeme však mať „veľké oči“, že získame medaily v behu na sto metrov. Ako som vravel, perspektívna je taktiež Gabriela Gajanová. Ak sa pozrieme na nasledovníkov Maťa Tótha, tak máme talentovaných chodcov. Je to však pre nich ešte veľmi skoro, no v ďalšom olympijskom cykle by sa mohli dostať k slovu aj oni. „Nezlomil som palicu“ ani nad Marcelom Lomnickým, ktorý stále bude v Paríži v dobrom veku. Ide o pretekára, ktorý mal na medailu aj teraz, avšak viacero vecí hralo na rozdiel od Ria proti nemu. Verím, že ešte v Paríži zabojuje o kvalitný výsledok.

V čom sú z vášho pohľadu pozitíva v slovenskej atletike?

Ako absolútne pozitívum vnímam, že na Slovensku sa postaví viac ako dvadsať nových atletických štadiónov. To bola naša veľká slabina. Keď to porovnáme len s Českou republikou, tak tam sa nachádza približne desaťnásobne viac certifikovaných štadiónov ako u nás. Keď sa deti nemajú kde venovať atletike, tak len ťažko s ňou začnú. Máme pomerne dobrý systém vzdelávania trénerov. Sú tu ľudské kapacity na to, aby sme sa zlepšovali. Keď sa vytvorí kvalitná infraštruktúra, tak to môže pomôcť slovenskej atletike.

Badáte aj priestor na zlepšenie?

Negatívum je, že Bratislava ako jediné hlavné mesto v Európe nemá plnohodnotnú atletickú dráhu. V tomto nás predbehlo už aj Moldavsko. Taktiež disponujeme len jednou ako tak regulárnou atletickou halou, ktorá však nemá šampionátové parametre. Len v Prahe sa nachádza viac atletických hál ako na celom Slovensku, a to sa nepozerám na vyspelejšie krajiny. Ako miernu nevýhodu vidím aj to, že v porovnaní s inými športmi sme relatívne dostupný šport. Nemusíte vynaložiť veľké náklady, aby ste sa mu mohli venovať. Aj preto sa v atletike dokáže presadzovať veľké množstvo krajín. V súčasnosti niektorí atléti dokážu prekonať svetové rekordy, o ktorých sme si v minulosti mysleli, že sú neprekonateľné.

Čo vás čaká v najbližšom období?

Z pohľadu slovenskej atletiky si musíme „upratať“. Musíme nastaviť procesy tak, aby sme v Paríži dosiahli lepšie výsledky ako v Tokiu. Nebude to jednoduché, pretože systém podpory športu na Slovensku je krkolomný. Aj ja osobne budem musieť veľa vecí prehodnocovať, čo musím zmeniť. A to aj napriek tomu, že mi na zasadnutí výkonného výboru vyslovili dôveru.

Mali by ste odkaz pre nádejných športovcov?

Ako som povedal športovcom na majstrovstvách Európy do 23 rokov: „Kto nemá veľké sny, nemajú sa mu aké splniť“.

zuzana
Tokio 2020
Tokio 2020
K4 Tokio 2020
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri