Športové aktuality
9 min. čítania

Vicemajster sveta i Európy vo vzpieraní Miloš Čiernik má 60

Ľubomír Souček
Miloš Čiernik v časoch, keď patril do svetovej vzpieračskej špičky.
Foto
Ján Súkup

Pred bezmála štyrmi desaťročiami patril rodák z Námestova Miloš Čiernik, ktorý vyrastal v Zubrohlave, medzi veľké postavy svetového vzpierania. Multimedailista z vrcholných súťaží 19. januára oslavuje 60. narodeniny.

Zaslúžilý majster športu Miloš Čiernik bol najstarší a najúspešnejší z troch vzpieračských bratov Čiernikovcov (okrem neho súťažili aj Daniel a Marián), ktorí rástli v TJ Oravan Bobrov pod vedením Jána Buca. So vzpieraním tam začal ako 13-ročný. Vyučil sa za obrábača kovov. O päť rokov neskôr prestúpil v roku 1981 do ZŤS Košice, kde ho viedol Karol Gumán, ale ako dvadsiatnik narukoval do Prahy.

Členom policajného strediska vrcholového športu RH Praha bol Čiernik v rokoch 1983-1990 a potom, keď sa transformovalo na PSK Olymp Praha, v ňom ešte tri roky pokračoval. Až po skončení vzpieračskej kariéry sa vrátil na Slovensko.

Miloš Čiernik.
Miloš Čiernik.
Foto
Ján Súkup

Ako 20-ročný sa Miloš Čiernik v roku 1983 v kategórii do 100 kg stal v Káhire juniorským vicemajstrom sveta a v San Marine juniorským vicemajstrom Európy. O rok neskôr už v rovnakej hmotnostnej kategórii žiaril medzi mužmi.

Z európskeho šampionátu 1984 vo Vitorii sa vrátil s tromi medailami – v trhu získal bronz, v dvojboji (výkonom 390 kg) aj v nadhode striebro.

O štart na olympijských hrách v Los Angeles v dôsledku bojkotu hier zo strany veľkej väčšiny vtedajších socialistických štátov prišiel. Na „trucolympiáde“ Družba vo Varne, kde vzpierači dosahovali podstatne lepšie výkony než na OH, získal v dvojboji výkonom 385 kg bronz v kategórii do 100 kg.

O rok neskôr bol valibuk z Oravy v životnej forme. Na svetovom šampionáte 1985 v Södertalje skončil vo vyššej kategórii do 110 kg druhý v trhu (175 kg), nadhode (222,5) i dvojboji (397,5), keď ho zdolal jedine fenomenálny Jurij Zacharevič zo ZSSR.

Na majstrovstvách Európy 1985 v Katoviciach pridal tri bronzové medaily. Pôvodne tam mal štartovať v nižšej hmotnostnej kategórii, ale nestihol včas zhodiť z váhy a tak súťažil v „stodesiatke“.

V roku 1986 si v príprave na ME v Karl-Marx-Stadte natrhol úpon svalu na pravom stehna a vynechal celú sezónu. Hoci si v ďalšom roku utvoril osobné maximum, ďalších medailí z vrcholných súťaží sa už nedočkal.

Miloš Čiernik.
Miloš Čiernik.
Foto
Ján Súkup

Na ME 1987 v Remeši si Čiernik v kategórii do 110 kg v každej disciplíne vybojoval zhodne štvrté miesto, na MS v Ostrave zase piate miesto. V oboch prípadoch dvihol v dvojboji rovných 400 kíl (180 + 220), čo bolo jeho životné maximum.

Pred OH 1988 v Soule sa rozhodol zhodiť do „stovky“. Aby to mal jednoduchšie a nemusel hmotnosť upravovať opakovane, vynechal ME v Cardiffe. Olympijský štart v Soule mu však nevyšiel, takisto ako žiadnemu z dovtedy špičkových československých vzpieračov. V trhu, v ktorom sa zvyčajne technicky trápil, zdvihol základ 175 kg, vďaka čomu bol na priebežnom štvrtom mieste. Ale v nadhode, čo bola vždy jeho silnejšia disciplína, neuspel. Nezdvihol základ 210 kg a v dvojboji skončil bez umiestenia...

Po operácii kolena v ďalšom roku sa do niekdajšej veľkej formy Miloš Čiernik už nevrátil. V reprezentácii Československa však bol až do roku 1992. Na vrcholných podujatiach bolo jeho najlepším výsledkom 6. miesto v dvojboji v superťažkej kategórii (nad 110 kg) na MS 1990 v Donaueschingene (v trhu aj v nadhode bol piaty), ale jeho dvojbojársky výkon 357,5 kg bol veľmi ďaleko za jeho životným maximom.

Takisto šiesty, ale v kategórii do 110 kg, skončil aj na ME 1992 v Szekszárde, kde znovu zdvihol v dvojboji 357,5 kg. Vďaka tomu si vybojoval aj účasť na olympijských hrách v Barcelone, ale to už bola jeho labutia pieseň. Do 110 kg tam obsadil výkonom 352,5 kg 16. miesto.

Čiernik získal v dvojboji štyri tituly majstra Československa a v rôznych vekových kategóriách utvoril spolu 126 slovenských a 52 československých rekordov. V Prahe ho postupne trénovali Václav Peterka, Petr PavlásekJan Vondrák, v reprezentácii ČSSR Emil Brzóska, František ŠkardaKarel Duspiva„Najviac so mnou pracovali Peterka a Vondrák,“ hovorí Miloš.

Medzi slovenskými vzpieračmi mu ako viacnásobnému medailistovi z MS a ME patrí v histórii čestné miesto v spoločnosti majstra sveta i Európy v dvojboji Martina Tešoviča, historicky prvého slovenského majstra sveta i Európy (v trhu) Ondreja Hekela, ako aj slovenských rodákov, ktorí sa takisto výrazne presadili počas kariéry strávenej v Česku – Dušana Poliačika a Antona BaraniakaNa rozdiel od nich sa však Čiernik na Slovensko vrátil.

Miloš Čiernik
Miloš Čiernik
Foto
ČOV

Aktuálny rozhovor s Milošom Čiernikom

● Miloš, ako došlo k tomu, že ste v roku 1981 narukovali do Prahy, keď na Slovensku vzpieračov zastrešovalo ASVŠ Dukla Trenčín?

„Nemohol som to ovplyvniť. Keď vtedy vrcholoví vzpierači rukovali, jeden rok mala právo prednostného výberu RH Praha, druhý rok zase Dukla Trenčín. A vtedy si ako prvá vyberala Rudá hvězda.“

● Prečo ste tam zostali aj po skončení základnej vojenskej služby?

„V Rudej hvězde Praha nám utvorili dobré podmienky a keďže tam bola hromada Slovákov – istý čas napríklad aj tenista Miloš Mečíř, zvykol som si. Tým športovcom, ktorých si chceli v RH udržať, potom ponúkli byty. Takže kým existovalo Československo, zostal som tam. Keby som narukoval do Dukly Trenčín, tam by to so mnou bolo zrejme podobné.“

● Po rozdelení ČSFR ste sa však vrátili domov na Slovensko. Čo rozhodlo?

„Moja manželka, ktorá bola predtým dlho moja spolužiačka, sa chcela vrátiť na Slovensko. A keďže som v Martine dostal zaujímavú pracovnú ponuku, presťahovali sme sa tam. V Martine žijem dodnes. Vychovali sme tam s manželkou päť detí.“

● Roky o vás nebolo nič počuť. Čo ste robili po skončení vzpieračskej kariéry?

„V Martine som pätnásť rokov pracoval ako inštruktor pre výcvik policajtov. Ďalších dvanásť rokov som potom pôsobil ako operačný dôstojník na linke 158 pre martinský okres. Potom som odišiel do výsluhového dôchodku.“

● Ako z chlapca z malej obce na Orave mohol vyrásť svetový vzpierač? Aké faktory sa vo vašom prípade museli spojiť?

„V každom prípade som dostal do daru dobrý genofond. Veď u nás v rodine sme mali samé chlapiny – mužov so širokými ramenami a s rukami ako lopaty. Už v pätnástich rokoch sme boli vyspelí a silní ako dospelí muži. K tomu sa musela pridať moja silná vôľa, bez ktorej by som tú tréningovú drinu vydržal. A samozrejme, bolo veľmi dôležité, že v Bobrove, ktorý je len tri kilometre od Zubrohlavy, kde som vyrastal, sa našiel vzpieračský fanatik Ján Buc. On decká z okolia doslova pobláznil a vytvorením oddielu ich dokázal podchytiť. Navyše si treba uvedomiť, že okrem vzpierania popri futbale žiadny organizovaný šport v okolí neexistoval.“

● Boli ste vicemajstrom sveta i Európy, niekoľko rokov ste patrili do absolútnej svetovej vzpieračskej špičky. Ktorý úspech vo svojej kariére vnímate ako vrchol?

„Jednoznačne tri striebra z majstrovstiev sveta 1985 v Södertalje. To je bez diskusie.“

● A čoho vám je najviac ľúto?

„Určite olympijských hier 1988 v Soule. Prišli sme tam len krátko pred súťažou, nemali sme poriadnu aklimatizáciu, a tomu zodpovedali výsledky takmer celej našej vzpieračskej partie. Trh som ešte celkom zvládol, ale keď som nezvládol základný pokus na 210 kíl v nadhode, pri ktorom sa mi zdalo, že už to ,dám´, pochopil som, že je zle a že v tento deň sa mi to nepodarí. Neuspel som ani v ďalších dvoch pokusoch a skončil som bez umiestenia.“

● Veľkú formu ste mali už o štyri roky skôr, ale o štart na OH 1984 v Los Angeles ste vinou československého bojkotu prišli. To vás tak nemrzelo?

„Musím sa priznať, že bojkot OH v Los Angeles som neprežíval až tak bolestne, ako ten neúspech v Soule. Bol som vtedy ešte príliš mladý a neskúsený, takže ma to až tak nezasiahlo. Navyše sa rozhodlo mimo mňa. V Soule som to však mohol ovplyvniť sám...“

● Ste dnes v nejakom kontakte so vzpieraním?

„Trochu ho sledujem, ale že by som bol nejako veľmi ,v obraze´,  sa nedá povedať.“

● A pokiaľ ide o kontakt s vašimi bývalými kolegami z reprezentácie?

„Mám ho veľmi sporadický. Nestretávame sa, len občas si s niekým zavoláme. Napríklad Tónovi Baraniakovi som blahoželal k sedemdesiatke. O dianí v Čechách mám občas nejaké informácie od Petra Hudečka a sem-tam od Daniela Kolářa. Skôr som v styku s bývalými vzpieračmi z Bobrova.“

● Svojho času nám spomínal štvornásobný olympionik v boboch Milan Jagnešák, takisto z Oravy, že váš príklad ho v športe veľmi ovplyvnil...

„Dobre sme si rozumeli a aj v čase, keď bol Milan v Prahe, sme boli často v styku. Svojím spôsobom ovplyvňoval aj on mňa.“

● Ako dnes trávite voľný čas, keď ste výsluhový dôchodca?

„Teším sa zo života, z dvoch vnúčat, a užívam si dôchodok. Vždy som túžil hrať na heligónke, ale popri vzpieraní, práci a rodine na to akosi nikdy nebol čas. Ten prišiel až pred šiestimi rokmi. Vtedy som si heligónku kúpil a poctivo som sa na nej učil hrať. Dnes chodím aj s partiou po okolí hrať pre dôchodcov a občas s ostatnými v kapele aj spievam.“

● Činky už nedvíhate?

„Pravidelne síce chodím do posilňovne, ale trénujem s menšími váhami – podľa chuti. Cvičenie drží moje telo pohromade. Našťastie, na rozdiel od mnohých iných vzpieračov nemám problémy s chrbticou ani s pohybovým aparátom.“

Slovenský olympijský a športový výbor jubilantovi Milošovi Čiernikovi srdečne blahoželá!

Friuli-Venezia Giuli EYOF 2023
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri
Partneri MOV
3_alianz
1_air
14_visa
13_Toyota
12_Samsung
11_pg
10_panasonic
9_omega
8_intel
5_bridgestone
4_atos
2_alibaba
6_cocacola