Šport a olympizmus
Bratislava
7 min. čítania

Vo veku 87 rokov zomrel kapitán strieborného tímu futbalistov ČSSR z Tokia 1964 Anton Urban

Profile picture for user Soucek
Ľubomír
Souček
Najpamätnejšia chvíľa v športovom živote Antona Urbana. Ako kapitán futbalového družstva ČSSR na striebornom stupienku na OH 1964 v Tokiu.
Foto
Archív SOŠV
Anton Urban v spoločnosti prezidenta SOŠV Antona Siekela (vpravo) a čestného prezidenta SOŠV Františka Chmelára.
Foto
Ján Súkup

Podľa informácie na webovej stránke Slovenského futbalového zväzu v piatok 5. marca vo veku 87 rokov zomrel kapitán strieborného družstva futbalistov ČSSR z olympijských hier v Tokiu 1964 Anton Urban. Rodák z Kysaku (nar. 16. januára 1934), ktorý spojil svoj futbalový život takmer výlučne so Slovanom Bratislava, odohral v čs. lige 279 ligových zápasov (väčšinu v obrane po boku Slovenského futbalistu storočia Jána Popluhára), v rakúskej lige za Wacker Innsbruck 18 zápasov, za československý A-tím 4 zápasy a za čs. olympijský tím 20 zápasov. Na OH v Tokiu nastúpil vo všetkých šiestich dueloch a strelil jeden gól (Zjednotenej arabskej republike).

Významná postava nášho futbalu bola aj veľkou morálnou autoritou. Anton Urban bol držiteľ najvyššieho slovenského ocenenia fair play za celoživotné pôsobenie v súlade s princípmi humanizmu a v duchu fair play - Ceny Jána Popluhára, ktoré mu udelil Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV). Od Slovenského futbalového zväzu dostal Cenu fair play Ivana Chodáka aj Zlatý odznak SFZ a stal sa členom Sieny slávy slovenského futbalu. Aj v pokročilom veku bol členom kolégia Klubu fair play Slovenského olympijského výboru. Stále sa zaujímal o futbalové dianie a každého, s kým sa rozprával, ohuroval detailnými spomienkami na svoje hráčske časy.

Anton Urban so striebornou olympijskou medailou cestou z ihriska po finálovom zápase s Maďarskom. V pozadí vľavo brankár František Schmucker.
Foto
Archív SOŠV

Anton Urban sa narodil v Kysaku, ale od ôsmich rokov žil v Bratislave. „Cez druhú svetovú vojnu som stratil otca a presťahovali sme sa v roku 1942 do hlavného mesta. Žili sme tam len z maminho dôchodku, ale ja som sa medzi rovesníkmi cítil ako najchudobnejší nie z tohto dôvodu, ale preto, lebo som nemal otca. Práve preto ma tak upútal a napokon k sebe pevne pripútal sport. Jožo Múdry (manžel slávnej krasokorčuliarskej trénerky – pozn. autora) ma zavolal v roku 1947 do mládežníckeho tímu futbalistov ŠK Bratislava. Tam vtedy boli ozajstní futbaloví velikáni, ktorí zakrátko doviedli tím na prvé miesto v Československu – Reimann, Vičan, Pažický a mnohí ďalší. Očarili ma genialitou svojej hry a dodnes na nich s obdivom spomínam. Nielen na to, ako ovládali futbalové umenie, ale aj ako krásne prijali mňa – mladučkého novica. Oni ma formovali a podobne som sa neskôr snažil aj ja ovplyvniť mladších, ktorí v Slovane začínali pri mne – Jokla, bratov Čapkovičovcov, Zlochovcov a ostatných,“ spomínal Anton Urban, keď si v roku 2013 v Bojniciach prevzal Cenu Jána Popluhára.

So svojím o rok mladším rovesníkom Popluhárom dlhé roky tvorili piliere obrany bratislavského Slovana. Obaja boli známi futbalovými schopnosťami, ale aj rytierskosťou na trávniku. Anton Urban síce vo futbale nedosiahol zďaleka toľko ako jeho veľký priateľ, ktorý sa mohol popýšiť 62 medzištátnymi zápasmi v drese ČSSR, striebornou medailou z majstrovstiev sveta 1962 v Čile i bronzovou z majstrovstiev Európy 1960, aj nomináciou do výberu sveta. Ale takisto ako Popluhár bol aj Urban dlhé roky bol neodmysliteľná súčasť obrany Slovana, veď za 15 rokov v seniorskom tíme tohto klubu odohral 279 ligových zápasov. Obaja skončili v belasých farbách v roku 1968 a odišli hrať do zahraničia. Paradoxné je, že len o rok neskôr dosiahol Slovan najväčší klubový úspech v histórii československého futbalu – triumf v európskej klubovej súťaži číslo dva, Pohári víťazov pohárov.

Momentka z finálového zápasu olympijského turnaja v Tokiu, nebezpečná situácia pred bránkou čs. tímu. Anton Urban vzadu.
Foto
Archív SOŠV

Za pätnásť rokov v československej lige sa Anton Urban ligového titulu nikdy nedočkal. V A-tíme Československa odohral len 4 zápasy, do medailových tímov na ME 1960 ani na MS 1962 sa v silnej konkurencii neprebil. Vrchol jeho kariéry preto jednoznačne znamenali olympijské hry 1964 v Tokiu. Ako kapitán a v 30 rokoch najstarší hráč tímu nastúpil na všetkých šesť zápasov a strelil jeden gól. A na stupni víťazov si ako prvý z tímu prevzal striebornú medailu.

„Olympiáda je posvätná udalosť pre aktívnych účastníkov, aj pre divákov. Je to len raz za štyri roky, čosi mimoriadne a nádherné. Schádzajú sa tam najlepší športovci z celej zemegule. Už samotná účasť na OH je veľká vec. Keď som videl to množstvo športovcov z celého sveta – a mnohých veľmi slávnych – cítil som sa veľmi skromnučký. A keď som si na začiatku hier prezrel prekrásny Olympijský štadión, len som sníval, aké by to bolo zahrať si na ňom finále. A stalo sa! Dokonca som to zažil v úlohe kapitána.... Som veľmi hrdý, že som sa stal účastníkom OH, a k tomu ešte úspešným. Olympijské hry v Tokiu – to je pre mňa posvätná spomienka,“ zaspomínal si predvlani pri bratislavskom stretnutí členov strieborného olympijského tímu ČSSR.

Finálová jedenástka tímu ČSSR z OH 1964 s podpismi „osmičky“ z bratislavského stretnutia v roku 2019. Na snímke v prvom rade Brumovský, Masný, Urban a Mráz, za nimi Vojta, Valošek, Geleta, Weiss, Pičman, Lichtnégl a Schmucker.
Foto
Archív SOŠM

Družstvo Československa podľahlo v olympijskom finále Maďarsku na čele s vynikajúcim kanonierom Ferencom Benem 1:2. Mohlo to dopadnúť aj inak? Urbanov pohľad: „Maďari, s ktorými sme hrali vo finále, mali vynikajúce družstvo. Na rozdiel od toho nášho ich olympijský výber bol v podstate totožný s reprezentačným ,áčkom´. Nemyslel som si, že by sme ich mohli zdolať, ale napokon to nebolo až také nemožné. Bol to otvorený zápas. Dali sme si vlastný gól a ja som v závere nepremenil veľkú šancu. Nemrzí ma to, len si to veľmi dobre pamätám... Ale aj keď sme prehrali, myslím si, že nikto z nás si nemyslel, že by sme mali finálovú prehru ľutovať. Bol to beztak veľký zážitok.“

Na OH v Tokiu patril Anton Urban vo veku 30 rokov medzi najstarších športovcov v čs. výprave. Naopak, 16-ročná športová gymnastka Marianna Krajčírová bol najmladšia zo všetkých. Rodák z Kysaku mal nad mladou Košičankou otcovský "dozor". Takto sa spolu stretli po dlhých rokoch.
Foto
Ján Súkup

V tokijskej knižnej pamätnici z OH 1964, ktorá vyšla v ČSSR, sa píše: „Je šťastie mať takého trénera ako Rudolf Vytlačil. Pristupoval k hráčom s ľudskou citlivosťou, vedel ich stmeliť v jednoliaty kolektív, prebudiť všetky ich  sily. Nestrpí v mužstve primadony, je rovnako starostlivý a prísny ku každému.“ Autor ďalej napísal: „Vytlačil sa chopil ťažkej úlohy a utvoril príkladný kolektív z hráčov z 11 klubov. Šťastnú ruku mal aj pri výbere kapitána mužstva. Každý súhlasil, aby ním bol najskúsenejší hráč, 30-ročný obranca bratislavského Slovana Anton Urban. Urban bol druhým motorom nášho mužstva, strojcom dobrej nálady a rozdúchavačom bojového ducha, bez ktorého by sme v kľúčovom zápase s NDR zložili zbrane.“

Na spoločnej fotografii členov strieborného tímu z Tokia 1964 po 55 rokoch v Bratislave zľava Cvetler, Mráz, Urban, Geleta, Masný, Švajlen, Knebort a Brumovský.
Foto
Ľubomír Souček

Na predvlaňajšom bratislavskom stretnutí členov strieborného tímu z Tokia 1964 Anton Urban trénera veľmi vyzdvihol: „Vytlačil nebol ani Čech, ani Slovák, on bol viedenský Čech. Bol to teda typologicky iný človek a nás Slovákov aj Čechov vnímal inak, než väčšina ostatných. Ale spoločne nás považoval za absolútne rovnocenných partnerov.  Podľa tohto si zložil mužstvo podľa svojho gusta. My všetci sme si boli vedomí toho, že je to ozajstná osobnosť, športová a trénerská ikona. Nesmierne sme ho uctievali a rešpektovali. Pre nás bolo obrovským motívom, že práve takýto človek nám vyslovil plnú dôveru. Bol jeden z nás.”

Ešte jedna fotografia z olympijského finále. Anton Urban za najnebezpečnejším maďarským útočníkom a najlepším strelcom turnaja Benem, vpravo Vojta.
Foto
Archív SOŠV

Podobne s veľkým uznaním sa vyjadroval aj o niektorých ďalších trénerov, ktorí ho viedli. Predovšetkým o Leopoldovi „Jimovi“ Šťastnom. Snažil sa veľa si brať z múdrosti svojich trénerov a niečo z nej zaštepiť aj futbalistov, ktorých potom trénoval sám. „Ale musím byť úprimný - dokázal som povedať stotinku tej múdrosti, čo oni, ba možno ani to nie,” vyznal sa svojho času. Napriek tomu o futbale dokázal veľa a pútavo rozprávať.

Z deviatich slovenských členov strieborného tokijského sa Anton Urban odobral na večnosť ako štvrtý v poradí. Už v roku 2003 zomrel Štefan Matlák, o rok neskôr František Schmucker a v roku 2018 Vladimír Weiss I.

Slovenský olympijský a športový výbor vyjadruje hlbokú sústrasť rodine a blízkym Antona Urbana. Česť jeho pamiatke!

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri