Rýchla kúra zabrala, Ján Volko má za sebou najťažšie finále šesťdesiatky
Ešte v noci zo štvrtka na piatok to vôbec nevyzeralo, že sa šprintér Ján Volko predstaví na halových majstrovstvách Európy v Istanbule. Rýchla kúra však zabrala a najrýchlejší Slovák v histórii sa štvrtýkrát na kontinentálnom šampionáte pod strechou prebojoval do finále. Časom 6,57 obsadil v boji o medaily 5. miesto. S výnimkou troch šampionátov by tento výkon vždy stačil na medailu.
Volko si dokázal vo všetkých troch istanbulských behoch vylepšiť sezónne maximum, vo finále o ďalšiu stotinu sekundy oproti semifinále.
Najťažšie finále šesťdesiatky
Iba tesne mu unikol významný historický zápis, keď sa nestal štvrtým šprintérom histórie, ktorý získal štyri cenné kovy z kontinentálneho šampionátu. V zbierke tak naďalej má zlato z Glasgowa 2019, striebro z Belehradu 2017 a bronz z Torune 2021.
„Dnes bol v mojich silách osobný rekord 6,55, ale nezvládol som štart. Aj preto bol môj výsledný výkon ,iba´ na úrovni 6,57. V prvom rade som však šťastný, že som vôbec bežal a dostal sa do finále. Čo sa týka mojich pocitov, teraz vo mne prevláda radosť, ten smútočný podtón vyplýva skôr z celodennej únavy,“ hovoril pre atletika.sk Ján Volko.
Na medailu by tentoraz nestačil ani nový slovenský rekord 6,54. Slovák potreboval bežať o štyri stotiny rýchlejšie ako 6,57, ak chcel mať medailu. Už pred šampionátom vedel, že cenný kov bude visieť veľmi vysoko a bude náročné ho získať. Konkurencia je z roka na rok väčšia. Hreje ho predovšetkým pocit, že štyrikrát za sebou bežal vo finále šesťdesiatky na HME.
„Určite to bolo najťažšie finále šesťdesiatky, aké som kedy bežal. Úroveň šprintu išla ohromne nahor. O to väčšiu cenu má moje piate miesto. Som zaň nesmierne vďačný. Keby mi však niekto pred šampionátom povedal, že skončím vo finále piaty s časom 6,57, tak by som to samozrejme bral. Nerobím atletiku už pre medaily, ale pre ľudí, ktorí mi každý deň obetujú svoj čas, odvádzajú pre mňa maximum a podporujú ma. Je to oveľa dôležitejšie ako nejaké kúsky plechu zavesené na šnúrke,“ uviedol pre web SAZ Ján Volko.
V kontexte konkurencie a dosiahnutého času prirovnal 5. miesto z Istanbulu na úroveň zlata z Glasgowa 2019 alebo minimálne medailí z iných halových šampionátov. „Pribudli mladší a rýchlejší šprintéri a evidentne majú viac síl ako ja. Myslím si, že si treba vážiť každý výsledok. Ja som rád, že som mohol byť dnes vo finále a užiť si jeho úžasnú atmosféru.“
Ján Volko možno podcenil tureckú realitu
Pohodu v tíme narušil pred prvým štartom jeho zdravotný stav. V noci zo štvrtka mal teplotu, cítil bolesti hlavy. Dostával vitamíny. Aj v piatok podvečer ukazovala ortuť teplomeru 37,2 °C. Nad odhlásením sa neuvažoval, obával sa len, že nebude môcť dať do šprintu maximum. Našťastie, v sobotu už bolo všetko v relatívnom poriadku.
„Zrejme som podcenil tureckú realitu a napil som sa neprezieravo vody z vodovodu. Bola z toho náhla viróza, ale nejako sa nám s tímom podarilo ju zažehnať. Keby som sa dnes cítil tak ako včera, asi ťažko by som zabehol takýto výkon. Našťastie, ráno sa zlepšilo a s prispením všetkých ľudí okolo mňa sa podarilo dostať môj stav pod kontrolu,“ popisoval pre web SAZ Ján Volko.
Zlato získal nečakane Talian Samuele Ceccarelli za 6,48. Víťaz neumožnil úspešnú obhajobu titulu svojmu krajanovi Lamontovi Marcellovi Jacobsovi. Úradujúceho olympijského šampióna zdolal rovnako ako tento rok na domácom šampionáte, tentokrát o dve stotiny.
