Športové aktuality
Rozhovor
15 min. čítania

Zažil zlatú aj temnú stránku Ameriky, v prvom seniorskom súboji ho pokoril detský vzor a olympijský víťaz

Viktor Kalinács | Program športovej žurnalistiky
Giovanni Slanec (v červenom).
Foto
Archív GS

Málokedy sa stane, že sa športovec v sedemnástich rokoch stane naraz juniorským majstrom a seniorským vicemajstrom svojej krajiny. Na príbehu GIOVANNIHO SLANECA, reprezentujúceho farby košického Ilyo ŠKP, je nezvyčajné aj to, že sa mu to podarilo krátko po zotavení zo zranenia.

Giovanni, za tvojím menom akoby sa ukrýval taliansky pôvod. Prezradíš viac?

Na to sa ma pýta veľa ľudí, ale nie som ani z polovice Talian (úsmev). Rodičom sa to meno jednoducho páčilo, tak mi ho dali.

Boli rodičia aj pri vzniku taekwondového príbehu? Ako ste sa k nemu vôbec dostali?

Začalo sa to popri tom, ako som chodil na základnú školu v Rimavskej Sobote. Keď som mal deväť rokov a poobede som odchádzal zo školy, tak som si všimol, že zopár chlapcov chodilo trénovať do telocvične. Raz som sa šiel pozrieť a videl som, že tam robia všelijaké otočky, predvádzajú kopy, zápasili spolu. Na druhý deň ma tam zobral môj otec. V deviatich rokoch som takto začal a baví ma to doteraz.

V Rimavskej Sobote si urobil prvé kroky, potom tvoja cesta nabrala smer Košice. Ako vyzerá, lepšie povedané, vyzeral tvoj „bežný“ deň?

Na športovom gymnáziu, na ktoré chodím od svojich 15 rokov a kde zároveň bývam aj na internáte (pozn. red. v čase koronakrízy nie), máme dvojfázové tréningy. Od pondelka do štvrtka sú to dva tréningy denne. Ranný tréning máme od 8:00 do približne 9:15, potom pokračujeme vyučovaním od 10:00 zhruba do 15:00, niekedy aj do 16:00. Každý z nás má ešte večerný tréning vo svojom vlastnom klube. V Košiciach pôsobia dve najúspešnejšie kluby. Prv som bol v Koryu, teraz som v Ilyu.

Je mi cťou že môžem byť členom Juniorského olympijského tímu. Znamená to pre mňa veľa a motivuje ma to ísť si za ďalšími úspechmi. - Giovanni Slanec o členstve v Juniorskom olympijskom tíme.

Bola to pre teba veľká zmena zvyknúť si na život v metropole východného Slovenska?

Rimavská Sobota je o dosť menšie mesto ako Košice. Chvíľu trvalo, kým som si na to zvykol. Prvý deň som pri ceste na tréning aj zablúdil, keď som vystúpil na úplne inej zastávke.

Čo s láskou k športu urobilo uplynulých dvanásť mesiacov?

Keďže je tu s nami koronavírus, tak nemáme možnosť výraznejšie trénovať. Stále ma to, samozrejme, baví. Napĺňa ma neopísateľný pocit pred zápasom, tréma a adrenalín.

Giovanni Slanec.
Foto
Archív GS

Ako vnímš popularitu a konkurenciu v taekwonde na Slovensku a vo svete?

Na Slovensku nemáme až takú konkurenciu, ale v Európe aj inde vo svete je to dosť populárny šport. U nás sa to postupne zlepšuje.

Skús porovnať taekwondo napríklad s džudom, ktoré je u nás známejšie.

Džudo sa odohráva často na zemi, kde sa súpera snažíte prehadzovať a dostať ho na lopatky. My máme vesty a helmy, pričom používame iba nohy. Súpera sa snažíme zasiahnuť na vestu alebo na hlavu. Keď je to z otočky, je to za viac bodov, klasický kop na vestu je za dva body. Na konci tretieho kola sa body sčítajú a kto ich má viac, ten vyhral. Samozrejme, pokiaľ to dovtedy nie je K.O.

Máš aj nejaký obľúbený kop či kombináciu, ktorú rád predvádzaš v súboji?

Keď som bol menší a súťažil pri žiakoch, tak som mal obľúbenú otočku, ktorá mi vychádzala pri každom súperovi. Teraz už obľúbenú kombináciu nemám, skôr sa skúsim viac prispôsobiť súperovi. Je to predsa len viac o taktike.

Ako vyzerá samotná príprava na duel? Vieš opísať, čo všetko si musíš obliecť?

Máme dobok – to je výstroj, ktorý nosíme. Máme chrániče na píšťalách, na lakťoch, takisto aj špeciálne rukavice. Na priehlavkoch, veste a helme máme senzory, ktoré snímajú kopy a následne priraďujú body. Samozrejme, je tam ešte suspenzor a chránič na zuby.

Koľko trvá takáto predzápasová rutina a navlieknutie do výstroja?

Celé to nezaberie viac ako dve-tri minútky. Vestu a helmu nám dávajú až pri nástupe na zápas.

Ako posledné si spomenul chránič na zuby. Stáva sa často, že dochádza aj k tomuto typu zranení?

Už mi zlomili aj zub na spodnej časti sánky. Je tam síce malá pravdepodobnosť, že prídem o zuby, ale môže sa to stať.

Si poverčivý? Máš poradie, v akom sa obliekaš, alebo niečo úplne iné, na čo nedáš dopustiť?

Špeciálny zvyk nemám, iba rozcvičku, ktorú stále vykonávam. Sú to presné cviky, ktorými začínam a zahrejem sa. Je to rozcvička, ktorá mi sedí a po ktorej viem, že som pripravený na zápas.

Pamätáš sa na svoj prvý turnaj a úspechy?

Na svoju prvú súťaž som šiel už po troch mesiacoch, mal som vtedy biely opasok. Je to najnižší opasok, každý polrok sa pritom páskuje. Na páskovaní musíte zvládnuť určité prvky, aby vám dali daný stupeň – pásku. Nastúpil som proti súperom, ktorí mali zeleno-modré opasky a trénovali možno štyri roky. Hneď prvá súťaž mi vyšla, získal som na nej zlato. Boli to moje prvé výhry, ale, samozrejme, prišli aj prehry, keď sme šli na väčší turnaj.

Nielen mládežnícke, ale už aj juniorské časy sa pre teba skončili, za sebou máš prechod k seniorom. Mal si už väčšiu možnosť vyskúšať túto konkurenciu?

Teraz som prvý rok medzi mužmi, tu to bude ťažšie. Nestihol som si ani vyskúšať mnoho seniorských turnajov, lebo prišiel začiatok roku 2020 a s ním aj korona. Bol som na jednom turnaji v Slovinsku a to bola odvtedy aj moja posledná súťaž.

Aké sú najväčšie zmeny medzi týmito kategóriami?

Medzi seniormi je väčšia sila, rýchlosť, je tam aj väčší čas na jedno kolo. Juniori majú minútu a pol, seniori dve minúty na kolo. Jeden môj dobrý kamarát, s ktorým aj trénujeme, je v tej istej váhe, takže to už viem lepšie odhadnúť.

Ak sa nemýlim, ide o Dávida Sajka, s ktorým si sa stretol vo finále majstrovstiev Slovenska na konci roku 2019. V tom istom roku si sa zároveň stal už piaty raz majstrom Slovenska vo svojej vekovej kategórii, vtedy ešte ako junior. To boli skvelé výsledky na vtedy vekom ešte „chlapca“.

V seniorskom finále som sa stretol práve s mojím kamarátom Dávidom Sajkom. Nebol som však ešte senior, ale junior, bol to prechodný rok. Mal som 17 rokov, ale mohol som si to ísť skúsiť k seniorom, kde som sa umiestnil na druhom mieste. Za sebou som mal tri zápasy v junioroch aj v senioroch. Niekedy dávnejšie bola konkurencia na Slovensku väčšia, teraz už taká nie je.

Tvojím najväčším úspechom je triumf na turnaji, ktorý sa započítava do olympijského a svetového rebríčka, keď ste uspeli v americkom Las Vegas. Takéto súťaže sa nielenže nevyhrávajú každý deň, ale sa tam ani tak často necestuje. Kedy si sa dozvedel, že sa tam predstavíš?

Tréner nám povedal v decembri 2018, že na prelome februára a marca 2019 bude v Amerike veľká súťaž – US Open. Odvtedy som makal každý deň, chcel som dosiahnuť dobrý výsledok. Tri týždne predtým nám však v škole dali chrípkové prázdniny, takže som v tom čase trénoval sám doma v Rimavskej Sobote v rámci možností. Tie tu však nie sú také, aké máme v Košiciach.

Podmienky na prípravu teda ideálne neboli, napriek tomu si celý turnaj vyhral. Bol prvý krok na turnaji najťažší, vzhľadom na veci, ktoré si spomínal?

Začiatok bol náročný. V prvom zápase som sa do toho poriadne nedostal, nebolo to ideálne. Samozrejme, svoje zohrala aj tréma, predsa len som bol prvý raz v USA. Rozcvička bola zlá, mal som kŕče v bruchu, ale našťastie som prvý duel nad Američanom vyhral a potom to už šlo ľahšie.

Celkovo si bojoval v štyroch súbojoch, všetky si vyhral – vo finále o zlato s Kanaďanom. Ako sa na to s odstupom času pozeráš?

Finále bolo asi najťažšie. Predsa len proti mne stál najkvalitnejší a najlepší súper z mojej kategórie. Keď som si o ňom zisťoval veci po turnaji, tak mal dovtedy oveľa väčšie úspechy ako ja. Bol to ale brutálny pocit, keď sa skončil zápas a ja som vyhral.

Medzi tvoje ďalšie veľké úspechy sa radí aj výhra na Serbian Open 2018 či bronzová priečka na Dutch Open 2018. Ako hodnotíš ďalšie výsledky?

Som celkom spokojný. Na niektorých turnajoch som bol kúsok od medaily. Dosiahol som však tri veľké výsledky v G-turnajoch (turnaje, kde sa súperí o body do svetového rankingu, poznámka autora), takže s tým som spokojný.

Ako junior si sa predstavil aj na seniorských majstrovstvách sveta v anglickom Manchestri. Vtedy si v prvom kole dostal Jordánca Ahmada Abughausha, olympijského víťaza z brazílskeho Rio de Janeira 2016. Veľmi nepríjemný žreb, alebo si to tak nebral?

On bol môj veľký vzor v taekwonde, sledoval som ho od svojich 13 rokov. Keď vyhral olympijské hry, všetci o ňom písali, každý o ňom vedel. Bol juniorský majster sveta, mal za sebou obrovský príbeh.

Takže na prvom veľkom podujatí si sa hneď stretol so svojím idolom. To je zaujímavá zápletka.

Keď sme prišli do Manchestru, tak som vedel, že budeme spolu vo váhe. Celý týždeň som rozprával, o tom, aké by to bolo, keby som ho dostal v prvom stretnutí (smiech). Potom som sa pripravoval na váhu, schudol som možno päť kíl, aby som ju dosiahol. Následne sme prišli do hotela a ja som zaspal. Zobudili ma kamaráti, všetci sa smiali a ja som nevedel, čo sa deje. Tak sa ma spýtali, či chcem vedieť meno svojho súpera – a bol to práve Ahmad. Vravím si, že to nie je možné, rozprával som o ňom celý týždeň a dostal som ho (úsmev).

V tom dueli favorit jasne zvíťazil. Premietaš si v hlave, čo by si teraz, o dva roky neskôr, možno urobil inak?

Keď sme prišli do Manchestru, boli to štyri mesiace po US Open. Bol som však dva mesiace zranený, na prípravu som mal len mesiac... Zároveň to bol môj vôbec prvý turnaj v seniorskej kategórii. Náš zápas ukončili v druhom kole pre technické KO, pretože tam bol viac ako 20-bodový rozdiel. Spätne som si premietal jeho prípravu, ktorú som sledoval na Instagrame, a tú moju – necelú mesačnú. Nedalo sa to porovnať. Ani psychika nebola taká, aká mala byť, bol som z toho aj trochu sklamaný.

Vymenil si si s ním po súboji aj nejaké slová?

Ale áno, po zápase sme si podali ruku, povedal som mu, že mi bolo cťou s ním súťažiť a on mi poprial veľa šťastia do budúcna. Je to frajer, veľmi si ho vážim.

Sleduješ aj nejakých iných kolegov, respektíve máš aj iné vzory?

Samozrejme, napríklad Aaron Cook z Moldavy v mojej váhe, alebo 22-ročný Rus Maxim Chramcov. Je to svetová jednotka – už v tomto veku vyhral všetko, čo sa dalo.

Slovensko čaká na prvého taekwondistu na olympijských hrách (tento rok sa tam ešte môže kvalifikovať Dávid Sajko, pozn. autora). Je tvoj najvyšší cieľ dostať sa na OH?

Áno, je to sen každého športovca. Myslím si, že by som to mohol skúsiť do Paríža na olympijské hry v roku 2024, teraz je to pre mňa ešte priskoro. Chcem tomu podriadiť všetko.

Pri cestovaní na turnaje musíš mať aj veľa zážitkov. Spomenieš si na nejaké?

V Las Vegas sa nám stala aj nepríjemná vec. Bolo už po turnaji, keď sme sa s dvomi kamarátmi vybrali do fastfoodu, ktorý sme mali blízko hotela. Bolo to neďaleko takej časti, ktorá je už trochu nebezpečná, kde žijú aj grázli. Šli sme tam pešo a zrazu mi doletel kameň pod nohy, niekto ho chcel do mňa hodiť. Tak sme sa pozreli pred nás a možno 40-50 metrov bol pred nami nejaký chlapík...

Ako to pokračovalo?

Začal po nás kričať, rozbehol sa naším smerom. Nevedeli sme, čo máme robiť, rýchlo sme sa teda šli najesť dnu do reštaurácie, ale on aj vtedy čakal vonku a chcel nás pravdepodobne zbiť, či okradnúť. Bolo vidieť, že asi nebol úplne v poriadku. Nakoniec odišiel. Rozhodne to nie je zábavné pohybovať sa v takýchto častiach mesta.

Súčasťou kariéry športovca sú aj zranenia. Jedno ťa postihlo naozaj tesne pred odletom na medzinárodný turnaj.

Zranil som sa deň pred majstrovstvami Európy juniorov. Bol to posledný rok, keď som bol v tejto kategórii. Bola za nami skvelá príprava, mali sme dobre natrénované. Bohužiaľ, deň predtým, ako sme mali odlietať, som na tréningu zle dostúpil a natiahol si krížne väzy v kolene, preto som nemohol odísť. Celé sa to stalo na prelome septembra a októbra 2019. Mal som dva mesiace nútenú pauzu, nevedel som ani vystrieť nohu. Potom nasledovali už majstrovstvá Slovenska.

Fanúšikovia športu asi vedia, ako pandémia koronavírusu minulý rok zasiahla kolektívne športy, ako je futbal či hokej. Ako však trénoval 5-násobný majster Slovenska v mládežníckych kategóriách v taekwonde?

Bol som zvyknutý trénovať dvakrát za deň, ale zrazu prišla stopka, takže ma to naozaj dosť ovplyvnilo. Teraz keď mám tréning, tak to je možno trikrát-štyrikrát do týždňa. Doma v Rimavskej Sobote nemám ani priestory, ale najmä nie je povolené trénovať. Čo si pripravím, to mám. Doma mám panáka „bobmana“, na ktorom si môžem skúšať kopy.

Takže si bol celý rok bez tréningu v skupine?

Nie, to nie. Pred mesiacom sme mali sústredenie v Šamoríne, tam sme normálne trénovali, o chvíľu nás čaká ďalšie. Našťastie to takto bez tréningu úplne nie je, ale príprava nie je taká, aká by mala byť.

Kde sa táto situácia najviac odrazila na výkonnosti?

Jednoznačne kondícia, tam to najviac cítim. Potom sila, najmä pri kopoch, nie je taká, ako bola. Nohy sa jednoducho skôr unavia ako pred rokom.

Čo robí Giovanni Slanec, ak práve netrénuje a neučí sa?

Chodím rád hrávať futbal, alebo som ešte zvykol chodiť na túry, samozrejme, keď sa to dalo. Posledné mesiace som však vôbec nikam nechodil.

V posledných mesiacoch sme viac času začali tráviť doma. Objavili ste nejaké nové hobby, alebo si sa viac venoval veciam, ktoré si dovtedy možno zanedbával?

Jednoznačne som začal viac behávať vonku, čo som doteraz tak nerobil. Predsa len, to bolo viac v telocvični, či v posilňovni. Počas pandémie som začal viac sledovať aj seriály, do minulého roku som si nepozrel asi ani jeden kompletný seriál. Predtým na to nebol čas, mal som nabitý každý jeden deň. Za ten rok je to jednoznačne Money Heist (v španielskom origináli La casa de papel), fakt brutálny seriál, najviac ma očaril.

Čo ty a hudba? Počúvaš niečo špeciálne pred zápasom?

Väčšinou sú to zahraniční interpreti, ktorých počúvam, ale nájdu sa aj slovenskí. Najviac však asi americkí raperi. Pred zápasom chcem mať skôr pokoj, hudbu si nezvyknem púšťať.

Tento rok maturuješ, ale ani „skúška dospelosti“ nebude taká, akú zvykli mať študenti pred tebou. Ako vnímaš to, že aj do školy sa pripravuješ z domu? Budeš mať pri maturitách väčšiu trému ako pri taekwonde?

Asi aj áno (úsmev). Teraz je to ťažšie, keďže sa nepripravujeme na „matury“ tak, ako by sme mali. Výklad nie je taký, ako zvykol byť v škole. Keď máme školu online, tak sa dlhodobo ani nevieme sústrediť. Bude to ťažké, ak nám ich nezrušia (úsmev).“

(Rozhovor bol robený v prvej polovici marca, poznámka autora)

Plánuješ po gymnáziu študovať aj na vysokej škole?

Áno, v Liptovskom Mikuláši. Nie je to najľahšia, ale zase ani najťažšia škola. Bude to zmena oproti Košiciam, nové prostredie, spoznám nových ľudí, je to výzva. Budeme tam mať viac z fyzickej prípravy, ale čakajú nás tam aj klasické predmety ako matematika, angličtina či dokonca chémia. Bude to zaujímavé, teším sa na to.

zuzana
Tokio 2020
Tokio 2020
K4 Tokio 2020
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri