Šport a olympizmus
19 min. čítania

Zmení hnutie Black Lives Matter podobu olympijských hier?

Tomáš Gábriš, Patrik Hrbek
Americkí šprintéri Tommie Smith (v strede) a John Carlos (vpravo) so zaťatou päsťou na olympijských hrách v Mexiku protestovali proti postaveniu černochov v USA, chudobe i diskriminácii.
Foto
REPROFOTO

Súčasná spoločenská situácia v rôznych štátoch globalizovaného sveta poskytuje športovcom množstvo tém a príležitostí, ku ktorým by mohli chcieť vyjadriť svoj názor. Zároveň však platí, že ak niekto má vlastný názor, nezakladá to povinnosť ostatných tento názor zdieľať, hoci by ho mali rešpektovať.   

V súčasnosti sa osobitne diskutuje o otázke, či platforma olympijských hier, ako vrcholného svetového športového podujatia, je vhodnou „arénou“ prezentovania spoločenských, politických, environmentálnych, kultúrno-etických, či iných hodnotových názorov, alebo dokonca „zápasov“ medzi príslušnými názormi.

Kde presne je hranica medzi oslavou športových výkonov športovcov, nerušeným zážitkom zo športového podujatia a na druhej strane slobodou prejavu? Patria na športoviská a športové ceremoniály napríklad politické prejavy alebo demonštratívne akty, ktoré hlásajú ochranu hodnôt a princípov – v našich podmienkach najmä slobody, demokracie a základných ľudských práv?  

Podľa jedného názorového prúdu by šport a osobitne športovci mohli a mali využívať svoju publicitu na vyjadrenie zásadných názorov spoločenského významu. Vyjadrením svojich názorov totiž športovci môžu rozhodujúcim spôsobom prispieť k posilneniu či presadeniu zásadných myšlienok, napríklad podpory demokratických hodnôt a lepšej spoločnosti. Športovci majú veľkú inšpiračnú silu a môžu byť dôležitou hnacou silou rôznych spoločenských zmien. Šport má významné postavenie ako spoločenský fenomén, a preto by sa mal zamerať aj na podporu takýchto otázok. Organizovaný šport totiž vzhľadom na svoju viditeľnosť a popularitu môže významne prispieť k šíreniu informácií a slobode prejavu. A napokon, aj vrcholoví športovci sú občania. Majú právo na slobodu prejavu a slobodné šírenie myšlienok a názorov ako všetci ostatní. Elitní športovci pochádzajú z rôznych prostredí a sociokultúrnych vplyvov. Tieto rozdiely by nikdy nemali byť potlačené, ale naopak mali by sa  rešpektovať za každých okolností.

Druhá názorová línia zastáva stanovisko, že jedinečná povaha športových podujatí, osobitne olympijských hier, umožňuje športovcom z celého sveta stretnúť sa v pokoji a harmónii, a preto je dôležité, aby sa udržiavali miesta konania olympijských udalostí, olympijská dedina a pódiá neutrálne a bez akejkoľvek formy politických, náboženských alebo kultúrnych demonštrácií. Ak sa táto neutralita nezachová, môže byť poškodená celoživotná práca športovcov i tradície olympijských hier. Svet už nebude vnímať športové výkony ako súťaženie športovcov a medailové ceremoniály ako oslavy týchto výkonov, ale skôr ako sériu politických prejavov.

Politické prejavy v športe?

Diskusie o (ne)prípustnosti politických prejavov na športových podujatiach aktuálne znovu rozprúdilo hnutie Black Lives Matter. Táto otázka rozdeľuje aj samotných športovcov z viacerých krajín. Na jednej strane stoja zástancovia slobody prejavu, ktorí hlásajú, že športovci by mali mať právo slobodne sa hlásiť k rôznym myšlienkam, predovšetkým k hodnotám slobodnej a demokratickej spoločnosti kedykoľvek, a to aj v kontexte športu. Na druhej strane stoja športovci, ktorí signalizujú svoj nesúhlas s akýmikoľvek protestmi a politikou na stupňoch víťazov alebo na plochách športovísk.1)

1) Viac informácií je dostupných aj na: https://www.olympic.org/athlete365/what-we-do/voice/athlete-expression-rule-50/#resources

Diskusia o prípustnosti protestov a prejavov politickej povahy v priebehu olympijských hier má viacero rozmerov. Pochopiteľne, primárny a najviditeľnejší je ten politicko-spoločenský. Ďalšie sú však kontexty kultúrne, historické, a v neposlednom rade i právne. V tomto príspevku sa zameriame dominantne na právny aspekt, neopomenieme však vziať do úvahy ani iné spomenuté rozmery tejto problematiky.

Pravidlo 50

V pravidle 50 Olympijskej charty (ďalej len „pravidlo 50“) sa uvádza: V olympijských priestoroch, na športoviskách a na iných miestach nie je povolený žiadny typ demonštrácií alebo politickej, náboženskej či rasovej propagandy.“ Prečo toto pravidlo existuje a čo má v úmysle dosiahnuť?

Brazílsky futbalista Neymar počas medailového ceremoniálu na OH 2016 v Riu de Janeiro vyjadril svoj náboženský postoj.
Foto
TASR/AP

Na olympijských hrách sa musí sústrediť pozornosť na výkony športovcov, šport a medzinárodnú jednotu a harmóniu, ktorú sa olympijské hnutie usiluje presadzovať. Športovci na olympijských hrách sú súčasťou globálnej komunity s mnohými rôznymi názormi, odlišným životným štýlom a s vyznávaním veľmi rozmanitých hodnôt. Poslaním olympijských hier je spojiť celý svet, čo môže uľahčiť pochopenie rôznych názorov. Ale to sa dá dosiahnuť iba vtedy, ak bude každý rešpektovať túto rozmanitosť. Platí základná zásada, že šport je neutrálny a musí byť oddelený od politických, náboženských alebo iných zásahov. Miesto športovania a súvisiace obrady sa musia osobitne sústrediť na oslavu výkonu športovcov a na predstavenie športu a jeho hodnôt.

Podľa výkladu pravidla 50, schváleného v januári 2020 exekutívou Medzinárodného olympijského výboru (MOV), platí „fundamentálny princíp, že šport je neutrálny a musí byť oddelený od politických, náboženských alebo iných typov vplyvov. Osobitne na olympijských športoviskách a pri ceremoniáloch sa musia oslavovať výkony športovcov a prezentovať to najlepšie zo športu a jeho hodnôt. Je potrebné rešpektovať športovcov a ich chvíle slávy, a žiadnym spôsobom nesmerovať pozornosť mimo nich. Demonštráciami na športovisku, v Olympijskej dedine, alebo pri oficiálnych ceremoniáloch by sa narúšala dôstojnosť súťaží alebo ceremoniálov a negatívne by sa to dotýkalo všetkých športovcov“. 2)

2) SOUČEK, Ľ.: Pravidlo 50 blokuje Pandorinu skrinku. In: OLYMPIC.sk jeseň/zima 2020. Dostupné na: https://www.olympic.sk/clanok/komisia-sportovcov-mov-spustila-online-prieskum-nazorov-sportovcov-z-celeho-sveta-na

Je však pritom tiež potrebné poznamenať, že samotné vyjadrovanie názorov sa líši od protestov a demonštrácií ako aktívneho presadzovania a podporovania politických hodnôt. Protestom je napríklad zobrazovanie akýchkoľvek politických správ vrátane značiek alebo pásov na rukávoch, gestá politického charakteru, napríklad gesto vykonané rukou alebo pokľaknutie, ale tiež odmietnutie dodržiavať protokol ceremoniálu olympijských hier.

Protesty a demonštrácie počas olympijských hier sú zakázané na všetkých olympijských miestach, vrátane:

  • športoviska,
  • olympijskej dediny,
  • počas ceremoniálov odovzdávania olympijských medailí,
  • počas otváracieho, záverečného a iného oficiálneho ceremoniálu.

Tiež však platí, že i mimo olympijských miest akýkoľvek protest alebo demonštrácia musia byť v súlade s miestnymi zákonmi. Pri rešpektovaní miestnej právnej úpravy majú športovci príležitosť vyjadriť svoje názory:

  • počas tlačových konferencií a rozhovorov, t. j. v mix zónach, v Medzinárodnom vysielacom centre (IBC) alebo v hlavnom mediálnom centre (MPC), prípadne na iných miestach vhodných na tento účel (napr. národný dom),

  • na stretnutiach členov výpravy,

  • v digitálnych alebo tradičných médiách alebo na iných platformách.

Pri vyjadrovaní vlastných názorov však všetci musia rešpektovať olympijské hodnoty, a teda ich prejavy nesmú mať urážlivú povahu.

Toto pravidlo pritom platí pre všetkých, nielen pre športovcov. Aj hlava štátu hostiteľskej krajiny totiž môže vysloviť iba a výlučne tieto slová:

  • Pri otvorení hier olympiády: „Vyhlasujem za otvorené hry ... (meno hostiteľa), oslavujúce ... (číslo olympiády) ... olympiády modernej doby.“
  • Pri otvorení zimných olympijských hier: „Vyhlasujem otvorenie ... (číslo zimných olympijských hier) zimných olympijských hier ... (meno hostiteľa).“

Ani žiadny iný vládny funkcionár nesmie pri olympijských hrách pri akejkoľvek príležitosti vysloviť iné komentáre alebo reči. Na rozdiel od mnohých iných športových udalostí sa navyše na slávnostnom odovzdávaní medailí nemôžu zúčastniť žiadni vládni predstavitelia. Dekorovanie medailistov vykonávajú vždy iba člen MOV a predstaviteľ príslušnej medzinárodnej športovej federácie.3)

3) Rule 50 Guidelines. Developed by the IOC Athletes’ Commission. Dostupný na: https://stillmedab.olympic.org/media/Document%20Library/OlympicOrg/News/2020/01/Rule-50-Guidelines-Tokyo-2020.pdf

Uvedené pravidlá priamo nadväzujú na historické východiská poňatia olympijských hier, ktoré už v antickom Grécku rešpektovali princíp tzv. ekecheirie, čo bolo posvätné prímerie, ktoré platilo v antickom Grécku v čase trvania olympijských hier a vzťahovalo sa aj na nedotknuteľnosť športovcov, putujúcich na hry v Olympii, alebo vracajúcich sa z nich domov. Počas tohto prímeria sa nesmelo v celom Grécku bojovať, aby sa tým nenarušili hry a ich priebeh, ani slávnostný charakter. V súčasnosti, keď sa „boje“ a „vojny“ často realizujú inými než fyzickými formami, pritom i vyjadrovanie politických stanovísk možno považovať za istú formu „boja“. Pri pravidle 50 ide práve o nástroj, ktorý limituje možnosti realizácie slobody prejavu počas olympijských hier osobitne v súvislosti s politickými prejavmi ako nástrojmi „boja“.

Je nepochybné, že pravidlo 50 zasahuje do slobody prejavu športovcov. Nielen v športe pritom platí, že odpoveď na prípustnosť a akceptovateľnú mieru zásahov do základných práv a slobôd spočíva v hľadaní proporcionality medzi protikladnými oprávnenými záujmami. Iba ak je záujem športovej organizácie, zamestnávateľa, či organizátora športového podujatia dostatočne vážny a neexistuje iný spôsob, ktorým by bolo možné naplniť jeho oprávnené záujmy, možno pripustiť zásahy do základných práv a slobôd športovca. Zásahy teda musia byť proporcionálne, t. j. primerané. Hlavným problémom však pritom zostáva otázka, ako nájsť primeranosť či rovnováhu medzi oprávnenými záujmami športovej organizácie a základnými právami a slobodami športovcov.

Športovci po celom svete vrátane futbalistov Arsenalu Londýn v minulých mesiacoch podporili hnutie Black Lives Matter.
Foto
TASR/AP

Komisia športovcov MOV v tejto súvislosti spustila vlastný online prieskum názorov športovcov z celého sveta na znenie pravidla 50. I keď pritom komisia športovcov sama môže zastávať názor, že by sa mali akceptovať a chrániť nenásilné prejavy názorov a stanovísk, ktoré budú rešpektovať iných športovcov a zúčastnené krajiny, otázne zostáva, či je takýto postup vôbec možný, a či  sú aj takéto formy „nenásilného boja“ v podmienkach olympijských hier želateľné.

Bez snahy predpovedať výsledok hlasovania športovcov, či výsledok rozhodovania zodpovedných autorít o budúcnosti pravidla 50, si na tomto mieste dovolíme iba zosumarizovať základné právne pravidlá, vzťahujúce sa na obmedzovanie slobody prejavu športovcov vo všeobecnosti, nielen v súvislosti s olympijskými hrami a s pravidlom 50. Ako sme už totiž naznačili, ide o širší a všeobecnejší problém prítomný nielen v oblasti športu.

Proporcionalita pravidla 50

Obmedzovanie slobody prejavu športovcov naprieč športovým hnutím je v praxi všeobecne zdôvodňované osobitným postavením športovcov ako vzorov pre zvyšok spoločnosti, osobitne pre mládež. To vedie k tomu, že štandardy správania športovcov sú postavené vyššie ako v prípade bežného pracovného či obchodnoprávneho vzťahu.4)

4) FELIU, Alfred G.: Foreword: Discipline in Professional Sports. In: Hofstra Labour & Employment Law Journal, 17, 1991, 1, s. 130-132.

Ide o tzv. ideál „športovec ako hrdina“. Zodpovednosť športovcov za ich správanie a možnosť zamestnávateľov či zmluvných partnerov vymáhať tieto pravidlá správania však i napriek tomu nie sú neobmedzené. Niektorí experti preto vyžadujú, aby zakazované správanie športovca malo reálny, nielen potenciálny negatívny vplyv na zamestnávateľa/zmluvného partnera; bez toho podľa nich nie sú splnené podmienky na vynucovanie tohto pravidla a sankcionovanie za porušenie tohto pravidla. To by malo znamenať, že správanie, o ktorom sa verejnosť nedozvie, alebo ktoré nemá reálny negatívny vplyv na zamestnávateľa/zmluvného partnera, nie je dôvodom na sankcionovanie. Opomínajú sa tu však prípady straty dôvery športovej organizácie či zmluvných partnerov voči športovcovi, čo môže nastať nezávisle od zverejnenia negatívneho správania  a jeho reálnych negatívnych dôsledkov.

Na druhej strane však možno tiež zvažovať zákaz takého správania, ktorým síce sám zamestnávateľ/zmluvný partner nie je priamo negatívne zasiahnutý, ale konanie negatívne zasiahne šport ako taký. Akékoľvek politické či hodnotové stanoviská totiž môžu naraziť na opačné hodnoty a ich vyjadrenia. Tým aspoň u časti populácie môže vyjadrenie športovca vyvolávať negatívnu reakciu, ktorá sa môže prenášať na šport ako taký, a v konečnom dôsledku i na celý koncept olympijských hier. Opäť nás pritom historická skúsenosť môže poučiť o možnosti „využívania“ a „zneužívania“ olympijských hier ako nástroja politického boja v bipolárne rozdelenom svete druhej polovice 20. storočia.

Doteraz uvedené argumenty pritom akoby naznačovali paušálne odmietnutie slobody prejavu v športe, resp. osobitne počas olympijských hier. Žiadne paušálne a kategorické riešenia však v tejto oblasti nie sú z právneho hľadiska namieste. Z právneho pohľadu je totiž vždy potrebné hľadať a neustále prehodnocovať rovnováhu medzi záujmami športovej organizácie a individuálnou slobodou prejavu či inými základnými právami športovca. Veľmi široko formulované obmedzenia práv a slobôd nesú totiž so sebou riziko, že budú napadnuté na súde, či na inom orgáne aplikácie práva, ktorý uplatní vlastnú predstavu proporcionality. V prípade, že si športové organizácie želajú vyhnúť sa takémuto prieskumu a možnému negatívnemu výsledku, mali by sa vždy prísne držať zásady proporcionality.

Proporcionálne, oprávnené zásahy do základných práv, osobitne do slobody prejavu, sú na európskej úrovni upravené v čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd5) a čl. 52 Charty základných práv EÚ.6)

5) 1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. 2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

6) 1. Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

Uvedené sa síce primárne vzťahuje na obmedzenie zásahov štátu do práv a slobôd fyzických osôb, ale rovnaké princípy platia aj horizontálne – medzi neštátnymi subjektmi. Podmienkami sú podľa týchto právne záväzných dokumentov, ako aj podľa judikatúry najvyšších európskych aj národných7) súdnych inštancií:

  1. zásada legality (pravidlo musí mať právny základ),
  2. zásada legitimity (pravidlo musí byť zavedené v oprávnenom záujme – napr. z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti; v záujme ochrany zdravia alebo morálky; a pod.),
  3. zásada proporcionality v užšom zmysle (pravidlo je nevyhnutné a sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť inak).

7) Napr. uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 10.9.2009, sp.zn. II 280/09-16. Otázkou proporcionality sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutiach sp. zn. Pl. ÚS 4/94, Pl. ÚS 15/96, Pl. ÚS 16/98, Pl. ÚS 40/08.

Foto
TASR/AP

Pokiaľ ide o požiadavku legality, tá vyžaduje, aby obmedzenie, resp. zásah do práva alebo slobody, mali svoj právny základ. Takéto zásahy môžu byť zásadne upravené buď všeobecne záväzným právnym predpisom, alebo prostredníctvom zmlúv (vrátane kolektívnych zmlúv), pracovným poriadkom, stanovami či inými internými normami organizácie, vrátane pravidiel, akými sú pravidlá pre organizáciu a priebeh olympijských hier, ktoré sa každý účastník hier zaväzuje dodržiavať, resp. základom môže byť zmluva účastníka hier s jeho národným olympijským výborom o účasti na hrách. To si však, samozrejme, vyžaduje rešpektovanie slobodnej možnosti uzavretia takejto vzájomnej dohody bez nátlaku, a to pokiaľ možno v takej podobe, ktorá bude primerane zohľadňovať záujmy všetkých zúčastnených strán, ako aj „športu samotného“.

Druhou podmienkou toho, aby išlo o skutočne proporcionálny zásah do práv a slobôd, je podmienka legitimity. To znamená, že musí existovať legitímny dôvod, oprávnený záujem, v našom prípade záujem o ochranu integrity športu, napĺňanie ducha fair play, nediskrimináciu v športe, predchádzanie politickému alebo komerčnému zneužívaniu športu, ochranu nezávislosti športu, udržiavanie a propagovanie politickej neutrality a autonómie športu bez akýchkoľvek politických či obchodných vplyvov a akýchkoľvek rasových či náboženských pohnútok.

Treťou podmienkou toho, aby išlo o primerané obmedzenia slobody prejavu, je vlastná podmienka primeranosti (proporcionality) v užšom zmysle slova. Tá si vyžaduje, že sa majú zohľadňovať nasledujúce kritériá:

  1. vhodnosti – či prijaté opatrenie umožňuje dosiahnuť sledovaný cieľ,
  2. potrebnosti – porovnanie obmedzujúceho opatrenia s inými opatreniami umožňujúcimi dosiahnuť rovnaký cieľ, bez zásahu do práv a slobôd, a
  3. minimálneho zásahu do práv alebo slobôd – s cieľom minimalizovať zásah do práv a slobôd.

Tieto závery môžeme inými slovami pre oblasť limitovania slobody prejavu pravidlom 50 sformulovať tak, že toto obmedzenie možno akceptovať, ak spĺňa nasledujúce požiadavky:

  1. požiadavka právneho základu (legalita) – tá je splnená najmä tým, že  účastníci olympijských hier sa na nich zúčastňujú dobrovoľne a dobrovoľne sa podriaďujú platným pravidlám ich priebehu,
  2. oprávnený záujem (legitimita) predstavuje záujem zmluvného partnera/organizátora súťaže, v tomto prípade olympijských hier, o riadne fungovanie a priebeh športového podujatia, s prihliadnutím na osobitný charakter športovej činnosti na svetovej olympijskej úrovni,
  3. proporcionalita, ktorá sa posudzuje podľa spôsobilosti nástroja na dosiahnutie stanoveného cieľa, jeho nevyhnutnosti, resp. (ne)možnosti iného spôsobu dosiahnutia rovnakého cieľa, a napokon minimalizácie zásahu.

Doterajšia skúsenosť pritom preukazuje, že pravidlo 50 je spôsobilým nástrojom dosiahnutia cieľa „politického a kultúrneho zmieru“ na olympijskej úrovni, tak ako existoval už od čias antickej ekecheirie.

Otázku nevyhnutnosti, resp. nemožnosti dosiahnutia cieľa iným spôsobom, by zrejme bolo možné hypoteticky riešiť i tak, že by sa zo športových podujatí nevysielali záznamy, resp. nepodávali by sa správy o iných udalostiach z olympijských hier než o športových výkonoch, ich priebehu a výsledku. Je nám však už na prvý pohľad zrejmé, že takéto limitovanie informovania o priebehu olympijských hier by podstatne zasiahlo do podstaty olympijských hier. Umožňovalo by síce športovcom naplno vyjadrovať ich politické či hodnotové presvedčenia – ale zato bez publika, ktoré by možno sami pre svoje prejavy očakávali a žiadali.

Napokon, pokiaľ ide o minimalizáciu zásahu, tá sa prejavuje už v samotnom znení pravidla 50. Športovcom totiž nie je zakázané každé vyjadrovanie názorov, ale zakázaný je len typ demonštrácií alebo politickej, náboženskej či rasovej propagandy, teda aktívneho presadzovania politických či hodnotových myšlienok. Nie je zakázané ich samotné zastávanie, či iné formy využívania slobody prejavu, ktoré nedosahuje intenzitu „demonštrácií a propagandy“. Berie sa tiež do úvahy konkrétne miesto využívania slobody prejavu.

Preto podľa nás možno konštatovať, že pravidlo 50 v jeho aktuálnom znení je z právneho hľadiska proporcionality vyvážené (primerané), a to vzhľadom na záujmy olympijského hnutia a športu. To však samozrejme nevylučuje jeho prehodnocovanie vo vzťahu k iným kritériám, než sú čisto právne hľadiská.

Ďalší vývoj?

Komisia športovcov MOV medzičasom dokončila prieskum s cieľom posúdiť názory športovcov na protesty na olympijských hrách a nájsť spôsoby, ako môžu vyjadriť svoje názory „pri rešpektovaní olympijského ducha a neutrality hier“. Ich odporúčania majú byť predložené exekutíve MOV už v najbližších týždňoch. Bude zaujímavé sledovať, ako sa táto situácia ďalej vyvinie, keďže aj samotná komisia športovcov MOV podporuje slobodu prejavu a hľadá kompromis, ako a kde športovci môžu na olympijských hrách slobodne vyjadriť svoj názor.

Kým hráči Orlanda podporili v basketbalovej NBA boj proti rasizmu, ich spoluhráč Jonathan Isaac zostal ticho stáť.
Foto
TASR/AP

Regulácia správania nie je v športe špecificky vyhradená len pre olympijské hry, ale stretávame sa s ňou bežne i v „hráčskych zmluvách“, ktoré podobne obmedzujú niektoré druhy správania športovcov (hráčov), a to vrátane slobody prejavu – najmä s cieľom ochrany dobrého mena klubu. To je tiež dôvod, prečo sa niekedy na označenie týchto klauzúl používa pojem „obmedzujúce doložky“. „Klauzula správania“ sa však nelimituje iba na pracovný pomer; môže byť použitá aj v obchodných vzťahoch – príkladom môžu byť sponzorské zmluvy. Tieto doložky mávajú občas i „prikazujúci“ charakter, ako napríklad povinnosť zúčastňovať sa klubových či charitatívnych podujatí, využívať len určitú značku či produkt sponzora klubu, alebo nosiť len určené oblečenie.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri