Jozef Sabovčík
Posledný slovenský krasokorčuliar svetového mena, bronzový olympijský medailista zo Sarajeva 1984 a dvojnásobný majster Európy (1985,1986), autor prvého zvládnutého štvoritého skoku na vrcholnej súťaži, ale aj profesionálny majster sveta Jozef Sabovčík.
Historicky posledný z trojice bratislavských krasokorčuliarov svetového mena Jozef Sabovčík mal síce kratšie obdobie vrcholnej kariéry ako jeho predchodcovia Karol Divín a Ondrej Nepela, ale zato si tú súťažnú najviac predĺžil. Pritom amatérsku kariéru ukončil v roku 1986 len ako 22-ročný pre chronické veľké bolesti kolena.
Vtedy by si nikto nepomyslel, že sa na ľad vráti, aj keď už v profesionálnych súťažiach, a že bude súťažiť ešte aj dlho po tridsiatke a baviť divákom po celom sveta svojím kraspokorčuliarskym umením ešte aj po päťdesiatke...
Podľa trénerky olympijského víťaza 1972 Ondreja Nepelu Hildy Múdrej, ktorá roky zblízka sledovala aj strieborného zo ZOH 1960 Karola Divína, mal práve Sabovčík z hviezdneho tria najväčší talent. Mal výbornú korčuliarsku techniku a jeho skokanské dispozície boli výnimočné.
Jozefov útly hrudník síce pôsobil až rachitickým dojmom a jeho nohy nevyzerali ktovieako svalnato, ale zato sa v nich skrýval ekrazit. Keď sa poriadne odrazil, dokázal vo vzduchu zotrvať dlhšie, než ktorýkoľvek súper. Preto aj dostal prezývku „Jumping Joe“ – Skáčuci Joe.
Sabovčík pochádza z umeleckej rodiny. Obaja jeho rodičia sa ako choreografovia venovali baletu. Boli časovo veľmi vyťažení, pracovali aj vo Viedni, takže väčšinu času s ním trávila babička. Ona ho aj pravidelne vodila na starý bratislavský „zimák“, kde odmala drel podobne ako pred ním Nepela.
V Slovane aj v bratislavskom stredisku vrcholového športu Jozef rástol pred trénerským vedením Agnesy Buřilovej. Tá pod dievčenským menom Wlachovská štartovala v športovej dvojici s Bartosiewiczom na ZOH 1964 v Innsbrucku a pod päť kruhov chcela dostať aj svojho nadmieru talentovaného zverenca. Buřilová ho napokon priviedla až takmer úplne na krasokorčuliarsky vrchol.
Na majstrovstvách Európy medzi mužmi debutoval Sabovčík ako 15-ročný v roku 1979. Medzi najlepších sa prebojoval o dva roky neskôr v Innsbrucku, keď skončil piaty. A na ME 1983 v Dortmunde získal striebornú medailu – prvú pre naše krasokorčuľovanie po desaťročnej pauze. Na európskych šampionátoch dovedna sedemkrát skončil v prvej desiatke.
O jeho umení sa presvedčili diváci neraz aj v zámorí, odkiaľ sa grupovalo množstvo špičkových krasokorčuliarov. Veď Jozef vyhral aj tamojšie prestížne preteky Skate Canada International a Skate America.
Vďaka výnimočným skokanským schopnostiam na majstrovstvách Európy 1986 v Kodani dotočil ako prvý na svete na súťaži takéhoto rangu štvoritý skok - odpichnutý rittberger. Pre malý dotyk ľadu voľnou nohou mu ho síce oficiálne neuznali, ale pre krasokorčuliarsky svet bol prvý s vydareným štvoritým skokom na svete on, a nie Američan Kurt Browning.
Stano Ščepán o tom, čo sa stalo v Kodani, v časopise Olympic.sk v článku k 35. výročiu Sabovčíkovho štvoritého skoku napísal:
„Úvodný trojitý axel sa vydaril. Následný trojitý flip takisto. Trénerke stuhla sánka. Nájazd na štvoritý odpichnutý rittberger. Zatajila dych. Jozef sa mohutne odrazil, položil telo do správnej osi a rotoval. Štyrikrát! Hľadisko zaburácalo nadšením. „Keď po prvý raz v súťaži skočil štvoritý skok, akoby sa ocitol v tranze. Zľakla som sa, že zabudne na ďalšie prvky v jazde. A on naozaj zabudol...“
Dobrú polminútu improvizoval s pohybmi a choreografiou, ktorá povodne vo voľnej jazde vôbec nebola. „Bol som chvíľu mimo. Ovládol ma taký pocit radosti, že som vôbec netušil, čo má nasledovať,“ smeje sa Jozef Sabovčík nad svojím životným vystúpením v Kodani.
Pointou totiž je skutočnosť, že nielenže jasne vyhral, no za svoj výkon dostal napriek krátkemu výpadku najvyššiu známku šestku. Dokonca od rozhodcu zo ZSSR, pričom reprezentanti tejto krajiny skončili za ním. Kotin druhý a Fadejev, majster sveta z Tokia 1985, tretí.“
Aj vďaka štvoritému skoku Sabovčík obhájil titul z Gӧteborgu, čím sa ako dvojnásobný európsky šampión vyrovnal Divínovi. Explozívne skákanie chlapca, ktorý očividne nemal veľkú svalovú hmotu, si však pýtalo veľkú daň.
Vo svetovej konkurencii, ktorej dominovali Scott Hamilton z USA a Kanaďan Brian Orser, sa Jozefovi presadzovalo veľa ťažšie. Na MS 1983 skončil len šiesty, na MS 1984 aj 1985 piaty a na MS 1986 šiesty.
Už pred dvadsiatkou ho mučili bolesti kolien. Akoby toho nebolo dosť s kolenami, pred ZOH 1984 v Sarajeve ho trápil ešte aj členok. Keď v olympijskom roku skončil na ME v Budapešti po dlhom tréningovom výpadku štvrtý, čiže o dve priečky nižšie ako pred rokom, nevyzeralo to slávne.
Na ZOH v bosnianskom meste však Sabovčík bojoval ako lev. Jazdil so sebazaprením, ale naplno a vyskákal, čo mal. Navyše zapôsobil aj brilantnou technikou. Tretia priečka za zámorskými favoritmi Hamiltonom a Orserom znamenala obrovský úspech. Na amatérskom ľade to bola vlastne jeho jediná svetová medaila.
Európske kovy získal tri – po spomínanom striebre v Dortmunde 1983 dve zlaté. Triumfoval v Göteborgu 1985 aj v Kodani 1986. Na svetových šampionátoch o niekoľko týždňov neskôr sa už ani v jednom prípade nedokázal tak presadiť.
Na MS 1985 v Tokiu skončil štvrtý a o rok neskôr v Ženeve až šiesty. To bol koniec. Keď sa ho trénerka Agnesa Búřilová v Ženeve po voľnej jazde pri čakaní na známky od rozhodcov pýtala, čo je s boľavým s kolenom, Jozefovu odpoveď „Odťať!“ zachytil aj citlivý televízny mikrofón... „Bolo to najťažších 4,5 minúty v mojom živote. Vedel som, že jazdu musím dokončiť, ale ledva som chodil, nieto ešte jazdil,“ komentoval to potom.
Pre tých, ktorí sledovali jeho amatérsku kariéru, bolo preto šokujúce, ako sa po niekoľkých rokoch dokázal dať znovu fyzicky dohromady. Najprv žil v NSR, potom v Kanade a napokon v USA. Na pôsobenie na profesionálnom ľade nemusel tak veľa fyzicky trénovať ako predtým, zato popracoval na umeleckom výraze. Kolená nechal najprv poriadne oddýchnuť a potom zosilnel, aby držali pevnejšie.
V roku 1996 sa Jozef Sabovčík ako 32-ročný stal profesionálnym majstrom sveta. A na zimných olympijských hrách 2002 v americkom Salt Lake City, kde sa usadil, dokonca zaujal zo všetkých Slovákov najviac. Nielenže tam pôsobil ako atašé slovenskej výpravy, ale bol aj jednou z hlavných postáv programu otváracieho ceremoniálu hier. Pohybovou kreáciou pôsobivo stvárnil na ľade oheň a vystrúhal aj parádne salto vzad s doskokom na jednu nohu. Za to si v hlavnom meste svetového mormónstva vyslúžil väčší potlesk, než ktorýkoľvek iný náš športovec...
Jazdením na ľade si v zahraničí na exhibičných vystúpeniach zarábal ešte aj po päťdesiatke. Ešte na prahu tohto jubilea predvádzal aj štvoritý skok. Hoci žil v USA a pôsobil ako tréner v športovom komplexe Weber County v Salt Lake City v Utahu, v Bratislave prepožičal svoju prezývku krasokorčuliarskej akadémii Jumping Joe. Pôsobila v nej aj jeho bývalá dlhoročná trénerka Agnesa Buřilová.
So svojím rodným mestom sa Jozef pred niekoľkými rokmi chcel aj rozlúčiť exhibičným vystúpeniam. No v dôsledku zdravotných problémov a silných bolestí platničiek však zvrtlo inak. Exhibícia sa síce konala, ale on sa v tom čase zotavoval z operácie...
Autor: Ľubomír Souček
