Športové
Rozhovor
10 mins. čítania

Rozhovor so slovenskou Gymnastkou storočia Mariannou Némethovou-Krajčírovou, ocenenou diplomom MOV Žena a šport

Ľubomír Souček

BRATISLAVA 6. marca (SOŠV) - Najlepšia slovenská gymnastka 20. storočia Marianna Némethová-Krajčírová si na aprílovom 56. valnom zhromaždení Slovenského olympijského a športového výboru prevezme diplom Medzinárodného olympijského výboru Žena a šport. Krátko pred sviatkom Medzinárodného dňa žien sme s ňou hovorili na rôzne témy, ale predovšetkým na „ženskú“.

V roku 2016 slovenskí športoví novinári ocenili rodenú Košičanku Mariku Némethovú-Krajčírovú titulom Športová legenda. Žena, ktorá sa v družstve s fenomenálnou Věrou Čáslavskou tešila zo zlata na majstrovstvách sveta (MS) 1966 v Dortmunde a zo strieborných medailí na olympijských hrách (OH) 1964 v Tokiu i na OH 1968 v Mexico City, individuálne získala dve bronzové medaily na majstrovstvách Európy (ME) 1967 v Amsterdame a potom už ako kapitánka priviedla družstvo ČSSR k bronzu na MS 1970 v Ľubľane a k piatemu miestu na OH 1972 v Mníchove, si to určite zaslúžila. Veď aj na debatu sme sa zišli v telocvični bratislavského Pengymu, ktorá nesie meno najlepšej slovenskej gymnastky 20. storočia – jej meno...

• Marika, k ženskej gymnastike už celé desaťročia patria mužskí tréneri. Bolo to tak aj vo vašom prípade?

Marika za pretekárskych čias, keď patrila medzi najlepšie gymnastky sveta. FOTO: ARCHÍV SOŠV
Marika za pretekárskych čias, keď patrila medzi najlepšie gymnastky sveta.
Foto
ARCHÍV SOŠV

„Bolo. Prakticky počas celej kariéry som trénovala pod vedením trénerskej dvojice ženy a muža. V Bratislave ma viedli Ján Čížik a Vierou Halmovou, v reprezentácii ČSSR pred OH 1964 v Tokiu najprv Slávka Matlochová s Vladimírom Prorokom, potom pred OH 1968 v Mexico City manželia Matlochovci a napokon pred OH 1972 v Mníchove manželia Prorokovci.“

• Bez mužských trénerov by to nešlo?

„Spolupráca mužských a ženských trénerov v gymnastike bola prirodzená. Muži, ktorí sú väčší a majú viac sily ako ženy, sú nevyhnutní na dávanie dopomoci pri nebezpečných letových prvkoch. Za mojich pretekárskych čias hlavne v prostných a na bradlách, dnes aj pri preskoku. Pri dávaní dopomoci po saltách treba mať naozaj veľa sily. A trénerky sa grupujú predovšetkým z radov bývalých gymnastiek, takže majú zvyčajne menšie postavy a prirodzene aj menej sily. Mužská sila aj vyšší vzrast sú nevyhnutné pre bezpečnosť pretekáriek. Trénerky zase vždy vymýšľali choreografiu a bdeli nad eleganciou pohybu a výrazom. Muži a ženy sa teda pri vedení prípravy dievčat a žien dobre dopĺňali.“

• Býva to aj naopak – že ženy pomáhajú pri príprave mužských pretekárov?

„Po dlhých rokoch sa objavil aj takýto opačný trend. Tréneri chlapcov čoraz viac prizývajú k spolupráci ženy – najmä v snahe dosiahnuť vyššiu eleganciu ich pohybu. Napríklad aj moja dcéra Marianna dnes dosť pracuje s chlapcami. Za mojich pretekárskych čias by také niečo bolo nemysliteľné.“

So striebornou olympijskou medailou zo súťaže družstiev na OH 1968 Marika (celkom vľavo) hneď vedľa fenomálnej Věry Čáslavskej. FOTO: ARCHÍV SOŠV
So striebornou olympijskou medailou zo súťaže družstiev na OH 1968 Marika (celkom vľavo) hneď vedľa fenomálnej Věry Čáslavskej.
Foto
ARCHÍV SOŠV

• Bol počas vašej kariéry nejaký rozdiel v autorite mužských a ženských trénerov?

„Ja by som to videla tak 50:50. Mala som šťastie na vynikajúcich mužských aj ženských trénerov a čo som sa od nich naučila, to som neskôr zužitkovala vo vlastnej trénerskej práci. Všetci požívali prirodzenú autoritu a nemuseli na pretekárky ,púšťať strach´. Také niečo neuznávam, pretože ak sa športovec bojí trénera, považujem to za nátlak. U nás to tak nebolo, čo malo pozitívny odraz na atmosfére v tíme. Okolo úžasnej Věry Čáslavskej sme utvorili naozaj silné reprezentačné družstvo, v ktorom žiadna nemyslela na seba, ale všetky mysleli na tím. Nezávideli sme si navzájom, keď niektorá bola úspešnejšia.“

• Keď sledujete dnešné gymnastky, odhliadnuc od výrazne väčšej obtiažnosti cvičenia, ktorú umožnil výrazný vývoj náradia a aj zníženie vekovej hranice, v čom vidíte hlavné rozdiely v porovnaní s vašou generáciou?

„My sme sa gymnastike venovali pre radosť. Milovali sme tento šport aj súťaže a zážitky, ktoré súviseli s cestovaním. Myslím si, že sme boli aj samostatnejšie a disciplinovanejšie. Ja som mala len dvanásť rokov, keď ma otec naložil samú na vlak do Prahy... Keď som chcela ísť do kina, vedela som, že najprv musím splniť úlohy, ktoré mi stanovil tréner. Dnes mám pocit, že gymnastky z toho nemajú toľko radosti, ako sme mali my. Absolvujú dvojfázové tréningy, v škole majú individuálny plán a na tréningu namiesto radosti vidím plač. Zdá sa mi, že my sme boli aj väčšie bojovníčky, lepšie sme vedeli znášať bolesť. Dnešná mladá generácia mi pripadá rozmaznanejšia. Nevravím však, že je to chyba dnešných dievčat. Doba sa zmenila. Mladým sa núka veľa lákadiel, číha na ne aj veľa nástrah, rodičia musia deti voziť na tréning aj z tréningu. A neraz k tomu túžia po uspechu v gymnastike viac, než samotné deti... Na druhej strane, v minulosti rodičia viac rešpektovali trénerov. Napríklad rodinné dovolenky sa kedysi prispôsobovali gymnastickým povinnostiam detí.“

Na fotografii z čias, keď patrila do svetovej gymnastickej špičky. FOTO: ARCHÍV SOV
Na fotografii z čias, keď patrila do svetovej gymnastickej špičky.
Foto
ARCHÍV SOV

• Pred rokmi som v denníku Šport intenzívne písal o športovej gymnastike. Od začiatku som vtedy od laikov počúval, že ženy by sa nemali venovať tomuto športu, pretože nebudú mať deti. Nuž – poznám desiatky bývalých gymnastiek, ale drvivá väčšina z nich deti má, takisto ako v bežnej populácii. Aký je váš názor na túto tému?

„Áno, šuškalo sa o takomto riziku. Za najnebezpečnejšie sa v tomto smere označovalo cvičenie na bradlách, ktoré za mojich mladých čias boli naozaj veľmi tvrdé a do žrdí sa narážalo bruchom. Občas som si po cvičení, keď som mala na tele plno modrín, kládla otázku, či to nebude mať následky. Ale keď som na jeseň 1972 po olympiáde v Mníchove ako 24-ročná ukončila športovú kariéru, do roka som otehotnela a na jar 1974 som priviedla na svet dcéru Mariannu. Musím však povedať, že cvičebné náradie za tie roky prešlo veľkým vývojom a dnešné bradlá sú oveľa pružnejšie, než kedysi, takže nárazy na žrde nie sú také silné.“

• V čom vás zmenilo materstvo?

„Ako gymnastka som bola veľmi zodpovedná. Po narodení dcérky som však spoznala iný druh zodpovednosti – za to nevinné bábätko... Ale bola to radosť.“

Aj v súčasnosti sa Marika Némethová-Krajčírová venuje trénerskej práci s malými deťmi.      FOTO: ARCHÍV
Aj v súčasnosti sa Marika Némethová-Krajčírová venuje trénerskej práci s malými deťmi.     
Foto
ARCHÍV

• Keďže ste po absolvovaní FTVŠ UK v Bratislave pracovali ako trénerka, Marianka vlastne vyrastala v telocvični, kam ste ju často brávali...

„V telocvični bola ako v prirodzenom prostredí. Bola taký živel – a zároveň samouk. Vlastne sa tam aj naučila chodiť. Bola pohybovo aj umelecky nadaná. Ale keď sa v určitej fáze mala rozhodnúť, či pôjde na konzervatórium, alebo sa bude venovať gymnastike, vybrala si šport. Uľahčila mi to. Venovala som sa jej potom ako trénerka a vďaka tomu sme trávili spolu veľmi veľa času. V juniorskej reprezentácii ČSSR som ju viedla spoločne so súčasným dlhoročným šéfom Slovenskej gymnastickej federácie Jánom Novákom. Keď som dospela k záveru, že jej trénersky už viac neviem dať, zverila som ju do rúk špičkovým trénerom manželom Křížovcom v Brne. Škoda, že jej kariéru veľmi predčasne, len vo veku 18 rokov, ukončila komplikovaná zlomenina ruky. Došlo k tomu pred OH 1992 v Barcelone.“

• Ale od gymnastiky neodišla...

„Začala tancovať v tanečnej skupine Jara Bekra a popri tom sa venovala trénovaniu gymnastiek. Potom sa dala dohromady s gymnastom zo Slovinska, s ktorým sa poznala ešte od detských čias. Vydala sa zaňho. Dnes sa v Slovinsku ďalej venuje gymnastike a priviedla k nej aj svoju staršiu dcéru Zalu. Tá má teraz pätnásť a je juniorská reprezentantka Slovinska. Vlani štartovala na juniorských ME v Glasgowe, teraz sa chystá na EYOF v Baku. Takže gymnastiku máme stále v rodine.“

• Vašimi trénerskými rukami v Bratislave prešli neskoršie seniorské reprezentantky ČSSR Andrea a Miriam Hullové, Denisa Šarmírová, Mirka Dolnáková, či Barbara Vadovičová. Krátko pred rozdelením ČSFR v roku 1992 ste sa však rozhodli využiť trénerskú ponuku z Talianska. Napokon ste tam pôsobili celých dvadsať rokov...

„Mala som štyri ponuky, využila som jednu z nich. V dedinách okolo Brescie, kde dovtedy nebol žiadny organizovaný šport, som rozvíjala projekt športových aktivít. Išlo o základnú gymnastiku ako prípravu na vrcholový šport. Všetko sme začínali od základov, naučila som ich trénovať aj cez víkendy. Vychovala som v Taliansku spolu šesť generácií detí. Za veľké víťazstvo považujem, že za celé tie roky ani jedna z mojich zvereniek nemala vážny úraz. Deti aj ich rodičia si gymnastiku obľúbili a dokonca farár nemal problém ospravedlniť neúčasť detí na nedeľňajšej omši, keď boli cez víkend na pretekoch.“

Jubilantka Marika Némethová.Krajčírová pred vitrínou s jej striebornou medailou z OH 1968. FOTO: JÁN SÚKUP
Jubilantka Marika Némethová.Krajčírová pred vitrínou s jej striebornou medailou z OH 1968.
Foto
JÁN SÚKUP

• Keď ste tam vydržali celých dvadsať rokov, museli ste byť spokojná...

„Tamojší režim prípravy mi veľmi vyhovoval. Keďže tento projekt mal väzbu na školy, cez prázdniny som mala voľno. Pôvodne som mala zmluvu len na dva roky, ale tá sa stále predlžovala, pretože rodičia ma presviedčali, že keď odídem, tak ten projekt zanikne. Boli to krásne roky, preto som tam zostala tak dlho. Až keď jedna moja bývalá zverenka vyštudovala trénerstvo, založila klub a postavila telocvičňu, vedela som, že môžem odísť...“

• Okrem malých detí ste sa však v Taliansku venovali aj cvičeniu žien v zrelom veku. Ako k tomu došlo?

„Po gymnastickej kariére som mala problémy s chrbticou, preto som sama musela cvičiť. Začala som sa venovať zdravotnej gymnastike a zlákala som k tomu viacero žien. Rýchlo sa to ujalo. Po večeroch ich postupne po mojim vedením cvičievalo 40 až 50.“

• V roku 2012 ste sa vrátili naspäť do Bratislavy. Pre vážne problémy s operovaným bedrovým kĺbom ste sa nemohli v roku 2016 nemohli zúčastniť na slávnosti, kde vás vyhlasovali za Športovú legendu. Napriek tomu ste sa znovu vrátili do telocvične a dnes sa aj po sedemdesiatke trénersky venujete deťom. Takže od ôsmich rokov ste celý život pri gymnastike...

 „V utorok aj vo štvrtok vediem hodinové cvičenie dvoch 8-členných skupín detí vo veku 8 – 10 rokov, v sobotu mám dokonca tri skupiny. A teraz už musíme našu debatu ukončiť, pretože sa musím ísť venovať detičkám...“

Diplom MOV Žena a šport, ktorý si Marianna Némethová-Krajčírová prevezme na aprílovom valnom zhromaždení SOŠV, bude v správnych rukách.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri