Jozef Lohyňa: „Na Západe ma vnímali ako protivníka, ktorý im môže uchmatnúť medailu. Ich obavy som naplnil”
Rodák zo Zlatých Moraviec Jozef Lohyňa je jediný slovenský majster sveta v zápasení. Okrem toho aj držiteľ bronzovej medaily z olympijských hier 1988 v Soule a ďalších dvoch cenných kovov z majstrovstiev sveta a piatich z majstrovstiev Európy. Patrí ku generácii športovcov, ktorí sa v dôsledku politického bojkotu nemohli zúčastniť na olympijských hrách v Los Angeles 1984. V roku 1989 čítal pamflety v divadlách a zapojil sa do Nežnej revolúcie. Najúspešnejší slovenský zápasník 20. storočia sa dnes venuje svojej akadémii v Bratislave a v rozhovore si nielen zaspomínal na časy minulé, ale kriticky sa vyjadril aj k súčasnému stavu zápasenia na Slovensku.
Kto je Jozef Lohyňa?
Jozef Lohyňa sa narodil 13. apríla 1963 v Zlatých Moravciach. Reprezentoval nás v zápasení voľným štýlom a zúčastnil sa na troch olympijských hrách – v Soule 1988, v Barcelone 1992 a v Atlante 1996. Cenné kovy na vrcholných súťažiach získaval v rozpätí dlhých dvanástich rokov. Bol vyhlásený za najúspešnejšieho slovenského zápasníka 20. storočia.
Od olympijských hier v Los Angeles, na ktorých ste sa nemohli zúčastniť z dôvodu politického bojkotu, ubehlo už 35 rokov. Ako si na tento rok a udalosti s ním spojené spomínate?
Rok 1984 pre mňa znamenal prípravu na olympiádu. Myslím si, že správa o tom, že nikam nejdeme, mnohých šokovala. Hoci sa trochu šuškalo, že zo strany Východného bloku sa môže očakavávať odveta. Viaceré západné krajiny totiž bojkotovali olympijské hry v Moskve v roku 1980. Mala to byť reakcia na to, že rok predtým Sovieti vstúpili do Afganistanu. V kuloároch sa to teda možno aj čakalo... Rok pred olympiádou som však v Los Angeles bol na majstrovstvách sveta a nič nenasvedčovalo tomu, že by bolo z bezpečnostného hľadiska niečo rizikové.
Sklamalo vás to? Náhradou mali byť socialistické hry Družba, na ktorých sa zúčastnili krajiny z Východného bloku.
Samozrejme, mohli to byť moje prvé olympijské hry. Vstupoval som do svetovej špičky. Pohyboval som sa na pozíciách boja o medaily. Socialistické hry Družba olympijské hry vôbec nenahradili, aj keď príprava na ne prebiehala rovnako a skončil som tretí.
„Ľudia zo socialistických štátov sa vraj necítili bezpečne. Takéto „žvásty” a „bláboly” sme počúvali…”
Ako štát zdôvodnil rozhodnutie, že sa vy a s vami desiatky ďalších československých športovcov nestanete súčasťou olympijských hier? Šport bol predsa výkladnou skriňou socializmu…
Obavami o bezpečnosť. Ľudia zo socialistických štátov sa vraj necítili bezpečne. Takéto „žvásty” a „bláboly” sme počúvali…
Bolo pre vás ťažké sa v ďalších rokoch motivovať a nezavesiť šport na klinec?
Bol som mladý, motiváciu som mal. K tomu už aj medailu z majstrovstiev Európy a sveta. Chcel som sa zúčastniť aj na olympiáde, čo sa mi neskôr podarilo.
Áno, nadišiel rok 1988 a olympijské hry v Soule, na ktoré ste v kategórii do 82 kg prišli ako adept na zlato. Súperov ste doslova drvili, no žreb skupiny vám už v 2. kole postavil do cesty domáceho Mjong-u Hana, ktorému očividne nadŕžali rozhodcovia. Han sa nakoniec prebojoval až do finále, vy do súboja o bronz, ktorý ste vyhrali. Aké boli vaše pocity po zisku medaily?
Jednoznačne pozitívne. Bol som dobre pripravený, čo som potvrdil aj ziskom medaily. Ciele však boli vyššie, chcel som získať zlato… Avšak nakoniec, prakticky z desiatich váhových kategórií, v ktorých štartovali Sovieti, len v jednej kategórii nezískali medailu. V tej mojej. Ako jediný som porazil Sovieta v boji o bronz. Stúpajúcu formu som potvrdil, motiváciu som mal. V Soule sme boli dobrý česko-slovenský kolektív, zažili sme vynikajúcu atmosféru. Skoro všetci sme sa poznali, všetko do seba zapadalo a cítili sme sa dobre. Čo je však najhlavnejšie, pre mňa to bola prvá olympiáda a získal som na nej medailu.
„Na Zápase ma vnímali ako nebezpečného protivníka, ktorý im mohol uchmatnúť medailu, či už na svetových šampionátoch, alebo na olympiáde. Ich obavy som aj naplnil.”
Ako vás vnímal Západ? Športovca z Východného bloku…
Keďže som v roku 1983 vstúpil medzi svetovú špičku, vnímali ma ako nebezpečného protivníka, ktorý im mohol uchmatnúť medailu, či už na svetových šampionátoch, alebo na olympiáde. Ich obavy som aj naplnil. Mám však veľa kamarátov Američanov, vtedajších Západných Nemcov, Japoncov, Kanaďanov… Stretávali sme sa na turnajoch a mali ku mne rešpekt, rovnako aj ja k nim. Doteraz sa stretávame, s niektorými si píšeme.
Vráťme sa teraz domov… Ako to vyzeralo v Československu?
Doma to bolo o tom, že som potvrdil dominanciu a silu československého zápasenia. Na olympiáde v Moskve v roku 1980 získali Ďuso Strnisko a Dano Karabin bronzové medaily, čo bolo trošku prekvapenie. V roku 1986 som zase ja získal európsku aj svetovú bronzovú medailu, v roku 1987 bronz na majstrovstvách Európy. Svoju silu som potvrdzoval výkonmi aj výsledkami, takže sme všetci boli v medailovom očakávaní. Šli sme za tým a cieľ sme aj dosiahli.
„Podali sme protest, no potom z miestnosti, kde sa pozeral záznam a riešili sa protesty, vyšiel rozhodca a povedal, že je to zbytočné, lebo predtým prišiel niekto z ruského vedenia s kufríkom v ruke…”
K medailovým priečkam ste boli blízko aj na olympijských hrách v Barcelone 1992 a Atlante 1996. Na obidvoch hrách ste na otváracom ceremoniáli nastúpili so štátnou vlajkou v rukách – v Barcelone pri poslednom štarte československej výpravy, v Atlante zase pri prvom štarte samostatnej Slovenskej republiky… Ako sa na to pozeráte s odstupom času?
Áno, k medailám som bol blízko. V Barcelone som sporne prehral so Sovietom. Dotiahol som na 7:7 a položil som ho na lopatky. Nakoniec však rozhodcovia dali súboj do predĺženia. Podali sme protest, no potom z miestnosti, kde sa pozeral záznam a riešili sa protesty, vyšiel rozhodca a povedal, že je to zbytočné, lebo predtým prišiel niekto z ruského vedenia s kufríkom v ruke… Šport prináša aj takéto veci.
„Vzhľadom na to, že som mal dobré vzťahy s umelcami, v divadlách Rokoko a ABC som čítal pamflet.”
V týchto dňoch si pripomíname 30. výročie Nežnej revolúcie a pádu komunizmu v Československu. Čo ste vtedy robili? Ako vás udalosti novembra 1989 zasiahli ako športovca aj ako občana?
Žil som v Prahe, v čase demonštrácií som bol u našich v Prievidzi, tam bolo mŕtvo a ticho. V televízii sme videli, že je veľká demonštrácia na Letenskej pláni. Cestoval som do Prahy a na demonštrácii som sa priamo zúčastnil. V tom čase už bola moja manželka tehotná, chvíľu sme v tej zime postáli. K aktivitám sme sa pripájali aj neskôr na Václaváku. Vzhľadom na to, že som mal dobré vzťahy s umelcami, v divadlách Rokoko a ABC som čítal pamflet. Ako športovec som sa k udalostiam Nežnej revolúcie vyjadril aj na vyhlásení Zápasníka roka.
Šport pred rokom 1989 a po ňom… Ako ho vnímate? Nastala zmena?
Určite áno. Za socializmu bol šport „výkladnou skriňou socializmu”. Štát ho podporoval, mali sme adekvátne podmienky. Samozrejme, aj dnes majú športovci utvorené podmienky. Za olympijskú medailu získajú 40-50 tisíc eur. My sme mali 80-tisíc v československých korunách. Rozdiel tam je. Som rád, že pretekári sú ohodnotení vyššou formou ako my. Avšak, čo sa týka podmienok, tie sme v porovnaní s dnešnou dobou mali lepšie. A to nielen tých zopár „profi” športovcov, ktorí získavali medaily…
Ako to myslíte?
Mal som štyroch až piatich sparingpartnerov, ktorí boli so mnou v Rudej hviezde Praha. Dostali byty, na tú dobu slušný plat, stravné a bonusy k tomu. Myslím si, že mali okolo mňa utvorené slušné podmienky a mohli sa naplno venovať športu. V dnešnej dobe nie je utvorený systém. Ak by som dnes bol profesionálny 20-ročný zápasník a potreboval by som asi piatich sparingpartnerov, pochybujem o tom, že by to bolo možné. Štát neutvára podmienky, ktoré by pretekárovi na top úrovni umožnili mať okolo seba toľko sparingpartnerov. Dukla alebo ŠCP podľa mojich informácií berú len tých, ktorí môžu reálne získať medailu. Na nich dostanú peniaze zo štátu. Moji sparingpartneri mali na základe mojich výsledkov taktiež utvorené podmienky na trénovanie. V tom je rozdiel…
Máme dnes v slovenskom zápasení výrazného športovca?
Momentálne tam nevidím nikoho. Slovenské zápasenie ako keby ani neexistovalo… Máme tam troch či štyroch Rusov, to sa však nemôžeme baviť o slovenskom zápasení. Mládež s výsledkami nenapreduje. To všetko je práca a výsledok trénerov, ktorých som dlhodobo kritikom. Ťahajú sem Rusov z Vladikavkazu a dajú im občianstvo. Všetko to však končí pri mládeži a pri tom, že je podporovaná len do 18 rokov. Hlavne, tkvie to v systéme zväzu.
Predsa len, nevidíte ani z mladších zápasníkov nikoho, kto by mohol ísť vo vašich šľapajách?
Priznám sa, že momentálne to až tak nesledujem, aj keď vlani som bol na majstrovstvách sveta v Budapešti. Tento rok som si pozrel seniorské majstrovstvá v počítači. Nie je tam nikto… Treba si uvedomiť, že je to dlhodobý proces a naše vedenie, žiaľ, stavia na cudzincov a žoldnierov, ktorí im majú prinášať výsledky. Týmto systémom sa len ťažko niečo vychová. Do 18 rokov študujú a podporujú ich rodičia. Potom však zmaturujú a zrazu sa musia zamestnať. Nikto však nezamestná športovca, ktorý bude stále cestovať a súťažiť. Za mojich čias sme boli všetci zamestnaní a štát refundoval zamestnávateľovi mzdu. To sú však problémy, s ktorými sa netrápi len zápasenie, ale aj lyžovanie, biatlon, basketbal, hádzaná, atletika či ďalšie športy.
Prečítajte si aj:
Zjazdové lyžovanie nemalo v bývalom režime na ružiach ustlané, spomína Janka Gantnerová-Šoltýsová
Bývalá hádzanárka Mária Ďurišinová: „Až v Soule sme pochopili, o čo sme boli ukrátené”
