Matej Tóth o živote po kariére: „Dá sa povedať, že už mám duálnu kariéru“
Olympijský víťaz v chôdzi na 50 km z brazílskeho Ria 2016 Matej Tóth nám povedal o tom, ako sa pripravuje na život po kariére. Okrem športovej činnosti sa 36-ročný atlét venuje takisto funkcionárskemu chlebíčku v rámci Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) a Slovenského atletického zväzu (SAZ). Vyštudoval žurnalistiku, ktorá je preňho stále zaujímavá.
Ako sa pripravujete na život po kariére, akým spôsobom na tom pracujete?
U mňa sa to už celkom kráti. Snažím sa začleňovať do športového života aj z inej strany ako len tej športovej. Dá sa povedať, že už mám duálnu kariéru. Či už je to práca v komisii športovcov SOŠV alebo v komisii športovcov SAZ. V obidvoch prípadoch z toho vyplýva aj členstvo vo výkonnom výbore, a to sú dosť zaujímavé skúsenosti.
Kde sa vidíte po kariére, ktorým smerom by ste chceli ísť?
Na základe mojich skúseností z jednotlivých komisií by som možno chcel ísť funkcionárskym smerom. Samozrejme, chcel by som ostať aj pri športe. To mi je najbližšie, venujem sa tomu celý život. V tom mám najviac skúseností. Myslím si, že kariéra športovej funkcionárčiny je celkom zaujímavá výzva.
Študovali ste žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Nechceli by ste sa venovať napríklad tejto činnosti?
Určite je to jedna z alternatív. Myslím si, že dá sa nájsť veľa prienikov medzi žurnalistikou alebo funkcionárčinou. Viem si predstaviť, že by to bola ideálna cesta. Uvidím však, či to tak dopadne.
Dá sa podľa vás popri kariére študovať na vysokej škole, je to možné skĺbiť?
Podľa mňa áno, bez problémov. Hlavne to môžeme vidieť v individuálnom športe. V kolektívnych športoch je to zložitejšie, keďže ťažko sa dá zladiť harmonogram tímu a štúdia. Ja som vyštudoval ako denný študent polovicu štúdia. Na externé som išiel až po tom, keď som začal s profesionálnym športom a dostal som sa na Duklu.
Máte pocit, že je dostatok možností pripravovať sa na život po aktívnom pôsobení pri športe?
Je to značne individuálne. Chýba nám systém duálnych kariér či iných projektov v tejto oblasti. Už pomaličky sa to aj vďaka komisii športovcov Medzinárodného olympijského výboru dostáva aj k nám. Vzdelávanie popri športe je veľmi dôležité. Edukácia nie je len o vysokej škole. Ja som vysokú školu skončil pred viac ako trinástimi rokmi a už sa tým nemôžem chváliť. Potrebujem byť viac pripravený na život, a teda mať viac praxe.
Je pre športovca, ktorý končí kariéru, dôležitá prax v určitej oblasti?
Hlavne ku sklonku športovej kariéry by športovec mal myslieť na to, že o rok tu už nebude šport. Ako 37-ročný prísť niekam bez praxe a žiadať o zamestnanie nie je úplne ideálne. Aj keď stretol som sa s názorom, že práve športovci majú skúsenosti, ktoré sú u personálnych agentúr alebo zamestnávateľov veľmi cenené. Máloktorý športovec si to však uvedomuje. Takže myslím, že taká snaha o vzdelávanie či zdokonaľovanie zručností by mala byť v každom hlavne ku koncu kariéry.
Bude to pre vás definitívny koniec kariéry po olympiáde v Tokiu alebo si nechávate zadné vrátka?
Nikdy nehovor nikdy. Definitívne to bude až, keď to bude naozaj definitívne. Všetko k tomu smeruje. V podstate som na to pripravený, že to bude po Tokiu. Ale hovorím, že život nám ukáže a čas prinesie definitívu. Zatiaľ sú to len plány.
