Pizzu a lasagne u Hurajta nenájdete
Pod končiare, vedľa cesty, kolibka sa veru zmestí. Keď idete autom z Tatier dolu kopcom, je prakticky nemožné, aby ste si ju nevšimli. „Snažíme sa robiť poctivo a čo najlepšie. Spokojní zákazníci sú pre nás základ,“ hovorí bývalý olympionik Pavol Hurajt, šéf reštaurácie, ale zároveň, ak treba, aj pomocná sila.
Biatlonista Pavol Hurajt už pred zimnými olympijskými hrami 2010 vo Vancouvri nosil v hlave, čo bude robiť po skončení kariéry. Vo Whistler Olympic Parku pred vyše deviatimi rokmi bežal aj strieľal najlepšie, ako vládal a odniesol si odtiaľ siedme, piate a napokon aj tretie miesto.
Od Slovenského olympijského výboru získal odmenu 41 000 eur a presne vedel, čo s peniazmi urobí. Vložil ich do reštauračného zariadenia, ktoré začal stavať v lete 2010. Dokončil ho o necelé dva roky neskôr.
Myšlienku, že bez úspešnej olympiády by nebola ani jeho tatranská koliba, však odmieta.
„Každý bývalý športovec má trochu problémy zaradiť sa do bežného života. Tak som sa snažil rozmýšľať o tom dopredu. Mal som vyštudovanú hotelovú školu, praxoval som v tatranských hoteloch a ku gastronómii a hotelierstvu som mal dosť blízko. S manželkou sme preto začali uvažovať o tom, že si otvoríme reštauráciu. Rozmýšľali sme, aký štýl zvolíme. Zvíťazila stará slovenská klasika. Napokon všetko do seba zapasovalo tak, že sme si prakticky na domácej lúke vo Vysokých Tatrách postavili kolibu. A čo sa týka olympiády, s úsmevom zvyknem vravieť, že pomohla pri betonárskych prácach. Prémie z Vancouvru išli do domiešavačov,“ hovorí Hurajt.„Pod končiare, vedľa cesty, kolibka sa veru zmestí. Osemsto dní ju stavali, podľa rastlinky nazvali. Olympijský medailista so ženou v nej gazdujú, na Tvoj príchod všetko poctivo pripravujú. Tradičné jedlá Ťa v nej čakajú, halušky aj divina už rozvoniavajú. Tak neváhaj a hybaj si dať voľačo do brucha, teší sa na Teba koliba Žerucha.“
Internetová pozvánka k Hurajtovcom na dobré jedlo
Nechceli rýchle občerstvenie
Jeho Koliba Žerucha stojí v Tatranskej Štrbe na strategicky výhodnom mieste prakticky na križovatke, kde sa stretávajú cesty vedúce zo Štrbského Plesa, Popradu, Štrby a neďalekého Liptova. Keď idete autom z Tatier dolu kopcom, je prakticky nemožné, aby ste si ju nevšimli.
„Pochádzam tri kilometre odtiaľto a manželka je zasa z neďalekej Pribyliny, čo je dvadsať minút po diaľnici. Preto sme zvažovali tieto dve miesta na výstavbu našej ,kolibky´. Napokon nám to viac zapadlo do seba v Tatranskej Štrbe. Momentálne máme za sebou už sedem rokov. Zamestnávame desať až pätnásť ľudí a v čase najväčšej sezóny je ich až devätnásť,“ ponúka niekdajší olympionik základné informácie.
Na podpichnutie, či predsa len nezvažovali prevádzkovať niečo bližšie pri diaľnici, rozhodne odpovedá: „Myslím si, že koliba stojí na dobrom mieste. Diaľnica má svoje výhody, ale nechceli sme otvoriť reštauráciu s rýchlym občerstvením. To by mi nesedelo k našej kolibe. Slúžime najmä pre hotelových hostí ubytovaných v Tatrách a turistov, ktorí prídu na turistiku do našich veľhôr.“
Okrem reštauračnej časti, ktorá je už po rokoch zabehnutá, sa Hurajtovci chystajú spustiť aj ubytovacie jednotky. „Budeme mať päť apartmánov približne pre pätnásť až osemnásť ľudí. Už ich aj dokončujeme. Ešte musíme dokončiť detaily a niekedy začiatkom budúceho roka otvoríme ubytovaciu časť. Nič nechceme zbytočne urýchliť, nech to vyzerá čo najlepšie,“ vraví bronzový medailista z pretekov s hromadným štartom vo Vancouvri 2010.
Niekdajší skvelý športovec je šéf podniku, ale zároveň, ak treba, aj pomocná sila.Pavol Hurajt (41)
Je absolvent fakulty telesnej výchovy a športu na Univerzite Mateja Bella v Banskej Bystrici a bývalý slovenský reprezentant v biatlone. Je držiteľ bronzovej medaily z pretekov s hromadným štartom na ZOH 2010 vo Vancouvri. Na rovnakých ZOH pridal aj 5. miesto vo vytrvalostných a 7. v rýchlostných pretekoch. O štyri roky neskôr na ZOH v Soči bol súčasťou slovenskej mixštafety, ktorá skončila piata. Po Soči ako 36-ročný uzavrel kariéru. Potom sa dal na podnikanie a zároveň je biatlonový funkcionár. V prezídiu Slovenského zväzu biatlonu háji záujmy športovcov. Rovnako je člen komisie športovcov Slovenského olympijského a športového výboru. S manželkou Janou vychovávajú osemročného syna Mateja a ročnú dcérku Hanku.
Najviac idú halušky, strapačky a pirohy
Hurajtova Žerucha je naozaj koliba v pravom slova zmysle. Je postavená výlučne z masívneho smrekového dreva a na slovenský spôsob. Interiér tvoria drevené lavice a stoly, dekorácie a doplnky sú premyslené do posledného detailu. Nechýbajú mäkké ovčie kožušiny, slamení panáčikovia či rôzne z dreva vyrezané postavičky. Hladným návštevníkom znie do uší slovenská ľudová hudba, ale to najdôležitejšie sa, samozrejme, ukrýva v jedálnom lístku.
„Ako by som ho charakterizoval? Jednoducho - zamerali sme sa na slovenské jedlá. V gastronómii som nebol nejaký ten rok, preto sme sa potrebovali najskôr zabehať a postupom času sa aj ponuka jedál ustálila. Pizzu ani lasagne u nás nenájdete. Najviac idú halušky, strapačky a pirohy, taká naša trojkombinácia, z každého rožku trošku. Samozrejme, sme Slováci, takže často padne voľba aj mäsité jedlá - bačov rezeň, údené kolená či rebrá,“ vyratúva Hurajt.
Niekdajší skvelý športovec je šéf podniku, ale zároveň, ak treba, aj pomocná sila. Rozdelenie úloh s manželkou majú jasne stanovené. „Manželka s kuchármi riešia skladbu jedálneho lístka, ja som tu skôr na obsluhovanie hostí. Ona robí objednávky, rieši zamestnancov, inventúry. Ja len zaskakujem, ak treba vypomôcť. Napríklad, ak vypadne niekto z čašníkov. Či ma ľudia spoznávajú? Občas sa u nás zastavia športovci, aj známi a všimnú si ma, keď obsluhujem. Niektorí ma spoznajú hneď, ale sú aj takí, ktorí ma nevedia zaradiť. Nemôžu si spomenúť, kde ma už predtým videli. Bol som už aj umelec či hudobník. Je to občas dosť zábavné. Keď im dám indíciu z mojej športovej kariéry, potom im už svitne. Biatlon je populárny, ale futbalu sa nevyrovná,“ priznáva Hurajt.
Stále sa nezbavili úverov
Tvrdí, že obľúbené jedlo nemá a za tie roky už skúsil z jedálneho lístka všetko. „Najčastejšie si dám asi kapustovú polievku. A čo sa týka nápojov, tiež nezvyknem mať chuť na nič špeciálne. Robíme však dobré domáce sirupy,“ podotýka. Čo nepovedal šéf, doplnil jeden z jeho podriadených. Empatický čašník dovtedy vychvaľoval sedliacke makové palacinky so slivkovým lekvárom, kým sme si ich nedali. Za seba a manželku môžem vysloviť veľkú spokojnosť a návrat v budúcnosti nielen za účelom rozhovoru.
„Snažíme sa robiť poctivo a čo najlepšie. Spokojní zákazníci sú pre nás základ. Ak sa pýtate na ziskovosť či obrat, nenosím to v hlave. Pravda je však taká, že stále sme sa nezbavili úverov,“ pripomína Hurajt.
V čase našej októbrovej návštevy bola Koliba vo štvrtok popoludní zaplnená hádam aj na osemdesiat percent. A to je solídne číslo vzhľadom na pokročilý mesiac v roku, čiže mimo hlavnej sezóny. „Október, november či apríl sú slabšie mesiace. Vtedy aj my spúšťame nohu trochu dolu z plynu. Najviac ľudí prichádza tradične v letnej sezóne, keď je návštevnosť Tatier najvyššia. Stane sa, že keď je v jeseni zlé počasie, príde len zopár ľudí za celý deň,“ lúči sa šéf Koliby ŽeruchaBiatlon vymenil za futbal
Pavol Hurajt ukončil biatlonovú kariéru v pretekoch štafiet na zimnej olympiáde v Soči 2014. Na bežky či na strelnicu ho to už neťahá, ale začal opäť hrať futbal. „Chodím hrávať so známymi za starých pánov Štrby aj do Pribyliny. Tam však sedím väčšinou na striedačke,“ usmial sa na záver.
