Športové aktuality
15 mins. čítania

Športový fotograf Ján Súkup dovŕšil sedemdesiatku a hovorí: Nedá sa to robiť pre peniaze

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Foto
Archív - Ján Súkup

Legendárny slovenský športový fotograf Ján Súkup pochádza zo športovej rodiny, keďže jeho mama reprezentovala Československo v streľbe a otec funkcionárčil v Červenej hviezde, osobitne pri slávnom tíme volejbalistov, ktorí vyhrali aj Európsky pohár majstrov aj Pohár víťazov pohárov. K športu teda nikdy nemal ďaleko. Napokon si ho získala športová fotografia. Ako akreditovaný fotoreportér sa zúčastnil už na 14 olympijských hrách (OH aj ZOH). Svoju aktívnu činnosť plánuje zavŕšiť budúci rok v Tokiu. O svojej kariére, pohľade na športovú fotografiu i o ďalších témach nám povedal v nasledujúcom rozhovore, ktorý je venovaný jeho nedávnemu životnému jubileu.

Aká bola vaša cesta k fotografovaniu?

Najskôr to bol detský sen, keď som ako tretiak pomáhal kamarátovi a jeho otcovi pri vyvolávaní fotiek. Pamätám si, že sa tam nachádzala plná vaňa fotografií a dávali sme to sušiť na sklo. Vtedy ešte nemal sušičku. Potom som si kúpil ruský fotoaparát Ľubiteľ za 90 korún a ním som spravil prvé obrázky. Následne ma to trošku prešlo, pretože výsledky neboli také, ako som si predstavoval. Mama reprezentovala Československo v streľbe z „malorážky“ a z pretekov v Moskve mi priniesla fotoaparát Zorki, pričom išlo o čistú kópiu nemeckej značky Leica. Ten mi ostal dosť dlho. Hlavný impulz však prišiel na vojenčine v Červenej hviezde, kde som pôsobil s kanoistami. Tam som začal fotografovať šport. Chcel som ho fotiť od začiatku, pretože otec pôsobil v štruktúrach futbalovej Červenej hviezdy na rôznych pozíciách. U nás sa všetko točilo okolo športu.

Rodičia teda pôsobili pri vrcholovom športe. Aj vy ste sa mu venovali?

Vyskúšal som prakticky všetky druhy športu. Nebol som však pravdepodobne dostatočne talentovaný. Keď som nebol vpredu, tak ma to prestalo baviť. Chodil som plávať, venoval som sa futbalu. Skúšal som aj hádzanú. V škole sme mali rôzne možnosti. Najradšej som bol vonku, kde sme hrali futbal, bicyklovali sa alebo chodili do lesa. Následne som sa išiel učiť do Dunajplavby a už som nemal toľko času na šport.

Fotografia rýchlostných kanoistov z roku 1970, ktorá rozhodla o profesionálnom smerovaní Jána Súkupa
Foto
Archív - Ján Súkup ​

Aké spomienky máte na profesionálne fotografické začiatky?

Prelína sa to s obdobím, keď som bol na vojenčine v Červenej hviezde. Dostal som za úlohu fotografovať. Prispieval som napríklad do Športu či Hlasu ľudu. Nešlo o peniaze, ale tešil som sa z toho, že mi uverejnili fotku. Moja profesionálna cesta sa začala, keď som prešiel do časopisu Auto-moto. Až tam som začal dostávať výplatu priamo za fotografovanie.

Ako potom pokračovala vaša kariéra?

Pokračovala tak, že som pôsobil v spomínanom týždenníku Auto-moto. Solupracoval som aj s denníkom Šport, v ktorom mi každý týždeň zadali úlohu. Fotil som nižšie súťaže, ktoré nestíhal Milan Richter. Už v roku ma 1973 oslovili z časopisu Štart, ale nemal som patričné vzdelanie. Nebolo vtedy z toho nič. Spravil som si teda fotografickú učňovskú školu, pretože moja pôvodná profesia bola lodný mechanik. V časopise Auto-moto sa mi páčilo, pretože motoristický šport ma bavil. Chodili sme na rôzne súťaže. Nič, čo je dobré, však netrvá dlho a asi po roku tento časopis zrušili. Vláda rozhodla, že ho už netreba. Bol tu vtedy mesačník Stop, vydávaný straníckym vydavateľstvom Pravda. My sme vychádzali pod českým vydavateľstvo Naše vojsko. Tieto dva časopisy zlúčili, ale bez ľudí. Doba bola iná, nedávalo sa odstupné, ale boli povinní nám zabezpečiť adekvátnu pozíciu inde. Až keď som stratil záujem, tak som si musel hľadať prácu sám.

Kam teda viedli vaše kroky?

Hľadal som, no nič som nenašiel. Na lepší „flek“ v tom čase bolo treba byť členom strany. Ja som ním však nebol, takže sa s tým nedalo nič spraviť. Musel som prijať, čo mi ponúkli. Pridelili ma do Roľníckych novín. Ja ako chlapec z mesta som do tej chvíle azda nevidel naživo pole. Našťastie, aj oni mali športovú rubriku. Fotil som futbal, hokej a rôzne iné športy. Sem-tam ma poslali aj na pole, čo sa dalo prežiť. Začal som chodiť takisto na dostihovú Veľkú pardubickú. Vďaka tomu som mal v roku 1975 úspešnú sériu fotografií. Na základe toho ma oslovili zo Štartu šéfredaktor aj bývalý olympionik Peter Pospíšil, ktorý tam po skončení úspešnej hádzanárskej kariéry pôsobil ako fotoreportér. Samozrejme, povedal som áno. Bol to môj sen. Malo to však peripetie, pretože z Roľníckych novín ma nechceli pustiť. Dostal som výpoveď „šesť plus jeden“, takže na mňa sedem mesiacov čakali. Chceli to už v Štarte zrušiť, ale Peťo Pospíšil sa za mňa zaručil. V roku 1976 som tam nastúpil a odvtedy to bolo moje jediné zamestnanie, až kým som po zániku Štartu neprešiel na „voľnú nohu“ v agentúre, ktorú sme si založili spolu s Pospíšilom.

Dárius Rusnák s pohárom pre víťaza majstrovstiev sveta v hokeji 1985
Foto
Archív - Ján Súkup ​

Máte za sebou štrnásť olympijských hier. Aké spomienky sa vám vynoria na prvé?

Ide o zaujímavý príbeh. Akreditovať sa na olympijské hry je problém prakticky dodnes, keďže každá krajina dostáva kvóty. Vtedy som nevedel, ako to funguje. V Štarte bol do Moskvy 1980 navrhnutý Peťo Pospíšil. Ľudia z organizačného výboru sa však boli pozrieť na prácu tlačového strediska na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji a v hádzanej. Dali sme sa spolu do reči. Sľúbili mi, že bez problémov to vybavia, keďže pracujú v organizačnom výbore. Išiel som teda do Moskvy prostredníctvom vlakového zájazdu, pričom jedna cesta trvala 48 hodín. V Moskve som sa s mojimi priateľmi stretol, avšak akreditáciu sa nepodarilo vybaviť. Mal som však lístky na rôzne športy, takže som fotil z hľadiska. Fotky sa dostali aj do olympijskej pamätnice z roku 1980, ktorú zhotovil Pavol Kršák spolu s kolektívom. Bolo tam teda sklamanie, ale zároveň išlo o veľký zážitok. Nikdy potom som nemusel absolvovať takúto cestu. Nápor na pečeň bol veľký, keďže sme boli vynikajúca partia (smiech).

Ktoré olympijské hry boli napokon vaše oficiálne prvé?

Mal som ísť oficiálne na olympijské hry 1984 do Los Angeles, pričom som mal schválenú akreditáciu i cestu. Chodil som na školenie do Prahy na ÚV KSČ, kam volali všetkých siedmich akreditovaných novinárov. Školili nás, s kým sa môžeme stretnúť a dávali nám rôzne podobné poučenia. Zrazu prišiel bojkot hier zo strany socialistického tábora. Namiesto toho som išiel na atletickú „trucolympiádu“ Družba do Moskvy. Od roku 1988 sme v Štarte mali spoluprácu s českým športovým týždenníkom Stadion. Vtedy sa rozhodli v redakcii, že do Soulu pôjde od nás píšuci novinár. Na ZOH v Calgary bol Peťo Pospíšil a zo Stadionu išiel píšuci redaktor, na OH v Soule to bolo naopak. Fungovala vzájomná výmena. Moja prvá oficiálna účasť prišla napokon až v Barcelone 1992. Po zániku Štartu som si však musel zohnať prostriedky na cestu a ubytovanie. Robil som pre jednu nemeckú agentúru. Pre mňa bolo cenné, že som mal akreditáciu.

Zažili ste teda rôzne peripetie, kým ste sa zúčastnili na olympijských hrách ako akreditovaný fotograf. Bol to teda pre vás splnený sen?

Bolo to vysnené, vybojované, pretože nielen športovec, ale aj športový fotograf chce urobiť všetko pre to, aby sa dostal na vrcholné podujatie. Pritom to nie je žiadny výlet ani odmena. Zistil som, čo to je za „otročinu“. Kamarát, pre ktorého som pracoval, si vybral to, čo potreboval. Mňa posielal na športy, ktoré boli ďaleko, ťažšie dostupné, alebo v nich nesúťažili naši športovci. Okrem toho som v noci musel vyvolávať diapozitívy. Musel som aj jemu priniesť filmy. Vtedy bol systém taký, že nemeckí redaktori mali svoju kanceláriu. Oni si z tých diapozitívov potom vybrali, ktoré potrebujú. Musel som to tam celé odviezť. Potom som sa vrátil domov, niečo som ešte postrihal a zaľahol do postele. Ráno už bolo treba znovu skoro vstávať. Keď som prišiel domov, tak som si povedal, že na žiadne olympijské hry už nepôjdem.

Ján Súkup (vpravo) s Petrom Pospíšilom na olympijských hrách v Nagane 1998
Foto
Archív - Ján Súkup ​

Napokon sa vám však podarilo pôsobiť na mnohých ďalších olympijských hrách. Museli ste hľadať motiváciu?

Človek na to časom nejako zabudne. Potom prišla Atlanta 1996, a to už sme mali spoločne s Peťom Pospíšilom agentúru Štartfoto. Vtedy nebol o olympijské hry zo strany fotografov taký veľký záujem ako dnes. Slovensko malo dve miesta a obsadili sme ich my dvaja. Na ZOH 1994 v Lillehammeri išiel sám Peťo, pretože sme mali len jedno miesto. Následne Slovensku pridelili väčšiu kvótu. Od Atlanty 1996 sme sa spolu zúčastňovali na OH aj ZOH, až kým Peťo nezomrel v roku 2006.

Fotíte olympijské hry až doteraz. Plánujete ísť aj do Tokia, prípadne na ďalšie športové sviatky?

Keď mi bude slúžiť zdravie, tak by som tam rád išiel a zavŕšil symbolickú pätnástku. Myslel som si, že sa mi to podarí ešte tento rok... Bola by to pekná bodka za mojou fotografickou kariérou či činnosťou, pretože len to som robil celý život. Ani Paríž alebo Miláno, kde budú OH 2024, resp. ZOH 2026, nie sú ďaleko od Slovenska, čo sa týka cestovania. Nie je to však žiadna dovolenka či odmena, ako by si niekto myslel. Viem si predstaviť, že by som išiel do Slovenského domu ako hosť a spravil si nejakú „fotečku“. Ten stres mi však už, hádam, stačil.

Máte nejaké pamätné olympijské hry, či nejaké, na ktoré obzvlášť spomínate?

Pamätné sú prakticky všetky. V Atlante sa uskutočnil úžasný otvárací ceremoniál k stému výročiu novovekých olympijských hier. Páčilo sa mi v Sydney, kde vybudovali namiesto smetiska úžasné športoviská. Išiel tam vlak zo stredu mesta, páčilo sa mi more či pláže. Mám na to pekné spomienky, keďže som mal možnosť vidieť pekné prostredie. Ľudia boli priateľskí. Ale aj ostatné sú pre mňa pamätné. Rád si spomínam na tie, kde bol poriadok. Na olympijské hry v Londýne mám taktiež veľmi dobré spomienky, no bol veľký problém dostať sa na športovisko. Pjongčang zorganizovali výborne.

Čo pre vás celkovo znamená pojem olympijské hry?

Ide o niečo výnimočné. Dnes si už môžem povedať, že to stálo za to, aj keď v Barcelone som povedal, že nikdy viac (úsmev). Vždy nás čaká úžasné prostredie. Stretnú sa športovci a ľudia z celého sveta. Búrajú sa tam stereotypy. Môžeme vidieť športovú súdržnosť a úžasnú atmosféru. Na druhej strane je tam príliš veľa zákazov, čo sa s každými hrami stupňuje.

Vladimír Dzurilla po finále majstrovstiev sveta v hokeji 1977
Foto
Archív - Ján Súkup ​

Moderný svet ovplyvňuje vo veľkej miere digitalizácia. Ako by ste videli porovnanie dnešnej doby s minulou, čo sa týka fotografovania?

Momentálne už ide o akési preteky. Fotograf z veľkej agentúry spraví fotku a neupravuje ju. Označí ju a pošle editorovi rovno zo športoviska. O minútu už fotka ide do sveta. Zrýchlilo sa to. Kedysi sme mali čiernobiele fotografie a farebné, pričom sme nosili k tomu príslušné fotoaparáty a objektívy. Dnes sa to dá v podstate riešiť jedným aparátom, prípadne dvoma „telami“. Predtým sme museli nosiť so sebou filmy, za pekného počasia nízko citlivé a za umelého osvetlenia vysoko citlivé. Tie bolo niekedy treba prevyvolávať. Vtedy bolo treba vedieť viac z teórie a techniky fotografovania ako dnes. V dnešnej dobe si to pozriete na digitálnom fotoaparáte a hneď vidíte, či je to dobré.

Ako sa dnes spozná dobrý fotograf, keď už môže fotiť prakticky každý?

Spozná sa tým, že má dobré fotky (smiech). Nie je celkom isté, že každý, kto fotí, má aj dobré fotky. Veľkú úlohu zohráva technika. Všetko je automatické. Ja som musel celý život manuálne zaostrovať a manuálne nastavovať expozíciu či iné veci. Dnes fotograf nemusí robiť prakticky nič. Len sa musí pozerať, čo je jediné. Predtým som napríklad na futbal musel spraviť na jeden-dva filmy celý zápas.

Stalo sa vám niekedy, že ste fotili nejaké podujatie a na konci ste zistili, že ste neodfotili nič, alebo že ste mali nejaké technické problémy?

Podarilo sa mi sem-tam natiahnuť jeden film dvakrát, ale aj tam sa dala nájsť fotografia. Úplne zlyhanie sa mi však nestalo. Možno som v zhone stratil nejaký film, že mi vypadol. Ale že by som prišiel z nejakej akcie, že som nemal nič, tak to sa mi nestalo.

Ktorý šport sa vám fotí najlepšie a ktorý naopak ťažšie?

Začal som s rýchlostnou kanoistikou, keď som fotil kamarátov na vojenčine. Keď som prišiel do Štartu, tak som musel fotiť napríklad krasokorčuľovanie. Tento typ športu sa v tom čase fotil veľmi ťažko. Bolo tam bolo totiž málo svetla a filmy boli takisto veľmi málo citlivé. Dalo sa však popasovať aj s tým, keď si človek našiel cestu, ako vyvolávať filmy. Stále mám srdcový vzťah ku rýchlostnej kanoistike. Potom prišli úspechy na divokej vode. Samozrejme, mal som radosť z toho, keď som mohol odfotiť Michala Martikána v Atlante s prvou zlatou olympijskou medailou pre samostatné Slovensko. Vtedy si človek povie, že to je odmena aj pre mňa. Fotograf chce fotiť taktiež tento výnimočný okamih nielen na vode, ale aj odovzdávanie medailí. Skoro som sa však v Atlante na ceremoniál nedostal, keďže som prišiel neskoro. Nechceli ma pustiť, pretože som utekal za Mišom do cieľa. Našťastie, člen Medzinárodného olympijského výboru a predseda SOV pán Černušák všetko vysvetlil a podarilo sa mi odfotiť pódium.

Michal Martikán na pódiu po zisku zlata na olympijských hrách v Atlante 1996
Foto
Archív - Ján Súkup ​

Keď sme už pri tom, tak máte nejaké obľúbené či pamätné fotografie, na ktoré radi spomínate?

Mám jednu – tú prvú, ktorá rozhodla o tom, že by som sa mal venovať športovej fotografii. Ide o fotku z roku 1970, na ktorej som odfotil kanoistov na vode. Ňou sa pochválim rád aj teraz. V roku 1977 som bol na majstrovstvách sveta vo Viedni, kde sme sa stali majstrami sveta. Odtiaľ mám fotku, na ktorej je Vladimír Dzurilla. Po víťaznom zápase s Rusmi sedí v kabíne a je na ňom vidieť, ako z neho sála úľava. Nešla z neho radosť, ale skôr išlo o takú únavu a spokojnosť po víťaznom zápase. Tá ma už sprevádza veľa rokov. Potom Dárius Rusnák pri zlate z roku 1985. Tú fotku som nikde nevidel okrem toho, že som ju nafotil. Nepustili nás na plochu, pričom všetci si prichystali krátke objektívy. Ja som mal dva aj s dlhým objektívom, ani neviem prečo. Odohrávalo sa to na druhej strane a s dlhým „sklom“ sa mi medzi hlavami podarilo odfotiť, ako Daro bozkáva pohár pre majstrov sveta. Potom, samozrejme, mám rád všetky fotky z našich olympijských úspechov.

Ako vidíte budúcnosť športovej fotografie?

Aby som pravdu povedal, nevidím to celkom ružovo. Myslím si, že príde k tomu, že editori budú fotky vyberať z videozáznamu. Moderné aparáty sa už k tomu blížia, pričom niektoré sú schopné spraviť dvadsať obrázkov za sekundu, ďalšie dokonca už šesťdesiat. Vždy to však niekto musí držať. Dnes už kameramani majú také pozície, že fotografovi sa môže len snívať, že by stál na takom mieste. Na olympijských hrách to funguje tak, že svetové agentúry majú svoje vyhradené pozície. My ostatní dostaneme miesto na periférii či veľmi vysoko. Medzi svetovými fotografmi je aj veľká špecializácia, nedá sa s nimi súperiť. Predtým som sa snažil zaznamenať všetkých športovcov, aj svetových. Aktuálne to zisťujem, pretože z minulosti niekedy neviem nájsť slovenských pretekárov. Teraz sa snažím sústrediť na slovenských športovcov.

Čo by ste odkázali začínajúcim športovým fotografom?

Nedá sa to robiť pre peniaze. Človek musí mať rád šport a byť trpezlivý, vedieť pri ňom obsedieť. Nie je to o tom, že človek spraví jednu fotku a  už si myslí, že je športový fotograf. V budúcnosti sa mu však toto povolanie odvďačí. Napríklad boli časy, že mi moje fotky zarobili až o niekoľko rokov. Trebárs, vedel som ich vybrať z archívu a predať až po dlhšej dobe. Fotografovanie športu nie je o tom, že dnes som to odfotil a zajtra mám peniaze. Treba sa vedieť športu obetovať. A je to aj cestovaní. Niekedy ide aj o nepohodu. Nejde o dovolenku. Vždy treba odovzdať fotky. Samozrejme, keď sa stretnem s priateľmi, tak si dáme aj kávu či pohár vína.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri