Šport a olympizmus
Reportáž
Bratislava
9 mins. čítania

Vedenie SOŠV si spoločným obedom uctilo nedávnych významných olympijských jubilantov Máriu Ďurišinovú a Jozefa Pribilinca

Profile picture for user soucek
Ľubomír
Souček
Na fotografii zľava prezident SOŠV Anton Siekel, atletická legenda Jozef Pribilinec, hádzanárska legenda Mária Ďurišinová a generálny sekretár SOŠV Jozef Liba.
Foto
Ľubomír Souček, SOŠV
Srdečné zvítanie rovesníkov, oslavujúcich nedávno šesťdesiatku v rozpätí len jedenástich dní, Jozefa Pribilinca a Márie Ďurišinovej.
Srdečné zvítanie rovesníkov, oslavujúcich nedávno šesťdesiatku v rozpätí len jedenástich dní, Jozefa Pribilinca a Márie Ďurišinovej.
Foto
Ľubomír Souček, SOŠV

Dve veľmi významné osobnosti slovenského športu v uplynulých dňoch oslávili šesťdesiatku. Šiesteho júla sa medzi zrelých „okrúhlych“ jubilantov zaradil olympijský víťaz, majster i dvojnásobný halový majster Európy, trojnásobný vicemajster sveta a bývalý svetový rekordér v chôdzi Jozef Pribilinec a sedemnásteho júla zase legendárna hádzanárska kanonierka a vo svojej dobe dlhý čas jedna z najlepších hráčok na svete, vicemajsterka sveta Mária Ďurišinová. Oboch sme na našej webovej stránke nedávno obsiahlo predstavili.

Oboch významných jubilantov si vedenie Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) uctilo pozvaním na spoločný obed. Miestom stretnutia prezidenta SOŠV Antona Siekela a generálneho sekretára SOŠV Jozefa Libu s Máriou Ďurišinovou a s Jozefom Pribilincom sa v utorok stala reštaurácia „Parlamentka“ v tesnej blízkosti sídla Národnej rady SR. „Je to po prvý raz, čo si ma olympijský výbor takto uctil,“ priznal pri rozlúčke Pribilinec.

Pre oboch jubilantov to bolo symbolické miesto, pretože v 90. rokoch minulého storočia boli obaja poslancami parlamentu. A Mária Ďurišinová si hneď zaspomínala, ako aj spolu s Pribilincom v prestávke rokovaní navštevovali parlamentný bufet, v ktorom boli ako vtedy ešte nedávni vrcholoví športovci obaja najväčší „hladoši“... „Keď sme si my objednávali jedlo, ďalší poslanci za nami museli dlho čakať...,“ smiala sa.

Štyrikrát o Lubomírovi Štrougalovi – Pribilincovi trikrát pomohol, Ďurišinovej dvíhal sukňu...

Bezmála dvojhodinové stretnutie sa odohralo vo veľmi príjemnej atmosfére. Obaja jubilanti vytiahli viaceré zážitky z čias svojej športovej kariéry. Je zaujímavé, že živé spomienky oboch sa viackrát spájali s osobnosťou bývalého predsedu vlády Československej socialistickej republiky Lubomíra Štrougala, ktorý bol veľký priaznivec športu. A v debate sme sa k nim dostali cez spojenie s olympijskými hrami...

„Mne Štrougal trikrát v živote pomohol a vlastne ma vždy vytiahol z problémov. Prvý raz to bolo pred olympijskými hrami 1980 v Moskve. Nás atlétov vtedy tlačili do dopovania, čo som ja striktne odmietol. Tak ma vyradili z reprezentácie,“ zaspomínal si Pribilinec, ktorému vtedy ťahalo na dvadsiatku, ale už bol juniorský majster Európy z roku 1979. „Na základe pokynu predsedu ústredného výboru telovýchovnej organizácie Antonína Himla ma vyradili, lenže na pretekoch v Dudinciach som jasne zdolal aj reprezentantov, pričom druhého pretekára som predstihol veľmi výrazne. Štrougal vtedy dal najavo veľkú nespokojnosť s tým, že jasne najlepší pretekár v reprezentácii nie je, takže potom ma do tímu vrátili a na OH v Moskve som štartoval.“

Jozef Pribilinec s gratulantmi Antonom Siekelom a Jozefom Libom.
Jozef Pribilinec s gratulantmi Antonom Siekelom a Jozefom Libom.
Foto
Ľubomír Souček, SOŠV

O štyri roky neskôr bol už Pribilinec hviezda s medailami z majstrovstiev sveta i Európy. V tréningoch preukazoval životnú formu, keď na dvadsiatke v rámci prípravy dosahoval lepšie časy, ako bol jeho vlastný svetový rekord 1:19:30 h. Na OH v americkom Los Angeles by bol najväčší favorit na zisk zlata v chôdzi na 20 km. Politická moc v ČSSR však pod tlakom Sovietskeho zväzu nariadila bojkot OH. A naši najlepší atléti namiesto toho museli ísť na „trucolympiádu“ menom Družba do Moskvy. Pribilinec tam na dvadsiatke jasne viedol, ale rozhodcovia ho nespravodlivo diskvalifikovali. A po ňom aj ďalšieho Slováka Pavla Blažeka, ktorý sa dostal na čelo po stiahnutí Pribilinca z trate...

„To, čo robili v Moskve rozhodcovia, bolo nehorázne svinstvo. Aj na olympiáde pred štyrmi rokmi domáci robilo pri rozhodovaní kadečo, ale tam bola aspoň nejaká kontrola. Na Družbe si však mohli dovoliť všetko. Večer po pretekoch sme boli pozvaní na našu ambasádu v ZSSR. Nechcel som tam ísť, ale od trénera Juraja Benčíka, ktorý mal v armáde vyššiu hodnosť, som to dostal rozkazom. Bol som veľmi nahnevaný z toho, že najprv nás Rusi obrali o účasť na olympiáde a potom ešte na Družbe spravili toto. A tak, keď som si vypil, nevedel som sa ovládať. Veľvyslancovi Zavadilovi som strašne nabrýzgal a potom som tak silno tresol dverami, až vypadli okenné tabule. Bol som zo všetkého taký rozčúlený, že po návrate domov som dva týždne s nikým nehovoril. Zobral som si dovolenku, ktorú mi pritom veliteľ banskobystrickej Dukly nepodpísal, a odišiel som na dva týždne prečistiť si hlavu na poľovačku. Samozrejme, za to, čo som na ambasáde predviedol, mi hrozili prísne tresty, ale Štrougal ma znovu zachránil,“ pokračoval v spomienkach Pribilinec.

Ani pred ďalšími olympijskými hrami – v roku 1988 v juhokórejskom Soule -  to náš elitný chodec nemal jednoduché. Rozišiel sa so svojím dlhoročným trénerom Jurajom Benčíkom a keďže obaja pôsobili v armádnom stredisku, Pribilinec si tým zase skomplikoval život. „Vtedy znovu pozitívne zasiahol Štrougal. A napokon som sa v Soule stal olympijským víťazom. Všetci komunisti boli súdruhovia, ale Štrougal bol jediný pán – aj sme ho tak volali: pán premiér,“ prezradil.

Na atlétove slová hneď naviazala Mária Ďurišinová. Ona mala s bývalým predsedom federálnej vlády pamätný zážitok pred olympijskými hrami v Soule, keď spolu s atlétom Janom Železným skladali sľub československej výpravy pred jej odchodom do juhokórejskej metropoly.

„My ženy vo výprave sme vtedy mali svetlé kostýmy. Vyzerali dobre, ale sukne zo slovenského podniku Slovenka boli z umeliny, čo pri dotyku s kožou vyvolávalo veľmi nepríjemné pocity. Štrougal k nám po sľube podišiel so slovami, ako sme pekne oblečené. Nuž som mu povedala – tak si chyťte tú sukňu, aký je to materiál. A tak predseda vlády chytil moju sukňu a trochu ju podvihol. Lenže čo čert nechcel, blízko stál nejaký fotograf, ktorý scénku zvečnil. A v novinách potom vyšla fotografia s popiskom, že súdruh premiér sa pozeral hádzanárke Márii Ďurišinovej pod sukňu...,“ smiala sa pri obede strelkyňa s ľavačkou, na ktorú by v tom čase mohla vlastniť zbrojný pas.

Pribilinca pozval na večeru a obdaroval hodinkami severokórejský diktátor Kim Ir-sen

Spoločné zážitky načerpali obaja naši bývalí špičkoví športovci nielen na OH v Soule, aj v hlavnom meste susednej Kórejskej ľudovodemokratickej republiky (KĽDR) Pchjongjangu. Len na pripomenutie - Severná Kórea s Južnou sú od skončenia vzájomnej vojny v roku 1953 formálne ešte stále vo vojnovom stave.

V Pchjongjangu, hlavnom meste Severnej Kórey, sa v lete 1989 konal Svetový festival mládeže a študentstva. V krajine vtedy vládol zakladateľ diktátorskej dynastie Kim Ir-sen. Po ňom sa všemocným vládcom KĽDR stal jeho syn a dnes na čele krajiny stojí jeho vnuk.

„Na Slovensku asi nie je veľa ľudí, ktorí večerali s Kimom Ir-senom. Ale ja som s ním večeral. Keďže som v čase festivalu oslavoval narodeniny, dostal som pozvanie na večeru s ním. Bol som tam len ja. Pri blahoželaní mi odovzdal strieborné hodinky, ktoré som neskôr daroval synovi. Severokórejčania si na festivale naozaj dali záležať... Ako oslávenec som musel predniesť príhovor. Povedal som, že keď oslavujem narodeniny doma, pozývam si príbuzných a priateľov, ale keďže v Pchjongjangu rodinu nemám, pozval som na hostinu celý prítomný personál. Všetci okolo pána Kima v tej chvíli zneisteli a zbledli. S takýmto niečím v tejto krajine nikto nepočítal. Napokon si členovia personálu brali len tak po jednom hrozienku...,“ prezradil zaujímavý zážitok Pribilinec.

Olympijský víťaz v chôdzi z predchádzajúceho roka si počas pobytu v Pchjongjangu bol aj zabehať. To bol tiež zážitok: „Chcel som vidieť, ako žijú bežní ľudia v tejto krajine, nuž som vybehol do jednej neďalekej dedinky. Mal som sebou dve fľaše piva, ktoré som potom v dedinke strčil do ruky jednému miestnemu. Ten chudák nevedel, čo to má znamenať, držal ich v rukách, ako keby to boli granáty... A keď som potom vybiehal nazad smerom, kde sme bývali, zastavili ma dve samopalníčky.“ Našťastie, hoci v KĽDR vzhľadom na úplne autoritársky režim mohlo v takomto prípade ísť aj o život, Pribilincovi sa nič nestalo.

Mária Ďurišinová pri prijímaní gratulácie od Antona Siekela.
Mária Ďurišinová pri prijímaní gratulácie od Antona Siekela.
Foto
Ľubomír Souček, SOŠV

Mária Ďurišinová bola na Svetovom festivale mládeže a študenstva v Pchjongjangu tiež. Najviac si z toho pamätá, ako učila hrať basketbal vtedajšiu miss Československa Ivanu Christovú. „Hrala basketbal po prvý raz vôbec. Ale netušili sme, že nevie, že po prestávke sa menia strany. A tak, keď sa dostala k lopte, začala útočiť na náš vlastný kôš. Našťastie, z troch pokusov jej ani jeden nevyšiel, potom sme ju už zahamovali...,“ smiala sa.

Ďurišinová z Pchjongjangu nikdy nezabudne ani na návštevu opery, ktorú údajne napísal už spomínaný Kim Ir-sen. „Počúvali sme ju celé štyri hodiny a keď sa konečne skončila, dozvedeli sme sa, že po prestávke ešte pokračuje...“ Do Pchjongjangu sa znovu dostala o dosť veľa rokov neskôr – v čase, keď bola poslankyňa parlamentu ako členka delegácie, vedenej vtedajším prezidentom Slovenskej republiky Michal Kováč.

Uvítali by návrat titulov majster športu a zaslúžilý majster športu

Obaja jubilanti sa pri rozlúčke poďakovali najvyšším predstaviteľom SOŠV za úsilie, ktoré vyvinuli pri priznaní príspevku úspešným športovým reprezentantom krajiny, aj tzv. renty pre medailistov z olympijských, paralympijských i deaflympijských her.

Pribilinec aj Ďurišinová by uvítali, keby sa na Slovensku vrátilo udeľovanie titulov majster športu a zaslúžilý majster športu z čias bývalého režimu. Jozef Pribilinec: „Ja mám doma ako najcennejšie vystavené tri diplomy – za olympijské zlato a za tituly majstra športu i zaslúžilého majstra športu. Tieto tituly znamenali pre mňa obrovskú motiváciu. Keď ma pri mojich športových začiatkoch v behu na lyžiach viedol zaslúžilý majster športu Rudolf Čillík, vďaka tomuto tiutulu som sa naňho pozeral ako na ozajstnú kapacitu. A takisto to platilo aj neskôr pri chodeckom trénerovi Jurajovi Benčíkovi. Moju generáciu zisk týchto titulov, na ktoré ste naozaj niečo museli dosiahnuť, motivoval.“

paris

Do olympijských hier v Paríži zostáva

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri MOV