Pred 20 rokmi na kanáli v Penrithe pri Sydney dosiahli bratia Peter a Pavol Hochschornerovci prvé zo svojich troch olympijských víťazstiev
Bratislavských bratov Pavla a Petra Hochschornerovcov (nar. 7. septembra 1979) možno bez nadsádzky označiť za najúspešnejšie dvojičky v dejinách športu. Vo vodnoslalomárskom deblkanoe (C2), ktoré bolo v rokoch 1992 – 2016 olympijskou disciplínou, získali spoločne tri zlaté a jednu bronzovú olympijskú medailu, päť titulov majstrov sveta, šesť titulov majstrov sveta a desať celkových triumfov v seriáli Svetového pohára. Všetko sú to absolútne rekordy v histórii vodného slalomu. Spolu s Michalom Martikánom sú bratia Hochschornerovci nepochybne najväčšie svetové osobnosti v histórii tohto športu.
Presne pred 20 rokmi – 20. septembra 2000 – na OH v Sydney si „Hochšíci“ na trati v Penrithe vybojovali svoj prvý olympijský triumf. Napriek tomu, že v Penrithe vyhrali obe predolympijské súťaže deblkanoistov a že pred OH celkove vyhrali Svetový pohár 1999, aj majstrovstvá Európy v Roudnici nad Labem 1998 a v Mezzane 2000, práve ich triumf na OH v Sydney možno označiť za definitívne korunovanie ich nevídanej dominancie. Po ňom prišlo ešte viacero ďalších korunovácií úžasných dvojičiek.
Triumf s obrovským náskokom
Pripomeňme si v skratke pamätné chvíle spred 20 rokov.
V kvalifikácii deblisti zo Slávie UK Bratislava na dlhšej trati zvíťazili napriek tomu, že v oboch jazdách mali po jednom „ťuku“. Pre finále na kratšej trati to znamenalo, že v ňom odštartujú ako poslední. Ako hlavní favoriti boli večer pred súťažou poriadne napätí, nechutil im ani obľúbený hamburger z MacDonaldu.
V Sydney sa ešte sčítavali časy z dvoch finálových jázd, v ktorých štartovalo osem „debloviek“. Po prvej jazde boli bratia s jedným dotykom bránky na druhej priečke so stratou 1,73 s na francúzsku dvojicu obhajcov zlata z Atlanty Franck Adisson, Wilfried Forgues. Pavol po súťaži povedal, že podľa neho „ťuk“ nebol – bránku buď rozkýval vietor, alebo vyšplechnutá voda, nie ich dotyk. Obaja však priznali, že ich jazda nebola ideálna. „Akurát, keď išli oni, začalo fúkať. Bolo to dosť divoké. V druhej jazde sa musia zrýchliť najmä hore,“ komentoval v „polčase“ finále ich otec a tréner Peter Hochschorner starší.
Druhú jazdu Bratislavčania išli ako predposlední, za frenetického povzbudzovania množstva ľudí zo slovenskej výpravy. Zvládli ju suverénne najrýchlejšie, ich loď so zlatistým dnom sa parádne kĺzala dolu perejami. Francúzi druhú jazdu pokazili, keď najprv „ťukli“ 18. bránku a potom úplne minuli dvadsiatu. Hochschornerovci získali olympijské víťazstvo s obrovským, viac než šesťsekundovým náskokom pred poľskou dvojicou Kolomański, Staniszewski, ktorá pritom obe jazdy zvládla čisto. Bolo to jediné slovenské zlato na OH v Sydney. Ako vtedajší redaktor Športu som bol pri tom.
„Vykúpal“ sa aj otec
„Bolo to veľmi dramatické, pretože po prvej jazde Francúzi viedli dosť výrazne. Po prvom kole sme sa vyhecovali. Povedali sme si, že pôjdeme naplno a nebudeme sa šetriť – hop alebo trop. Bolo ťažké zvládnuť túto súťaž psychicky, pretože to, čo sa dialo v hľadisku, bolo niečo neuveriteľné. Myslím si, že práve to nám v prvej jazde trochu zviazalo ruky. Počas druhej jazdy som vôbec nepočul, ako hlásili medzičasy, ale vedel som, že sme zajazdili dobrý čas a že by to mohlo stačiť,“ vyznával sa Peter.
Pavol ho doplnil: „Pred druhým kolom sme mali trochu nervy. Hovorili sme si, že jednoducho musíme zrýchliť a pritom neťukať. S druhou jazdou sme boli spokojnejší, bola dosť rýchla a bez dotyku bránky. Nedá sa však povedať, že by bola životná. Zostali sme po nej ticho na vode, čakajúc, čo sa stane. Mal som v tých chvíľach maximálny tep, myslel som si v prvej chvíli, že umieram... Keď však na nás po ťuknutí Francúzov naši začali kričať z brehu, že sme prví, prepukla v nás obrovská radosť.“
Tak ako k všetkým ostatným úspechom počas výnimočnej kariéry najúspešnejších dvojičiek v dejinách športu ich aj k tomuto ako tréner priviedol otec Peter Hochschorner starší. On sa pri kanáli v Penrithe už o dva dni skôr tešil z bronzovej medaily ďalšieho svojho zverenca Juraja Minčíka v C1 (striebro získal Michal Martikán - bol to jediný prípad v histórii, že Slováci získali v jednej olympijskej súťaži dve medaily). Samozrejme, emócie po zisku najcennejšieho víťazstva boli ešte väčšie.
Hoci otec Hochschorner nemá rád kúpeľ pod holým nebom, v Penrithe z nespútanej radosti skočil spolu s Minčíkom aj s Martikánom do vody s „mokrou“ gratuláciou. „Keď všetci skáču do vody na oslavu víťazstva, tak som sa aj ja musel prekonať. Prvý raz tohto roku som bol vo vode...,“ smial sa Hochschorner senior.
Rýchlosť z Dunaja, technika z Čunova
Peter a Pavol Hochschornerovci pádlovali odmala – sprvu každý osve, Paľo dokonca v kajaku. Odchovaní boli karloveským ramenom Dunaja, ale dlho trvalo, kým sa vodáckemu športu začali venovať vážne. Hladká voda ich však príliš nelákala – pereje boli vzrušujúcejšie. Pravda, kde ich v Bratislave vziať?
Všetko sa zmenilo, keď v auguste 1996 otvorili v Čunove moderný Areál vodných športov s dvoma umelými traťami pre vodný slalom. Bolo to len niekoľko týždňov po historickom olympijskom triumfe ich rovesníka z Liptova Michala Martikána v Atlante.
Areál v Čunove sa podpísal na ozajstnom boome tohto športu na Slovensku ešte viac, ako zlatý príklad Martikána. Zrazu totiž vznikli špičkové podmienky na tréning slalomu na divokej vode u nás aj niekde inde, než len v tradičnom Liptovskom Mikuláši. Práve Hochschornerovci ich využili dokonale. Keď sa prvý raz stali olympijskými víťazmi, trefne povedali, že kanoistickú rýchlosť získali na Dunaji a techniku v Čunove. „Sme tam teraz ako doma,“ povedal po triumfe v Penrithe Pavol.
K prvému zlatu z OH pridali dvojičky ešte ďalšie dve – v Aténach 2004 a v Pekingu 2008, ako aj bronz v Londýne 2012.
Zo zlatej výsledkovej listiny
OH 2000 SYDNEY - Penrith, 20. 9. 2000, vodný slalom – C2: 1. Pavol a Peter Hochschornerovci (SR) 237,74 s, 2. Krzystof Kolomański, Michal Staniszewski (Poľ.) 243,81, 3. Marek Jiras, Tomáš Máder (ČR) 249,45.
Do Ria sa nedostali, potom disciplína C2 na OH skončila
Žiaľ, po OH 2016 v Riu de Janeiro, kde v C2 triumfovali premožitelia bratov Hochschornerovcov z domáceho kvalifikačného súboja o olympijskú miestenku pre jedinú slovenskú loď, bratanci Ladislav a Peter Škantárovci, naša parádna disciplína z programu OH vypadla... V záujme dosiahnutia „rodovej rovnosti“ totiž musela pod piatimi kruhmi uvoľniť miesto ženskej súťaži v singlkanoe.
Slovensko tak prišlo o disciplínu, v ktorej dosiahlo historicky najväčšie olympijské úspechy. Súťaž v mužskom deblkanoe na divokej vode bola v olympijskom programe dovedna osemkrát, Slováci si v nej vybojovali celkove najhodnotnejšiu zbierku spomedzi všetkých krajín – štyri zlaté a jednu bronzovú medailu.
Zatiaľ čo o niečo mladší Škantárovci nie dlho po OH športovú kariéru ukončili, štyridsiatnici Hochschornerovci sa ešte pokúšajú dosiahnuť úspechy v zjazde ma divokej vode, v ktorom žiarili na začiatku kariéry.
