Športové aktuality
6 mins. čítania

Jubilujúci Július Šupler aj po 26 rokoch opatruje lillehamerské oblečenie, po góle Vinogradova si kopnutím do mantinelu zničil topánku

Profile picture for user Pasuth
Peter
Pašuth
Foto
TASR/PAVEL NEUBAUER

Dnešnému oslávencovi Júliusovi Šuplerovi patrí miesto medzi legendami slovenského hokeja. Pod kormidelníckou taktovkou čerstvého sedemdesiatnika sa slovenská reprezentácia dostala medzi svetovú elitu. Prvý tréner národného mužstva má v očiach stále rovnakú iskru ako za mladi či v olympijskom Lillehammeri v roku 1994.

Július Šupler nikdy neoľutoval, že zasvätil život hokeju. Nič na tom nemení ani to, že mu hokej priniesol aj kruté chvíle. So siedmimi krížikmi na chrbte je dnes už poriadne nad vecou. Stále má veľkú chuť do života.

Jeho prácu podčiarkuje množstvo úspechov. Patrí medzi najväčších odborníkov v slovenskom hokeji. Blízka je mu ruská škola, ale sledoval aj trendy v zámorskom či škandinávskom hokeji. Vo všetkých pôsobiskách ho hnala vpred neustála túžba po zdokonaľovaní sa a ambície zdolávať náročné výzvy. Na klubovej úrovni trénoval doma (Poprad, Liptovský Mikuláš, Trenčín, Košice, Slovan, Zvolen), v Česku (Sparta Praha), Lotyšsku (Dinamo Riga, Riga 2000), Rusku (Jaroslavľ, CSKA Moskva), Bielorusku (Dinamo Minsk), na Ukrajine (Donbass Doneck), vo vizitke má aj pôsobenie na striedačke Portlandu, s ktorým získal najprestížnejšiu juniorskú hokejovú trofej Memorial Cup.

Pod Šuplerovým vedením si reprezentačný tím rýchlo vydobyl vďaka hernej kreativite uznanie od odborníkov z celého sveta a najmä od slovenských fanúšikov. V deväťdesiatych rokoch zvykli hviezdam, ktoré viedol v Dukle Trenčín (získal s ňou aj federálny titul 1992) i reprezentácii, hovoriť Šuplerove deti. Hovorilo sa tak o generácii Žigmunda Pálffyho, Róberta Petrovického, Branislava Jánoša, Róberta Švehlu, Ota Haščáka a mnohých ďalších skvelých hráčov tej doby. Prirodzenou cestou sa s nimi zblížil, aj preto mal s nimi často až otcovský vzťah. Jeho reprezentačnému mužstvu sa darilo zjednocovať národ. Mnohým pamätníkom tej doby ešte dnes nabehnú zimomriavky po chrbte pri spomienkach na neľútostné boje v kvalifikačnom Sheffielde, olympijskom Lillehammeri, „céčkových“ dejiskách Poprade a Spišskej Novej Vsi či na béčkovom bratislavskom turnaji. Boli to výnimočné časy, ľudia oslavovali i plakali s hokejovou reprezentáciou.

Július Šupler
Foto
TASR/PAVEL NEUBAUER

Paradoxne, ešte pred prvou účasťou na niektorom z turnajov majstrovstiev sveta uchvátila slovenská reprezentácia svet na zimných olympijských hrách. Pred Lillehammerom 1994 sa so Slovákmi nepočítalo, experti často hovorili, že ofenzíva síce patrí do A-kategórie MS, defenzíva však do B-kategórie a brankári dokonca do C-kategórie. Tím Júliusa Šuplera však zbúral všetky prognózy, bol nečakane v hre o medaily a šokoval jedným výsledkom za druhým. Hráči príjemne prekvapili aj seba. V tabuľke skupiny skončili Kanaďania, Američania, Švédi i Taliani až za Slovákmi. „Už len postup na olympijský turnaj z kvalifikácie v Sheffielde bol veľká vec. A následne prišli krásne lillehammerské dni. Dosiahli sme výborné výsledky, vyhrali základnú skupinu, hrali s Rusmi o postup. Bolo to krásne, ale napokon to skončilo veľmi bolestivo. Prehra v predĺžení štvrťfinále s Rusmi bolí dodnes,“ vrátil sa Šupler v predvečer svojho jubilea k spomienkam na rok 1994.

Po dňoch eufórie sa sedem minút pred polnocou v stredu 23. februára 1994 život na chvíľu zastavil. S hokejistami plakalo celé Slovensko. Vo chvíľach, keď už všetci mysleli na samostatné nájazdy, nepremenil Peter Šťastný dobrú streleckú príležitosť, na opačnej strane zatiahol puk Nikolišin a Vinogradov rozhodol o ruskom postupe do semifinále. Kdesi ešte existuje papierik s menami Peter Šťastný, Pálffy, Petrovický, Jánoš, Šatan. Boli to mená prípadných exekútorov samostatných nájazdov.

„Vinogradovov gól mi nikdy nezmizne z mysle. Pamätám si, že som kopol od zúrivosti do mantinelu a zničil som si topánku. Na ruskej striedačke skákal Viktor Tichonov od radosti do výšky, tešil sa aj s popom, ktorý ho tam nestále žehnal. Pritom my sme boli blízko k víťazstvu. Škoda, že puk z hokejky Petra Šťastného nešiel o 5 cm nižšie. Mohli sme sa radovať. Namiesto toho sme hrali s Nemcami a potom s Čechmi o 5. miesto. Tieto prehry človeka vždy bolia. Konečné 6. miesto nebolo dlho prekonané. Slovensko urobilo v Lillehammeri veľmi dobrý dojem, prezentovalo sa dobrou hrou i vystupovaním. A slovenskí fanúšikovia s nórskymi vytvorili fantastickú atmosféru.“

S Viktorom Tichonovom sa zopárkrát k lillehammerskému štvrťfinále ešte vrátili. S ruskou legendou sa totiž Šupler stretával pravidelne počas pôsobenia v CSKA Moskva počas sezóny 2011/12. „Boli sme v jednom klube, kancelárie sme mali na jednej chodbe. Bavili sme sa o viacerých hokejových veciach. Tichonov bol však dosť odmeraný, žil si vo svojom svete, ja som mal v CSKA svoje problémy. Musím však priznať, že práve on bol jeden z tých ľudí, ktorí rozhodli o mojom príchode do CSKA. Veľmi som si aj vážil, keď po každom víťazstve môjho Dinama Riga nad jeho CSKA mi blahoželal,“ prezradil Július Šupler.

Na biele dni v Lillehammeri stále spomína rodák z Popradu s veľkým zápalom. Dokonca prezrádza, že olympijskú kolekciu, ktorú dostala slovenská výprava, doma stále poctivo opatruje. „Mám zelenú bundu, ale aj otepľovačky, svetre, rôzne vestičky, topánky i biele rukavice so znakom. Zelené farby nášho oblečenia bolo v Nórsku medzi meter a pol vysokými závejmi snehu dobre vidieť. Boli to farby budúcnosti a pozitívneho elánu. Boli to krásne a úžasné dni. Bývali sme v olympijskej dedine v drevených domoch, dobre sa v nich spalo. Priatelili sme sa s biatlonistkami, bežkyňami na lyžiach. Ak by sme mali viac času, boli by sme ich na každých pretekoch povzbudzovali,“ zaspomínal si Július Šupler.

Júliusovi Šuplerovi želáme všetko najlepšie, veľa zdravia, šťastia, lásky, spokojnosti a predovšetkým ešte veľa dôvodov na radosť a úsmevov na tvári.

paris

Do olympijských hier v Paríži zostáva

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri MOV