Alchymistka Kuzminová, titán v zlomenej ruke premenila na zlato a striebro

Whistler 17. februára (TASR) - Medailové biatlonové nitky sa z olympijského Whistleru zaujímavo splietajú. Ich vejár siaha od miesta činu do sibírskeho Ťumenu, na Kamčatku, smeruje na Slovensko, do Banskej Bystrice a aj na polikliniku, kde sa lamentovalo nad silvestrovskými zlomeninami zlatej a striebornej Anastasie Kuzminovej. Do trblietavej pavučiny patrí neodmysliteľne rakúsky profesor Eduard Sporer i jeho slovenský kolega Ernest Caban, ktorý na diaľku tlieskal operácii, učebnicovej a u slovenskej biatlonistky až zázračnej.

Ernest Caban dlhé roky spolupracuje s biatlonom, ako prvý konzultoval zranenie s trénerom Jurajom Sanitrom a okamžite odporučil operáciu v Lienzi na klinike, kde pôsobí Eduard Sporer. Ak by sa preniklo do útrob ľavej ruky Anastasie, videlo by sa podľa slov Ernesta Cabana nasledovné. "Dlhošikmé zlomeniny oboch záprstných kostičiek profesor Eduard Sporer zašrouboval sólo skrutkami, po tri štyri pri každej kostičke, napravil ich, zreponoval do ideálneho postavenia. To by aj v normálnych prípadoch stačilo, znehybnilo by sa všetko sadrou, za štyri päť týždňov by sa to zalepilo. Profesor Sporer však vedel, že Nasťa chce ísť na olympiádu, takže kosti znehybnil samostatnými drobnými osem až desaťdierovými dlahami, ktoré ako malé podložky navzájom spojil, tým sa premostila časť nad i pod zlomeninou. Vďaka tomu mohla Nasťa po 10 - 14 dňoch na 60 percent zaťažovať ruku a nakoniec ako alchymistka premeniť titanový materiál na biatlonové zlato a striebro. Cédečko s röntgenovými snímkami mám, no netreba si ich odložiť a s úctou oprašovať, treba ich nosiť v hlave, všetku tú fantáziu, akú Nasťa vyvolala. V minulosti som mal pod dohľadom chodca Joža Pribilinca, keď finišoval pred 30 rokmi na OH v Moskve, bol som posledný a prvý s prekážkarom Igorom Kováčom, ktorý si vybojoval na majstrovstvách sveta v Aténach'97 bronz. Bežal som hore kopcom s trénerom Milanom Gašperčíkom vo fínskom Kontiolahti a doprevádzal Martinu Schwarzbacherovú, dnes Halinárovú pred 11 rokmi pri jej biatlonovom svetovom striebre v stíhačke. Pred dvoma týždňami som vyprevádzal Slovenku Nasťu a netušil som, aké krásne ovocie si odtrhne na olympiáde. Ten dobrý pocit z tohto všetkého považujem za najdôležitejší a úplne mi stačí, keď ho nosím v hlave."

Či to bol zázrak normálny, alebo veľký, mimoriadny, nech si každý urobí úsudok sám. "Po medicínskej stránke žiaden lekár by neodporučil štart po takomto zranení," zdôrazňuje Ernest Caban. "Treba si uvedomiť, že si zlomila dve záprstné kostičky, ktorých čas hojenia, či chceme, alebo nie, je šesť až osem týždňov. Nasťa vybojovala zlato po šiestich týždňoch, no predým štyri týždne veselo behala. Samozrejme, vyplýva to z nátury a Nasťa ju má úžasnú. Predpoludním sme jej vybrali stehy a popoludní si už odkútila v Osrblí klasickú tréningovú dávku bez problémov. Závisí to aj od prahu bolesti a mentálnych daností. Niekto by po takejto zlomenine aj polroka vzdychal a ľutoval sa, ale Nasťa po desiatich dňoch od oprácie sa vôbec nešetrila. Musím však opäť zopakovať, kolega Sporer zoperoval zlomeninu na 150 percent, pretože okrem sólo skrutiek spevnil kosti aj dlahou. Ak všetko zrátam, kosti držia na 100 percent voperované železá a dlahy, z toho Nasťa vydolovala 150 percent výkonu. Matematicky to možno nesedí, ale v skutočnosti je to tak."

Organizmus má svoje hranice, u Kuzminovej podľa Ernesta Cabana akoby nie. "Veľká výhoda bola v zlomenine tretej a štvrtej záprstnej kostičky. Ak sa zoberie do úvahy držanie lyžiarskej palice, úchop prechádza cez prvý, druhý a piaty prst. Tretí a štvrtý je trochu mimo, aj špeciálna ortéza čiastočne presmerovala sily mimo dlaň do zápästia. Strelecký tréning sa síce obmedzil, no ako viem, keď sa nemierilo naostro, tak sa robilo nasucho. Profesor Sporer ju už určite operoval s vedomím, že musí odviezť takú prácu, aby sa veľmi rýchlo do biatlonovej stopy vrátila. Takže kostičky spevňoval podstatne pevnejšie ako u normálneho človeka."

Po úraze sa kmitalo s úžasnou rýchlosťou, ideálne bolo, že o pár hodín hneď večer sa rozhodlo ruku operovať. Ernest Caban: "Zdôrazňujem, že bez namáhavého transportu na Slovensko, aj keď som presvedčený, že u nás by sa tiež odviedla poctivá robota, Rakúšania však majú materiál inakší, tradíciu a skúsenosti s podobnými zraneniami podstatne väčšie a keďže sa naháňali doslova hodiny, klinika v Lienzi s renomovaným špecializovaným ortopédom bola pre nás ako dar z nebies. Hm, hypotéza, keby nebolo zlomeniny, neboli by medaily, núti k zamysleniu. Pamätám si, keď som športoval, bolo treba často zvoliť oddych, popustiť a potom ste leteli ako strela. Nasťa si uvedomovala, že ruku nemá úplne zdravú, preto si osvojila teóriu, že musí byť 150-percentná. Znovu sme pri tých percentách, tie však nepustia, vykompenzovala s nimi aj zranenie. Po zlomenine sa verejná mienka točila okolo jej návratu, ani nie tak okolo možných medailí, a asi sa zmiernil aj psychický tlak."

Po poslednej kontrole pred odletom do Kanady Juraj Sanitra napísal svoje číslo telefónu a posunul Ernestovi Cabanovi so slovami: "Naň mi posielaj blahoželania k medaile." Určite teda niečo tušil. "Ja osobne som si síce scenár vytvoril, že však bude medailový, to je pre mňa po medicínskej stránke zázrak," tvrdí Ernest Caban. "Za normálnych okolností by sa len teraz dávala z ruky sadra dole, postihnutý by začal pomaly a opatrne hýbať prstami, ona však operovanou rukou veselo máva zo stupňa víťazov, jednoducho úžasné."