Mala som krátku nohu, tvrdila Procházková po nesplnenom tajnom sne
Whistler 18. februára (TASR) - Prvý deň veľkonočného pôstu na Slovensku veľa ľudí nazýva aj "škaredou stredou". "Pre nás to platí stopercentne, škaredšia už ani nemohla byť," s trpkým úsmevom skonštatoval Ján Valuška, tréner Aleny Procházkovej. Bežkyňa na lyžiach musela v stredu hneď na začiatku pôstneho obdobia spraviť jednu veľkú, aj keď nedobrovoľnú obetu - zriecť sa medailového sna na zimnej olympiáde vo Vancouveri.
Nádeje na zisk cenného kovu v šprinte klasickou technikou sa roztopili vo Whistler Olympic Parku ako lanské snehy, na ktorých získala prvý triumf vo Svetovom pohári v kariére. V treťom štvrťfinálovom behu Procházková dorážala na druhú Fínku Kuitunenovú a tretiu Švédku Ingemarsdotterovú, no jej finiš nemal také grády, ako predvádzala pred šiestimi týždňami v Tour de Ski a nakoniec za postupom zaostala o smoliarske dve desatiny sekundy.
"Proste mi neprialo šťastie, že som sa do semifinále nedostala. Chýbal mi naozaj maličký čas a asi som mala krátku nohu," povzdychla si v rozhovore pre TASR 25-ročná Slovenka. Buď to bolo v krátkej nohe, alebo v trošičku pomalších lyžiach, alebo možno len v nešťastnom poslednom odraze palicami, ktorý nesadol ideálne pre dokopnutie špičky topánky cez cieľovú čiaru. Pravá príčina, prečo sa bez debaty jedna z najlepších klasických šprintérok planéty nedostala k samotnému boju o medaily, však pochádza ešte z obdobia pred vzplanutím olympijského ohňa na štadióne BC Place.
"Počas uplynulého mesiaca som bola dvakrát chorá a na antibiotikách," krútila Alena Procházková bezmocne hlavou. "Vôbec nerozumiem, ako je to možné, že som takto ochorela a pritom som všetko robila preto, aby som bola zdravá. Asi som taký typ človeka, na ktorého sa všetko lepí. Ešte aj deň pred pretekmi ma začal bolieť chrbát a bola som seknutá. Príčinou môjho neúspechu bolo asi všetko dokopy." Prvý signál pritom prišiel už počas kvalifikácie - do tridsiatky sa síce kvalifikovala na papieri pohodlne 16. časom, no v skutočnosti si postup musela vydrieť. Tradičná ľahkosť behu chýbala. "Už neraz som mala v priebehu pretekov pocit, že to dobre nedopadne a nakoniec z toho bol skvelý výsledok. Aj preto som tomu neprikladala veľký význam a chcela som dokázať opak už vo štvrťfinále."
Z veľkej väčšiny preplakané dve hodiny po nešťastnom behu opúšťala areál a smerovala do olympijskej dediny. Bez toho, aby poznala svoje konečné umiestenie. V jej očiach však bolo jedno, či by to bola 13. alebo 30, priečka. "Určite to nie je to, s čím som počítala a s čím počítali ostatní. Možno som ľudí sklamala, no život ide ďalej a vyjde to niekedy nabudúce," chcela veriť Procházková, ktorú pre zmenu vlani na majstrovstvách sveta v Liberci sužovalo zranenie nohy. "Bude ma to mrzieť. Celé štyri roky som robila všetko preto, aby mi to vyšlo na olympiáde. Dávala som si tajný cieľ a chcela som medailu, no asi som mierila vysoko a bolo to nesprávne."
