KALIMERA! KALAMÁRE! KAMPARI!

OLYMPIA NAMIESTO SYDNEYČlovek mieni, život mení! Prečo? Keď som sa v roku 1998 rozhodla vrátiť po materskej dovolenke k aktívnemu športu s cieľom prebojovať sa do Sydney, asi ťažko by som prekypovala nadšením, keby som vedela, že v roku 2000, v roku olympijskom strávim 17 dní v gréckej Olympii namiesto austrálskeho Sydney. Moja túžba premeniť svoj detský sen v realitu a štartovať na OH, bola obrovská a každý deň od 1. februára 1998, keď som sa dozvedela o olympijskej premiére ženského moderného päťboja pod piatimi kruhmi v Sydney, som verila, že sa mi podarí byť pri tom. Nie ako diváčke, nie ako trénerke, nie ako funkcionárke. Ako športovkyni! Ako jednej z tých 24 svetových päťbojárok, ktoré sa prebojujú do Sydney. Nestalo sa tak, ale šport ma naučil, že prehry patria k nemu a život aj po nich pokračuje ďalej. Pokračoval aj v mojom prípade po nenaplnení môjho sna. Vyhrala som konkurz Slovenskej olympijskej akadémie na 40. zasadnutie mladých účastníkov z celého sveta, ktoré sa každoročne koná v Olympii, v sídle Medzinárodnej olympijskej akadémie a predo mnou bola cesta do Grécka. Cítila som, že ma čaká 17 zaujímavých dní, netušila som však, ako veľmi ma oslovia a ovplyvnia. S Igorom Kováčom, zástupcom mužského pohlavia, sme ako delegáti Slovenska 23. júla odštartovali našu cestu. Tešila som sa, ale celkom dobre som nechápala, aký zmysel by to všetko malo mať. Iste, poznatkami som bola nabitá a vedela som, že olympizmus má byť hlavnou náplňou. Nevedela som si však veľmi dobre predstaviť, ako sa bude tento predmet vyučovať a kde by sa dali získané poznatky využiť v "normálnom" živote. Za 17 dní prežitých v Grécku som pochopila. Precítila som, čo sa skrýva za slovom - olympizmus. Snažila som sa nájsť vhodné slová, aby pochopili aj iní. Tu sú. Podarilo sa mi to? To už posúďte vy. DEJINYSlávnostné otvorenie sa konalo v Aténach na pahorku Pnyx za účasti predsedu MOV Juana Antonia Samarancha. Bolo to vskutku impozantné predstavenie, po ktorom nasledoval trojdňový "rýchlokurz" antických dejín, keď sme v Aténach, Delfách a Olympii prešli azda viac pamiatok, ako som dovtedy stihla vidieť za celý svoj život. Iste, podobne ako všetci účastníci, aj ja som bola dôkladne pripravená z histórie, najmä z histórie športu, predsa sa mi však niekedy pod horúcim gréckym slnkom prehrieval rozum v snahe zaradiť informácie, ktorými sme boli doslova zaplavovaní. Okrem pamätihodností, kam chodievajú bežní turisti navštevujúci Grécko, sme videli podstatne viac. Predovšetkým z oblasti olympizmu. V Aténach sme sa dostali na tie dobudované športoviská, kde sa predstavia v roku 2004 olympijskí športovci, poprechádzali sme sa v olympijskom parku a neobišli sme ani olympijský atletický štadión, kde sa konali v roku 1896 prvé novoveké olympijské hry. V Delfách, známych predovšetkým svojou veštiarňou sa naša pozornosť tiež upriamovala viac na históriu športu a na delfskom antickom atletickom štadióne sme dostali odborný výklad práve z tejto oblasti. Olympia sama osebe dýchala športom. Veď práve tu sa nachádza rozsiahly antický olympijský areál, kde sa v roku 776 pred naším letopočtom uskutočnili prvé antické olympijské hry a v štvorročných intervaloch pokračovali počas nasledujúcich 1169 rokov. SÍDLO MOAKeď to vyzeralo, že už sme blízko fyzického i duševného kolapsu kvôli neuveriteľným horúčavám a množstvu informácií, zachránilo nás sídlo Medzinárodnej olympijskej akadémie, kde sme strávili dva týždne. Keď píšem, že zachránilo, nijako zvlášť nezveličujem, pretože za tie prvé tri dni som toho mala, podobne ako všetci ostatní, tak akurát dosť, aby som sa začala spytovať sama seba: "Načo to všetko? A čo nás ešte čaká? Ak to má takto pokračovať, tak teda ďakujem pekne. Neprosím!" Pri živote ma už držala jedine predstava, že v Olympii meníme výhybku a úmorné prehliadky pamätihodností nahradí štúdium. Vedela som od ľudí, čo už v Olympii boli predo mnou, čo ma tam čaká. Areál akadémie však prevýšil moje najodvážnejšie predstavy. Bol ako oáza pre pútnika v púšti. S palmami, píniami a olivovníkmi, kde sme nachádzali tieň pre svoje diskusie v pracovných skupinách. S oku lahodiacimi sviežo zelenými trávnikmi a kvetmi. Neuveriteľný pokoj ostro kontrastoval s dopravným chaosom, smogom a hlukom tak príznačným pre Atény. Prvý dojem je dôležitý. Olympia sa mi vryla hlboko do srdca. Avšak nielen pre tento prvý dojem, ktorý na mňa spravila. HARMONICKÝ ROZVOJ DUCHA I TELAÚčelom nášho pobytu v Olympii bolo štúdium olympizmu. Študijný program prebiehal vo forme prednášok, ktoré viedli fundovaní lektori a diskusií v pracovných skupinách. Začínalo sa ráno a končilo večer. Súčasťou programu boli nespočetné športové a kultúrne aktivity. Dobrovoľné. Bolo z čoho si vyberať. Kurzy výtvarného umenia, sochárstva, večery literatúry a poézie. Futbal, volejbal, basketbal, tenis, plávanie, či karate. Hodiny tanca. Večerné videoprojekcie sa striedali s vystúpeniami samotných delegátov. Najmä tie boli veľmi obľúbené. Vypovedali veľa o tej ktorej krajine či regióne. Keby nás tak videl barón Pierre de Coubertin...POZNANIE INÝCH NÁRODOVSúčasné sídlo Medzinárodnej olympijskej akadémie, to sú moderné konferenčné priestory, simultánne tlmočenie do troch oficiálnych jazykov MOA - gréčtiny, francúzštiny, angličtiny, počítačové vybavenie, neobmedzený prístup k internetu, rozsiahla knižnica, jedna z najväčších s olympijskou literatúrou na svete. Atmosféra je umocňovaná prekrásnym prostredím. Chutná strava, kvalitné ubytovanie. Obdivuhodná organizácia a neuveriteľná ochota. Toto všetko bolo k dispozícii na prelome júla a augusta mladým účastníkom, ktorí sa tu zišli z celého sveta. Už po 40. rok za sebou. Stretnutia mladých ľudí však sú len zlomkom aktivít, ktoré MOA vo svojom sídle organizuje. Na ilustráciu by som rada spomenula aspoň zopár podobných tomu nášmu. Napríklad každoročne sa tu konajú semináre pre riaditeľov národných akadémií z celého sveta, každé dva roky pre novinárov. Pre tých, čo študujú olympizmus vo svojej vlasti, je tu možnosť zvýšiť si svoju vedomostnú úroveň účasťou na 6-týždňových seminároch. To všetko sú príležitosti, kde spolunažívajú ľudia rôznych národov, kultúr, rás a tradícií. Spoločné myšlienky spájajú ľudí. Poznanie kultúry a tradícií iných národov vedie k úcte a priateľstvu medzi nimi. Ozaj, vedeli ste, že na Tajwane sú lyžiarske strediská? Že letisko v Maledívách je na jednom ostrove a hlavné mesto Malé zase na druhom a v blízkej budúcnosti by sa mali tieto dva ostrovy spojiť? Že v Malawi, jednej z najmenších afrických krajín, žije 17 miliónov obyvateľov a jazero s rovnakým menom je plné krokodílov? A že na Novom Zélande nie sú hady? ÚCTA K DRUHÉMU A REŠPEKT K JEHO NÁZOROMPre mňa sa úvodné prednášky začali malým "šokom". Po jednej veľmi zaujímavej, ktorú predniesol uznávaný grécky odborník na históriu antických olympijských hier profesor Jaluris, som v priestore na otázky aj ja prispela svojou kvapkou. Nemala som potuchy, s akým dosahom. Prednáška sa zaoberala veľmi podrobne o antickom päťboji, najpopulárnejšom športe antických olympijských hier. Keďže som sa kedysi intenzívne zaoberala spoločnými črtami antického a moderného päťboja, opýtala som sa ho, ako on vníma šport moderný päťboj, ktorý založil barón Pierre de Coubertin s úmyslom pokračovať v myšlienke antického päťboja a zachovať ju v modernej podobe. Odpovedal pre mňa vcelku uspokojivo. Vycítila som že má kladný postoj k tomuto športu. Hneď vzápätí si však zobral slovo prezident MOA profesor Nikolaos Filaretos a jeho slová mi vyrazili dych. Povedal, že on moderný päťboj neuznáva, pretože ide o kombináciu piatich športov, ktoré už sú v olympijskom programe a je jednoznačne za jeho vylúčenie z programu olympijských hier. Zamrazilo ma. "Veď on vôbec nechápe podstatu moderného päťboja!" - prebleslo mi hlavou. Takýto chabý argument človeka, ktorý je členom MOV a rozhoduje okrem iného aj o športoch, ktoré sú, resp. nie sú , zaradené v olympijskom programe. Keby už len o to išlo, vedela by som nájsť desať ďalších, podstatne dôležitejších argumentov na vyradenie päťboja z olympijského programu. Ale takýto? Celý deň som rozmýšľala, čo s tým a potom som sa rozhodla. Ešte na začiatku nám Niko (tak sme ho medzi sebou volali) povedal, že dvere jeho kancelárie sú pre nás vždy otvorené, aj keď sú zavreté. Zaklopala som na ne a vstúpila. Odovzdala som mu pozdravy od ľudí zo Slovenska, s ktorými sa osobne poznal. Spýtala som sa, či môžem predniesť medzi príspevkami účastníkov s olympijskými skúsenosťami môj, so skúsenosťou neolympijskou. O neúspešnej snahe kvalifikovať sa do Sydney. Jeho prirodzená otázka bola, o aký šport ide. A už sme boli tam, kde som potrebovala. "Moderný päťboj!" "Moderný päťboj?" Úžas v jeho očiach a môj smiech. Možno trochu strojený. "Neberte to ako provokáciu, pán prezident. Moderný päťboj zohral v mojom živote obrovskú úlohu, naplno som sa mu venovala niekoľko rokov. Tá otázka profesorovi Jalurisovi včera na prednáške bola moja a hoci viem o vašom negatívnom postoji k tomuto športu aj tak by som chcela vyjadriť svoj názor verejne. Myslím si, že práve olympijská akadémia je priestor na rôzne stanoviská a keďže vy ste tak jednoznačne formulovali svoje, ja by som tiež chcela priestor na moje." Vysypala som to rýchlo zo seba, aby ma nestihol prerušiť. Nestihol a ani nechcel. Skúmavo sa na mňa pozrel a poznamenal: "Máš odvahu, dievča!" Moja odpoveď už nebola taká okamžitá: "Ani nie. To nesúvisí s odvahou. Nemala som na výber. Keby som za vami neprišla, mali by tieto dva týždne pre mňa horkastú príchuť a neskôr by som si to iste vyčítala. Keď som za vami išla, mala som dve možnosti - buď vás presvedčím alebo nie. Ale aj to "nie" by bolo bývalo pre mňa prijateľnejšie, ako neprísť vôbec. Vyzerá však, že som vás presvedčila, nemám pravdu?" Už sme sa smiali obaja. Úprimne. Mala som možnosť prezentovať svoj príspevok. Mala som možnosť verejne povedať svoj názor. Iný ako názor prezidenta. Darovala som mu knihu Medzinárodnej únie moderného päťboja o tomto športe. Aj reprezentačný dres s emblémom Slovenského zväzu moderného päťboja a vzadu s nápisom Slovakia. Nie, netrúfam si tvrdiť, že by zmenil svoj postoj k modernému päťboju. V kútiku duše však dúfam, že som mu vniesla trochu svetla do jeho päťbojárskej tmy. Tak ako on nás učil akceptovať druhého, aj keď s inými názormi. Pri odmietnutí myšlienky neodmietať aj celého človeka. Ďakujem Niko!PRIATEĽSTVOKaždé ráno som v Olympii chodievala behávať. Tak ako vždy za posledné roky, začínala som deň behom a potom výdatnými raňajkami. Raz som zle odhadla tempo a vzdialenosť a prišla som do jedálne neskoro. Bolo po raňajkách. Milí grécki kuchári sa síce na mňa usmievali, ale ukázali na hodinky a jesť mi už nedali. Sadla som si, že si dám aspoň suchého chleba, čo býval na stole. O chvíľu boli predo mnou kráľovské raňajky. Každý, kto ešte zostal v jedálni, mi niečo priniesol. Nezmohla som sa na slovo. V to ráno mi raňajky mimoriadne chutili. OLYMPIZMUSHovorí sa, že každý, kto je nejakým spôsobom intenzívne spojený so športom, by mal aspoň raz v živote navštíviť grécku Olympiu, miesto zrodu športu. Som vďačná osudu, že som tiež mala tú česť sem prísť. A pochopiť srdcom, čo je možné nájsť v knihách. Olympizmus - to nie sú len olympijské hry. To nie je len šport. To nie sú len víťazstvá a sláva. Olympizmus, to je harmonický rozvoj ducha i tela. Olympizmus, to je poznávanie iných národov a ich kultúr. Olympizmus, to je úcta k druhému, aj keď má iný názor. Olympizmus, to je porozumenie. Priateľstvo. Rešpekt. Ale o tom všetkom vlastne bol tento článok...KALIMERA - KALAMÁREProfesor Nikolaos Filaretos nás každé ráno vítal v prednáškovej sále vetami: "Kalimera! Nie kalamáre, tie sú na jedenie a ja vám prajem dobré ráno. Opakujem to stále a ešte vždy si to podaktorí nezapamätali! Dám vám tie morské potvory pripraviť na večeru, nech v tom máte konečne jasno! Navyše sa mi zdá, že tu zase nie ste všetci. Prosím, odkážte tým, ktorí tu dnes, v tejto sále nie sú, že prednášky sú povinné pre všetkých účastníkov. Je nevyhnutné, aby ste tu boli všetci." Deň čo deň tie isté úvodné slová tohto múdreho pána. A deň čo deň bola silnejšia moja vnútorná potreba trošičku ich pozmeniť. Tu je to, čo som pociťovala ja, kým si Niko rozprával svoje: "Kalimera! Prosím, odkážte všetkým tým, ktorí tu dnes v Olympii nie sú a nikdy predtým neboli, že tu musia byť. Stojí to za to sem prísť! Vlastnými zmyslami precítiť, čo to je olympizmus. Pretože raz vidieť je viac ako tisíc krát počuť."KAMPARI OLYMPIA!KALIMERA! KALAMÁRE! KAMPARI! Kampari? Áno, to bola naša posledná mutácia pre grécke "Dobré ráno!". Neviem, či ju Niko ešte stihol zachytiť. Zopár z posledných dní nášho pobytu strávil totiž mimo Olympie. Bol pozdraviť svojho vnuka, Nika Filaretosa najmladšieho, ktorý práve prišiel na svet. Nuž: Kampari Niko! Kampari Olympia! Kampari olympizmus!