Šport a olympizmus
17 min. čítania

Prečo sa Olympijský deň celosvetovo oslavuje 23. júna?

Profile picture for user soucek
Ľubomír
Souček
Fotografia zo štartu behu na 100 m na prvých novovekých olympijských hrách v Aténach 1896. Hry sa mohli uskutočniť vďaka dvom historickým rozhodnutiam z 23. júna 1896. Ich dejiskom bolo hlavné mesto Grécka, kolísky antických Olympijských hier.
Foto
Archív SOŠM

 

Olympijský deň

Dátum 23. jún sa každoročne celosvetovo oslavuje ako Olympijský deň. Prvý raz mu dali tento prívlastok už v roku 1948, krátko pred prvými povojnovými olympijskými hrami v Londýne, ale reálne sa začal mnohostrannými športovými aktivitami, predovšetkým behom, oslavovať až od roku 1987.

 

Prečo práve 23. jún? Nuž preto, lebo práve v tento deň v roku 1894 barón Pierre de Coubertin na medzinárodnom kongrese na pôde parížskej univerzity Sorbonna uspel s návrhom na obnovenie antických Olympijských hier v novoveku, aj s návrhom na ustanovenie Medzinárodného olympijského výboru (MOV).

 

Túto nedeľu si teda pripomíname okrúhle 130. výročie tejto historickej udalosti. Čo jej predchádzalo?

Výnimočná tradícia antických Olympijských hier s 293 edíciami

Vráťme sa do dávnej minulosti. Olympijské hry v antickej Olympii v starovekom Grécku boli „perlou“ antiky. Pravidelnosť ich konania, dĺžka éry, ktorú prežili, aj ich význam a dosah – to všetko bolo unikátne a epochálne. Olympijské hry sa stali pevnou súčasťou kultúrneho dedičstva ľudstva.

Podľa doložených prameňov sa hry v Olympii premiérovo odohrali v roku 776 pred n. l. a naposledy sa uskutočnili v roku 393 n. l. Ich tradícia sa skončila o rok neskôr, keď ich rímsky cisár Teodózius I. zrušil ako „pohanský“ sviatok. Počas toho obdobia trvajúceho 1169 rokov sa v štvorročných intervaloch uskutočnilo dovedna 293 Olympijských hier!

Ohromujúci obsah týchto čísiel si najlepšie uvedomíte pri zohľadnení faktu, že v novovekej ére sa moderné olympijské hry teraz v lete v Paríži budú konať len 30. raz. Za 128 rokov od premiéry v Aténach 1896 tri edície hier museli zrušiť v dôsledku svetových vojen. Antická tradícia teda bola takmer desaťnásobne väčšia a dlhšia...

Žiadna súčasná udalosť na zemeguli nenadväzuje na takú dávnu, dlhú a slávnu tradíciu, ako moderné olympijské hry!

Pre starovekých Grékov, ktorí sa na celé stáročia stali hybnou silou európskej civilizácie a ich mnohostranné objavy či vynálezy, ale aj umenie a šport posunuli výrazne dopredu celý svet, boli hry v Olympii také dôležité, že sa dokonca stali základom ich kalendára.

Výjav z antických Olympijských hier - skokan do diaľky s haltérami (činkami) v rukách - vyobrazený na starovekej amfore.
Výjav z antických Olympijských hier - skokan do diaľky s haltérami (činkami) v rukách - vyobrazený na starovekej amfore.
Foto
Archív SOŠM

V praxi to znamenalo, že olympiáda predstavovala štvorročné obdobie, ktoré bolo očíslované. A Olympijské hry sa konali na jeho začiatku na počesť tohto obdobia. Preto dostali názov Hry tej a tej olympiády. Antickí Gréci teda pri určovaní konkrétneho letopočtu povedali, že sa niečo udialo v tom a tom roku tej a tej olympiády.

Vizualizácia antickej Olympie na pohľadnici.
Vizualizácia antickej Olympie na pohľadnici.
Foto
Archív autora

Význam antických Olympijských hier sa postupne stal obrovským. Hry, pre ktoré bol spočiatku dominantný náboženský a kultový charakter, si čoraz viac získavali povesť výnimočného športového sviatku. Športové hry sa síce odohrávali aj v iných mestách starovekého Grécka – v Delfách, Istmii, Nemei či v Aténach – ale nikde zďaleka nedosiahli význam hier v Olympii.

Olympijské hry sa stali jedinečným fenoménom nielen v starovekom Grécku, ktoré vtedy udávalo tón európskej civilizácii. Povesti a slávne legendy o hrách a o ich hrdinoch sa šírili aj do iných oblastí, ktoré vo väčšej či menšej miere zasahoval grécky vojenský a kultúrny vplyv.

Pred významom Olympie sa s úctou korili aj Rimania. Tí si síce Grécko postupne vojensky podmanili a stali sa tiež nadlho dominantnou mocnosťou v Európe (a aj dosť ďaleko od nej), ale voči gréckej kultúre prejavovali veľký obdiv.

Pohľad na najstarší štadión na svete - atletický v antickej Olympii. Historicky bol však až tretí v poradí. Odkryli ho pri vykopávkach. Pozostatky tých predošlých dvoch sa zatiaľ nenašli.
Pohľad na najstarší štadión na svete - atletický v antickej Olympii. Historicky bol však až tretí v poradí. Odkryli ho pri vykopávkach. Pozostatky tých predošlých dvoch sa zatiaľ nenašli.
Foto
Archív SOŠM

Snahy o obnovenie slávnej antickej tradície v rôznych krajinách Európy

Antická Olympia sa po rozborení krásnych stavieb, i chrámov najvyšších gréckych bohov Dia (v jeho útrobách sa skrýval jeden zo siedmich antických divov sveta, 12,5 metra vysoká socha Dia z mramoru a slonoviny od najslávnejšieho sochára staroveku Feidia) a jeho manželky Héry, a po následných zemetraseniach a záplavách ocitla postupne v ruinách. Ale v povedomí vzdelancov jej sláva pretrvávala.

V stredoveku sa objavili viaceré snahy o obnovenie tohto výnimočného sviatku. Už v roku 1604 usporiadal Robert Dover v anglickom Cotswolde Anglické olympijské hry. Tie sa konávali v nepravidelných intervaloch bezmála sto rokov. V ich programe sa športové disciplíny - atletika, zápasenie a jazda na koni, kombinovali s poľovačkami, tanečnými a hudobnými slávnosťami.

Plagát, ktorý k antickým Olympijským hrám v roku 2011 vydal Slovenský olympijský výbor.
Plagát, ktorý k antickým Olympijským hrám v roku 2011 vydal Slovenský olympijský výbor.
Foto
SOŠV

Ďalšie pokusy nasledovali v Nemecku (predovšetkým v Dessau) a vo Švédsku (v Helsingborgu). V Dessau v rokoch 1772 – 1779 knieža Leopold Friedrich na narodeniny svojej manželky usporadúval slávnosti so športovými disciplínami, ktoré boli v programe antických olympijských hier. Žiadne z týchto multišportových podujatí však buď nemalo dlhé trvanie, alebo nedosiahlo väčší význam.

Pravlasť olympijských hier – Grécko – bolo niekoľko storočí pod tureckou nadvládou. V prvej tretine 19. storočia sa tam však rozhorel boj za nezávislosť. V roku 1830 vzniklo samostatné grécke kráľovstvo a Gréci „oprášili“ historické meno svojho národa – Heléni.

Ich silnejúce národné povedomie potvrdilo aj usporiadanie olympijských slávností v Aténach v roku 1859, ktorých iniciátorom bol Evangelos Zappas. Súťažilo sa tam v množstve športových disciplín (v atletike, jazdeckých pretekoch i v pretekoch konských povozov, vo veslovaní, plávaní či v šplhu na lane), ale v duchu antickej tradície aj v umeleckých súťažiach. Reprízy slávností sa uskutočnili v rokoch 1870 a 1875 na mieste odkrytého antického štadióna, na ktorom sa kedysi konávali Panaténajské hry. Ani toto podujatie sa však trvale neujalo.

Angličan William Penny Brookes sa tiež inšpiroval príkladom antických olympijských hier. Z jeho iniciatívy sa v roku 1859 uskutočnili prvé olympijské hry v anglickom Much Wenlocku. O rok neskôr založil Wenlockú olympijskú spoločnosť a v roku 1865 prispel k utvoreniu Národnej olympijskej asociácie so sídlom v Liverpoole.

Brookes bol v kontakte s organizátormi olympijských slávností v Aténach, ale podujatie, ktoré založil on, prežilo nepomerne dlhšie ako aténske. V Much Wenlocku sa prakticky každoročne koná dodnes...

Aj v iných kútoch Európy sa stále objavovali snahy o pripomenutie niekdajšej antickej olympijskej tradície. Napríklad zakladateľ sokolského telovýchovného hnutia v Čechách Miroslav Tyrš v roku 1866 vydal publikáciu „Hod olympický“. V nej prejavil nadšenie pre staroveké olympiády. Inšpiroval sa nimi pri založení tradície sokolských zletov, ktoré nazýval „sokolskými olympiádami“.

Naozaj veľký záujem medzinárodnej verejnosti o antické olympijské hry však vzbudil až archeologický výskum priamo v Olympii. Bájne mesto staroveku vydalo v rokoch 1875 – 1881 svoje skryté tajomstvá vďaka práci tímu, vedeného nemeckým archeológom Ernstom Curtiusom.

Obálka publikácie AKÉ BOLI ANTICKÉ OLYMPIJSKÉ HRY autora Jána Grexu.
Obálka publikácie AKÉ BOLI ANTICKÉ OLYMPIJSKÉ HRY autora Jána Grexu.
Foto
SOŠV

Odkrytie ruín starovekej Olympie sa stalo mimoriadnou udalosťou svetového významu, porovnateľnou s objavením mýtickej Tróje. Curtius vďaka tomuto úspechu presvedčil svet, že to, o čom písali v oslavných olympijských básňach Pindaros a iní grécki poeti, sa zakladalo na pravde.

Viac o antických Olympijských hrách sa môžete dozvedieť v publikácii Jána Grexu AKÉ BOLI ANTICKÉ OLYMPIJSKÉ HRY, ktorú vydal Slovenský olympijský výbor v roku 2011. Publikáciu si môžete stiahnuť TU.

Coubertinovo novoveké vzkriesenie Olympie

Len niekoľko rokov po odkrytí ruín antickej Olympie nasledoval pokus, ktorý sa konečne skončil dlhodobým úspechom. Výsledkom bolo vzkriesenie antickej olympijskej tradície. „Otcom zakladateľom“ sa stal francúzsky barón Pierre de Fredi de Coubertin (nar. 1. januára 1863 v Paríži, zomrel 2. septembra 1937 v Ženeve).

Pierre de Coubertin na fotografii už na sklonku života.
Pierre de Coubertin na fotografii už na sklonku života.
Foto
Archív SOŠM

Coubertin bol pedagóg a vizionár, ktorý si za svoj životný cieľ vytýčil reformu školstva a výchovy mládeže na francúzskych stredných školách. V mladom veku sa aktívne venoval športu (box, šerm, jazdectvo, veslovanie), ale význam športu a telesnej výchovy pre celkovú výchovu mladej generácie v plnej miere objavil až v roku 1883 pri pobyte v Anglicku.

V Rugby sa zoznámil so systematickou telesnou výchovou na školách. Neskôr navštívil aj Much Wenlock a spoznal Wenlocké olympijské hry, ktoré ho očarili. Poslúžili mu napokon ako určitá predloha pri formulovaní predstavy o podobe obnovených antických olympijských hier, ale na rozdiel od staroveku už v medzinárodnom, ba celosvetovom rámci.

Francúzov obzor potom ešte rozšírili ďalšie študijné cesty v USA a v Grécku, kde nadobro prepadol olympijskému čaru. Neskôr napísal: „Nič v dejinách staroveku ma neovplyvnilo hlbšie, než práve Olympia.“

Coubertin vo Francúzsku už v mladom veku založil viacero športových spolkov a organizácií. V rámci svetovej výstavy v Paríži v roku 1889 bol hlavným organizátorom kongresu o telesnej výchove. V roku 1892 na slávnostnom zasadnutí k výročiu francúzskej Únie atletických športov na na univerzitnej pôde slávnej parížskej Sorbonny prvý raz preniesol návrh na obnovenie antických olympijských hier.

Zakladateľ novovekých olympijských hier Pierre de Coubertin.
Zakladateľ novovekých olympijských hier Pierre de Coubertin.
Foto
Archív SOŠM

Rozhodujúci krok k naplneniu svojho sna spravil na rovnakom mieste o dva roky neskôr – vo veku len 31 rokov. Coubertin bol vtedy hlavným organizátorom medzinárodného kongresu o otázkach amaterizmu a obnovení olympijských hier. Ten sa konal 16. – 24. júna 1894 v Paríži.

K pôvodnému poslednému bodu programu kongresu „O možnosti obnovenia olympijských hier“ pridal Coubertin krátko pred jeho otvorením ešte ďalšie dva – „Podmienky pre pretekárov“ (najmä ktoré športy majú byť zastúpené na olympijských hrách) a „Menovanie medzinárodného výboru, ktorý by mal za úlohu pripraviť obnovenie hier“.

Dovedna 78 delegátov z deviatich krajín 23. júna 1894 bez väčšej opozície odhlasovalo oba kľúčové Coubertinove návrhy - na obnovenie antických Olympijských hier, aj na ustanovenie Medzinárodného olympijského výboru (MOV). Práve preto sa 23. jún celosvetovo oslavuje ako Olympijský deň.

V uznesení z parížskeho kongresu sa konštatovalo: „Pretože nie sú žiadne pochybnosti o výhodách, ktoré by poskytovalo obnovenie olympijských hier tak po stránke atletizmu, ako aj po stránke morálnej a internacionálnej, nech sú tieto hry obnovené na základoch a za podmienok vyhovujúcich potrebám moderného života.“

Coubertin presadil pred 130 rokmi aj to, že novoveké olympijské hry prevezmú z antickej éry štvorročný cyklus, názvoslovie aj číslovanie hier. Preto sa číslujú aj tie hry, ktoré sa v dôsledku dvoch svetových vojen neuskutočnili (1916, 1940 a 1944). A preto sa už v júli v Paríži začnú Hry XXXIII. olympiády.

Jediný rozdiel v porovnaní s dávnou minulosťou je v tom, že kým v antickej Olympii sa hry konali na začiatku štvorročného obdobia nazývaného olympiáda, v súčasnom ponímaní sú vyvrcholením štvorročného olympijského cyklu.

Centrom Hier I. olympiády v Aténach 1896 bol Panaténajský štadión, postavený podľa antického vzoru.
Centrom Hier I. olympiády v Aténach 1896 bol Panaténajský štadión, postavený podľa antického vzoru.
Foto
Archív SOŠM

V Olympii existovali len jedny hry, ktoré z povahy klimatických podmienok v Grécku boli logicky letné. Preto je označenie „letné olympijské hry“, ktoré sa v médiách hojne používa, len hovorové, takisto ako označenie hier ako olympiáda. Správne označenie sú hry olympiády, resp. olympijské hry (OH).

Keďže v starovekom Grécku žiadne zimné hry neboli, zimné olympijské hry (ZOH) majú odlišné názvoslovie aj číslovanie. Číslujú sa len uskutočnené hry.

Coubertin hlásal: olympizmus nielen zahŕňa, ale aj prekračuje šport

Pierre de Coubertin chcel, aby sa novoveké olympijské hry – podobne ako ich antický predchodca – stali zjednocujúcim prvkom sveta. Na rozdiel od antiky mali byť moderné hry otvorené celému svetu a všetkým bez diskriminácie.

V starovekej Olympii sa odohrávalo len súťaženie slobodných občanov, pre otrokov bola účasť zakázaná. Pôvod účastníkov sa aj teritoriálne dlhšie obmedzoval v podstate len na svet gréckych štátov. Až neskôr aj na ďalšie oblasti, ktoré boli pod rozmanitým gréckym (helénskym) vplyvom, vrátane kultúrneho.

„Ja a moji priatelia sme nepracovali preto, aby sme vám vrátili olympijské hry v podobe nejakého múzejného exponátu alebo predmetu filmovej šou, alebo azda z toho dôvodu, aby sa ich zmocnili volebné či obchodné záujmy. Chceli sme vám tým, že obnovíme dvadsaťpäť storočí starú inštitúciu, dať možnosť stať sa znovu vyznavačmi viery v šport, ako ju chápali veľkí predkovia. V modernom svete, ktorý je plný možností pre silných, ale ktorému súčasne hrozí aj úpadková slabosť, sa olympijská myšlienka môže stať školou ušľachtilého zmýšľania a morálnej čistoty, vytrvalosti a psychickej energie. Avšak pod podmienkou, že pojem cti a športovej nezištnosti budete neustále povznášať do rovnakej výšky ako svoje fyzické nadšenie. Budúcnosť závisí od vás!,“ povedal Coubertin v prejave prednesenom 17. apríla 1927 v antickej Olympii pri odhalení pomníka na večnú pamiatku obnovenia olympijských hier.

Atléti v uhorskej výprave na OH 1896 v Aténach. V hornom rade druhý sprava historicky prvý olympionik pochádzajúci zo Slovenska - rodák z Hronca Alojz Sokol (Alajos Szokolyi). V behu na 100 m skončil tretí.
Atléti v uhorskej výprave na OH 1896 v Aténach. V hornom rade druhý sprava historicky prvý olympionik pochádzajúci zo Slovenska - rodák z Hronca Alojz Sokol (Alajos Szokolyi). V behu na 100 m skončil tretí.
Foto
Archív SOŠM

Napriek veľkému úspechu s návrhom na obnovenie antických olympijských hier musel Coubertin zakrátko konštatovať, že jeho pôvodná myšlienka zostala spočiatku nepochopená. Delegáti kongresu si neuvedomili, že zo staroveku chcel vzkriesiť predovšetkým duch, podstatu a princíp olympizmu. Pritom však chcel dať olympizmu novú, modernú formu. To všetko spolu plánoval využiť výchovne.

Coubertin sa neúnavne snažil objasniť, o čo mu išlo pri snahe obnoviť antické Olympijské hry v modernej ére. „Podstata olympizmu ho odlišuje od samotného športu. Skrátka - olympizmus šport nielen zahŕňa, ale ho aj prekračuje,“ vysvetľoval. A dodával: „Akým spôsobom oslavovať mladosť? Kultom úsilia,opovrhovaním nebezpečenstvom, láskou k vlasti, ušľachtilosťou a rytierskym duchom a kontaktom s umením a filozofiou. To sú základy olympizmu. To, čo chýba modernému športu v porovnaní so starovekým, je filozofický základ, honosnosť cieľov, celá tá patriotistická a náboženská atmosféra, v ktorej sa sviatky mladosti konali.“

Neskôr zakladateľ moderného olympizmu sformuloval podobu ceremoniálov olympijských hier. Významne sa pritom inšpiroval praxou uplatňovanou na Wenlockých olympijských hrách. Otváraciemu aj záverečnému ceremoniálu, ako aj o ceremoniálu vyhlasovania výsledkov dal veľký výchovný význam. Považoval ich za akty „čisto pedagogického charakteru najvyššej kvality, za filozofickú historickú lekciu ďalekosiahleho významu“.

Obálka publikácie NOVOVEKÉ OLYMPIJSKÉ HRY autora Ľubomíra Součeka.
Obálka publikácie NOVOVEKÉ OLYMPIJSKÉ HRY autora Ľubomíra Součeka.
Foto
SOŠV

Coubertin stanovil napríklad princíp, na základe ktorého defilujú výpravy na otváracom ceremoniáli - najprv výprava Grécka ako krajiny, ktorá dala svetu olympijské hry, potom výpravy ostatných krajín v abecednom poradí a nakoniec výprava usporiadateľskej krajiny.

Z jeho hlavy pochádza aj text otváracej formulky, ktorú prednáša hlava usporiadateľskej krajiny. Takisto text prísahy športovcov aj rozhodcov. Ale aj zásady vztyčovania vlajok a hrania štátnych hymien. „Toto náboženstvo, ako každé náboženstvo, má svoje obrady, ktoré majú kultúrnu formu a tvoria ceremoniál moderných hier,“ napísal Coubertin.

Podľa poslednej vôle veľkého francúzskeho humanistu bolo jeho srdce pochované v Olympii. Práve pri jeho pamätníku v areáli Medzinárodnej olympijskej akadémie, neďaleko od archeologického parku s najstarším štadiónom svete, je prvá zastávka prvého bežca štafety s olympijským ohňom po jeho zapálení pred Hériným chrámom.

Medzinárodný olympijský výbor bol od začiatku samovýberový

Druhou udalosťou historického významu, ktorá sa odohrala 23. júna 1894 v Paríži na pôde univerzity Sorbonna, bolo ustanovenie Medzinárodného olympijského výboru (MOV).

Pierre de Coubertin v roku 1894 sám navrhol celé zloženie MOV. Po pridelení práva usporiadať Hry I. olympiády v roku 1896 Aténam prenechal predsednícky post Grékovi Demetriovi Vikélasovi. Sám bol menovaný za generálneho sekretára MOV a funkciu predsedu MOV prevzal až v roku 1896. Bol v nej do roku 1925, čiže 29 rokov.

Medzi najvýznamnejšími členmi prvého MOV (podľa ich neskoršieho olympijského pôsobenia) boli Švéd Viktor Balck, William M. Sloane z USA, Čech Jiří Guth (neskôr si písal meno ako Jiří Stanislav Guth-Jarkovský), Maďar Ferenc Kemény Charles Herbert z Veľkej Británie.

Historicky prví členovia Medzinárodného olympijského výboru, ustanoveného 23. júna 1894.
Historicky prví členovia Medzinárodného olympijského výboru, ustanoveného 23. júna 1894.
Foto
Archív SOŠM

Medzinárodný olympijský výbor sa od začiatku utvoril ako samovýberový orgán (v angličtine self-recruiting body). To znamená, že MOV si sám vyberal, koho prijme do svojich radov. Nikto „zvonku“ nemal právo nominovať do MOV priamo svojho zástupcu.

Člen MOV vždy zastupoval MOV vo svojej krajine - a nie naopak. To platí dodnes. Členom MOV to má poskytovať nezávislosť na športových a iných organizáciách v ich krajine, i odolnosť voči domácim politickým tlakom.

MOV bol z uvedených dôvodov od začiatku „elitársky“ spolok. Navyše so značne šľachtickým zázemím. Výstižne to v svojich pamätiach charakterizoval Čech Jiří Stanislav Guth-Jarkovský. Muž, ktorý bol profesiou stredoškolský profesor, bol členom MOV bezmála polstoročie (1894 – 1943) a dva roky vykonával aj funkciu generálneho tajomníka MOV.

Vo svojich pamätiach o niekdajšom zložení členov MOV napísal: „V roku 1915 to bol jeden vojvoda, dve kniežatá, dvanásť grófov, šesť barónov, jeden markíz, päť šľachticov a okrem toho 22 členov bez šľachtického predikátu. Z nich však jeden bol veľvyslanec, dvaja generáli, jeden plukovník a ďalší americkí multimilionári. Takže ja som bol hneď od začiatku v celej tejto spoločnosti najchudobnejší a zaujímal som tam najskromnejšie postavenie.“

Na charaktere MOV ako samovýberového orgánu sa až dodnes – napriek určitým demokratizačným krokom vykonaným od roku 1999 - nič nezmenilo. V súčasnosti je aj vďaka tomu členmi MOV hneď niekoľko príslušníkov panovníckych rodov. Medzi nimi aj hlava monackého kniežatstva knieža Albert II., pred nástupom na trón v MOV sedeli aj súčasní panovníci Holandska (kráľ Willem Alexander) či Dánska (kráľ Frederik X.), ale aj ďalší princovia a princezné (napríklad sestra súčasného britského panovníka princezná Anna), či arabskí šejkovia. Viacerí členovia MOV sú zase veľkopodnikatelia. Mnohí iní v minulosti zastávali ministerské funkcie.

V niečom však nastali v zložení MOV pozitívne zmeny. Po veľkých reformách, ktoré MOV odštartoval po veľkej korupčnej afére v roku 1999, je v súčasnosti v predpísanom maximálne 115-člennom pléne popri 70 individuálnych členoch vyhradených po 15 miest pre zástupcov olympionikov, medzinárodných športových federácií (MŠF) i národných olympijských výborov (NOV). Oveľa viac než v minulosti je vďaka tomu v MOV bývalých špičkových športovcov. Oveľa viac je aj žien, bez ktorých bol „samovýberový“ MOV od svojho ustanovenia celých 87 rokov!

Členmi Medzinárodného olympijského výboru boli zatiaľ len dvaja Slováci. Na fotografii Vladimír Černušák (člen MOV v rokoch 1981 - 2001) pri blahoželaní Danky Bartekovej (členka MOV od roku 2013).
Členmi Medzinárodného olympijského výboru boli zatiaľ len dvaja Slováci. Na fotografii Vladimír Černušák (člen MOV v rokoch 1981 - 2001) pri blahoželaní Danky Bartekovej (členka MOV od roku 2013).
Foto
Ján Súkup

Zo Slovenska sa do MOV dostali zatiaľ len dvaja ľudia. Vladimír Černušák bol členom MOV v rokoch 1981 – 2001: do konca roka 1992 ako individuálny člen pre Československo a následne pre samostatné Slovensko. V rokoch 2013 – 2021 bola členkou MOV v rámci kvóty vyhradenej pre komisiu športovcov strelkyňa Danka Barteková. Potom síce na pol roka z radov členov vypadla, ale počas ZOH 2022 ju prijali znovu – už ako individuálnu členku.

V tomto texte autor použil mnohé citácie zo svojej publikácie NOVOVEKÉ OLYMPIJSKÉ HRY, ktorú v roku 2011 vydal Slovenský olympijský výbor. Celú publikáciu nájdete TU.

Do olympijských hier v Paríži zostáva

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri
Partneri MOV
Mediálni partneri
Dodávatelia
Partneri Maison Slovaque