Športové
Rozhovor
7 min. čítania

Bývalá hádzanárka Mária Ďurišinová: „Až v Soule sme pochopili, o čo sme boli ukrátené”

Miroslava Luptáková
S výberom Československa zažila Mária Ďurišinová v roku 1988 olympiádu v Soule a hoci im nebolo umožnené súťažiť na olympiáde v Los Angeles v roku 1984, svoju formu ukázali na náhradnom turnaji Družba. Tím obsadil 2. miesto za Sovietskym zväzom.
Foto
Foto archív SOŠV - Slovenské olympijské a športové múzeum

Patrí k najlepším kanonierkam v histórii svetovej hádzanej. V období Nežnej revolúcie pôsobila v juhoslovanskej lige, odkiaľ odišla za dramatických okolností – v deň vypuknutia občianskej vojny v Juhoslávii. Ako si Mária Ďurišinová spomína nielen na svoj odchod zo slovinskej Ľubľany, ale aj na cestu na vrchol či na olympijské hry v Soule, ktoré považuje za najväčšiu športovú tragédiu vo svojej kariére?

Kto je Mária Ďurišinová? 

Bývalá reprezentantka Československa v hádzanej začínala s reprezentačnou kariérou ako pätnásťročná. S výberom Československa zažila v roku 1988 olympiádu v Soule a hoci im nebolo umožnené súťažiť na olympiáde v Los Angeles v roku 1984, svoju formu ukázali na náhradnom turnaji Družba. Tím obsadil 2. miesto za Sovietskym zväzom. O dva roky neskôr bola dominantnou postavou tímu ČSSR, ktorý získal striebro na majstrovstvách sveta. V reprezentácii odohrala 285 zápasov, strelila 1557 gólov. Patrí medzi najlepšie kanonierky v histórii svetovej hádzanej. Hráčka s výborným streleckým inštinktom, vynikala v streľbe ľavačkou a bola výborná exekútorka sedemmetrových hodov.

Čo vás priviedlo k hádzanej? 

Odmalička som bola neposedná a pohyblivá. Na základnej škole fungoval krúžok loptových hier, moja staršia sestra hrávala hádzanú a ja som každý deň utekala zo školy na jej tréningy, aby som im mohla podávať lopty. V každom malom meste mal tradíciu iný šport, u nás v Trebišove to bola práve hádzaná. Bolo prirodzené, že som inklinovala práve k nej. Veľmi rýchlo som prešla do žiackej kategórie. Neskôr mi bolo dovolené hrať za ženy, vtedy som mala asi dvanásť rokov.

Ako vyzerala vaša cesta do reprezentácie? Najskôr do juniorskej, neskôr do ženskej reprezentácie bývalého Československa? 

Predchádzal tomu výber krajov, z ktorého vznikol výber Slovenska. Už veľmi zakrátko sa hral zápas Slovensko proti Česku, z ktorého sa následne vytvoril výber československej juniorskej reprezentácie. Nestačila som sa ani spamätať. Bola som na to nesmierne pyšná, hrdá a šťastná. Na samotnú juniorskú reprezentáciu však spomínam i trochu smutne. Tím vtedy tvorili staršie hráčky z Olomouca a Prahy, ktoré mali „mazácke” ťahy, takmer každú pozvánku do reprezentácie som preplakala. Malo to však aj svoju druhú stranu. Netrvalo dlho a tréner Ján Kecskeméthy si ma vybral do ženskej reprezentácie, kde bola úplne iná atmosféra.

„Až v Soule sme pochopili, o čo sme boli pripravené.”

V roku 1984 sa v dôsledku politického bojkotu nemohla československá výprava zúčastniť na olympijských hrách v Los Angeles. Mrzelo vás to? Ako ste sa k situácii v tom čase postavili?

Vtedy sme nevnímali, že nám niečo uniká. Až v Soule sme pochopili, o čo sme boli ukrátené. Mali sme skutočne výbornú formu. Turnaj Družba, ktorý sa v tom čase konal v Trenčíne, sme odohrali veľmi kvalitne a skončili sme na 2. mieste. Na olympiádu nevycestovali ani iné krajiny Východného bloku, a preto sme neúčasť v Los Angeles nevnímali ako tragédiu. V tej dobe už Juhoslávia, NDR i Sovietsky zväz boli silnými súpermi a 2. miesto na tomto turnaji sme považovali za nanajvýš cenné.

Mária Ďurišinová, najlepšia strelkyňa reprezentácie v jej histórii (vyše 1 000 gólov).
Foto
Foto archív SOŠV - Slovenské olympijské a športové múzeum

Olympijské hry v Soule 1988 však vytúžený kov nepriniesli...

Tento moment mojej kariéry vnímam ako svoju najväčšiu športovú tragédiu. Doteraz, keď počujem hymnu olympijských hier v Soule „Hand in hand“, ktorá sprevádzala športovcov počas celého podujatia, mám slzy na krajíčku. Bola to nešťastná situácia. Pravidlá, pre ktoré sme nakoniec bojovali len o 5. až 10. miesto, po olympiáde zmenili.

Čo bolo v pravidlách rozporuplné?

V obidvoch skupinách platilo pravidlo, ktoré určovalo, že pokiaľ posledný tím v skupine nedosiahne 25 percent možných bodov, jeho výsledky budú odčítané. V prípade našej skupiny to boli USA, ktoré sme porazili rozdielom desiatich gólov, ale Juhoslávia ich porazila len o jeden gól. Po skončení zápasov v skupine sa ich zápasy odrátali. Situácia sa vykryštalizovala tak, že v zápase proti Juhoslávii sme museli vyhrať rozdielom siedmich gólov, prípadne vyššie. Tesne pred koncom zápasu sme viedli o potrebných sedem gólov. V závere sme však inkasovali. Všetky sme plakali, trénera sme vyhodili zo šatne. Po návrate domov mi známi ukázali články, ktoré pre mňa odkladali. Tam boli uvedené aj štatistiky. Pamätám si, že vo všetkých štatistikách sme boli na prvých troch miestach. Keď som videla finálový zápas Sovietskeho zväzu proti domácej Kórejskej republike, vedela som, že nám ušlo minimálne striebro. Mnohí by za piate miesto dali čokoľvek, no v tom čase to bolo pre tak vyzretý kolektív, akým sme boli, obrovskou športovou tragédiou.

Ktorý z momentov vašej športovej kariéry považujete za ten najvýznamnejší?

Paradoxne to možno bola práve olympiáda v Soule. No predchádzalo tomu 2. miesto z majstrovstiev sveta, ktoré sme vybojovali dva roky pred Soulom v Holandsku.

„Tieto momenty si budem v srdci nosiť stále.”

V týchto dňoch si pripomíname 30. výročie Nežnej revolúcie. Ako si na toto významné obdobie v dejinách Slovenska spomínate vy?

Som rada, že išlo o revolúciu, ktorá prebehla bez násilností. Celá situácia sa vyriešila mierovou cestou, bez vojnového konfliktu. V tom čase som pôsobila v zahraničí – v Ľubľane, ktorá ako hlavné mesto Slovinska vtedy ešte bola súčasťou Juhoslávie. Celú situáciou som teda vnímala len prostredníctvom novín.

V slovinskom klube Belinka Olimpija Ľubľana ste pôsobili od roku 1989 do roku 1991. Dvakrát ste sa stali najlepšou strelkyňou juhoslovanskej ligy. Prečo ste sa rozhodli odísť z Československa?

S našou reprezentáciou aj v malom klube sa mi nesmierne darilo, no začala som si klásť otázku, či naozaj viem hrať, alebo ide len o šťastie na spoluhráčky, ktoré mi pomáhajú. Odišla som preto hrať do Ľubľany. Boli sme mladučký tím, ktorý v lige rástol.

Slávnostný olympijský sľub - Mária Ďurišinová a Jan Železný.
Foto
Foto archív SOŠV - Slovenské olympijské a športové múzeum

Zo Slovinska ste odišli za pomerne dramatických okolností, keď v bývalej Juhoslávii vypukla občianska vojna...

V deň, keď vypukol konflikt, som mala problém dostať sa na tréning. Prišlo nás asi päť a tréning sa nekonal. Na druhý deň ráno zaznel signál ohlasujúci letecký útok. Netušila som, kde sa nachádza úkryt, len som z balkóna videla bežiacich susedov. Zobrala som si pas, mokrý uterák a vybehla som von. Pýtali sa ma, prečo neodídem. Jeden zo susedov mi povedal, že z Ľubľany vypravujú špeciálne autovlaky. Ešte s jednou spoluhráčkou sme si na poslednú chvíľu kúpili lístok smerom do Talianska a odtiaľ sme sa dostali domov... Tieto momenty si budem v srdci nosiť stále.

„Šport ma naučil zmyslu pre fair play.”

Máte za sebou bohatú a úspešnú športovú kariéru, po ktorej túži azda každý športovec. Čo vám šport dal? Za čo ste mu vďačná?

Každý, kto sa venuje športu, vie, že šport determinuje človeka ako takého. Šport ma formoval aj ľudsky, zasadil vo mne zmysel pre fair play, ktorý dodnes pretavujem do mnohých oblastí svojho života. Výhodou kolektívneho športu je i to, že vás naučí spolupatričnosti. To je vlastnosť, ktorú si veľmi cením.

Prečítajte si aj

Legenda v behu na lyžiach Alžbeta Havrančíková: „Sedemnásteho novembra sme sa vracali z prípravy vo Švédsku. Nevedeli sme, do čoho prídeme"

Zjazdové lyžovanie nemalo v bývalom režime na ružiach ustlané, spomína Janka Gantnerová-Šoltýsová

Hokejová legenda Igor Liba: „Do zámoria som mohol odísť cez každé MS, človek to však musí mať v sebe”

Jozef Lohyňa: „Na Západe ma vnímali ako protivníka, ktorý im môže uchmatnúť medailu. Ich obavy som naplnil”

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri