Reprezentačný tréner voľnoštýliarov Erik Cap: Človek si musí nastaviť cieľ a ísť si za ním
Reprezentačný tréner zápasníkov vo voľnom štýle Erik Cap sa okrem iného podieľal na zisku zlatých medailí Tajmuraza Salkazanova a Achsarbeka Gulajeva na nedávnych majstrovstvách Európy vo Varšave. Tento úspech podčiarkuje aj fakt, že na tomto podujatí skončil piaty Boris Makojev. Aktuálne sa naši zápasníci s ruským pôvodom pripravujú na nadchádzajúcu olympijskú kvalifikáciu v bulharskej Sofii. Do budúcna by Cap chcel priviesť svojich zverencov k úspechom na olympijských hrách. Viac o kariére Erika Capa i o zákulisí slovenského zápasenia sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.
Erik Cap sa narodil 12. januára 1977 v Snine. K zápasenie sa dostal, keď mal deväť rokov. Po pomerne úspešnej kariére sa dostal k trénerstvu, ktoré vyštudoval na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Tajmuraza Salkazanova (olympijská kategória do 74 kg) a Achsarbeka Gulajeva (neolympijská kategória do 79 kg) priviedol vo Varšave v uplynulých dňoch k titulu majstrov Európy. Boris Makojev tam obsadil piate miesto v olympijskej kategórii do 86 kg. Práve s Makojevom sa Cap zúčastnil ako člen výpravy na II. európskych hrách v bieloruskom Minsku 2019. Erik Cap pôsobí ako reprezentačný tréner a pripravuje zápasníkov aj v klube Vihorlat Snina.
Ako ste sa dostali k zápaseniu?
Keď som mal deväť rokov, začal som so zápasením v športovej hale v Snine. Ostal som pri ňom až doteraz. Vyskúšal som si však aj futbal, ale zápasenie zvíťazilo.
Vynárajú sa vám pozitívne spomienky na vašu športovú kariéru?
Keď som bol dorastenec, skončil som štvrtý ešte na majstrovstvách Česko-Slovenska. Obsadil som tretie miesto aj na slovenskom šampionáte, dokonca v grécko-rímskom štýle. Neboli to síce ohromné výsledky, ale vzhľadom na vtedajšiu úroveň zápasenia sa to dá hodnotiť pozitívne. Potom som prešiel do Banskej Bystrice, kde som študoval. To sa už nedalo zladiť s aktívnou činnosťou.
Vtedy prišlo k slovu trénerstvo?
Dá sa povedať, že áno. V Banskej Bystrici som absolvoval štúdium trénerstva. Potom som začal učiť deti v Snine, kam som sa vrátil. S riaditeľom jednej zo škôl sme začali otvárať športové triedy. Chlapci sa venovali zápaseniu a dievčatá volejbalu. Učil som tam trinásť rokov a vždy som viedol približne 50 - 60 mladých zápasníkov. Tým, že sme trénovali dvojfázovo, prišli aj výsledky. Dokázali sme vďaka tomu konkurovať športovým gymnáziám. Vyhrávali sme v kategóriách mladších, starších žiakov i kadetov.
Akým spôsobom sa snažíte napredovať?
Keď som sa začal venovať deťom, tak to bolo relatívne jednoduché. Sledoval som videá tých najlepších svetových zápasníkov. Tam som videl, čomu sa treba venovať. Najmä, čo sa týka taktických vecí. U detí rozhoduje vo veľkej miere psychika.
Máte aj nejaký trénerský vzor?
Snažím sa vzdelávať podľa Kazbeka Dedegkajeva, ktorý trénuje našich reprezentantov vo Vladikavkaze. Trikrát bol ocenený ako najlepší tréner sveta. Pod jeho vedením získali zápasníci 10 olympijských medailí, z toho sedem zlatých. Je to môj veľký vzor. Podľa neho sa snažím nastaviť ich prípravu, čo v konečnom dôsledku prináša úspech.
Dali by ste do popredia niektorý z vašich trénerských úspechov?
Samozrejme, keď vám dvakrát zahrá hymna na majstrovstvách Európy seniorov a vyhráte nad majstrami sveta, je to nádhera. Veľmi si vážim aj zisk prvej medaily na európskom šampionáte juniorov v Dortmunde 2017, kde sa tešil z bronzu Gulajev. Títo pretekári prišli, keď ešte nemali žiadny medzinárodný úspech. Dokonca sa nestali ani majstrami Ruska. Bolo dôležité ich takticky viesť a komunikovať s nimi. Nebolo to o tom, že prišli „hotoví“ zápasníci.
Vytýčili ste si trénerské méty, ktoré by ste chceli dosiahnuť?
Určite by som sa chcel dostať na olympijské hry. Pevne verím, že sa nám s týmito pretekármi podarí dosiahnuť kvalitný výsledok aj pod piatimi kruhmi. Mohlo by to vyjsť aj na medailu. Neviem, či to bude už v Tokiu, alebo o štyri roky v Paríži, ale som presvedčený o ich schopnostiach. Salkazanov na majstrovstvách sveta v roku 2019 ešte nemohol štartovať v olympijskej kategórii do 74 kg, pretože nemal pas. Vtedy na OH v Tokiu postúpilo prvých šesť zápasníkov. Štartoval o váhu vyššie do 79 kg, v ktorej skončil tretí. Ukázal kvalitu. Mesiac pred druhou kvalifikáciou mu „vyletel“ lakeť, takže opäť mal smolu. Verím však, že sa nám podarí štartovať v lete na OH v japonskej metropole.
Zúčastnili ste sa ako člen výpravy na II. európských hrách v Minsku 2019. Beriete túto skúsenosť s odstupom času kladne?
Boli sme tam spolu s Achsarbekom Gulajevom. Hry hodnotím pozitívne, naozaj boli pekné. Výsledok však mohol byť lepší. Problém spočíval v tom, že Gulajev dlho nevlastnil slovenský pas. Musel naň čakať na Slovensku, preto nemohol ísť pred súťažou na tréning do Ruska. Zvyčajne sa tam chalani chodia pripravovať štyri týždne pred vrcholným podujatím. Sú tam elitní sparingpartneri z celého sveta. Aj na základe toho prehral v prvom kole 3:2 s Michajlovom z Ukrajiny, čo považujem za veľkú škodu.
Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?
To je skutočne obrovský pojem. Počas nich sa dokonca prerušujú vojny. Prestáva sa bojovať na fronte. Celý svet sa počas olympijského prímeria pozerá na toto podujatie. Zmysel olympijských hier na základe toho spočíva z môjho pohľadu aj v mierovom posolstve. OH v Tokiu by mohli mať hlbší význam aj v tom, že by mohli znamenať koniec pandémie nového koronavírusu.
Je spolupráca v rámci slovenskej zápasníckej reprezentácie vo voľnom štýle bezproblémová?
Z môjho pohľadu sme si postupne vybudovali veľmi dobrý vzťah. Mám tu dvoch pravoslávnych Salkazanova a Gulajeva, Makojev je moslim. Museli sme vyriešiť aj túto situáciu. Vznikali tu taktiež „trenice“, pretože v olympijskej kategórii do 74 kg štartovali Gulajev aj Salkazanov. Bolo to prirodzené, obaja chceli zabojovať o olympijskú miestenku. Momentálne sú však zadobre. Som presvedčený, že to tak aj ostane. Budeme sa snažiť zakomponovať ešte viac ľudí do realizačného tímu, aby prišli ďalšie úspechy.
„Potykali“ si už naši reprezentanti s ruským pôvodom so slovenčinou?
Hovorím im, aby čítali naše jednoduchšie čitateľné knihy. Vravím im, „keď budete vedieť po slovensky, tak vás budú mať Slováci oveľa radšej.“ Chlapci si to zobrali k srdcu. Naozaj sa snažia venovať slovenčine. Zhovárame sa po slovensky aj o detailoch, aby rozprávali plynule po našom.
Bývajú Salkazanov, Gulajev a Makojev na Slovensku alebo striedajú pobyt pod Tatrami s Ruskom?
Bývajú striedavo v Rusku aj na Slovensku. Keď sú na Slovensku, tak sa snažíme, aby čo najviac trénovali s našimi mladými. Organizujeme sústredenia, na ktorých sa zúčastňujú. Rovnako do ruského Vladikavkazu s nimi posielame našich športovcov, pokiaľ bola normálna situácia vo svete. Vďaka tomu sa dostavili aj výsledky, pretože Chomanič a Sýkora skončili piati na ME do 23 rokov. Teraz sú tu chalani pochádzajúci z Ruska už tretí týždeň. Po majstrovstvách Európy trénujú v Košiciach. Následne sa uskutoční olympijská kvalifikácia v Sofii a potom tu opäť strávia ďalší týždeň. Potom sa aj vzhľadom na kvalifikáciu uvidí, aký bude ďalší plán. Buď to bude smerom k OH v Tokiu, alebo k slovenskému zápaseniu. V tom prípade by sa venovali viac našim mladým pretekárom.
Vidíte budúcnosť slovenského zápasenia pozitívne?
Na európskej i svetovej úrovni nie je jednoduché sa vyrovnať súperom a byť konkurencieschopní z minima kvality. Je náročné zobrať mladých chlapcov na vrcholné podujatie, keď vzhľadom na úroveň konkurencie v mladom veku silovo nestíhajú. Spôsobuje to aj fakt, že mladých nedokážeme dostať zo školy každý týždeň, aby mohli chodiť na najsilnejšie obsadené turnaje. Rusi, Turci či Ukrajinci si vyberú rôzne turnaje napríklad v Iráne, v Kyjeve, vo Varšave či v USA, kde sa stretáva elitná konkurencia. My súťažíme len na tých podujatiach, na ktoré máme finančné i kapacitné možnosti. Vzhľadom na to je náročné porovnávať sa so svetovou špičkou.
V čom badáte priestor na zlepšenie vo vašom športe?
Je viacero faktorov. V prvom rade musia chlapci pochádzať z rodiny, ktorá ich bude podporovať. Veľakrát sa mi stalo, že prišli deti zo sociálnej slabšej rodiny a nedostali podporu. Takisto tréner je na súťaži často aj fyzioterapeut, vodič či kuchár. Musí zabezpečovať prakticky všetko. Nebudeme si nič nahovárať. Treba v tomto ohľade popracovať na zlepšení. Na základe toho, ako to funguje teraz, nemôžeme očakávať výnimočné výkony od našich športovcov. Môžeme ďakovať za individuálne výsledky, avšak športovci musia mať utvorené zázemie.
Na majstrovstvách Európy vo Varšave získali Tajmuraz Salkazanov a Achsarbek Gulajev zlato. Borisovi Makojevovi len tesne „ušla“ medaila. Hodnotíte európsky šampionát na jednotku s hviezdičkou?
Je to pre Slovensko fantastický výsledok. V hodnotení družstiev sme boli na treťom mieste podľa hodnoty získaných medailí. Prví skončili Rusi so šiestimi zlatými medailami. Druhí Turci a tretí my sme získali zhodne po dva zlaté kovy.
Počas tohto týždňa je v programe olympijské kvalifikačné podujatie v Sofii. S akým cieľmi odchádzate do metropoly Bulharska?
Cieľ je jednoznačný – postúpiť. Z oboch váhových kategórií našich borcov – do 74 kg a do 86 kg – postupujú iba finalisti. Štartuje v nich 36, resp. 34 pretekárov. Všetci súperi sú však zdolateľní, naši chlapci sa s nimi už stretli. Uvidíme však, ako to v daný deň „vypáli“. Bude rozhodovať momentálna psychická pripravenosť a pohoda.
Je rozhodnuté, kto bude štartovať v kvalifikácii na OH v Tokiu?
Cestovať tam budú Salkazanov a Makojev. Rozhodol som sa pre Makojeva, pretože rozhoduje silová pripravenosť. Makojev má bežne 86 - 90 kg a Gulajev môže mať zhruba 79 kg. Objem svalovej hmoty zvyčajne rozhoduje v zápasoch, v čom má navrch Makojev.
Čo by ste odkázali nádejným športovcom?
Športovať sa oplatí. Treba sa pozerať na svetovú špičku a mať svoj cieľ, ktorý chcem dosiahnuť. Myslím si, že aj ja som dosiahol úspech tým, že som sa zo Sniny dokázal stať reprezentačným trénerom. Človek si musí nastaviť cieľ a ísť si za ním.
