Športové aktuality
Rozhovor
11 min. čítania

Z JIS-ky sa vrátil na stupne víťazov. Bojovník Tarr ukončil kariéru, skúsenosti chce odovzdávať juniorom

Profile picture for user Krsko
Stanislav
Krško
Juraj Tarr.
Foto
TASR - Martin Baumann

Rýchlostný kanoista Juraj Tarr v roku 2020 ukončil športovú kariéru. Rodák z Komárna v minulosti bojoval nielen na vode. V mladom veku vyhral boj s rakovinou a vrátil sa späť do lode. A dotiahol to naozaj ďaleko. Získal striebornú medailu na olympijských hrách v Pekingu 2008 aj v Riu de Janeiro 2016. Okrem toho sa stal štvornásobným majstrom sveta a päťnásobným majstrom Európy. S 25 medailami z vrcholných súťaží patrí medzi najúspešnejších slovenských kanoistov.

V rozhovore sa dočítate:

  • Čo plánuje robiť po konci kariéry?
  • Chýba mu nalinkovaný život profesionálneho športovca?
  • Ako sa spätne pozerá na svoj boj s rakovinou?
  • Vrátil sa po chorobe do lode príliš skoro?
  • Ako si spomína na svoje najväčšie úspechy?
  • Čo vraví ako hokejový fanúšik na nezlomného Zdena Cháru?

Začnime od konca. Čo bolo dôvodom ukončenia vašej športovej kariéry?

V roku 2019 som po majstrovstvách sveta uvažoval, že jeden rok ešte potiahnem. Buď sa mi podarí dostať sa na olympijské hry, alebo na MS v neolympijských disciplínach. Tie by boli pre športovcov, ktorí sa nedostanú do Tokia. Aj to bola jedna z motivácií.

Ale, bohužiaľ, prišlo, čo prišlo. Prvá vlna, pandémia, potom sa všetko zrušilo a nikto nevedel, čo sa bude diať. Nie je to o tom, že by sa mi už nechcelo, no v tomto veku začať opäť s prípravou nie je najľahšie. Prišiel priestor na to, aby som skončil a dal priestor mladším.

V tejto dobe, poznačenej pandémiou koronavírusu, je asi náročné plnohodnotne sa pripravovať na športový výkon...

Je to tak. Aj teraz by som si chcel aspoň zacvičiť a nedá sa. V tejto situácii to naozaj nie je ľahké.

Rozmýšľali ste už nad tým, čomu sa budete venovať?

Určite by som chcel zostať pri športe. Chcel by som sa venovať mladým v juniorských kategóriách. Odovzdať im skúsenosti, to viem asi najlepšie. Robil som to celý život. Uvidíme však, čo bude. Teraz sa všetko stoplo. Dúfam, že keď sa situácia zlepší, bude na niečo priestor.

Športovci sa po konci kariéry nie vždy dostanú k trénovaniu. Nie je zrejme jednoduché nájsť si nejaké miesto...

Jednoduché to nie je. Spolieham sa na to, že moje výsledky a skúsenosti mi dávajú nejakú výhodu. Myslím si, že mladým športovcom sa zídu nejaké rady a motivuje ich to do budúcna.

Na snímke posádka slovenskej rýchlostnej K2 Erik Vlček, Juraj Tarr (vzadu) počas rozjazdy K2 1000 m počas letných olympijských hier v brazílskom Riu de Janeiro 17. augusta 2016.
Foto
TASR - Ján Súkup

Režim profesionálneho športovca je špecifický. Po konci kariéry nastáva problém. Nechýba vám trochu ten „nalinkovaný život” - tréning, preteky, regenerácia?

Počas pandémie som toho už veľa nenarobil. Po tých dlhých rokoch mi padlo vhod trošku zlenivieť. Teraz to však už chýba. Predsa len – dvadsať rokov som mal jeden režim a zrazu sa to zmenilo... Chýba mi aj ten adrenalín z pretekov. A asi mi to bude postupne chýbať viac a viac. Keď som prestal, začalo ma všetko bolieť. Organizmus si pýta pohyb a šport.

Prejdime k vašim začiatkom. K športu vás zrejme priviedol otec, bývalý reprezentant.

Áno. Odmalička som vyrastal v komárňanskej lodenici. Otec, ktorý bol kanoista, ma tam vozieval. Šiel som teda v jeho šľapajach. Najskôr som síce chcel hrať hokej, no ale čo už. Zostalo to pri kajaku. (smiech)

V Komárne to asi mladý chalan, ktorý by chcel hrať hokej, nemá jednoduché. Jeho kroky skôr povedú do lodenice...

Áno, u nás v Komárne je toto „národný" šport.

Spomínate si na úplne prvé preteky?

Pamätám si na to, akoby to bolo včera. Bolo to na Zlatých pieskoch. Boli sme ešte mini-kajakári, úplní začiatočníci. Hneď na prvých pretekoch som skončil asi piaty. Bol som však smutný. Organizátori sa napokon rozhodli, že medailu dostane prvých šesť priečok. Nesmierne tešil a myslím, že aj to ma nakoplo do ďalších bojov.

Chceli ste byť hneď od začiatku profesionálnym športovcom? Kedy nastal ten moment, že ste si povedali: „Áno, toto chcem naozaj robiť”?

Spočiatku ani tak nie. Až keď sme dospievali a mal som nejakých 15 rokov, dostal som sa do juniorskej reprezentácie. To bola motivácia. Pri nás vyrastal Attila Szabó, majster sveta. Na neho sme pozerali ako na veľkú hviezdu. Chceli sme byť ako on.

Nesmieme obísť ťažkú životnú skúšku, ktorá vás postihla v mladom veku. Ako si spätne spomínate na boj s rakovinou?

Už to pre mňa nie je niečo hrozné. Hlavne teda preto, že som to prekonal. Po MS juniorov, kde sme získali bronz, som prišiel domov a celé sa to začalo. Nemohol som si to poriadne užiť. Išiel som rovno do nemocnice a na vyšetrenia. Ťahalo sa to tri roky. Bolo to veľmi nepríjemné. Nebolo to jednoduché. Sedel som sám v nemocnici, rodičia nemohli prísť do Bratislavy každý deň. Komunikovali sme len cez telefón. To bolo nepríjemné.

Nevedel som, na čom som. Lekári nepovedali všetko hneď, aj oni čakali na výsledky. Bolo asi dobré, že som bol mladý, silný a trochu flegmatický. Hodil som to za hlavu. Až odstupom času som si uvedomoval, že fúha, bol som dosť odvážny.

Keď ste tam sedeli, rozmýšľali ste nad tým, že sa vrátite k športu? Pomohlo vám to udržať sa nad hladinou?

Z tohto hľadiska som bol veľmi zlý pacient (smiech). Keď ma dooperovali, bol som jeden deň na JIS-ke, potom ma zobrali na izbu. Aj tam som pobudol jeden deň, no potom som už behal po nemocnici. Bol tam aj dvor. Tam som sedával. Bol september, ešte bolo pekné počasie. Vždy som zmeškal poobedňajšie vizity a meranie teploty. Vždy som dostal trošku „világoš” (smiech). Nevedel som sedieť alebo ležať v izbe. Šport mi chýbal. Položil som si aj tú najhoršiu otázku, ktorú si vtedy človek môže položiť: „Prečo práve ja?” Nakoniec som si však povedal, že sa aj tak vrátim a bude dobre.

Choroba aj následná liečba vezme veľa síl. Ako dlho trvalo, kým ste boli opäť schopný podávať elitné výkony?

Celé to trvalo asi tri roky, aj s liečbami a nejakou regeneráciou. V januári 2000 som začal pomaly trénovať. A išlo to. Neviem, či sa môj organizmus tak rýchlo zregeneroval, lebo som bol mladý. To ma nakoplo.

Rok 2000 vám vyšiel parádne. Prebojovali ste sa až na olympijské hry, kde ste s K4 obsadili štvrté miesto.

Bolo to niečo neopísateľné. Ešte v máji sme porazili na Svetovom pohári druhú slovenskú posádku, ktorá rok predtým získala miestenku. Potom prišiel kolotoč domácich pretekov, majstrovstvá Európy a kvalifikačné preteky a zrazu sa rozhodlo, že ideme na olympijské hry. Ako blesk z jasného neba. Dostali sme šancu, ktorú sme využili.

Ten rok bol nepochybne skvelý. Následne sa vám však až tak ideálne nedarilo. Vypadli ste zo štvorkajaku, chýbali ste aj na OH 2004 v Aténach. Čo sa dialo v tom období?

Keď si na to tak spätne spomínam, možno som sa po tej liečbe vrátil až príliš rýchlo. Prišiel útlm, organizmus asi potreboval viac zregenerovať. Veľmi sa mi nedarilo. Ešte v roku 2002 sme získali bronz na ME do 23 rokov. Ďalšie roky sa trochu ťahali. Opäť to však prišlo, v roku 2007 som sa vrátil späť do štvorkajaku a prišli aj výsledky.

Na snímke strieborná posádka štvorkajaku na stupni víťazov, ktorá získala na XXIX. OH 22. augusta 2008 v Pekingu strieborné medaily. Zľava Richard Riszdorfer, Michal Riszdorfer, Erik Vlček a Juraj Tarr.
Foto
TASR - Pavel Neubauer

Na OH 2008 v Pekingu ste v K4 vybojovali striebornú medailu. Bolo to veľké zadosťučinenie?

Je to neopísateľné. V tých časoch sme si verili aj na víťazstvo. Celý rok sme vyhrávali. Finišovali sme druhí, no neľutujem to. V cieli som bol neskutočne rád.

Okrem štvorkajaku ste sedeli aj v iných lodiach a boli ste vo viacerých posádkach. V akej lodi ste sa cítili najlepšie?

Dobrá otázka. Nemal som problém prispôsobiť sa akejkoľvek posádke. Keď sme zažili nejaké neúspechy v štvorkajaku, s Erikom Vlčekom a s trénerom Petrom Likérom sme sa rozhodli vyskúšať dvojkajak. To bolo v roku 2013. Domáce preteky sme vyhrali, išli sme na MS do Duisburgu. Boli sme dobre pripravení, no spravili sme zopár chýb, ktoré nás stáli medailu. Potom prišla trochu nechuť. V roku 2014 sme však vyhrali MS. Táto posádka s Erikom bola skvelá. Avšak ani na jeden štvorkajak nemôžem povedať nič zlé. Väčšinou sme boli všetci z jedného mesta a každý z nás vedel, akú má robotu.

Spomínali ste aj Petra Likéra. Aký bol váš vzťah s trénermi?

Peťo bol tiež kajakár, bol od nás mladší. Postupne sa vypracoval až na trénera. Vzťah s ním bol vždy kamarátsky, vyrastali sme spolu. Bolo to potom trochu čudné, že nám „rozkazoval". Nikdy nám však nemusel rozkazovať naozaj. Čo sme si povedali, to sme robili. Nemusel byť na nás prísny, vedeli sme, čo chceme.

Z mládežníckych trénerov si spomínam najmä na Ladislava Polhammera a nebohého Vojtecha Halma. Tí boli s nami hlavne na domácich pretekoch. S každým sa mi dobre spolupracovalo. Či už to bol Róbert Petriska, Tibor Soós, alebo Pavol Blaho. Ani na jedného sa nesťažujem.

Počas svojej dlhej kariéry ste toho zažili veľa. Čo hovoríte na súčasný stav rýchlostnej kanoistiky na Slovensku? Aké sú tu podmienky?

Máme veľa vody, na to sa nemôžeme sťažovať. V Komárne máme super podmienky. V Bratislave to až tak super nie je. Vieme, aký je Dunaj krutý. Je pre nás ťažké, že nemáme oficiálny kanál. Máme ho síce na Zemníku, no nie je dostatočne vybudovaný. Mrzí ma to. Keby sa to do budúcna podarilo dokončiť, bolo by to skvelé. Boli by tam podmienky nielen pre rýchlostnú kanoistiku, ale mohli by tam byť aj veslári, či nejaké centrum pre rekreáciu verejnosti. Problémom však je, že ide o záplavovú oblasť. Verím však, že sa to niekedy vyrieši.

Slovenský štvorkajak v zložení zľava Denis Myšák, Erik Vlček, Juraj Tarr a Tibor Linka pózuje so striebornými medailami po A-finále K4 na 1000 metrov na XXXI. letných olympijských hrách v brazílskom Riu de Janeiro
Foto
TASR - Michal Svítok

Ak olympijské hry budú a všetci dúfame, že áno, s výnimkou Erika Vlčeka tam K4 pôjde zrejme v dosť mladom zložení. Čo na túto posádku hovoríte? 

Získali bronz na MS, na to netreba zabúdať. Za rok sa toho mohlo zmeniť mnoho. Pretekov veľa nebolo. Po roku pauzy a zranení sa však vyšvihol aj Denis Myšák. On môže tiež zabojovať o miesto. Potom je tu aj Gábor Jakubík, ktorý už v štvorkajaku tiež sedel. Je však dobré, že máme toľko kajakárov a máme z čoho vyberať. Určite lepšie, ako keby sme mali len troch a ďalšieho museli hľadať. Dúfam, že sa zloží čo najlepšia loď.

Šancu zabojovať má vcelku mladá posádka, nad ktorou sa týči skúsený Erik Vlček. Aké je to pre mladých pretekárov, keď majú v lodi takúto osobnosť?

Je to veľký rešpekt mať v lodi takéhoto človeka. On im určite odovzdáva všetky skúsenosti. Nie je vôbec nejaký povýšenecký. Určite ich nekomanduje a nepovyšuje sa. Berie sa pri nich ako rovnocenný a myslím, že to je to najväčšie plus.

Na záver mi napadla ešte jedna otázka, ktorá sa týka ďalšej slovenskej športovej legendy. Čo hovoríte ako hokejový nadšenec na to, že Zdeno Chára vo svojich 43 rokoch mení v NHL dres a pokračuje ďalej na elitnej úrovni?

Je to neuveriteľné. Keď si zoberieme, že v NHL sa odohrá 82 zápasov len v základnej časti a keď sa podarí play-off, tak je to riadna porcia. A on takto hrá dlhé roky. Naozaj, klobúk dolu… Myslím si, že je to spôsobené aj tým, že naša generácia žila v dosť odlišnej dobe. Boli sme vonku, športovali sme a tá bojovnosť bola v nás.

Vrátim sa ešte k Zdenovi. Je obdivuhodné, čo dokázal. Trošku ma mrzí, že ho Boston po dlhých rokoch vymenil. Bude to nezvyk vidieť ho v inom drese.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri