Miroslav Úradník zažil medaily aj skolabovanie. Pripravuje sa na olympijské hry, jeho snom je medaila
So športovou chôdzou sa Slovákom najčastejšie spojí meno Matej Tóth. Nielen fanúšikovia k zlatému medailistovi z Ria vzhliadajú. Podobne sú na tom jeho kolegovia. Medzi nich patrí aj Miroslav Úradník, majster Slovenska a jeden z desiatich najlepších chodcov slovenskej histórie v disciplíne na 20 kilometrov.
Chce sa dostať na svoje prvé olympijské hry. V kariére si musel prejsť skolabovaním, zraneniami, lepšími i horšími dňami, ktoré poznačili aj jeho tohtoročnú prípravu. Úradník momentálne bojuje o miestenku na letných hrách v Tokiu.
„Všetko je v rukách mojich a Božích,“ hovorí. Učí sa od toho najlepšieho a verí, že keď bude tvrdo pracovať, raz sa dostavia vysnené výsledky.
Matej Tóth priniesol z Ria v roku 2016 olympijské zlato. Máte podobné ambície?
V momentálnej situácii určite nie. Matej v tom čase šiel na tretiu olympiádu, už bol skúsený, mal predpoklady na také umiestnenie, keďže už predtým vyhral Svetový pohár a bol majstrom sveta. Medaila z olympiády je určite snom, niečím, čo by rád dosiahol každý športovec. Prvotný cieľ však je dostať sa tam. Keď sa to podarí, budem šťastný za akékoľvek umiestnenie, hoci mám ciele, ktoré by som mal dosiahnuť.
Beriete Tótha ako svoj vzor? Vzhliadate k nemu?
Určite áno. Som veľmi spokojný s mojou aktuálnou pozíciou, že s ním môžem dennodenne už tri roky trénovať v Banskej Bystrici. Veľa som sa od neho naučil, rád mi poradí a som mu za to veľmi vďačný. Dosiahol toho z nás, Slovákov, najviac. Mám tu česť čerpať od toho najlepšieho.
Aký to je pocit byť teraz jeho kolegom?
Už to beriem ako niečo bežné. Určite ho vnímam inak ako niekto, kto ho stretne náhodne na ulici. Samozrejme, zo začiatku som mal väčší rešpekt, vnímal som ho už v juniorských rokoch, keď zbieral medaily a vzhliadal som k nemu. Maťo je veľmi skromný a úprimný človek, veľmi dobre sa mi s ním trénuje.
Po Tokiu budú na olympijských hrách zrušené chodecké preteky na 50 kilometrov. Tóth sa vyjadril, že s tým nie je úplne stotožnený. Čo si o tom myslíte vy?
Je to kráľovská disciplína. Hoci ja sa pripravujem na kratšie disciplíny, je to veľká škoda. Už to nevrátime, musíme pracovať s tým, čo máme. Z môjho osobného hľadiska si bez ohľadu na to, či by bola, alebo nebola, ani neviem predstaviť, že by som na päťdesiatke štartoval. Skúšal som to, ale nikdy som ju nedokončil. Čiže ja to tak tragicky neberiem. Chcú to inovovať, hoci uznávam, že nezvolili práve najšťastnejší spôsob. Päťdesiatka je pre chodcov niečo ako maratón pre bežcov.
Keď sa na Slovensku povie chôdza, zväčša si to ľudia spoja práve s Matejom. Vy ste však boli vyhlásený za Chodca roka 2019. Bol to váš zatiaľ najlepší rok?
Určite áno. Čo sa týka výsledkov, bezpochyby, hoci minulý rok do tohto hodnotenia ani nerátam. V roku 2019 sa mi podarilo získať bronzovú medailu na armádnych svetových hrách. Paradoxne, bolo to vo Wu-chane, odkiaľ sa krátko po našom odchode začali šíriť správy o novom víruse. Každopádne, bol pre mňa tento výsledok veľkým povzbudením, že ak človek chce a drie, vyplatí sa mu to.
Možno si, naopak, v trošku negatívnom svetle spomínate na rok 2017, keď ste počas univerziády v Taiwane skolabovali. Čo sa vtedy stalo? Ako si na to pamätáte?
Pamätám si to matne, nie úplne všetko, ale viem, že moje telo sa strašne prehrievalo. Bola tam nepríjemná vlhkosť, čo malo za následok, že som časom úplne spomalil a kilometer pred koncom odpadol. Potom ma prebrali, no chvíľku som o sebe nevedel. Zobrali mi čip pretekára, ale ja som sa po prebratí postavil znova na trať a chcel som to za každú cenu dokončiť. Aj sa mi to podarilo, len mi to už nezapočítali pre ten chýbajúci čip. Bola to pre mňa pripomienka, že existuje aj druhá stránka športu, ktorý občas prináša veľké sklamania. V týchto prípadoch je mi zdravie prednejšie. Napokon ma museli previezť do nemocnice. Našťastie som to prežil bez ujmy, za všetko mohlo vyčerpanie.
Primälo vás to zmeniť niečo v príprave alebo ste na tom nemali svoj podiel viny?
Išiel som tam pretrénovaný. Nemal som skúsenosť s takými extrémnymi podmienkami. Bol som síce v Číne už predtým, v roku 2014, ale tie podmienky neboli až na takej úrovni. Nemali sme k dispozícii ani kúsok tieňa, k tomu pridajte tridsať stupňov a extrémnu vlhkosť. Skrátka ma to zložilo. Po majstrovstvách Európy v Berlíne v roku 2018 som zmenil trénera, pridal som sa k tréningovej skupine trénera Mateja Spišiaka.
Olympijské hry boli nedávno len vaším snom, teraz sa na ne pripravujete. Nebojíte sa, že by ich nakoniec zrušili?
To si vôbec nepripúšťam. Už bolo deklarované, že budú. Zachytil som čosi o tom, že obyvatelia protestujú, ale myslím si, že ich už nezrušia. Isteže, bolo by to veľké sklamanie, keby áno. Ja sa však pripravujem, akoby boli na sto percent. Zo všetkých síl sa budem snažiť dostať sa tam.
Ako prebieha vaša príprava na olympijské hry v posledných mesiacoch?
V decembri sme mali v trochu netradičnej forme majstrovstvá Slovenska. Potom som si chvíľu oddýchol a začal sa pripravovať v Španielsku – v Sierra Nevade a na Tenerife. Bol som tam do šiesteho februára, najtvrdší lockdown som teda prečkal v zahraničí. Po návrate som začal cítiť bolesť achilovky na ľavej nohe, vrátilo sa mi zranenie spred roka a pol. To ma vyradilo na šesť týždňov, na celý február aj na začiatok marca. Našťastie som sa dal dokopy, za čo vďačím lekárom v Banskej Bystrici i Prahe.
Teraz mám za sebou kvalitný tréningový cyklus, neabsolvovali sme síce sústredenie, ale snažil som sa vyťažiť z minima maximum. Doma som absolvoval hypoxický stan, aby som si vynahradil vysokohorské prostredie. Dostať sa do formy mi iste pomôžu aj majstrovstvá Európy družstiev v Poděbradoch. Koncom júna sa uzavrie rebríček, stále potrebujem odchodiť niekoľko pretekov, nič nemám isté. Chystáme sa ešte na záverečné sústredenia na Štrbské pleso aj do talianskeho Livigna.
Do akej miery poznačila prípravu pandémia?
Najviac som vnímal to, že sme nemohli plnohodnotne využívať regeneráciu, lebo boli zavreté fitnescentrá i regeneračné linky. Počas prvej vlny sme športovali iba vonku. Spočiatku som prežíval aj istý pocit znechutenia, podpísalo sa to na mojej psychike. Aspoň máme výhodu, že nepotrebujeme nevyhnutne športovať v uzavretých priestoroch, vystačíme si aj vonku, napríklad na nám dobre poslúžili cyklistické trasy a cesty v Banskej Bystrici. Premávka bola počas lockdownu minimálna.
Hry v Tokiu budú bez divákov, alebo len s minimálnym počtom ľudí. Neuberá to športovcovi na motivácii, keď nepočuje burácajúce tribúny?
Na motivácii až tak nie. Šport sa robí pre ľudí, ale, bohužiaľ, sme v situácii, ktorú nedokážeme ovplyvniť, čiže môžeme byť radi, že nejaká olympiáda vôbec bude. Verím, že by sa na nás prišlo pozrieť veľa slovenských fanúšikov. Snáď sa čím skôr vrátime do normálu, aby mohli uhasiť svoj smäd po športe.
Pred OH veľa športovcov vraví, že sa vyplatila celoživotná drina. Aj vy už športujete dlhé roky. Ako ste sa dostali k chôdzi?
V podstate čírou náhodou cez tzv. Olympijský deň, čo bola akcia na škole. Prišli tam Juraj a Roman Benčíkovci, otec a syn, spolu s Petrom Korčokom. V rámci besedy sme si skúsili na tenisovom ihrisku prvé chodecké preteky, ktoré som vyhral. To bolo moje prvé zoznámenie sa s chôdzou, bol som šiestak. Postupne som prešiel cez systém žiackej ligy, neskôr som sa dostal do Banskej Bystrice na strednú aj vysokú školu, kde som vyrastal pod vedením trénera Romana Benčíka.
Čiže vás to od začiatku bavilo?
Prvé roky sú o hrajkaní, nie je to špeciálny tréning. Odmala som ako každé dieťa behal po ulici, bicykloval sa, kopal do lopty. Toto bolo niečo nové a chytilo ma to. Podporovala ma rodina, ocino chodil so mnou na všetky preteky.
Nelákalo vás to skôr k vytrvalostným bežeckým disciplínam?
Pravdupovediac, ani som to súťažne neskúšal. Behával som len počas školských súťaží. Ani som nad prechodom k behu nerozmýšľal, technika chôdze mi bola od začiatku prirodzená, čiže som nemal prečo meniť.
Čo považujete za najväčší úspech vo vašej doterajšej kariére?
Bronz z armádnych hier z roku 2019. Vážim si aj minuloročný výsledok v Poděbradoch, teda šieste miesto a môj osobný rekord 1:22:30, čo považujem za veľký úspech, lebo som sa týmto výkonom zapísal medzi desať najrýchlejších slovenských chodcov. Pri najväčších úspechoch sa mi vybaví aj štvrté miesto z juniorskej kategórie Európskeho pohára v španielskej Murcii v roku 2015 (10 km, 41:48), bol to pekný darček pred maturitou.
Keď sa pozeráte do budúcna, čo by ste ešte chceli dosiahnuť vo svojej kariére?
Olympijská medaila je môj veľký sen. Najprv sa tam musím dostať, ale medaila by bola najväčší úspech a urobím všetko pre to, aby som ju raz získal. Keď som videl Maťa Tótha, ako drie a čo mu to prinieslo, uvedomil som si, že je to všetko v rukách mojich a Božích.
