Športové aktuality
Rozhovor
10 mins. čítania

Tréner Mateja Beňuša Peter Škantár by chcel zverenca priviesť k olympijskej medaile a želal by si silnú finančnú podporu od štátu pre šport

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Foto
TASR/Michal Svítok

Vodnoslalomársky tréner Peter Škantár bol veľmi úspešný už ako pretekár, keď v roku 2016 získal spolu s bratancom Ladislavom zlato v C2 na OH v Riu de Janeiro. V dôsledku zrušenia ich disciplíny „raketovo“ presedlal do roly trénera, v ktorej si úspešne počína so strieborným singlkanoistom z Ria de Janeiro Matejom Beňušom. Viac o svojej kariére nám povedal v nasledujúcom rozhovore.

Peter Škantár sa narodil 20. júla 1982 v Kežmarku. S vodným slalomom začal vďaka spolužiakovi na základnej škole. Postupne sa dostal do jednej lode s bratancom Ladislavom, s ktorým pre Slovensko získali v kategórii C2 približne 40 medailí z vrcholných podujatí. Vrcholom ich spoločnej kariéry bolo zlato na olympijských hrách v Riu de Janeiro 2016. Po zrušení deblkanoe začal trénovať v Športovom centre polície dlhoročného reprezentačného kolegu Mateja Beňuša. S rodákom z Bratislavy sa mu podarilo celkovo vyhrať Svetový pohár 2019. V aktuálnom období sa sústreďuje na zisk olympijskej miestenky pre svojho zverenca.

Ako ste sa dostali k vodnému slalomu? Kto bol váš prvý tréner?

Dá sa povedať, že k vodnému slalomu som sa dostal úplne náhodne. Raz po vyučovaní na základnej škole ma spolužiak zavolal, či sa nejdem pozrieť na tréning do telocvične. Bolo to v zimnom období a odvtedy som aj pri tom športe ostal. Mojím prvým trénerom v klube TJ Pieniny Červený Kláštor bol Karol Rozmuš. Neskôr, keď začal chodiť na tréningy aj bratanec Ladislav a jazdili sme spolu v kategórii C2, tak sa nám venoval jeho otec Ľubomír Škantár. Vodný slalom sa stal sa pre nás doslova rodinným športom, v ktorom nám pomáhala celá rodina a známi okolo nás.

Ako si spomínate celkovo na vašu športovú kariéru?

Pochádzame z malého mestečka Spišská Stará Ves a trénovali sme v srdci Pieninského národného parku priamo pod Tromi korunami. Voda tam nebola až taká náročná ako napríklad v Liptovskom Mikuláši. Vzhľadom na to musím priznať, že sme sa v  mladšom veku rozbiehali trošičku pomalšie ako naši rovesníci na mikulášskej vode. Oni mali možnosť každodenne trénovať na umelej slalomovej dráhe. Avšak vďaka našim rodičom a známym, ktorí nás každodenne vozili na približne 30 km vzdialenú umelú slalomovú trať v Poľsku, sme dokázali držať krok s našimi rovesníkmi vo svete. Samozrejme, ani to nebolo postačujúce, takže náš cestovateľský život začal fungovať na plné obrátky. Oveľa častejšie sme začali chodievať na tréningy do Liptovského Mikuláša, ale hlavne do Čunova v Bratislave, kde bola v tej dobe najlepšia novovybudovaná slalomárska trať. Do nášho hlavného mesta sme sa aj po strednej škole presťahovali, aby sme mohli trénovať s tými najlepšími pretekármi. Netrvalo to dlho a začali sme mať vynikajúce výsledky. Stali sme sa juniorskými vicemajstrami sveta, vyhrali sme trikrát po sebe majstrovstvá Európy do 23 rokov a tým sa nám otvorili dvere do veľkého slalomárskeho sveta medzi dospelými. Mali sme veľkú chuť trénovať a snahu pokoriť svetovú špičku. Získali sme celkovo zhruba 40 medailových umiestení na majstrovstvách sveta, Európy a v pretekoch Svetového pohára. Zakončili sme to najkrajším spôsobom na olympijských hrách v Riu de Janeiro 2016. Samozrejme, bez trénerov, ktorí mali chuť s nami spolupracovať a verili nám, by to nešlo.

Získali ste olympijské zlato. Aké spomienky máte na olympijské hry?

Spomienky na OH sú, samozrejme, to najkrajšie, čo som mohol spolu s bratancom zažiť. Mám čerstvo v pamäti chvíľu, keď sme sa po dlhých rokoch nezdarov a vynaloženého úsilia konečne prebojovali na toto významne podujatie. Boli sme šťastní, že budeme reprezentovať našu krajinu pod piatimi kruhmi. Na jednej strane som nevedel, čo mám od toho očakávať. Musím však povedať, že každý moment, ktorý som tam zažil, bol pre mňa úplne výnimočný. Na pocity po zisku zlatej medaily nikdy nezabudnem. Bol to neskutočný nával tých najkrajších a najpríjemnejších emócií v celej mojej kariére športovca, zmiešaný s pocitom neskutočného zadosťučinenia.

Čo pre Vás znamená pojem olympijské hry?

Olympiáda pre mňa ako športovca znamenala úplne všetko. Je to historicky veľmi významné, absolútne výnimočné podujatie neporovnateľné so žiadnym iným.

Aká bola vaša cesta k trénerstvu?

Moja cesta k trénerstvu bola veľmi rýchla (úsmev). Tým, že našu kategóriu C2 rok po olympijských hrách v Riu de Janeiro zrušili, museli sme s bratancom, bohužiaľ, nedobrovoľne ukončiť našu úspešnú slalomársku kariéru. Vtedy nastala otázka, čo ďalej. Ešte počas kariéry som vyštudoval Fakultu telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Vzhľadom na to som vedel, že by som chcel pri športe zostať. V rámci Športového centra polície v Bratislave, v ktorom sme dlhé roky pôsobili ako pretekári, som dostal ponuku spolupracovať s naším dlhoročným tréningovým „parťákom“, strieborným medailistom z Ria Matejom Beňušom. Jemu sa ako tréner venujem dodnes.

Máte nejaký trénerský vzor?

Od každého trénera, s ktorým sme spolupracovali, som sa snažil zobrať si niečo pozitívne. V seniorskom veku by som okrem iných vyzdvihol dvoch. Roberta Kleberca, ktorý perfektne naštartoval našu seniorskú kariéru. Samozrejme, musím spomenúť Juraja Minčíka, s ktorým sme spolupracovali osem rokov a priviedol nás až k olympijskému zlatu. Bol to nie len veľmi dobrý kamarát, ale hlavne vynikajúci tréner. Jeho prístup ku športovcom a spôsob, akým nás trénoval, to bola pre mňa tá najlepšia škola. Vo veľa prípadoch mi to pomáha v mojej práci trénera.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Vzhľadom na to, že Mateja trénujem druhú sezónu a táto je poznamenaná nešťastným koronavírusom, tak tých úspechov nebolo až tak veľa. Samozrejme, vážim si celkové víťazstvo vo Svetovom pohári 2019 a zatiaľ úspešne rozbehnutú kvalifikáciu na olympijské hry v Tokiu.

Čo by ste chceli dosiahnuť v rámci trénerskej kariéry?

Chcel by som priviesť športovca k olympijskej medaile.

Ako sa spolupracuje s olympijským medailistom Matejom Beňušom?

Musím povedať, že naozaj výborne. Tým, že sme dlhé roky tvorili tréningových partnerov v jednej skupine práve pod vedením trénera Juraja Minčíka, tak sa veľmi dobre poznáme. Náš vzťah je kamarátsko-profesionálny. Maťo je veľký profesionál, čo sa týka tréningov. Takže mám možnosť spolupracovať s absolútne športovo vyzretým pretekárom na tej najvyššej úrovni, čo si veľmi vážim. Moja úloha je okrem celkovej prípravy logistiky výjazdov v sezóne vzhľadom na odbremenenie športovca a jeho plnú koncentráciu na výkon hlavne nastaviť tréningové jednotky a dlhodobý plán, tak aby sme dokázali čo najlepšie vyladiť jeho formu na vrcholné podujatia.

Vidíte budúcnosť slovenského či svetového vodného slalomu vo svetlých farbách?

Samozrejme (úsmev). Tento krásny prírodný šport naozaj milujem. Verím, že sa udrží na olympijskej scéne ešte veľmi dlho. Máme na Slovensku viacero mladých šikovných pretekárov, o ktorých, verím, budeme čoskoro počuť.

V čom je z vášho pohľadu problém vo vašom športe? Ako by sa dala situácia zlepšiť?

Problém je možno trošičku v tom, že máme na Slovensku aj napriek tomu, že je to náš najúspešnejší olympijsky šport, vybudovaných veľmi málo umelých slalomových tratí, na ktorých by mohla trénovať naša mládež. Z tohto pohľadu nie je úplne jednoduché dostať sa k tomuto krásnemu športu a nedokážeme vytvoriť takú veľkú športovú základňu ako v iných športoch. Vodný slalom priniesol pre Slovensko 12 olympijských medailí. Prvú vybojoval ešte v roku 1996 vtedy mladučký Michal Martikán, len kratučko pred otvorením areálu v Čunove. Za nasledujúcich 24 rokov sa už na Slovensku nevybudoval ani jeden nový slalomársky športový areál, čo mi je naozaj veľmi ľúto.

V akom ohľade naopak badáte pozitíva v podmienkach, čo sa týka vášho športu?

Pozitívum vidím v tom, že športovci, ktorí už dosahujú medailové umiestenia na vrcholných podujatiach seniorov alebo juniorov, majú finančnú podporu od štátu z ministerstva školstva, či od Slovenského olympijského a športového výboru. Vďaka tomu majú zabezpečené sústredenia a tréningový proces, tak aby sa mohli neustále posúvať vpred, čo je veľmi dôležité. Samozrejme, môžu sa dostať  do športových stredísk, ako sú Športové centrum polície alebo VŠC Dukla. Tam sú zabezpečovaní či už materiálne, alebo aj finančne, aby sa dokázali venovať športu na profesionálnej úrovni. Často sú úspešní športovci už aj živiteľmi rodiny a bez takejto podpory by to nebolo možné.

Ak by to bolo na vás, čo by ste vylepšili celkovo v športe na Slovensku?

Šport je tou najlepšou vizitkou našej krajiny a našej vlajky v celom svete. Želal by som si, aby Slovensko malo neustále športovcov, na ktorých môže byť hrdé. Preto je veľmi potrebné, aby mal šport silnú finančnú podporu od štátu. Často aj špičkoví športovci trénujú v nevhodných podmienkach. Je potrebné neustále zlepšovať podmienky v športe, vytvárať v spolupráci so športovými klubmi, zväzmi a podobne nové možnosti na športovanie detí na základných školách a snažiť sa postupne zlepšovať podmienky. Netreba sa pozerať len na masové športy. Možno momentálne menej viditeľné športy sú na svetovej scéne často úspešnejšie.

Pozrime sa na bližšiu budúcnosť. Čo vás čaká v najbližšom období?

Táto sezóna je veľmi poznačená celosvetovou situáciou, ktorá vznikla v dôsledku pandémie. Takže my sa už pripravujeme na ďalšiu sezónu, v ktorej nás čaká dokončenie domácej kvalifikácie na OH v Tokiu a, samozrejme, na majstrovstvá sveta, európsky šampionát a Svetové poháre. Máme veľkú chuť súťažiť. Verím, že nám to bude v budúcej sezóne dopriate na svetovej úrovni.

Aký odkaz by ste mali pre nádejných vodných slalomárov?

Nech sa športom predovšetkým bavia. Aby sa tešili na tréningy, pretože vtedy to ide oveľa ľahšie. Mali by mať pred sebou postupné ciele, ktoré chcú vo svojej vekovej kategórii dosiahnuť. Z týchto maličkých cieľov, nech sa im splní v budúcnosti ten najväčší. Samozrejme, vyžaduje si to veľa trpezlivosti, cieľavedomosti a vytrvalosti v tréningovom procese.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri