Športové aktuality
9 min. čítania

Priami aktéri spomínali a rozprávali zážitky z Lillehammeru 1994 + galéria

Profile picture for user Pasuth
Peter
Pašuth

Alžbeta Havrančíková, Martina Jašicová, Mária Jasenčáková, Miroslav Šatan, Jerguš Bača, Július Šupler, Eduard Hartmann, Miroslav Marcinko, Ľubomír Sekeráš, Roman Kontšek a mnohí ďalší skvelí športovci z 90. rokov. Takáto exkluzívna zostava sa zišla v pondelok na pôde Slovenského olympijského a športového múzea a zaspomínala si na prvú slovenskú olympijskú výpravu. Presne pred 30 rokmi, 12. februára 1994, spoločne kráčali za slovenskou vlajkou na otváracom ceremoniáli zimných olympijských hier v Lillehammeri.

Pozvanie Slovenského olympijského a športového výboru prijalo vyše 60 členov výpravy a novinárov, ktorí pokrývali dianie v Lillehammeri 1994 pri premiére slovenskej olympijskej výpravy. V príjemnej atmosfére si vypočuli zážitky kolegov z olympijskej výpravy, pozreli videá z lillehammerských bojov a predovšetkým si príjemne zaspomínali. Mnohí sa stretli po dlhých rokoch.

Súčasťou otvorenia bola aj vernisáž výstavy k Lillehammeru 1994, ktorá je sprístupnená v priestoroch Slovenského olympijského a športového múzea.

Najkrajšie zimné olympijské hry

„Vždy tvrdím, že Lillehammer boli najkrajšie zimné olympijské hry z tých, na ktorých som sa zúčastnila. V Calgary 1988 sme bývali v Canmore asi 100 km od olympijskej dediny, v Albertville 1992 sme tiež boli ďaleko od centra. V Lillehammeri sme si mohli pozrieť aj iné športy. Konečne som si mohla ísť zafandiť hokejistom. Nechýbali ani pohostenia v izbách, pri slaninke sme utužovali aj vzťahy,“ zaspomínala si na stretnutí bežkyňa na lyžiach Alžbeta Havrančíková, ktorá v Lillehammeri 1994 skončila ôsma v pretekoch na 15 km voľne a bola spoločne s Balážovou, Bukvajovou a Kutlíkovou členkou siedmej štafety na 4x5 km.

„Na každých ZOH som chcela byť čo najvyššie. Stále som dúfala, že skončím na miestach zaručujúcich neoficiálne olympijské body. Po pätnástke ma zastavila jedna dobrovoľníčka v olympijskej dedine a spýtala sa ma, ako som dopadla. Keď som je povedala ako a ona sa následne spýtala, ako dopadli domáce Nórky, uvedomila som si, že som ich všetky zdolala. Predo mnou boli len štyri Rusky, jedna naturalizovaná Ruska vo švédskych farbách a potom ešte dve Talianky.“

Olympionici z Lillehammeru 1994 spomínali na zimné hry spred 30 rokov
Olympionici z Lillehammeru 1994 spomínali na zimné hry spred 30 rokov.
Foto
SOŠV/ANDREJ GALICA

Pes zapríčinil pranie všetkých vecí

Olympijskú atmosféru zažila už pred odchodom do Lillehammeru aj Mária Jasenčáková. Sánkarka štartovala prvýkrát na ZOH v Lake Placid 1980, potom aj v Sarajeve 1984 a po Lillehammeri aj v Nagane 1998. Do Nórska na rozdiel od ďalších reprezentantov cestovali sánkari autom. Chýbali preto aj na sľube u vtedajšieho prezidenta republiky Michala Kováča.

„Keď sme prišli do olympijskej dediny, mali sme veľa vecí a išli sme zadným vchodom. Obsah batožín nám kontrolovali aj psy. Ja som mala veci vo vysokom batohu, ktorý sa jednému psovi zapáčil a tak zdvihol nohu a viete si predstaviť, čo spravil. Na začiatku hier som si tak musela dať všetko vyprať,“ povedala vtipnú spomienku Mária Jasenčáková. V olympijskom tobogane skončila pätnásta: „Škoda druhej jazdy. Brala by som, ak by sa škrtala. Tretia a štvrtá jazda boli z mojej strany veľmi dobré. Na celej olympiáde bolo v našej výprave cítiť veľkú hrdosť. Mohli sme ukázať, čo v nás je.“

Olympionici z Lillehammeru 1994 sa po 30 rokoch stretli v Bratislave.
Olympionici z Lillehammeru 1994 sa po 30 rokoch stretli v Bratislave.
Foto
SOŠV/ANDREJ GALICA

Pred 30 rokmi sa začala úspešná éra slovenského biatlonu

O najlepšie individuálne umiestenie v Lillehammeri sa postarala biatlonistka Martina Jašicová. V individuálnych pretekoch na 15 km skončila na 6. mieste a získala pre Slovensko historicky prvý bod. Odštartovala úspešnú éru slovenského ženského biatlonu.

Tomuto športu sa v tom čase nevenovala ešte ani dva roky. „Pôvodne som chcela ísť v stopách Betky Havrančíkovej, ktorej generácia ma veľmi ovplyvnila. Ako 19-ročná som sa venovala atletike i behu na lyžiach. Potom som sa rozhodla využiť ponuku a prejsť k biatlonu. Bežecky som bola dobre pripravená a v predolympijskej sezóne som rýchlo vyletela hore. Paradoxne, v roku 1992 som počas hier v Albertville prepla v televízii na biatlon a hneď som ten prenos vypla. Ako bežci na lyžiach sme v tých časoch vnímali biatlon ako podradný šport. A neprešli ani dva mesiace a išla som na prvý tréning do Osrblia,“ zasmiala sa Martina Jašicová.

O rok neskôr sa už začala pripravovať na biatlonové olympijské vystúpenie. Za sebou mala už zopár kvalitných výsledkov. „Vedela som, že môžem skončiť v desiatke. Túžila som po najvyšších piedestáloch. Ak by som získala medailu, bola by som šťastný človek.“

Výnimočný športový sviatok

Zimné olympijské hry v Lillehammeri boli výnimočný športový sviatok. Konal sa v malom mestečku s 23-tisíc obyvateľmi na severe Európy. Všetkých nadchla atmosféra na športoviskách. Nóri ukázali, že rozumejú športu.

„Bol som na viacerých hrách, ale tieto boli najkrajšie. Mali sme blízko na športoviská, tvorili sme výborný tím,“ priznal Ján Klimko, ktorý bol v Lillehammeri ako tréner združenárov. Ako aktívny kombinátor štartoval v Sarajeve 1984 a Calgary 1988.

Časť hokejového tímu sa po 30 rokoch opäť stretla v Bratislave.
Časť hokejového tímu sa po 30 rokoch opäť stretla v Bratislave.
Foto
SOŠV/ANDREJ GALICA

Slovenský hokej dal o sebe výraznejšie vedieť

Vo februári 1994 pobláznili Slovensko hokejisti. Po remízach 4:4 so Švédskom a 3:3 s USA zdolali Talianov 10:4, Kanadu 3:1 a Francúzsko 6:2 a vyhrali základnú A-skupinu. Vo štvrťfinále nešťastne prehrali s Rusmi 2:3 po predĺžení. Po výhre 6:5 po predĺžení nad Nemeckom a prehre 1:7 s Českom obsadili Slováci pri olympijskej premiére 6. miesto.

„Spomíname si na pekné obdobie slovenského športu. Naše vystúpenie naštartovalo aj iné športy u nás, kolektívne i individuálne. Všetci v tíme i fanúšikovia cítili krivdu, že Slovensko muselo začínať z hokejového dna. Podpora bola pre nás veľmi dôležitá. Chodili nás povzbudzovať aj zástupcovia iných športov. Dodnes na tieto momenty spomínam, hrejú ma pri srdci,“ povedal tréner vtedajšieho výberu Július Šupler.

Hokejisti svoju olympijskú púť začali už v auguste 1993 na kvalifikáciu v Sheffielde. Nástupníctvo v hokeji získalo po rozdelení federácie Česko a Slovensko začínalo od nuly. Po rokoch toto rozhodnutie Medzinárodnej hokejovej federácie rezonovalo opäť počas stretnutia výpravy z Lillehammeru.

„Hral som aj za federálnu reprezentáciu. Ak sa do nej chcel dostať Slovák, musel byť o niečo lepší ako Čech. Pre nás všetkých bola hrdosť reprezentovať samostatné Slovensko. Bolo to úžasné obdobie. Po rozdelení republiky prišla šanca reprezentovať pre mnohých chalanov. Pre nás sa začala olympiáda už v Sheffielde, kde sme v rozhodujúcom dueli zdolali Lotyšov so skvelým Irbem v bránke 7:1. Olympijský turnaj bol potom výnimočný pre každého,“ pridal spomienky obranca Jerguš Bača a na jeho slová nadviazal Roman Kontšek: „Všetkých nás motivovala snaha presadiť sa na medzinárodnej scéne a ukázať, že aj Slováci vedia hrať hokej. Od začiatku sme ukazovali, že sme výborný kolektív. Nikto špeciálne nevyčnieval, aj keď výrazné individuality sa vedeli presadiť. Mali sme lídrov, ale všetci hrali za tím.“

Z deky k titulu najlepšieho strelca

Neskorší kapitán reprezentácie, majster sveta z Göteborgu 2002 a dnes prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja a viceprezident Slovenského olympijského a športového výboru Miroslav Šatan začínal turnaj v Nórsku na striedačke. Tréneri v tom čase preferovali hru na tri päťky a štvrtá často presedela zápas zabalená do deky. „Ja som si počas úvodného duelu so Švédmi myslel, že takto presedím celý turnaj,“ priznal Miroslav Šatan.

Po prvej tretine však tréner Július Šupler osemnásťročného mladíka preradil do prvého útoku. Rodák z Topoľčian ukázal svoj inštinkt tichého zabijaka už po 11 sekundách. Jerguš Bača mu poslal dlhú prihrávku, on si ju prikopol na hokejku a potom prekonal brankára Håkana Algotssona, čím vyrovnal na 2:2. Bol to prvý z deviatich jeho gólov na ZOH 1994, čím vyhral súťaž kanonierov. V kanadskom bodovaní bol s deviatimi bodmi druhý za Žigmundom Pálffym.

„Spracovanie nohou bola čistá improvizácia. Hrával som futbal, nemal som preto problém kopnúť v rýchlosti do puku. Dodalo mi to sebavedomie a odvtedy som hral až do konca turnaja,“ povedal Miroslav Šatan.

Pilier zadných radov, čerstvý šesťdesiatnik Miroslav Marcinko vyzdvihuje silu kolektívu, ktorý sa zišiel na ZOH. V tíme boli nielen výborní hráči, ale okolo neho aj skvelí ľudia Július Šupler, Samuel Petráš, Miloslav Klima a mnohí ďalší. Štvrťfinálová prehra s Ruskom po predĺžení všetkých bolela. Slováci boli v zápase lepším tímom a boli bližšie k rozhodnutiu. V nadstavenom čase Peter Šťastný prestrelil v dobrej pozícii bránku a na opačnej strane sa presadil Vinogradov.

„Peter Šťastný nás v každom zápase motivoval, aby sme išli za víťazstvom. Každý duel nás posúval. Doteraz nás mrzí, že sme Rusom nedali rozhodujúci gól. Nevyšlo to. Po strele Petra Šťastného sme videli puk už v bránke, napokon sme gól dostali my. Aj taký je hokej. Všetkých, čo sme tam boli, nás to posunulo herne vyššie. Ukázali sme všetkým, že sme hrdý národ. Spomienky na Lillehammer sú ešte dnes živé,“ doplnil Miroslav Marcinko.

Na ďalšie úspešné hokejové vystúpenie čakali fanúšikovia 16 rokov až do Vancouveru 2010, kde reprezentácia obsadila 4. pozíciu. O ďalších 12 rokov prišli aj bronzové medaily z Pekingu 2024.

Podujatia a športovci
Juniorský olympijský tím 2024
2 percent nadacia

Súvisiace

Do olympijských hier v Paríži zostáva

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri MOV