SOŠV
Rozhovor
12 min. čítania

Šport potrebuje svoju strechu

STANO ŠČEPÁN (Časopis Slovenského paralympijského výboru PARALYMPIONIK)
Foto
SOŠV

Tvár sa mu roztiahla do šírky, ústa vykrojili mesiacový oblúk. Oči rozjašene tancovali zo strany na stranu, mával všetkým, ktorí mu chceli čím skôr blahoželať. Pamätám si živo ten moment, keď sme ho s kamerou sledovali v Atlante 1996 ako odchádza do tunela pre športovcov, aby sa o pár minút vrátil po bronzovú medailu. Stal sa prvým slovenským športovcom, ktorý stál na stupňoch víťazov v ére samostatného Slovenska. O 23 rokov neskôr sa stal prvým štátnym tajomníkom pre šport na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu SR – JOZEF GÖNCI.

Vo vrcholovom športe ste boli zvyknutý na náročný tréning. Ako sa dá trénovať na post a maximálnu výkonnosť štátneho tajomníka?

Vedel som, že to nebude ľahký rozhovor. Také „ľahké“ otázky dostávam od rána do večera. A úplne najlepšie sú tie, keď všetci prichádzajú s ambíciou stavať novú športovú infraštruktúru a pýtajú sa, kedy dostanú na ňu od štátu peniaze a kedy môžu začať stavať. Okrem iného si teda trénujete aj väčšiu trpezlivosť? Ja mám dobrý tréning, myslím si, že vládzem veľa. Nemám so záťažou problém. Aj po dlhoročnej športovej kariére viem prísť ráno do práce, podávať výkon a byť v nej aj do neskorého večera. Skôr mám problém, že ľudia sa k tejto pozícii postavili tak, že inštalovanie štátneho tajomníka pre šport akoby automaticky prinieslo so sebou financie, aj lepšie skóre pre šport v spoločnosti. Minimálne čo sa týka komunikácie so štátom... Ale nie je to tak. Zatiaľ. Vytvorenie pozície štátneho tajomníka pre šport na ministerstve školstva nie je spasiteľskou misiou. Po dlhých rokoch čakania je super, že sa otvára aj tento priestor, ale asi sa nedá za pol roka urobiť tri – päť – sedem špičkových projektov. Najmä, ak nie sú podložené prísunom ďalších 50 až 100 miliónov eur. S vytvorením pozície neprišiel automaticky ďalší balík financií do športu...

V hlave aj v rodokmeni však máte status bojovníka...

Iste. Uvedomujem si, že moja práca bude prinášať úžitok slovenskému športu len postupne. Aj zdravotníctvo, školstvo, veda bojujú o lepšie podmienky. V školstve je veľa vecí, ktoré musíme riešiť, vo vede rovnako... Ja však vydržím, viem čo od seba môžem čakať. Len sa trochu bojím toho, či sme si v tom od začiatku celkom porozumeli. Ja nie som politik, som stále športovec a dúfam, že aj ľudia okolo mňa to vedia. Budem sa aj jedenásť hodín hádať napríklad za sestry Fialkové, aj za iných športovcov. No priznávam, potrebujem podporu, s ktorou som na ministerstvo prišiel.

Dôverne poznáte potreby športovcov. Nebáli ste sa počas kariéry upozorniť na nedostatky v zabezpečovaní ich prípravy. Nastúpili ste do funkcie s ambíciou riešiť ich?

Samozrejme. S ambíciou realizovať predstavy od priorít až po dnes ešte sny. Odchádza nám silná generácia športovcov do športového dôchodku. Musíme sa pozrieť na stav infraštruktúry našich športovísk, či sa dá na nej stavať pre nové generácie alebo či treba priniesť ďalší kapitál. Celý svet modernizuje svoje športoviská, my však stále pracujeme s tým istým objemom peňazí. Nevalorizujeme náklady na služby, na trénerov, na zabezpečenie tréningových procesov, neinvestujeme do nových areálov koľko by bolo treba.

A sny? Má význam ich vôbec snívať?

Určite áno. Chápem ľudí, ktorí majú smelé plány. Sám som to prežil. Objavil som sa takmer u každého politika s požiadavkou, že chceme v Košiciach strelnicu. Dnes už viem presne, čo si vtedy mohli o mne politici myslieť. Ale aj o zdanlivo nedosiahnuteľnom sa poďme rozprávať, hľadať možnosti a následne si môžeme vyhodnotiť, kde v rebríčku budúcnosti ten sen je.

No nechcete byť len v pozícii „zberača snov“...

Nie. Mám jasnú predstavu o tom, že chcem realizovať niektoré veci, s ktorými som prišiel. Len si musíme uvedomiť, že sme len na začiatku. Vznikom pozície štátneho tajomníka sme nič nepreskočili. Žiadne veľké prekážky. Len sme k nim prišli, pozreli sme sa aké sú vysoké, náročné a teraz musíme hľadať nástroje na to, ako ich zdolať. Nielen finančné. Najväčší nástroj, ktorý máme k dispozícii, je strešná organizácia športu na Slovensku. Dúfam, že sme všetci pochopili, čo sa podarilo. Hnutie bolo roztrieštené, dnes je v SOŠV jednotné. Je už silnejším partnerom pre štát. Potrebuje len dať svoje koncepty rozvoja a zabezpečovania športu dokopy.

Ani v najkrajšom, najlepšom manželstve však nevládne vždy harmónia. Napriek zjednocovaniu športových zväzov a subjektov sa vždy budú objavovať ich parciálne záujmy.

Nepochybne áno. Ani v športe ani v iných oblastiach našej spoločnosti nemáme čarovný prútik na vyriešenie všetkých problémov. Najmä ak sme 25 rokov niektoré zanedbávali, odsúvali. Prioritou v riešeniach však musí byť väčšina. Treba sa o tom rozprávať, ale jednotlivec, prípadne jeden zväz, nemôže nabúrať koncept väčšiny. Podstatné je, či ten kto má vplyv, moc, teda štát – dokáže reagovať. Či zámerne alebo z iných dôvodov nenabúra koncept „strechy“, odsúhlasený väčšinou. Stále máme situácie, keď prichádzajú na vládu do medzirezortného pripomienkovania materiály, napríklad aj veľké projekty inovovania športovej infraštruktúry, o ktorých sa s nami nikto nebavil.

Je teda pohľad z „druhého“ brehu štátnej podpory športu odlišný od predstáv športovcov?

Snažím sa, aby v mojej práci bolo čo najmenej politiky. Nezaťažujem ňou športové hnutie. Aj keď som prešiel, ako ste spomínali „na druhý breh“, som pevnou súčasťou hnutia. Vláda nemôže robiť partizánčinu, bez ohľadu na silu a záujmy lobistických alebo politických skupín. Možno to chvíľu potrvá, ale ak sme vytvorili pozíciu štátneho tajomníka pre šport a už máme strešnú športovú organizáciu na Slovensku, musia si to všetky zainteresované strany uvedomiť. Na konci dňa sa nemusí všetko podariť, no musíme mať jasné pravidlá, kompetencie, priority, podľa ktorých chceme podporovať a riadiť šport na Slovensku.

Od januára je ešte krátky čas, ale čo by ste považovali za pozitívny výsledok pre šport, povedzme po roku vášho pôsobenia na ministerstve školstva?

Prišiel som s víziou koncepčnej roboty. V riadení športu sme z pohľadu štátnej správy na začiatku. Spomínaná strecha v podobe SOŠV je dnes pred nami. Pochopila, že trieštenie síl jej neprospieva, zjednotila sa. Na štátnej úrovni radi siahneme po najlepšom koncepte, ktorý sa v SOŠV vytvorí. Ak bude treba, s jedným legitímnym partnerom budeme hľadať priestor na jeho prípadné dotváranie. Osobne budem presadzovať športové detské poukazy. Celoplošné pre deti na základných školách. Ide o projekt, ktorý umožňuje športu istú autonómnosť. Na princípe fondu pre podporu a rozvoj kultúry a umenia. Otázkou je, či zákon o športe má byť súčasťou toho projektu.

Kvôli špecifickému zameraniu projektu na masový šport v detskom veku?

Uvažuje sa o realizácii športových poukazov pre všetky typy športov. Nie som úplne stotožnený napríklad s tým, že päťročné dieťa skoro ráno vstáva, aby mohlo ešte pred vyučovaním hrať hokej. To isté dieťa by malo dostať športový poukaz pre základné športy ako atletika, plávanie, lyžovanie, cyklistika, gymnastika... V nich sa môže rozvíjať od rána do večera. Naša generácia bola všestranne pohybovo nadanejšia. Dnes sa deti priskoro špecializujú na konkrétny šport, všestrannosť z toho vypadáva. Následne majú mnohí mladí športovci už v osemnástich – dvadsiatich rokoch opotrebovaný organizmus. Nielen fyzicky, aj mentálne. Prečo nemáme toľko hráčov draftovaných do NHL ako Švédi? Oni sa viac zamerajú v detskom veku na lokomočnú zložku. Neskôr aj vďaka všestranným dobrým základom deti dobehnú potrebnú špecializáciu. Aj preto inklinujem ku športovým poukazom na základné lokomočné športy. V celom systéme športu na Slovensku by boli zodpovedné za prvotnú všestrannú pohybovú prípravu detí.

V akom priestore a objeme by mal štát optimálne zabezpečovať a pomáhať paralympijskému športu?

Šport zdravotne znevýhodnených - to je nekonečná diskusia. Nepoznám dnes človeka, ktorý by mal vo všetkom v tejto téme celkom jasno. No poznám ľudí, vrátane predsedu SPV, ktorí sa približujú k tomu, ako by chceli, aby to bolo. Lenže na to potrebujete, aby s tým súhlasila aj strana, ktorá bude dopadová. Lebo na niekoho dopad verejných financií bude. Či už na štát, alebo na subjekty v systéme zákona o športe, teda na zväzy, ktoré sú zo zákona percentuálne zvýhodnené. Zatiaľ sa rozprávame iba o tom, že každý športový zväz, každá organizácia, má ambíciu niečo zlepšiť vo vzorci financovania, no aby to bolo výhodnejšie len pre neho alebo pre ňu. Chýba nám zjednotenie ambícií, aj realizovateľnosti v tejto otázke.

Akým smerom sa uberá vaša vízia?

Z našej strany je stanovisko jasné: netlačme športovcov-paralympionikov na hranu zákona o športe. Nechcime, aby boli pod takým tlakom, akým je napríklad Vlhová, Tóth, Sagan či Kuzminová, lebo zdravotne znevýhodnení majú prinášať úplne iný príbeh. Sú silní svojou motiváciou, príkladmi ako do života priniesť opäť nádej. Ich nezlomnosť, vôľa, nasadenie prinášajú aj iné ľudské či športové príbehy. Aspoň ja to takto vnímam. Nechcem ich výkonnostne a výsledkovo konfrontovať v prostredí vzorca, v ktorom sa bije 99 percent zväzov o každé euro. Títo ľudia si to nezaslúžia. Možno ani nie sú vždy schopní takéhoto boja...

Chcú sa však presadiť a často sú aj na medzinárodnej scéne mimoriadne úspešní.

Je to úžasné. Obdivuhodné, poznám sa s Veronikou Vadovičovou, Radom Malenovským, Jánom Riapošom aj s ďalšími, ktorí skvelým spôsobom reprezentujú Slovensko. Vnímam, že v športe zdravotne znevýhodnených prevláda mentálna sila, odolnosť. Niečím prešli, silným emotívnym, často traumatizujúcim a dokázali sa vrátiť naplno do života. Zdravý športovec od ranného detstva vie, že musí byť fyzicky silný a k tomu si až postupne pestuje mentálnu odolnosť. Sú to dva rozdielne svety. Načo ich kombinovať? Porovnávať? Štát má vytvoriť taký sociálny balíček pre jednu aj druhú skupinu, aby mal pozitívny dopad na nasledujúce generácie. Nie je to ľahká téma a niekedy ľudí v športovom hnutí rozdeľuje. No zdravotne znevýhodnení športovci medzi nami budú aj v budúcnosti. Lebo sú súčasťou života, spoločnosti. Aj zdraví musia športovať, aby si udržiavali zdravie, ak sa chcú presadiť vo výkonnostnom a vrcholovom športe. Nemá význam, aby sa ľudia hádali, či je financovanie zdravotne znevýhodnených správne, alebo, naopak, nedostatočné. Všeobecne je v športe záujem zlučovať princípy hodnotenia, no máme zrovnávať olympijské a paralympijské zlato? Nemám na to jednoznačný názor. Môžem povedať, že nemáme, ale načo by som to robil v dnešnej situácii? Chcem sa o tom rozprávať. Zavolať vážených, skúsených ľudí za spoločný stôl. Aj tých, ktorí sa boja otvoriť podobné debaty, vrátane politikov, pretože štát nemá doteraz jasne definovanú víziu podpory športu zdravotne znevýhodnených v kontexte spoločenských priorít.

Možno by prospelo Paralympijské športové centrum. Podobne ako ho má Dukla, polícia, školstvo.

Poďme sa baviť o tom, prečo ho ešte nemáme, ako chce štát tejto kategórii športujúcich ľudí pomôcť a na akej úrovni ho chce vybudovať. Reálne však ani existujúce spomínané športové centrá nemajú potrebné zabezpečenie na takej úrovni, ako by potrebovali. Akonáhle nemáte „otvorenú kasu“, neurobíte všetko, čo by ste chceli. Určujúce pri hľadaní a realizovaní filozofie štátnej podpory športu by malo byť, či to je v dostatočnom verejnom záujme alebo nie. Ľudia sa môžu aj dohádať, ale musia dospieť ku konsenzu a akceptovať dohodnuté východiská. Súčasne musia byť stabilizované bez ohľadu na politické turbulencie. Nehovoriac o tom, že každý koncept udržateľného rozvoja projektu musí počítať a garantovať hodnotu valorizácie. Snažím sa komunikovať s vládou tieto témy, no aktuálne nie je priestor a chýbajú nám odpovede na mnohé otázky.

Napriek úspešnej streleckej kariére ste aj vy mali problémy so zrakom. Poznáte teda z vlastnej skúsenosti princíp zdravotných limitov. Zbližuje vás to s paralympionikmi?

Mám menší hendikep, dá sa s ním žiť. Som po operácii, aj keď sa mi zrak zasa zhoršuje a po čase ma opäť čakajú problémy. Viem, ako ťažko sa bojuje so zdravotnými limitmi. Snaha, možno až dominancia presadiť sa, je u zdravotne znevýhodnených ešte silnejšia než u zdravých ľudí, ktorí sa necítia takí ohrození a zraniteľní. Nástojčivosť im pomáha. Nemali by sme zazlievať zdravotne znevýhodneným, že bojujú o svoje podmienky na prípravu. Ak ich dostanú, „odmakajú“ si to a prinášajú výsledky.

Pôjdete povzbudiť paralympionikov do Tokia?

Ak by bola príležitosť, veľmi rád. Zatiaľ som nemal podobnú skúsenosť. No dôležitejšie bude, aby mali vytvorené vhodné podmienky na dosiahnutie svojich ambícií. Prinášajú nám všetkým silné emócie, umocnené príkladom ako žiť svoj život v rámci možností naplno. Spoločnosť by to však nemala vnímať len počas vrcholných udalostí ako sú paralympijské hry. Naši zdravotne znevýhodnení športovci nebudú nikdy populárnejší ako Peter Sagan či aktuálne Petra Vlhová. Prinášajú nám však iné silné posolstvo ľudskej sily, pomoci a súdržnosti.

Rozhovor bol publikovaný v časopise Slovenského paralympijského výboru PARALYMPIONIK, ktorý vychádza ako príloha denníka ŠPORT. 

Podujatia a športovci

Súvisiace

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri