Anton Tkáč OLY

1 Z

Keď na Slovensku volili koncom roka 2000 cyklistu storočia, víťaz bol jasný dávno vopred. Olympijský víťaz a trojnásobný majster v cyklistickom šprinte Anton Tkáč, rodák zo záhoráckeho Lozorna, čnel vysoko nad všetkými.

Počtom a hodnotou zlatých medailí získaných na svetovom fóre sa ako prvý spomedzi všetkých slovenských športovcov vyrovnal krasokorčuliarovi Ondrejovi Nepelovi. Vo veľkej ankete Slovenského olympijského výboru a Klubu športových redaktorov SSN o Slovenského športovca storočia skončil hneď za Nepelom na druhom mieste. Je zaujímavé, že hoci s Nepelom boli rovesníci a obaja boli členmi Slovana CHZJD Bratislava, Tkáč dosiahol svoje svetové tituly až po tom, keď už krasokorčuliarsky elegán opustil amatérsky ľad. Priznáva však, že práve Nepela ho svojím príkladom veľmi motivoval k návratu do tvrdých tréningov, keď prežil veľké sklamanie na svojej prvej olympiáde v Mníchove 1972…

Tkáč mal veľký športový talent a šťastie, že na športovej škole na Kulíškovej ulici ho všestranne rozvíjal pozoruhodný telocvikár Pavol Safko. Vynikal vtedy v atletických šprintoch. Napokon sa však ukázalo, že najviac mu sedí cyklistika. Na vypožičanom bicykli zvíťazil v náborových pretekoch na sídlisku päťsto bytov. Odtiaľ viedla jeho cesta v roku 1964 do cyklistického oddielu Slovana. Tam však presedlal z cesty na dráhu. V začiatkoch mu pomohol tréner Igor Stiassny. Antonov vzostup nezastavil ani vážny úraz, keď pri ťažkom páde na bratislavskom velodrome utrpel zlomeninu lebečnej kosti.

Nadmieru ambiciózny Tkáč bol veľmi tvrdý nielen voči sebe, ale aj voči druhým. To mu pomohlo neskôr pri šprinte, v ktorom cyklista bez drsnosti voči súperom vzhľadom na charakter tejto disciplíny nemôže uspieť. Prvé úspechy však dosiahol v nekontaktnej disciplíne – v jazde na kilometer s pevným štartom. Už ako 18-ročný sa v nej kvalifikoval na svetový šampionát 1969 v Brne. Ôsme miesto – čo by sme zaň dnes dali! – bolo preňho veľkým sklamaním. Zahryzol sa ešte tvrdšie do prípravy a o rok neskôr na MS v anglickom Leicesteri stál už na stupni víťazov. Skončil tretí, len dve stotiny sekundy za druhým.

Pred OH 1972 v Mníchove patril k favoritom, lenže pri tréningu v Brne dva týždne pred odchodom škaredo spadol a veľmi bolestivo si udrel bederný kĺb. Niekoľko dní sa ledva hýbal. Napriek tomu, že za týchto okolností na olympiáde štartovať nechcel, funkcionári ho donútili. S bolesťami skončil v „pevnom kilometri“ až trinásty (štartoval aj v stíhacích pretekoch družstiev, kde štvorica ČSSR nepostúpila z rozjázd) a po návrate ho za neúspech potrestali vyradením z reprezentácie.

Vznetlivý Tkáč vtedy cítil obrovskú krivdu a na niekoľko mesiacov prestal trénovať, ale keď na vlastné oči videl krasokorčuliarsky triumf kamaráta zo Slovana Nepelu na svetovom šampionáte 1973 v Bratislave a prežil opojné chvíle jeho víťazstva, rozhodol sa vrátiť. Hneď na druhý deň znovu sadol na bicykel. Prerušil vysokoškolské štúdium a narukoval do Dukly Trenčín, kde pod vedením olympionika z Ríma 1960 Dušana Škvareninu našiel lepšie tréningové podmienky. Odvtedy zostal armáde verný na dlhé roky.

Nepoddajný chlap však v Dukle už uprednostnil šprint, ktorý viac vyhovoval jeho naturelu. V ňom mohol naplno využiť svoju výbušnosť a úžasné zrýchlenie frekvencie záberov. Navyše taktické „šachy“ a večná snaha zaskočiť súpera nečakaným nástupom ho na dráhe bavili oveľa viac, ako monotónne tempo pevného kilometra.

Už v lete 1973 Tkáč vybojoval vo štvrťfinále šprintu na majstrovstvách sveta v San Sebastiane vyrovnaný súboj s roky nedostižným Francúzom Danielom Morelonom. Od roku 1965, keď Daniel štartoval v Bratislave, ho veľmi obdivoval. Francúzsky trojnásobný olympijský víťaz a dovtedy šesťnásobný majster sveta v boji, v ktorom spadol on dvakrát a Tóno raz, síce napokon vyhral a získal ďalšie zlato, ale vedel, že v Slovákovi dostal nadmieru ťažkého súpera. Hneď ďalší rok sa Tkáč v Montreale stal majstrom sveta! Zrazu stál na stupni víťazov nad svojim dávnym vzorom...

Vo finále sa však nestretol s Morelonom, pretože Daniel prehral už v semifinále s Kravcovom zo ZSSR. Proti Kravcovovi Tkáč predviedol nielen svoju silu, ale aj taktické myslenie. Majstrom sveta sa stal na lacnom favorite za 2400 korún, na ktorom mu po triumfe neveriaci mechanik firmy Campagnolo radšej vymenil všetky súčiastky, aby sa šampión nemusel hanbiť. Potom na osobnú intervenciu predsedu vlády ČSSR Štrougala boli v taliansku zakúpiť pre Tkáča hneď štyri nové bicykle...

O dva roky neskôr sa šprintérsky výkvet zišiel na OH v Montreale. Tkáč v semifinále vyradil pomerom 2:1 na víťazné jazdy jedného zo spolufavoritov súťaže Geschkeho z NDR, ktorý vynikal úžasným zrýchlením. Vo finále ho čakal šampión z OH 1968 i 1972 – Morelon. V prvej jazde Francúz Slováka prekvapil dlhým špurtom, ale Tkáč v poslednej zákrute vyrovnal jeho spočiatku 20- metrový náskok a Morelon finiš už „zabalil“. V druhej jazde však uspel Francúz. Pred rozhodujúcou treťou reprezentačný tréner Jaromír Žák (na spoločnej fotografi i) poradil Tkáčovi, aby „nastúpil“ už 240 metrov pred cieľom a vydržal v plnom tempe až do cieľa. Tkáč zaútočil z najstrmšieho miesta dráhy a rýchlo získal náskok, ktorý ani fenomenálny Morelon už nedokázal zlikvidovať. Získal olympijské zlato! Prvé v histórii – a dodnes jediné - pre slovenského cyklistu. Víťazstvo zároveň znamenalo aj titul majstra sveta a koncom roka titul najúspešnejšieho športovca Československa 1976.

Na MS 1977 – už po rozlúčke Morelona – obsadili kompletný stupeň víťazov šprintéri z NDR, vynikajúci extrémnou silou. Tkáč skončil štvrtý a neveril, že ešte môže proti nim uspieť. Rozhodol sa ukončiť aktívnu činnosť. Napokon si to však po dvojmesačnom oddychu rozmyslel a na MS 1978 v Mníchove nastúpil a dokázal tam takmer nemožné – postupne zdolal všetkých troch borcov z NDR: Hesslicha, Dreschera a vo finále aj Raascha! Znovu sa stal majstrom sveta a znovu aj športovcom roka v ČSSR.

Svoju kariéru zakončil štvrtým miestom na olympiáde 1980 v Moskve. Štartoval tam s bolestivo narazeným bokom i ramenom. V boji o finále ho vyradil Morelonov zverenec Cahard. Mimoriadne ambiciózny Tóno bol bez medaily veľmi nespokojný. Už ďalší rok na svetovom šampionáte v Brne pôsobil Anton Tkáč ako reprezentačný tréner. Ako zamestnanec Dukly Trenčín zároveň viedol tréningy na jej detašovanom pracovisku v Bratislave.

Po roku 1989 začal podnikať, ale napokon sa k športu zase vrátil ako funkcionár. Od roku 2001 je prezident Slovenského zväzu cyklistiky. Sedem rokov bol členom výkonného výboru Slovenského olympijského výboru a už dlho stojí na čele Slovenskej asociácie olympionikov. V roku 2003 mu Medzinárodný olympijský výbor udelil výročnú trofej „Šport a výnimočnosť”.

Autor: Ľubomír Souček

Výsledky
Hry Výprava Šport Disciplína Umiestenie
Montreal 1976
ČSSR
dráhová cyklistika šprint Z
Moskva 1980
ČSSR
dráhová cyklistika šprint 4
Mníchov 1972
ČSSR
dráhová cyklistika pevný kilometer 13
Mníchov 1972
ČSSR
dráhová cyklistika stíhacie preteky družstiev kvalifikácia
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri