Športové aktuality
Rozhovor
12 min. čítania

Pri neúspechu neskladá zbrane, radšej hľadá spôsob na zlepšenie

Jozef Pikula | Program športovej žurnalistiky
Džudista Alex Maruška.
Foto
Jozef Pikula

Keď sa mal rozhodnúť medzi hokejom a džudom, rozhodol sa pre úpolový šport. Na najrýchlejšiu kolektívnu hru na svete však tiež nezanevrel a občas si hokej zahrá. Člen Juniorského olympijského tímu Alex Maruška by sa chcel raz prebojovať na olympijské hry. Džudu sa venuje už 12 rokov, s rodičmi býva v Banskej Bystrici a ambície do budúcna neskrýva, aj keď sám priznáva, že si vysoké ciele nedáva.

Ako si sa dostal k džudu?

 

Odmalička som sa venoval karate v Novej Bani. Potom sme sa s rodičmi presťahovali do Banskej Bystrice. V novom meste sme však nenašli žiaden pre mňa vhodný klub karate. Otec už poznal Duklu ako výborné športové centrum, prihlásil ma na džudo a tam sa mi hneď zapáčilo. Hneď som si našiel kamarátov a stala sa z nás dobrá partia. Chodili sme spolu po celom Slovensku na rôzne súťaže . Ako roky plynuli, z našej partie postupne niektorí odchádzali, kolektív sa menil. Stále si však myslím, že sme dobrá partia . Musím povedať, že džudo mi dalo veľa do života.

Ako ťa pri športe ovplyvnila rodina?

 

Rodina ma podporovala v športovaní už odmalička. Hrával som hokej, bol som na pár tréningoch futbalu, dlho som robil karate a potom prišlo džudo. Vždy som sa tešil na tréningy a rodičia ma podporovali. Keď sa mi začalo dariť na súťažiach, ešte viac ma to chytilo . Šport ma baví. V rodine máme tradíciu úpolových športov. Môj otec sa venoval karate a dosiahol v ňom veľa úspechov. Spolu s mamou nemohli urobiť nič lepšie, ako ma prihlásiť na džudo. Chcem sa v ňom naďalej zlepšovať.Chcel by som sa poďakovať celej najbližšej rodine za to, že ma v športe podporujú a vidia, že by som v ňom mohol niečo dosiahnuť. Sú radi, že sa športu venujem a odmalička ma podporujú. Robia mi dobrú pohodu, keď prídem vyčerpaný z tréningu. Vždy sa ma spýtajú, ako bolo . Rád sa s nimi porozprávam. Ja môžem povedať, že rodina mi v tomto veľmi pomáha.

„Je pre mňa veľká pocta, že ma tento rok vybrali do Juniorského olympijského tímu. Chcel by som sa zavďačiť aspoň tým, že tento rok dosiahnem kvalitné výsledky na európskych a možno aj svetových podujatiach. Vďaka členstvu v Juniorskom olympijskom tíme dostávam finančný grant na prípravu. Určite ho využijem na kúpu nových kimon, športových potrieb, výživových doplnkov a pomôcok na cvičenie.“ – Alex Maruška o členstve v Juniorskom olympijskom tíme

Máš nejakú obľúbenú športovú spomienku z detstva?

 

Obľúbenú spomienku mám z čias, keď som bol ešte v škôlke. Mali sme cyklistické preteky, kde som ako najmladší vo svojej kategórii súťažil s predškolákmi na atletickom okruhu. Skončil som na treťom mieste. Pamätám si, ako som otcovi plakal na ramenách a nechcel som sa ani postaviť na stupeň pre víťazov. Vždy sa na tom zasmejeme, keď si na to spomenieme, pretože to bolo potom vytlačené aj v mestských novinách. Je to jedna z takých dobrých spomienok. Vždy som mal a mám chuť vyhrávať.

Druhú spomienku mám z džuda. Asi polroka po tom, ako som začal s džudom, som bol na prvej súťaži. Bol som v kategórii s chlapcami, ktorí boli odo mňa o dva roky starší. Boli sme iba traja vo váhovej kategórii a ja som všetky zápasy prehral. Po každom som plakal. Otec prišiel ku mne a hovorí: ‚Veď si tretí‘. Potľapkal ma po chrbte a bol hrdý, že som sa postavil na žinenku aj proti starším a silnejším chlapcom a že som sa nebál.

Popri džude si hral aj hokej. Ako si sa k nemu dostal?

Hokej si našiel mňa. Keď som bol vo štvrtom ročníku základnej školy, oslovili ma dvaja moji dobrí kamaráti, či by som sa k nim nepridal na tréningoch. Potrebovali brankára. Vtedy som si myslel, že brankár je úplne iný člen mužstva, nie je rovnaký ako hokejisti a je veľmi potrebný. Povedal som si, že to vyskúšam aspoň na pár tréningov . Hokej sa mi tiež zapáčil. Džudo som však neopustil a robil som ho zároveň s hokejom. Aj keď musím priznať, že na základnej škole som bol viac naklonený hokeju. Keď som mal trinásť rokov, rozhodol som sa ostať iba pri džude, pretože som už nestíhal všetky tréningy. Som rád, že som si vybral džudo, pretože je to pre mňa lepšia cesta.

Alex Maruška (v bielom) na tréningu s Benjamínom Maťašejem.
Foto
Jozef Pikula

Čo rozhodlo?

 

Rozhodlo to, že v kolektívnom športe sa môžete nadrieť ako pes a spraviť všetko pre víťazstvo, ale jedna či dve chyby môžu znamenať prehru vášho tímu. Ale v džude idem sám za seba a to sa mi páči, pretože keď prehrám, tak je to moja chyba a nemusím to zhadzovať na spoluhráča alebo tím. Musím však úprimne povedať, že v tom čase som mal ráno hokej, popoludní hokej a k tomu ešte aj džudo. Samozrejme na džudo som už nešiel každý deň, ale vždy som sa snažil, aby som absolvoval aspoň dva tréningy v týždni.

Rozhodlo aj to, že som sa blížil do veku, keď sa bolo potrebné rozhodnúť. Rozprával som sa aj s hokejovými trénermi, ktorí si mysleli, že na tento šport nemám potenciál. Nenahneval som sa na nich, ale bol som rád, že mi to niekto povedal. Som rád, že som sa rozhodol práve takto a už by som to nemenil.

K hokeju si sa však pred rokom vrátili prostredníctvom reprezentácie svojej školy v medziškolskom zápase. Aký to bol pocit po pár rokoch sa znova postaviť na korčule a predstaviť sa na ľade ako hokejista?

 

Reprezentoval som svoju školu, Gymnázium Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici. Ten zápas bol špeciálny. Je to každoročné derby proti Gymnáziu Andreja Sládkoviča. Rivalita medzi týmito dvoma školami je tu odjakživa a hokejové stretnutie ju len vyburcuje. Som rád, že ma chalani zobrali do tímu, dobre si zahrali a vyhrali sme. Mrzí ma, že sa tento rok nemohol duel zopakovať pre pandemickú situáciu. Dúfam, že v ďalšom školskom ď roku odohráme aj dva zápasy.

V tom zápase si sa dokonca aj gólovo presadil...

 

Áno (smiech). Prvotný plán bol, že nastúpim ako brankár. Ale keďže nám minulý rok prišiel do prvého ročníka jeden šikovný chlapec, ktorý aktívne chytáva, tak do bránky postavili jeho. Navrhol som, že budem hrať v poli. Keďže chalani usúdili, že dobre korčuľujem, nechali ma hrať. Pamätám si, že sme vyhrávali 3:0 a do konca zápasu zostávala asi minúta. Môj kamarát a sused mal na konte už dva góly a ocitol som sa s ním na ľade. Súperi odvolali brankára, on si obišiel hráča, ja som sa ocitol voľný pred bránkou. Prihral mi a ja som dal gól na 4:0. Kamarát mohol zaznamenať hetrik a predsa mi prihral. Bol to krásny moment. Žiaci nášho gymnázia fandili parádne, spolužiaci mali transparenty, tribúna bola plná, atmosféra bola ako na extraligovom stretnutí.

Džudo, občas návrat k hokeju. Ako to všetko stíhaš so školou?

 

Nemám na gymnáziu individuálny študijný plán, ale snažím sa vždy všetko stíhať a ísť s triedou v jednej línii. Keď idem na sústredenie, v škole sa ospravedlním a dohodnem sa na dopísaní písomky. Som rád, že mám takých skvelých spolužiakov. Keď som preč, posielajú mi učivo. Učitelia tiež nemajú nikdy problém s tým, že idem preč. Môžem byť len veľmi rád, že som na takej škole. Na gymnáziu som v treťom ročníku, o rok ma čaká maturita. Za maturitné predmety som si zvolil biológiu a chémiu.

Alex Maruška.
Foto
Jozef Pikula

Trochu nezvyčajná kombinácia pre športovca v plnom tréningovom nasadení, ktorý má zároveň aj nejaké ciele. Ako si dospel k rozhodnutiu, že práve biológia a chémia?

 

Musím sa priznať, že biológia mi v škole ide. Chémia ma vie poriadne potrápiť, ale z poznámok sa ju viem naučiť.  Kombináciu som si zvolil aj preto, že som v triede zameranej na biológiu a chémiu. Ešte som si nevybral vysokú školu, na ktorú v budúcnosti pôjdem.

Ako ťa vnímajú tréneri?

 

Trénerov džuda mám viacero. Sú nimi Ján Gregor, Matej Hajas, Marek Matuszek, Branislav Slaný či tréner juniorskej reprezentácie Jozef Krnáč. V klube i reprezentácii sme radi, že ich máme viacero, pretože sa nám môžu venovať. Kontrolujú nás na tréningoch z technickej stránky, pretože iba jeden tréner by to nestíhal sledovať.Myslím si, že ma vnímajú ako pracovitého a usilovného džudistu, ktorý chce na sebe pracovať . Vedia o mne, že chcem v tomto športe niečo dosiahnuť. Viem, že to so mnou myslia dobre a ďakujem im za dôveru.

Na tréningoch trénujete spoločne ako veľká skupina aj s dievčatami a vidno, že v telocvični vládne dobrá nálada. Ste v rámci džuda dobrá partia aj mimo tréningov?

 

Jednoznačne sme veľmi dobrá partia. Vždy sa máme o čom porozprávať. Či už o džude alebo o škole či osobnom živote. Vždy sa teším na tréningy, pretože stretnem kamarátov. Partia je jednoducho základ všetkého. Ak máte zlú partiu, potom sa vám zle trénuje a necítite sa komfortne.

Aký je to pocit súťažiť pod hlavičkou Dukly a byť jej súčasťou?

 

Je to veľká pocta, že môžem byť vo VŠC Dukla ako zmluvný športovec. Je to veľmi dobré centrum pre rozvoj športu a športovcov. Máme tu rôzne vybavenie, či už sauny, fyzioterapeutov, ktorí nám pomáhajú v rekonvalescencii, posilňovňu, halu na džudo. V súčasnosti sa rekonštruuje štadión, ktorý už využívame na beh, čo však veľmi nemám rád. Beh mám rád, ale iba do určitej miery, pretože to niekedy na tréningoch preháňame. (smiech) Ale samozrejme, bez toho by to nešlo. Človek to musí iba prekonať a ide sa ďalej.

Aký je tvoj doterajší najväčší úspech?

 

Môj najväčší doterajší úspech je bronzová medaila z Európskeho pohára dorastencov zo španielskej Fuengiroly. Táto súťaž sa konala ešte pre pandémiou. Bola to moja prvá súťaž v novej váhovej kategórii do 81 kilogramov. Medaila ma namotivovala do ďalšej kariéry.

Každý športovec má určitú krízu, kedy si povie, či má zmysel pokračovať v kariére. Mal si aj ty také obdobie?

 

Musím sa priznať, že áno. Nikdy to však nebolo z dlhodobého hľadiska. Väčšinou to bolo vtedy, keď som mal dosť tréningov, alebo som mal toho veľa za sebou, keď som bol unavený a musel som ísť na tréning. Vo svojej izbe oproti posteli mám vitrínu, v ktorej mám všetky medaily a poháre. Vždy, keď sa zobudím, vidím tú vitrínu. Tam je zmysel toho, prečo pokračovať. Tam vidím, koľko úsilia som už vynaložil a koľko musím ešte do toho dať, aby som mal medaily aj z najvyšších súťaží a podujatí, ktoré ma, dúfam, ešte čakajú.

Aké sú tvoje ciele, čo by si chcel dosiahnuť?

 

Ja si skôr dávam krátkodobejšie ciele. Tento rok by som chcel získať medailu na Európskom pohári juniorov, aj keď som teraz zo všetkých najmladší, pretože som v tejto vekovej kategórii ešte len prvý rok. Ale myslím si, že pri dobrom tréningu a regenerácii sa dá všetko vybojovať a získať. Touto medailou by som si zároveň zaistil účasť aj na majstrovstvách Európy juniorov, ktorá by ma ešte viac namotivovala a posunula. Najvyšším vrcholom sú majstrovstvá sveta juniorov. Keby sa mi tam podarilo dostať, bol by to úspech.

Vidíš sa v budúcnosti aj ako reprezentant Slovenska na olympijských hrách?

 

Z dlhodobého hľadiska mám taký plán. Ja si skôr dávam krátkodobejšie ciele, ktoré sa snažím splniť. Či už to je v džude, v škole alebo v živote. A keď sa nevydaria, tak treba nájsť problém a pokračovať ďalej. Pri neúspechu neskladám zbrane, ale hľadám spôsob, ako sa posunúť ďalej a zlepšiť

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri