Športové aktuality
Bratislava
21 min. čítania

Tour Východu, alebo pripomenutie 75 rokov cyklistických Pretekov mieru – aj prostredníctvom výstavy v SOŠM

Zdenko Kríž
Momentka z čias začiatkov Pretekov mieru. Na zaplnenom štadióne pražskej Sparty sa ako prvé zjavili česko-slovenské legendy Jan Veselý a Vlastimil Ružička.
Foto
Archív SOŠM

Dnes si už len málo starších cyklistických fanúšikov spomína, že podobný ošiaľ, ako prežívame vďaka Petrovi Saganovi pri Tour de France, vládol voľakedy aj priamo v našich končinách. Pred 75 rokmi, 1. mája 1948, sa totiž narodili legendárne etapové cyklistické Preteky mieru. Dostali prezývku Tour Východu. Rovnomennú výstavu na pripomienku tohto významného jubilea v utorok otvorili v Slovenskom olympijskom a športovom múzeu (SOŠM) v bratislavskom Dome športu. Záujemcovia si ju môžu pozrieť až do konca augusta.

V časopise OLYMPIC.sk jar/leto 2023, ktorý vyjde 15. júna, je Pretekom mieru (PM) venovaný obsiahly text Zdenka Kríža, ktorý kedysi ako novinár absolvoval desať ročníkov PM. Na rovnomennej webovej stránke zverejňujeme jeho text v pôvodnom, ešte o niečo väčšom rozsahu.

PRETEKY MIERU ZNAMENALI PRE NÁS TO, ČO PRE FRANCÚZOV TOUR DE FRANCE

Tour de France u nás v posledných rokoch láka k obrazovkám masy. Naživo si celé hodiny vychutnávajú náročné súboje najlepších cestných cyklistov sveta. Svoje čaro má však pre nich aj malebná scenéria krajiny, ktorou sa rúti pestrofarebný pelotón. Zväčša sa jazdí po francúzskych cestách, ale Tour už často zavítala aj do iných štátov. Je to zakaždým obrovský športový zážitok, ktorý si užívajú stámilióny divákov v mnohých kútoch celom svete.

Pre Slovákov v posledných rokoch bolo dianie na Tour umocnené výkonmi Petra Sagana, víťaza mnohých etáp a rekordného sedemnásobného triumfátora v boji o zelený dres. Niektorí mladí ľudia u nás sa dokonca domnievajú, že sláva našej cestnej cyklistiky sa začala až Saganom...

Pravda je však taká, že aj Preteky mieru celé desaťročia podobne elektrizovali davy v bývalom Česko-Slovensku, takisto v Poľsku a v Nemeckej demokratickej republike (ich trať viedla tradične cez tieto tri krajiny), ale aj inde. „Narodili sa“ pred 75 rokmi - 1. mája 1948.

Státisíce ľudí počas májových mierových etáp lemovali trate, alebo si obsadili miesta na veľkých vypredaných cieľových štadiónoch. A milióny ďalších netrpezlivo čakali na priame rozhlasové reportáže. Neskôr, koncom 50. rokov, sa postupne presunuli pred televízne obrazovky.

TRADIČNE CEZ TRI KRAJINY, POTOM AJ V ZSSR

Preteky mieru (PM) od svojho zrodu doslova opantali po športe bažiacich fanúšikov. Aj preto, že po 2. svetovej vojne sa športový život rozbiehal iba pomaly. Vo veľkej povojnovej eufórii sa vydali na trať v rámci osláv Sviatku práce 1948 hneď dva pelotóny. Jeden z Prahy (P) do Varšavy (W) a druhý v rovnakom čase opačným smerom. Spočiatku mali pracovný názov „Varšava“.

Prvý ročník z Prahy do hlavného mesta Poľska mal sedem etáp a 1104 km a z Varšavy do Prahy päť etáp a 872 km. Obaja premiéroví víťazi boli jazdci bývalej Juhoslávie Alexandr ZoričAugustin Prosenik. Pri triumfe Prosenika na varšavskom štadióne ho oslavovalo takmer stotisíc nadšených divákov.

Od roku 1952 sa k hlavným mestám Československa a Poľska pridalo aj hlavné mesto vtedajšej NDR – Berlín a zrodila sa značka P – W – B. Poradie písmen sa každoročne obmieňalo podľa toho, kadiaľ viedla trať.

Na momentke z roku 1976 na najvyššom etapovom stupni Slovák Pavol Gálik, vľavo Pikuus zo ZSSR, vpravo Moravec z ČSSR. Do rúk premiantov neodmysliteľne patrili mierové holubice.
Na momentke z roku 1976 na najvyššom etapovom stupni Slovák Pavol Gálik, vľavo Pikuus zo ZSSR, vpravo Moravec z ČSSR. Do rúk premiantov neodmysliteľne patrili mierové holubice.
Foto
Archív (sou)

Začali sa používať aj štyri oficiálne názvy – podľa krajiny, cez ktorú pelotón prechádzal: Závod míru, Friedensfahrt, Wyścig pokóju, ale aj francúzska verzia - Course de la Paix. Francúzština totiž bola oficiálnym jazykom Medzinárodnej cyklistickej únie (UCI), ktorá celé preteky zastrešovala.

Oficiálnym logom PM bola Picassova holubica mieru. Preteky mieru zastrešovali a prostredníctvom štátu finančne zabezpečovali tri ústredné denníky komunistických strán organizátorských krajín – Rudé právo, Trybuna ludu a Neues Deutschland. Využívali ich aj ako nástroj svojej propagandy.

Preteky mieru sa postupne stali najväčšími amatérskymi cyklistickými pretekmi na svete. Kvalita jazdcov v pelotóne rástla a veľkú prestíž mala aj súťaž reprezentačných družstiev. Napriek ideologickému podtónu bola na tomto podujatí pre desiatky miliónov fanúšikov podstatná ich výnimočná športová hodnota, súboje najlepších amatérskych cyklistov sveta a atmosféra. Ľudia sa na májové cyklistické dni naozaj úprimne tešili.

PRVÝ ČS. VÍŤAZ VESELÝ, AJ RUŽIČKA SA STAL LEGENDOU

Už v I. ročníku PM štartovali v drese ČSR aj dvaja Slováci – Jozef Ďordík z Brezna a Karol Herceg z Bratislavy. Obidvaja mali na konte málo tréningových kilometrov potrebných na takéto náročné podujatie. Len s vypätím všetkých síl ho nakoniec dokončili. Napríklad Ďordík, ktorý tvrdo pracoval vo fabrike, absolvoval pred ním iba jediné oficiálne cyklistické sústredenie. Napriek tomu dokázal skončiť vo varšavskej etape štvrtý a celkove siedmy.

Herceg mal už 35 rokov. Hneď v prvej etape sa zaplietol do pádu a prvú noc prečkal v nemocnici. Nevzdal sa. Na poľské územie prišiel ako prvý jazdec a dostal osobitnú cenu – 30 kíl šunky. Ceny bývali niekedy, najmä v začiatkoch, dosť bizarné. Napríklad v Gottwaldove (dnešnom Zlíne) dostali najlepší pretekári žlté kožené topánky určené na export.

Začiatky tohto populárneho podujatia neboli vôbec jednoduché. Chýbali skúsenosti a neexistovala napríklad dohoda s vedením železníc o prejazdoch tratí. A tak sa stávalo, že pelotón občas zastavili spustené závory. Kuriózna situácia vznikla už v úvodnom ročníku v etape z Gottwaldova do Žiliny. Vyhral v nej čs. reprezentant Krejčů. Ten v závere etapy ešte stihol prejsť cez železničné priecestie, ale pelotón i rozhodcov stopli závory. Rozhodcovia prišli do cieľa o päť minút neskôr ako víťaz...

Dvaja velikáni československej cyklistiky v 40. a 50. rokoch minulého storočia - Vlastimil Ružička vyhral 12 etáp Pretekov mieru a celkove skončil druhý aj tretí, Jan Veselý vyhral dokonca 16 etáp a v roku 1949 dosiahol aj celkový triumf.
Dvaja velikáni československej cyklistiky v 40. a 50. rokoch minulého storočia - Vlastimil Ružička vyhral 12 etáp Pretekov mieru a celkove skončil druhý aj tretí, Jan Veselý vyhral dokonca 16 etáp a v roku 1949 dosiahol aj celkový triumf.
Foto
Archív SOŠM

V ďalších rokoch sa hrdinami PM stali Čech Jan Veselý a rodák z českých Loun, v bratislavskej Rači žijúci Vlastimil Ružička. Jan Veselý triumfoval v celkovom poradí v roku 1949. Funkcionári ho poklepkávali po ramenách a diváci nosili na rukách. Vyhral spolu 16 etáp. Bol slávnejší ako naši herci či speváci. Keď však o osem rokov neskôr nedokončil Preteky mieru, tí istí funkcionári sa mu kruto obrátili chrbtom...

„Dostal som dvojročný dištanc a zobrali mi aj titul Zaslúžilý majster športu. Zbalil som vtedy všetky trofeje, diplomy, medaily a odznaky do škatule od margarínu a odniesol ich na vrátnicu ÚV ČSZTV, kde sídlilo vtedajšie vedenie čs. športu,“ takto si Jan Veselý zaspomínal v knihe Život v pelotóne. Treba však dodať, že tento skvelý cyklista sa nakoniec dočkal rehabilitácie a od šesťdesiatych rokov býval čestným hosťom Pretekov mieru.

Vlastimil Ružička PM síce celkove nevyhral, ale v roku 1950 obsadil 3. miesto a o štyri roky neskôr skončil dokonca druhý. Bol povestný odvážnou jazdou na štadiónoch, spolu vyhral 12 etáp – z toho v rokoch 1950 aj 1951 po štyri. Legendárne boli jeho kokteily v cyklistickej fľaši. Jeho osviežili, ale ostatným sa z nich zdvíhal žalúdok...

SMOLÍČEK-PACHOLÍČEK, DVOJSEKUNDOVÝ MORAVEC A SLOVÁK SVORADA

Jan Smolík sa stal celkovým víťazom Pretekov mieru v roku 1964.
Jan Smolík sa stal celkovým víťazom Pretekov mieru v roku 1964.
Foto
Archív SOŠM

V roku 1964 prišiel v žltom tričku víťaza do cieľa v Prahe ďalší legendárny čs. cyklista Jan Smolík. Bol to všestranný jazdec bez výraznejšej slabiny. Dokázal vyhrávať nielen prémiové špurty, ale aj etapy. Stal sa miláčikom fanúšikov. Často ho pri trati povzbudzovali rôznymi transparentmi ako napríklad „Smolíčku, pacholíčku, vyhraj nám zas etapičku.“ Za celkové prvenstvo ho vtedy odmenili motocyklom Jawa 350.

Víťazná radosť Vlastimila Moravca a trénera Kamila Haťapku po triumfe v PM 1972.
Víťazná radosť Vlastimila Moravca a trénera Kamila Haťapku po triumfe v PM 1972.
Foto
Archív SOŠM

Azda najdramatickejší ročník Pretekov mieru sa išiel v roku 1972. Až do poslednej etapy bol vyrovnaný súboj čs. reprezentanta Vlastimila MoravcaVladislava Neľjubina zo ZSSR. Rozdiel medzi nimi v prospech Moravca bol iba dve sekundy. Tie sa dali nazbierať nielen v úniku, ale aj za bonifikácie na rýchlostných prémiách. Vtedajší tréner čs. cyklistov Kamil Haťapka naordinoval „osobku“ na súpera, ktorého mal strážiť Dušan Zeman. Na jednej z prémií v plnej rýchlosti obidvoch jazdcov vynieslo na kraj cesty, kde spadli. Zeman si zlomil ruku, ale Neľjubin nezískal cenné sekundy. V celkovom poradí ho Moravec zdolal o dve sekundy.

Ján Svorada v roku 1990 vyhral PM ako historicky jediný Slovák.
Ján Svorada v roku 1990 vyhral PM ako historicky jediný Slovák.
Foto
Archív SOŠV

Veľké chvíle prišli pre našu cyklistiku na PM v roku 1990. Celkový triumf vtedy slávil Slovák Ján Svorada. Na Pretekoch mieru odštartoval rodák z Trenčína svoju neskoršiu úspešnú profesionálnu kariéru. Cyklistikou sa potom živil ešte ďalších 19 rokov. Jediný slovenský celkový víťaz PM si však v roku 1993 vybral české občianstvo.

ZAPOJENIE SOVIETSKEHO ZVÄZU A HROZBA ČERNOBYĽU

V roku 1985 pribudli do itineráru Pretekov mieru štyri etapy v Moskve a o rok neskôr bol štart podujatia v Kyjeve. Malo to byť spestrenie, lenže neskôr sa ukázalo, že to bola veľmi nešťastná voľba. Desať dní po výbuchu neďalekej jadrovej elektrárne v Černobyle prišlo na štart do Kyjeva iba 11 družstiev. Informácie o nešťastí a najmä jeho rozsahu sa tajili, bagatelizovali a boli často prekrúcané. Časť družstiev, predovšetkým zo západnej Európy, zostala na poslednú chvíľu doma.

Na fotografii z Pretekov mieru 1985 tréner družstva ČSSR Kamil Haťapka, tréner Poliakov Ryszard Szurkowski (sám štvornásobný celkový víťaz PM) a jeho zverenec Lech Piasecki, ktorý v tom roku vyhral nielen Preteky mieru, ale aj majstrovstvá sveta. Zopakoval tak husársky kúsok svojho trénera z roku 1973.
Na fotografii z Pretekov mieru 1985 tréner družstva ČSSR Kamil Haťapka, tréner Poliakov Ryszard Szurkowski (sám štvornásobný celkový víťaz PM) a jeho zverenec Lech Piasecki, ktorý v tom roku vyhral nielen Preteky mieru, ale aj majstrovstvá sveta. Zopakoval tak husársky kúsok svojho trénera z roku 1973.
Foto
Štartfoto

Československý tím na preteky po počiatočnom váhaní najmä z politických dôvodov vycestoval. Doma zostal z nominovaných iba Vladimír Kozárek, ktorý mal svadbu. V Kyjeve odštartovalo len 64 jazdcov – zhruba polovica zvyčajného počtu.

Konvoj PM zostal v škodlivom prostredí šesť dní. Dostával rôzne, často protichodné pokyny. Najskôr, aby pretekári v hoteli čo najviac vetrali, vzápätí, aby čo najmenej otvárali okná. O deň neskôr, aby sa často sprchovali a potom, aby čo najmenej používali vodu. Neodporúčali im jesť čerstvé ovocie a zeleninu, ale každý deň ju mali v jedálni... Na kontrolných bodoch dozimetre pípali, ale cyklistov a funkcionárov vojaci aj policajti ubezpečovali, že všetko je v norme.

Napriek dusnej atmosfére sa na Ukrajine čs. družstvu v pretekoch darilo. Slovenský nováčik v tíme Jozef Regec vyhral etapu v Kyjeve a potom sedem dní išiel v žltom drese vedúceho pretekára. Po návrate domov sa všetci naši účastníci povinne podrobili dôkladnej prehliadke. Lekári nič podozrivé nenašli. Až po 18 rokoch zistili Regecovi zhubný nádor na obličke. Našťastie sa z choroby vystrábil. Nikto mu nepotvrdil, ale ani nevyvrátil jej súvis s rádioaktívnym mrakom z Černobyľa.

SCHUR, SZURKOWSKI, LUDWIG A MNOHÉ ĎALŠIE ESÁ

Gustav Adolf Schur (vpravo) z NDR ako prvý v histórii vyhral Preteky mieru dvakrát. Na štadióne Slovana v Bratislave v roku 1960 gratuloval víťazovi etapy Belgičanovi Covensovi.
Gustav Adolf Schur (vpravo) z NDR ako prvý v histórii vyhral Preteky mieru dvakrát. Na štadióne Slovana v Bratislave v roku 1960 gratuloval víťazovi etapy Belgičanovi Covensovi.
Foto
Archív SOŠM

Na Pretekoch mieru počas ich existencie štartovalo vyše stovky budúcich či aktuálnych majstrov sveta dospelých či juniorov, na ceste, dráhe i v cyklokrose, medzi profesionálmi i amatérmi. Spomeňme aspoň niekoľko veľmi slávnych mien: Gustav Adolf Schur, Olaf Ludwig, Bernd Drogan, Uwe Ampler či Steffen Wesemann z NDR, Ryszard Szurkowski, Stanislaw Szozda či Lech Piasecki z Poľska, Sergej Suchoručenkov, Viktor Kapitonov či Džamolidin Abdužaparov zo ZSSR, alebo Jiří Škoda z ČSSR.

Po tom, čo v roku 1989 padli komunistické režimy vo viacerých krajinách Európy a najlepším pretekárov sa otvorila cesta do profitímov, však začali Preteky mieru postupne upadať.

Navyše v roku 1995 Medzinárodná cyklistická federácia (UCI) spojila profesionálny a amatérsky pelotón do jedného. A zrazu sa z najväčších amatérskych cyklistických pretekov stali iba jedny z mnohých. Preto je kredit piatich celkových víťazstiev historického rekordéra Nemca Steffena Wesemanna z tohto obdobia nižší, ako v prípade triumfov jeho predchodcov.

Poliak Ryszard Szurkowski vyhral Preteky mieru štyrikrát zo šiestich štartov a v žltom drese vedúceho pretekára odjazdil rekordných 49 etáp.
Poliak Ryszard Szurkowski vyhral Preteky mieru štyrikrát zo šiestich štartov a v žltom drese vedúceho pretekára odjazdil rekordných 49 etáp.
Foto
Štartfoto

Prehnane ambiciózne plány zapojiť do súťaže etapové mestá ako Moskva a premiérovo aj Paríž nakoniec stroskotali. Najmä na nedostatku finančných zdrojov. V roku 2001 sa išli preteky pre viaceré problémy iba z Prahy do Varšavy. V roku 2004 prišlo zdanlivé oživenie – PM odštartovali v Bruseli. Ale keď potom od ich financovania odskočilo niekoľko nemeckých sponzorov a organizátori nenašli pochopenie ani u zakladajúcich cyklistických zväzov, začal týmto slávnym pretekom zvoniť umieračik.

V roku 2005 sa Preteky mieru nekonali a o rok neskôr sa išiel ich posledný ročník. Ten však už mal iba veľmi málo s pôvodným podujatím. Týždňové etapové preteky z Linzu do Hannoveru – to už bola labutia pieseň kedysi legendárnych a extrémne populárnych Pretekov mieru, ktoré by 1. mája 2023 oslávili 75. narodeniny.

Historické „naj“ Pretekov mieru

● Najčastejší celkoví víťazi: 5-krát: STEFFEN WESEMANN (Nem., 1992/96/97/99/2003), 4-krát: RYSZARD SZURKOWSKI (Poľ., 1970/71/73/75), UWE AMPLER (NDR, Nem., 1987/88/89/98), 2-krát: GUSTAV ADOLF SCHUR (NDR, 1955/59), SERGEJ SUCHORUČENKOV (ZSSR, 1979/84), OLAF LUDWIG (NDR, 1982/86)

● Najčastejší víťazi súťaže družstiev: 20 ZSSR, 11 NDR/Nemecko, 9 Poľsko, 5 ČSR/ČSSR/ČSFR

● Najviac etapových víťazstiev spolu: 38 Olaf Ludwig (NDR), 18 Steffen Wesemann (Nem.), 16 Jan Veselý (ČSR), 14 Stanislaw Szozda, 13 Ryszard Szurkowski (obaja Poľ.), 12 Vlastimil Ružička (ČSR), ... zo Slovákov 3 Ján Svorada (ČSFR), po 2 Pavol Gálik, Jozef Regec, po 1 Dušan Zeman, Ján Wenczel, Anton Novosad (všetci ČSSR)

● Najviac etapových víťazstiev v jednom ročníku: 7 Ludwig (1986) a Wesemann (1996), 6 Valerij Lichačov (ZSSR, 1973) a Szozda (1974)

Slovenské etapové mestá Pretekov mieru

BANSKÁ BYSTRICA: 1963, 1973, 1976, 1973, 1988, 1990
DUBNICA: 1965, 1973, 1979, 1982, 1988
BRATISLAVA:1960, 1963, 1988
KOŠICE: 1963, 1979
POPRAD: 1973, 1976
ŽILINA: 1948, 1988
SVIT: 1966
LEVICE: 1988

 

Haťapka: Bola to amatérska Tour de France

Dnes 91-ročný KAMIL HAŤAPKA patrí medzi našich najúspešnejších trénerov nielen na cyklistických MS, ale aj na Pretekoch mieru. Po prvý raz sa na nich objavil ako rozhodca na motorke ešte v roku 1962. A potom prišli dva bloky jeho trénerského účinkovania na tomto podujatí (1970 – 72 a 1985 – 87), keď ako Slovák viedol čs. reprezentáciu. Pod jeho taktovkou triumfoval v roku 1972 v celkovom poradí Vlastimil Moravec.

„Preteky mieru boli výnimočné športovo-spoločenské podujatie. Štartovať na nich bola česť pre každého pretekára a vidieť ich zážitok pre všetkých fanúšikov. Ich úroveň – organizačná, ale najmä výkonnostná, sa veľmi rýchlo zvyšovala. Keď v roku 1952 pribudli aj etapy v NDR a silný tím tejto krajiny, zvýšila sa rivalita. Najmä preto, lebo tri organizátorské štáty sa chceli predviesť v čo najlepšom svetle.

Fenomenálny špurtér Olaf Ludwig z NDR dvakrát získal celkový triumf a vyhral na PM 38 etáp! Stal sa aj olympijským víťazom.
Fenomenálny špurtér Olaf Ludwig z NDR dvakrát získal celkový triumf a vyhral na PM 38 etáp! Stal sa aj olympijským víťazom.
Foto
Archív SOŠM

Mestá v ČSR/ČSSR, Poľsku i v NDR sa často predháňali v iniciatíve, aby dostali prívlastok etapové. Nebolo to len o reklame. Pred súťažami sa opravili cesty, kade mal ísť pelotón, postavili sa nadjazdy či podjazdy, aby sa nemusela upraviť železničná doprava, rekonštruovali sa cieľové štadióny. Dnes to znie neuveriteľne, ale o Preteky mieru bol taký záujem, že v deň príjazdu pelotónu do etapového mesta sa v úradoch, či fabrikách často upravoval pracovný čas – aby diváci neutekali z práce...

Rivalita v pelotóne bola veľká nielen medzi jazdcami organizátorských krajín, ale každý rok silné tímy posielali ZSSR, vtedajšia Juhoslávia, ale aj Taliansko, Francúzsko, Belgicko či Holandsko. Pre nich to bol odrazový mostík na prestup medzi profesionálov.

Najradšej si spomínam na rok 1972, keď sme mali naozaj skvelý tím. Až do poslednej etapy vo vyrovnaných pretekoch nebolo nič jasné. Vlastimil Moravec si vďaka podpore celého kolektívu, najmä Slováka Dušana Zemana, udržal dvojsekundový náskok a na vypredaný stotisícový štadión vo Varšave prišiel do cieľa v žltom tričku víťaza.“

Doležel: Najkrajšia časť života

Čech PAVEL DOLEŽEL, ktorý má 82 rokov, je jeden z najintímnejších znalcov Pretekov mieru. Šesťkrát na nich súťažil (v roku 1965 skončil celkovo druhý) neskôr spolukomentoval pre Čs. televíziu, potom ako tréner viedol tím ČSSR a v závere bol aj riaditeľ PM.

„Preteky mieru boli najkrajšou časťou môjho života. Často sa mi doteraz snívajú o nich aj farebné sny. Atmosféra, ktorá sprevádzala väčšinu etáp, bola nenapodobiteľná. V čase najväčšej slávy diváci nielen pri trati, rádiách, neskôr aj pri televíznych obrazovkách intenzívne prežívali naše úspechy, ale aj neúspechy. Preteky mieru dokázali zmobilizovať všetky generácie, dokonca aj ľudí, ktorí sa o šport príliš nezaujímali.

Dnes niektorí odborníci, najmä tí, ktorí Preteky mieru nezažili osobne, hovoria, že to bolo príliš zideologizované podujatie. Garantujem vám, že drvivá väčšina pretekárov ani netušila, kto ich organizuje a či majú aj iné ako športové ciele a propagáciu mieru vo svete. Májové etapy sme považovali za naozajstný sviatok amatérskej cyklistky.

Od roku 1990 však Preteky mieru začali postupne strácať svoj lesk. Okrem zmeny organizátorov sa toto podujatie iba ťažko vyrovnávalo s tzv. veľkým cyklistickým treskom, keď sa v roku 1995 spojil amatérsky a profesionálny pelotón do jediného spoločného. Preteky mieru stratili prívlastok najväčšie amatérske a stali sa iba jednými z mnohých.

Mali sme veľkú snahu zvýšiť ich prestíž, ale nepodarilo sa to. V roku 2004 štartovali Preteky mieru v Bruseli. Rozpočet mali vo výške 5 miliónov eúr, ale nestačilo to. Vyše 600-členný konvoj si vyžadoval viac. Iba nadšenie a prísľuby najmä od nemeckých agentúr nestačili a to bol začiatok ich konca.“

Kríž: Našiel sa čas aj na striptíz

Ako 21-ročný mladý redaktor denníka ŠPORT sa autor tohto článku ZDENKO KRÍŽ (neskôr dlhoročný významný športový funkcionár, niekdajší šéf česko-slovenského i slovenského stolného tenisu, potom aj viceprezident Slovenského olympijského a športového výboru, dnes čestný člen SOŠV) dostal premiérovo na Preteky mieru v roku 1971 a potom ešte deväťkrát. Aké sú jeho spomienky z novinárskych čias?

„Pracovné podmienky pre žurnalistov boli primerané dobe. Novinári absolvovali preteky väčšinou v autách za pelotónom. Videli priebeh etapy naživo a využívali aj informácie z konvojovej vysielačky. Na kolenách mali zväčša kufríkové písacie stroje, na ktorých priebežne spracovávali spravodajstvo o etape, aby ho hneď v cieli, v tlačovom stredisku odovzdali asistentkám. Tie správy okamžite prepisovali na dierovacie pásky a posielali ďalekopisom do príslušných redakcií. Tam sa dierkované šifry menili opäť na text.

Sergej Suchoručenkov zo ZSSR na Pretekoch mieru triumfoval celkove dva razy, ale tiež sa mohol pochváliť aj olympijským zlatom.
Sergej Suchoručenkov zo ZSSR na Pretekoch mieru triumfoval celkove dva razy, ale tiež sa mohol pochváliť aj olympijským zlatom.
Foto
Archív SOŠM

Dievčatá často nerozumeli jazyku novinára, iba opticky, ale zručne prenášali písmená a slová do ďalekopisu. Preklepov a skomolením však bolo neúrekom. Časť spravodajstva, najmä tá pred uzávierkou, sa robila telefonicky - prostredníctvom klasických pevných telefónnych liniek. Na tie ste si však vopred na určený čas museli objednať telefonický hovor. Ale nie vždy sa podarilo skoordinovať veľa premenných. Potom to boli nervy...

Až neskôr sa k slovu dostali faxy a prenos celých textov bez prepisovania. V záverečných ročníkoch už spravodajskú prácu uľahčili novinárom počítače. Náročný pracovný deň žurnalistov na PM sa každoročne zhruba tri týždne v máji končieval až okolo polnoci – po odoslaní článkov na predstihové strany do ďalšieho čísla, zabalení osobnej batožiny do hrubého celtového vreca s menom a názvami hotelov i číslami izieb, kde budú v ďalších v etapových mestách ubytovaní. Ten si vyložili pred izbu a na nasledujúci deň ich vďaka vojenskej čate čakal kufor, či taška už v izbe v novom etapovom meste.

Na Pretekoch mieru nebola núdza ani o úsmevné situácie. V 70. rokoch minulého storočia sa začínala éra tzv. socialistického striptízu, čo zaujalo aj našich cyklistov. Hoci naši reprezentanti žobronili u trénera Kamila Haťapku aspoň o krátku časť oficiálneho programu v nočnom hotelovom bare v Karlových Varoch – neuspeli. Polnočné číslo bolo pre nich z viacerých príčin jednoducho vylúčené.

Haťapka však často dokázal prekvapiť a netradične motivovať svojich zverencov. Ráno na deviatu zvolal poradu realizačného tímu a niekoľkých novinárov. Vo veľkom apartmáne ich už vítal populárny zabávač Miroslav Horníček. Ten korenistými vtipmi a príhodami rozveselil prítomných. Vtom sa otvorili dvere a v minišatách s kotúčovým magnetofónom B-73 pod pazuchou vkĺzla do izby profesionálna nočná striptérka.

Po súkromnom predstavení chcel tréner od svojich zverencov jediné – aby podávali výkony nad sto percent. Naši pretekári odvtedy hýrili aktivitou a zakaždým vyžmýkali zo seba maximum. Po ôsmich ďalších etapách sa stal celkovým víťazom Pretekov mieru Vlastimil Moravec...“

Lučanič: Spoločný menovateľ – cyklistický ošiaľ

Dlhoročný redaktor denníka Šport ĽUDOVÍT LUČANIČ absolvoval 25 ročníkov Tour de France, ale bol od roku 1985 aj deväťkrát v konvoji Pretekov mieru. Má teda dostatok vlastných skúseností na ich porovnanie.

„Spoločným menovateľom oboch podujatí bola schopnosť vzbudiť masový cyklistický ošiaľ nielen jazdcov, ale aj bežnej populácie, miliónov divákov pri trati či pri obrazovkách. Vedeli, resp. vedia každoročne prilákať k trati, ale najmä k televíznym obrazovkám milióny divákov, vzbudiť obdiv k hviezdam na bicykloch a inšpirovať talenty tohto športu, ale aj pritiahnuť k pravidelnému rekreačnému bicyklovaniu všetky generácie.

Uwe Ampler získal štyri celkové triumfy – ako reprezentant NDR i Nemecka.
Uwe Ampler získal štyri celkové triumfy – ako reprezentant NDR i Nemecka.
Foto
Archív SOŠM

Súčasne je však medzi týmito dvoma podujatiami aj obrovský rozdiel. Tour de France sú mamuťou športovou akciou, majú podstatne početnejší pelotón, dlhšie etapy, ich cieľ nie je na štadiónoch, ale na cestách – spravidla mimo centra miest. Je to vo veľkej miere obrovský biznis a reklama. Okrem kvalitného športu približujú najmä televíznym divákom aj prírodné a kultúrne pamiatky, popri ktorých sa presúva pelotón. Majú celkom inú logistiku, oveľa väčšie zázemie a najmä počty ľudí, ktorí sú priamo či nepriamo zainteresovaní do tohto cyklistického divadla pod holým nebom.

Na ilustráciu rozdielu v počtoch: na Preteky mieru sa každoročne akreditovalo okolo sto novinárov. Všetci sa aspoň z videnia poznali, často aj spolupracovali. Na Tour de France ich však chodí každoročne 1500 – 2000!

Na Pretekoch mieru bola domácka atmosféra. Novinári sa s pretekármi stretávali na štarte, jazdili v konvoji za nimi, stretli sa s nimi v cieli na ploche futbalových alebo atletických štadiónov a potom ešte večer v hoteli, pretože väčšina konvoja bývala v dvoch – troch hoteloch.

Na Tour de France sa každý stará sám o seba. Družstvá bývajú roztrúsené okolo miesta štartu a novinári celkom inde, nikdy nie spolu. Časť zástupcov médií nepríde ani na štart etapy. Na trasu počas pretekov malú prístup na motorkách iba televízni kameramani a oficiálni fotoreportéri. Novinári čakajú pelotón v cieli. Prostredníctvom techniky majú možnosť po celý čas vidieť, čo sa deje na trati.

Po etape je šanca stretnúť na malú chvíľu svetové esá iba v tzv. mixzóne, alebo potom na dohodnutom mieste pri klubovom autobuse - ako to robia slovenské médiá pri spolupráci so Saganom. Otázky najlepším pretekárom v etape možno dávať aj online z tlačového strediska, ktoré býva najčastejšie v športovej hale, alebo vo výstavnom centre. Technika umožňuje novinárskej obci využívanie archívu a vďaka wifi aj prakticky okamžitý prenos informácií do redakcií. Pravda, ak si zaplatíte za túto službu 36 eur na deň.

Na Tour sa oveľa väčší dôraz ako na PM kladie na propagáciu a marketing. Napríklad hodinu pre jazdou pelotónu ide po trase etapy reklamná karavána. Každý deň rozhadzuje divákom pri ceste suveníry za desiatky, ba možno stovky tisíc eur. Tour má nielen svojich divákov, ale aj vášnivých zberateľov suvenírov.“

Projekt
Juniorský olympijský tím 2024
2 percent nadacia

Do olympijských hier v Paríži zostáva

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri MOV