Tréner slovenských hádzanárov Peter Kukučka krátko pred majstrovstvami Európy, ktoré budú aj na Slovensku: Hádzaná je krásny dynamický šport

Tréner slovenskej mužskej hádzanárskej reprezentácie Peter Kukučka bol dlhoročný úspešný hádzanár. Hrával v elitných súťažiach na Slovensku, v Maďarsku, Nemecku a vo Švajčiarsku. Ako hráč sa predstavil na majstrovstvách sveta i  Európy. V trénerskej úlohe priviedol Kadetten Schaffhausen k švajčiarskemu majstrovskému titulu. Momentálne pripravuje slovenských reprezentantov na majstrovstvá Európy na domácej pôde, ktoré sa začínajú vo štvrtok. Slovensko nastúpi v košickej F-skupine postupne proti Nórsku, Litve a Rusku. Viac sa o Petrovi Kukučkovi i o slovenskej hádzanej dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Peter Kukučka sa narodil 20. júla 1982 v Bojniciach. K športu ho priviedol otec, ktorý sa venoval na profesionálnej úrovni futbalu. Aj vzhľadom na to začínal s futbalom, avšak napokon „zvíťazila“ hádzaná. Ako hráč nastúpil v slovenskej, maďarskej, nemeckej a vo švajčiarskej lige. So slovenskou reprezentáciou hral na majstrovstvách sveta i Európy. S trénerstvom začal bezprostredne po ukončení aktívnej kariéry v klube Kadetten Schaffhausen najskôr pri mládežníckych družstvách a postupne sa dostal ako hlavný tréner na lavičku A-tímu. So Schaffhausenom získal švajčiarsky majstrovský titul. Aktuálne pôsobí ako hlavný tréner slovenskej hádzanárskej reprezentácie mužov a podieľa sa na príprave švajčiarskeho ženského tímu Yellow Winterthur.

Ako ste sa dostali k športu?

Mal som šťastie, že v našom paneláku bývalo približne 15 chalanov, ktorí boli odo mňa starší. Venovali sme sa v podstate všetkým dostupným športom. To mi dalo dôležitý základ. Doteraz mi „nezavadzia“ žiadna lopta ani hokejka. Pôvodne som aktívne začal s futbalom, pretože môj otec bol bývalý reprezentant. On ma viedol k športu. Nastali však problémy v klube. Jedného dňa robili na základnej škole v Považskej Bystrici výber do tamojšieho hádzanárskeho družstva. Vtedy som ani nevedel, čo je to za šport. (smiech) Išiel som na tréning a „chytilo ma to“.

Spomínate si na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

V považskobystrickom klube sa zišiel dobrý ročník 1982, ktorého som bol súčasťou. Darilo sa nám od žiakov až po dorastenecké kategórie. Medzi dospelými sme si pripísali majstrovský titul i Slovenský pohár. Následne som prestúpil do Tatrana Prešov, s ktorým sme sa stali dvakrát majstrami Slovenska a víťazmi Slovenského pohára. Odtiaľ moja cesta viedla do maďarského Dunaferru, odkiaľ som prestúpil do nemeckého Nordhornu. Mal som tam skvelých spoluhráčov, s ktorými sme vyhrali Pohár Európskej hádzanárskej federácie. Potrápili sme aj špičku Bundesligy. V reprezentácii sme utvorili výbornú partiu. Postúpili sme na viacero šampionátov a dokázali sme konkurovať skoro všetkým mužstvám na svete.

Aká bola vaša cesta k trénerstvu?

Dá sa povedať, že som plynule nadviazal na hráčske pôsobenie. Záverečné dva roky kariéry ma limitovali zranenia a nedokázal som sa toho už zbaviť. Telo mi dávalo najavo, že už to dlho nepotrvá a nebudem schopný hrať na úrovni. Ešte som mal platnú zmluvu so švajčiarskym Schaffhausenom. Prišiel som na prvý deň letnej prípravy, no nedokázal som ju ani začať vzhľadom na zdravotné problémy. V klube som následne začal ako tréner v akadémii, kde som viedol deti z celého Švajčiarska. Postupne som viedol kategórie do 17 a 19 rokov. Po roku pôsobenia pri týchto výberoch prepustili hlavného trénera. Majiteľ ma oslovil, či by som to chcel skúsiť, pretože sa mu páčila moja práca pri deťoch. Koncom mája som sa už tešil z titulu s A-mužstvom aj s tímom do 19 rokov. Dokázali sme to za jeden deň. V priebehu jedného roka som zažil vrchol aj pád. Nakoniec ma „vyhodili“. Potom som dostal ponuku byť reprezentačný tréner mužov. To sa neodmieta. Je to najväčšia česť pre trénera, aby mohol viesť reprezentačný tím svojej krajinu.

Akým spôsobom sa snažíte napredovať v trénerskej kariére?

Samozrejme, stále sa chcem zlepšovať. Pozerám veľa hádzanárskych zápasov. Dívam sa nielen na to, ako hráči pristupujú k jednotlivým činnostiam, ale aj ako tréneri koučujú zápas. Zaujíma ma to aj v iných športoch. Po konci kariéry som si prečítal veľa metodických kníh i biografií trénerov. Vo veľkej miere je to o psychológii, motivovaní hráčov a o riešení komplikovaných situácií. V dnešnej dobe sa dá nájsť veľa materiálov aj na internete. Snažím sa si z toho zobrať to, čo by sa mi páčilo v prístupe trénera z pohľadu hráča.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Myslím si, že každý športovec má svoje sny. Už ako hráč som si viacero z nich splnil. Najskôr som chcel hrať za mužov, čo sa mi podarilo. Od detstva som sledoval nemeckú Bundesligu. Dokázal som sa do nej prepracovať a aj v nej uspieť. V reprezentácii sme dokázali pravidelne postupovať na vrcholné podujatia. Mal som aj šťastie na trénerov i na okolnosti. Všetko sa deje kvôli niečomu. Postupne som prešiel k trénerstvu, v ktorom som sa hneď od detí dostal k prvoligovému družstvu. Ako neskúsený tréner som mohol viesť Schaffhausen, ktorý pravidelne hrával Ligu majstrov. Niektorí tréneri čakajú na takúto ponuku možno aj desať rokov, iní ju možno ani nedostanú. V reprezentácii sa snažím chalanom odovzdávať maximum, čo vyžadujem aj od nich. Je to však práca celého tímu. Na reprezentačnej úrovni ešte veľké úspechy nemám, no v najbližších dňoch máme šancu s nimi začať. Vážim si však, že som dostal možnosť hneď na začiatku trénerskej kariéry trénovať elitný klub i reprezentáciu.

Čo by ste chceli dosiahnuť v rámci trénerskej kariéry?

Samozrejme, vždy „poškuľujem“ po nejakých možnostiach. Má to však svoju následnosť. Momentálne sa koncentrujem na aktuálnu prácu. Raz za čas príde nejaká ponuka, ktorú zvážim. Klamal by som, ak by som netvrdil, že by som nechcel trénovať klub hrajúci Ligu majstrov. Chcel by som do budúcna viesť tím s extrémne kvalitnými hráčmi. Ak sa mi to podarí, tak budem spokojný. Na druhej strane, ak by sa to nestalo, tak sa nič nedeje. Veľa sa mi podarilo dosiahnuť už ako hráčovi. Preto by som nebol sklamaný. Mám už iný pohľad na niektoré veci. Život nie je len šport a hádzaná. Teraz ma to baví, avšak o štyri-päť rokov môžem možno investovať moju energiu niekde inde. Ide hlavne o to, aby ma práca napĺňala.

Znamenajú pre vás olympijské hry absolútny vrchol výsledku snaženia športovca či trénera?

Je to pomaly nedosiahnuteľný cieľ, ktorý sa mi nepodarilo dosiahnuť ako hráčovi. Veľakrát sme sa o tom bavili s viacerými ľuďmi. Musíte sa tam prebojovať cez náročnú kvalifikáciu. Pre každého hádzanára je to najväčší vrchol. Hry sa konajú len raz za štyri roky a stretávajú sa tam najlepší športovci. Úspech je vôbec na nich štartovať v danom športovom odvetví. Môžete vidieť najelitnejších profesionálov, ako fungujú. Samozrejme, chcel by som tam ísť ako tréner. Je to však veľmi náročné. Ale niekedy sa môže stať, že „motyka vystrelí“.

Je spolupráca v rámci slovenskej mužskej hádzanárskej reprezentácie bezproblémová?

S hráčmi nie je žiadny problém, pretože si vždy veľmi vážia pozvánku do reprezentácie. Snažil som sa nastaviť profesionálny prístup. To, čo od nich vyžadujem, im aj dávam. Áno, mali sme aj isté problémy. Chalani však vedia, že keď sklamú moju dôveru, je to problém. Bez debaty pristupujú k svojim povinnostiam na sto percent. Čo sa týka kolegov, tak som mal možnosť vybrať si celý realizačný tím. Všetko „klape“. Len raz za čas „vybehne“ niečo, čo treba riešiť. Rovnako aj pri spolupráci so Slovenským zväzom hádzanej (SZH) sa niekedy stanú chyby, ale komunikácia je na najvyššej úrovni. Snažíme sa vždy splniť, čo od nás SZH vyžaduje. Vždy nám vyjdú v ústrety.

Vidíte budúcnosť slovenskej hádzanej vo svetlých farbách?

Hádzaná u nás „upadá“. Rád by som si dal „ružové okuliare“, ale nevidím to úplne pozitívne. Európskym šampionátom na domácej pôde máme znovu šancu dostať hádzanú do povedomia. Mám obrovský strach, že veľa detí pôjde radšej hrať florbal alebo šípky. Bola by to škoda, pretože hádzaná je krásny dynamický šport. Samozrejme, preto je dôležité, čo sa stane na ME a či tam dobre obstojíme. Potom sa to ďalej môže prejaviť do spolupráce medzi klubmi, zväzom a mestami. Rovnako môžu prísť k hádzanej sponzori. Chcel by som, aby sme mohli zažiť, čo fungovalo za mojej éry. Vtedy pôsobilo na Slovensku 80 percent profesionálnych klubov. Hráči sa môžu zlepšovať len opakovaním situácií a hraním náročných zápasov.

V čom je z vášho pohľadu problém vo vašom športe?

Musím povedať, že každý rok klesá úroveň slovenskej ligy, čo vnímam ako problém. Veľa hráčov končí a ide pracovať do civilného zamestnania. Na Slovensku v podstate funguje len jeden profesionálny klub -  Tatran Prešov. Vidím to aj v reprezentácii, pretože viacerí hráči nie sú zvyknutí na takú záťaž. Môže prísť k pretrénovaniu alebo k problémom v koncentrácii. Je to problém aj pre zväz, ktorý nemôže suplovať materské kluby. Najväčší problém je vo financiách, pretože veľa klubov je závislých na sponzorovi alebo na príspevku od mesta. Situácia na Slovensku je žalostná, nielen v športe.

Kde naopak badáte pozitíva v podmienkach, čo sa týka hádzanej?

Raz za čas „vyskočí“ hráč, ktorý odíde do kvalitnej zahraničnej ligy. Aj teraz máme Jakuba Prokopa, jedného z najlepších strelcov v španielskej najvyššej súťaži. Dominik Kalafut hral v uplynulom roku kvalitne v nemeckej Bundeslige. Je to však málo, keď sa porovnávame s vyspelými hádzanárskymi krajinami. Oni niekedy disponujú dvomi-tromi elitnými hráčmi na jeden post, takže nemajú problém so zložením tímu pri zranení. Gro našej reprezentácie tvoria hráči zo zahraničia. Obávam sa, že keď skončia, tak bude náročné to doplniť. Samozrejme, ak neodídu mladí hráči za hranice. Teraz je to napríklad Tomáš Smetanka, ktorého máme na zraze. Potrebujeme kvalitných žiakov a dorastencov, ktorí potrebujú hrať náročné zápasy. Potom si to môžu preniesť medzi seniorov. Dúfam, že sa situácia zlepší.

Ako vyzerala príprava na ME na domácej pôde z dlhodobého hľadiska?

Ak by som sa pozeral na prípravu ako celok, tak bola extrémne náročná. Nedokážeme sa oprieť ani o poznatky kolegov, pretože máme výnimočnú situáciu spojenú s ochorením COVID-19. Nie je to len v hádzanej, ale vo všetkých aspektoch športu a spoločnosti. Stratili sme v podstate jeden rok, keď bolo všetko zatvorené. Ovplyvnilo to aj veľa zrazov. Napríklad som si pripravil program na desaťdňovú prípravu. Po príchode na zraz som ho musel meniť, pretože „vypadli“ viacerí hráči. Teraz síce viem, čo chcem robiť, ale nedávam to už radšej „na papier“.

Ste spokojný so záverečným sústredením pred štartom dlhoočakávaného európskeho šampionátu?

Čo sa týka záverečnej prípravy pred majstrovstvami Európy, tak sme sa zameriavali hlavne na obranu, od ktorej sa odvíjajú aj ďalšie činnosti ako brejky či útok. Nacvičovali sme obranu šesť-nula s dvoma systémami, vysunutú obranu s prechodmi, útok či štandardné situácie ako presilovka, oslabenie alebo deväťmetrové hody. Za také krátke obdobie sa však nedá zrealizovať úplne všetko. Snažíme sa to zjednodušiť, aby si to dokázal nacvičiť každý hráč. Samotnú pripravenosť však ukážu až zápasy. Nemohli sme si nič vyskúšať v plánovanom dvojzápase s Rakúskom, ktorý bol zrušený. Mali sme aj zranenia a prípady ochorenia COVID-19. Nemôžeme sa na to vyhovárať. Chcem chlapcov pripraviť čo najlepšie. Najdôležitejšie bude, ako sa vyrovnajú s tlakom domáceho prostredia.

Tešíte sa, že budú môcť prísť do hľadiska diváci?

Samozrejme, zachytili sme túto informáciu. Až tak veľmi sme to však s hráčmi nerozoberali. Skôr sme to riešili na začiatku, keď mal byť európsky šampionát bez divákov. Určite sme sa však potešili, pretože 25 percent je viac ako nič. Z druhej strany by som bol ešte radšej, ak by sa hala úplne zaplnila. Som síce rad, že kompetentní takto rozhodli, ale Maďari budú mať plné štadióny. Rozumiem, že situácia nie je ideálna. Nechcem sa však vyjadrovať k opatreniam. V každom prípade by sme oveľa väčšiu podporu pociťovali pred zaplnenými tribúnami.

S čím pôjdete do jednotlivých zápasov?

Chalanom stále prízvukujem, že sa nechcem baviť o výsledkoch. Určite by sme však chceli postúpiť do bratislavskej skupiny. Musíme ísť od zápasu k zápasu. Momentálne sa koncentrujeme na štvrtkový úvodný duel proti Nórsku. Pre mňa je najdôležitejšie, aby bol spokojný každý jeden divák. Samozrejme, budeme sa pozerať aj na výsledky, ale prvoradý bude herný prejav. Chceme ukázať svoju tvár. Hlavne chceme zabojovať a nadviazať na dobré výkony športovcov v iných športových odvetviach. Či už sú to hokejisti, Vlhová, Sagan alebo Volko.

Čo by ste odkázali nádejným športovcom?

Chcel by som ešte raz zdôrazniť, že hádzaná je krásny dynamický šport. Samozrejme, mám rád aj futbal alebo iné športy. V hádzanej sa vždy niečo deje a diváci môžu vidieť akciu. Určite by som každému dieťaťu odporučil, aby si ju išlo vyskúšať. Tie, ktoré sa pre ňu rozhodnú, aby vytrvali. Nemusí to však byť len hádzaná. Dnes majú deti veľmi veľa lákadiel. Preto si myslím, že musia zakročiť rodičia. Dá sa povedať, že oni určujú priority. Či chcú, aby z ich detí boli dobrí študenti a neskôr profesori, či ich budú viesť k športu, alebo ich radšej nechajú hrať sa na herných konzolách. Deti potrebujú oporu, ale aj mantinely. Rovnako musia mať idoly, či už športové alebo v domácich podmienkach. Ak sú rodičia športovo založení, tak to vnímajú. Ak vidia, že otec príde domov z práce a hrá sa na telefóne, tak neviem, či je to pozitívny vzor. Ja som mal enormné šťastie, že v mojich začiatkoch neboli počítače alebo telefóny rozšírené v takej miere ako teraz. Hrávali sme sa pred domom. V každom prípade všeobecná zdatnosť v jednotlivých športoch je len plus.