Športové aktuality
13 min. čítania

Tréner slovenských snoubordistov Matej Matys: Každý neúspech sa raz otočí na úspech

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Foto
TASR/Martin Baumann

Matej Matys trénuje elitných slovenských snoubordistov Klaudiu Medlovú a Samuela Jaroša. Práve Jaroša priviedol v roku 2019 k titulu juniorského vicemajstra sveta v slopestyle. Zo svojich zverencov by rád dostal maximum, čo by im mohlo priniesť výrazné úspechy. V úvode aktuálnej sezóny skončila Medlová pod Matysovým v disciplíne big air v rámci pretekov Svetového pohára v rakúskom Kreischbergu siedma. Viac o trénerskej kariére Mateja Matysa i o slovenskom snoubordingu sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Matej Matys sa narodil 28. júla 1987 v Čadci. Začínal s lyžovaním, potom ho kombinoval so snoubordingom a v pätnástich rokoch sa rozhodol ostať len pri ňom. Počas aktívnej kariéry štartoval v pretekoch Svetového pohára a stal sa viacnásobným majstrom Slovenska. Počas kvalifikačného procesu na ZOH v Soči 2014 sa zranil. Športovú kariéru potom ukončil a postupne dostal k trénerstvu. Samuela Jaroša priviedol v roku 2019 v disciplíne slopestyle k striebru na majstrovstvách sveta juniorov vo švédskom Kläppene. Klaudia Medlová sa pod jeho taktovkou umiestila viackrát medzi najlepšími v pretekoch Svetového pohára a naposledy v Kreischbergu bola siedma v poradí disciplíny big air. Matys trénersky pôsobí v Športovom centre polície.

Ako ste sa dostali k športu? Kto bol váš prvý tréner?

Odmalička sme s rodičmi chodievali v zime do Veľkej Rače. Lyžovanie ma držalo zopár rokov, ako desaťročný som presedlal na snoubord. V lete bol šport číslo jeden tenis. Popritom som chodil na plávanie či na futbal. Išlo o prirodzený vývoj. Samozrejme, časom si bolo treba vybrať, čomu sa budem venovať. Keď som mal pätnásť rokov, snoubording bol jasnou voľbou. U iných športov mi chýbal adrenalín. Začal som s disciplínou snoubordkros a na prvé preteky ma prihlásil Michal Marček. Mišovi rodičia boli majitelia jedného z prvých snoubordových obchodov na Slovensku. Práve od nich som mal aj prvú podporu vo forme zliav na materiál. Mišo bol inštruktor, keďže v tom čase trénerské licencie u nás neexistovali.

Akým spôsobom ste pokračovali?

V snoubordkrose to malo pre mňa rýchly spád a do dvoch rokov som vyhral majstrovstvá Slovenska juniorov. Odmenou bol postup na majstrovstvá sveta juniorov v Taliansku. Nakoniec z toho bolo piate miesto, teda vyhral som „malé finále“. Veľké finále mi ušlo pri páde na trati, keď ma ďalší jazdec zhodil. Práve na týchto pretekoch som dostal prvé cenné rady od Maťa Pacha, ktorý v tom období školil aj inštruktorov snoubordingu na Slovensku. Nasledovali sústredenia so špičkovou Jankou Šeďovou. Čo čert nechcel, viac som sa začal venovať disciplínam big air a slopestyle. V nich to bolo skôr o pozeraní zahraničných snoubordových videí. Rovnako išlo o spoznávanie toho, ako freestyle snoubording funguje. Na Slovensku bol freestyle vtedy len v začiatkoch.

Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

V roku 2002 začala moja freestylová kariéra. Ako pätnásťročnému sa mi podarilo postúpiť do finále na pretekoch Quiksilver Big Air v Jasnej. Nasledoval prvý sponzoring na freestyle vybavenie a bolo rozhodnuté. Ďalej som sa venoval už len disciplínam big air a slopestyle. Snoubordkros išiel do úzadia. Moja freestylová kariéra trvala jedenásť rokov, počas ktorých som zažil preteky Svetového pohára v Sofii, USA, Kanade, Londýne, Novom Zélande, Štokholme a na ďalších zaujímavých miestach. Moje najlepšie umiestenie na pretekoch Svetového pohára bolo 24. miesto. Vzhľadom na tréningové podmienky - menšie skoky na Slovensku, mi viac sedeli preteky Európskeho pohára (EP). Podarilo sa mi vyhrať preteky EP v Jasnej, získať tretie miesto v pretekoch na Donovaloch alebo ďalšie pódiové umiestenia v Rakúsku či v Slovinsku. Myslím si, že dodnes držím rekord v počte titulov majstra Slovenska vo freestyle snoubordingu. Ak správne počítam, tak v rôznych disciplínach a kategóriách to bolo spolu štrnásť titulov. Záver kariéry v kolotoči Svetového pohára prišiel v decembri 2013 počas kvalifikácie na ZOH 2014 v Soči. Počas pretekov som si zlomil rebrá a ďalšie kvalifikačné preteky som musel pre zranenie vynechať.

Bola vaša cesta k trénerstvu priamočiara?

Počas kariéry sme si s ďalšími jazdcami vždy radili, ako realizovať trik, ktorý sme chceli. Vymieňali sme si aj informácie o technike. Natáčali sme sa, keďže tréner absentoval. Bol to náš spôsob, ako posúvať nás i snoubording na Slovensku dopredu. Počas liečenia môjho zranenia z kvalifikácie na ZOH som dostal ponuku trénovať veľmi mladého šikovného snoubordistu zo Slovenska. Zároveň počas aktívnej kariéry som študoval na Ekonomickej Univerzite v Bratislave. Ako sa hovorí, je lepšie mať aj zadné dvierka. Po zranení som stál pred otázkou, či ostať pri snoubordingu a začať pracovať v oblasti, ktorú som vyštudoval. Chcel som však odovzdať ďalej moje skúsenosti a poznatky, ktoré som načerpal počas kariéry.

Vzhliadate k niektorému z trénerov?

Konkrétny vzor nemám. Rád sa však učím od trénerov, servismanov, fyzioterapeutov, ale aj psychológov, ako fungovať vo vzťahu tréner - športovec.

Napriek vašej relatívnej krátkej trénerskej činnosti ste dosiahli už viacero úspechov. Ktoré z nich si vážite najviac?

Je to druhé miesto Samuela Jaroša na majstrovstvách sveta juniorov v roku 2019 vo Švédsku v disciplíne slopestyle. Bolo to veľmi príjemné zavŕšenie Samovho pôsobenia v juniorskej kategórii a našej dovtedy šesťročnej spolupráce. Preteky boli až do úplného záveru veľmi napínavé. Bolo príjemné v 98-člennom štartovom poli zdolať jazdcov zo snoubordingových veľmocí, ako sú USA, Japonsko či škandinávske krajiny.

Vytýčili ste si nejakú métu v rámci trénerskej kariéry?

V prvom rade chcem dosiahnuť, aby športovci v tom správnom momente vydali zo seba to najlepšie, čo v nich je. Možno na to idem z opačnej strany. Je však oveľa jednoduchšie povedať, že by som chcel mať športovca na stupňoch víťazov na ZOH, ako ho tam naozaj dostať. Preto sa viac sústredím na tento cieľ.

Čo pre Vás znamená pojem olympijské hry?

Olympijské hry sú pre mňa oslavou športu, športovcov, tímov, ich výkonov a, samozrejme, krajiny, z ktorej pochádzajú. Oslavou myslím v tom zmysle, že olympijské hry sa konajú len raz za štyri roky. Neopakujú sa každý mesiac ako napríklad preteky Svetového pohára. Ide o podujatie, vďaka ktorému si začínajúci športovci hľadajú svoje vzory. Pozorne sledujú, kam by sa chceli dostať. Mám pocit, že ľudia sa počas olympijských hier viac rešpektujú. Sledovanie tohto športového sviatku im pomáha zrelaxovať od bežného života.

Vediete dvoch najlepších slovenských snoubordistov súčasnosti. Ako sa spolupracuje s Klaudiou Medlovou?

Treba povedať, že začiatky spolupráce medzi mnou a Samom, resp. mnou a Klaudiou boli úplne odlišné. S Klaudiou som bol počas mojej kariéry „na jednej lodi“. Spolu sme jazdili preteky Svetového pohára, ktoré boli kvalifikáciou na ZOH v Soči, hoci náš tréningový plán nebol rovnaký. Poznáme sa už viac ako 12 rokov. Naša prvá trénerská spolupráca bola myslím okolo roku 2017, pol roka pred ZOH v Pjongčangu. Hlbšie a dlhodobejšie sme s Klaudiou začali spolupracovať opäť v roku 2019. Je to snoubordistka, ktorá už má za sebou veľké množstvo podujatí aj výsledkov. Spolupracovala s množstvom trénerov, a preto bolo a je dôležité, aby som pochopil jej fungovanie. Zároveň by som chcel priniesť do jej prípravy nové prvky a vylepšenia, ktoré jej pomôžu v kariére. Klaudia začala so snoubordingom v období, keď sme sa učili ako jazdiť jeden od druhého. Vďaka obrovskému talentu a gymnastickým základom sa aj pri horších podmienkach na Slovensku v jej začiatkoch prepracovala medzi špičku ženského svetového snoubordingu. Medzičasom sa podobne ako iné športy snoubording vyvíjal až do dnešnej podoby. Je úplne bežné, že profesionálny snoubordista má snoubordového trénera, prípadne dvoch, kondičného trénera,  fyzioterapeuta, servismana a podobne. V priebehu zopár rokov sa snoubording sprofesionalizoval, čo je vidieť aj na výkonoch a napredovaní žien i mužov počas pretekov. Snažíme sa spolu s Klaudiou hľadať súlad medzi starou snoubordovou školou a novým profesionálnym prístupom k nášmu športu.

Mohli by ste nám popísať aj spoluprácu so Samuelom Jarošom?

So Samom spolupracujem od jeho dvanástich rokov. Je to jeden z prvých snoubordistov na Slovensku, ktorý už bol od začiatku vedený v klube. Pôsobil v Snuff snowboard tíme, v ktorom ho postupne viedli aj rôzni tréneri. Od mladého veku bol nastavený na fungovanie v tréningových pocesoch. Tento fakt do veľkej miery v období jeho dospievania prispel k tomu, aby jeho telo zvládalo záťaž. Freestyle snoubording ju vytvára na telo, nielen dospievajúceho chalana. Preto sú napríklad Japonci výkonnejší v mladšom veku. Sú nižší ako Európania, vďaka čomu môžu skôr začať absorbovať zvýšené tréningové dávky. To znamená, že Európania výkonnostne dozrievajú neskôr, no o to dlhšie vydržia súťažiť.

Vidíte budúcnosť slovenského snoubordingu pozitívne?

Vždy treba veriť, že nielen náš šport sa posunie dopredu. Už sa nám na Slovensku podarilo dokázať, že ak sa vytvoria podmienky, dokážeme byť súčasťou svetového snoubordingu. Máme krásne príklady ako napríklad Janka Šeďová. Rovnako to bola aj prvá medaila samostatného Slovenska zo zimných olympijských hier, ktorú priniesol Rado Židek z Turína v roku 2006. Teraz tu máme generáciu Klaudie a Sama.

V čom je z vášho pohľadu problém vo vašom športe?

Prvý problém vidím v tom, ako spoločnosť na Slovensku nazerá na snoubording. Veľa ľudí u nás vníma tento šport v takom svetle, v akom ho videli v jeho začiatkoch. Vtedy sa vyskytovali spory napríklad aj na zjazdovkách medzi lyžiarmi a snoubordistami. Mám pocit, že k tomuto sa pridáva značná miera nevedomosti o tom, ako snoubording funguje v dnešnej dobe. Ľudia si veľakrát stále myslia, že snoubordisti idú na párty počas celého dňa i noci a potom sa idú cez víkend „pošúchať“ po zjazdovke.

Ako by sa dala situácia zlepšiť?

Ja by som začal pracovať na zmene vnímania snoubordingu v očiach verejnosti. S tým je následne spojený aj prílev detí. Rodičia ich vďaka tomu v snoubordingu budú podporovať. Nebudú im prezentovať, že lyže sú dobré a snoubord nie. S týmto pohľadom sa stretávam často. Porovnávanie alpského lyžovania a freestyle snoubordingu ani nie je jednoduché. Dal by sa o tom napísať celý sloh. Veľa majú spoločného - napríklad tréning v posilňovni alebo fyzioterapiu. Samozrejme, s odlišnosťami pre daný šport. K snoubordingu ešte patria hodiny na trampolíne a úplné základy jazdenia na zjazdovke. Rovnako ide o jazdenie na switch, čo je jazda na snouborde na opačnú nohu. Ak je niekto napríklad pravák, tak jazdí ľavou nohou dopredu. V podstate sa učíme jazdiť na obe nohy a aj triky na pretekoch sú na obe nohy. Predstavte si teda, že napríklad zjazd na lyžiach by sa na pretekoch Svetového pohára išiel dozadu. Potom sa vyskytujú argumenty, že snoubordisti jazdia pomalšie. Nájazdová rýchlosť na skok je u nás bežne 90 – 110 km/h a podobne. Je na nás snoubordistoch, aby sme menili obraz o našom športe. Rovnako by sme mali viac ukazovať, ako funguje dnešný profesionálny snoubording. Ľudia by mali vidieť, čo všetko sa skrýva za úspechom, ale aj neúspechom našich športovcov.

Vidíte naopak pozitíva v podmienkach, čo sa týka snoubordingu?

Pozitíva vidím vo vzoroch, ktoré máme. Mená ako Šeďová, Židek, Medlová či Jaroš majú veľké množstvo skúseností, ktoré sa dajú využiť na budovanie veľkej a silnej základne. Z nej môžu vzísť nové talenty.  Nestaviame na zelenej lúke ako napríklad Číňania, ktorí snoubording prakticky objavili až presne v deň, keď im priklepli ZOH 2022.

Ak by to bolo na vás, vylepšili by ste niečo celkove v športe na Slovensku?

Som zástancom športu na školách, či už amatérskeho, alebo popri ňom rozmáhajúceho sa profi odvetvia. Na školách máme najjednoduchší prístup k širokej mase detí. Na základe toho by mohlo fungovať aj zdravé konkurenčné prostredie, aby deti napredovali a posúvali dopredu jeden druhého. Počas môjho štúdia na základnej škole v Čadci zhruba pred 20 rokmi to fungovalo super. Samozrejme, nie je to jednoduché, no s kvalitným obsadením trénerov a manažérov by tento spôsob mohol fungovať veľmi dobre.

Klaudia Medlová obsadila v úvodných pretekoch Svetového pohára v rakúskom Kreischbergu v disciplíne big air siedmu priečku. Ste spokojný s úvodom sezóny, ktorý sa výrazne posunul v dôsledku pandémie nového koronavírusu?

Bolo náročné odhadnúť, kde sa jazdci momentálne výkonnostne nachádzajú, keďže sa dlho nepretekalo. Prvé preteky prišli po jedenástich mesiacoch odmlky. Klaudia ma milo prekvapila. Celý december sme pracovali na potlačení a odstránení bolesti v kolenách, ktorá ju dlhodobo trápi. Podstúpila injekčný zákrok, v dôsledku ktorého trénovala na snouborde naposledy mesiac pred pretekmi. Bez tréningu obsadila v najsilnejšej konkurencii skvelé siedme miesto. Verím, že po doriešení problému s kolenami sa jej forma bude zlepšovať. Nechceme momentálne nič unáhliť. Samovi úvod do súťažnej sezóny nevyšiel podľa predstáv. Dobrá správa je, že ak sa nám podarí zvládnuť triky, ktoré si pripravil na kvalifikáciu a predvedie ich čisto, tak je to na postup do finále pretekov Svetového pohára. To znamená umiestenie v top 10.

Čo vás čaká v najbližšom období?

Už o niekoľko dní cestujeme na preteky Svetového pohára v slopestyle do švajčiarskeho strediska Laax, kde začíname 17. januára prvý tréningový deň. Momentálne Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS) rieši preloženie zrušených majstrovstiev sveta z Číny do Kanady. Mali by sa uskutočniť v marci. Každý mesiac sa nám však mení plán pretekov a je to trochu zložitejšie ako zvyčajne.

Čo by ste odkázali pre nádejných športovcov?

Určite, aby sa venovali športu, ku ktorému pociťujú vášeň. Nech sa nevzdávajú, keď sa zdá, že všetko je prehraté. Šťastie je naklonené pripraveným. Každý neúspech sa raz otočí na úspech, len treba byť trpezlivý.

Podujatia a športovci
Šport
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri