Šport a olympizmus
29 min. čítania

Zimné olympijské hry a udržateľnosť

Igor Kováč
Mostík pre snoubordovú disciplínu Big Air v revitalizovanej časti Pekingu Sou-kang.
Foto
BOCOG

V pozadí očakávaní súvisiacich s preloženými olympijskými hrami v Tokiu sa do pozornosti postupne dostávajú aj zimné olympijské hry (ZOH) v čínskom Pekingu, do ktorých otvorenia zostáva deväť mesiacov. Prekvapivá voľba dejiska prinášala zo sebou už pred siedmimi rokmi viaceré otázniky a úvahy, v akej podobe sa sviatok zimných športov v dejisku OH 2008 uskutoční. Medzinárodný olympijský výbor (MOV) je aj v prípade ZOH konfrontovaný s rastúcimi nárokmi súvisiacimi s trvalou udržateľnosťou. Práve hry v Pekingu by mali byť vrcholom toho, čo je možné v rámci organizácie ZOH a udržateľnosti dosiahnuť.

Je potrebné priznať, že vývoj ZOH na ceste udržateľnosti je značne rozporuplný. Najmarkantnejšie sa to prejavuje v prípade dopadov, ktoré ich organizácia zanecháva na životnom prostredí. Veľa otáznikov v súvislosti so ZOH priniesol aj rastúci počet prípadov problematického využitia infraštruktúry a finančných nákladov. História hier priniesla celý rad príkladov, na ktoré sa v tomto smere zniesla nemalá vlny kritiky. Stačí si spomenúť na ZOH 1968 v Grenobli či ZOH 1992 v Albertville. Znalci olympijskej histórie si tiež pamätajú na americký Denver, ktorý mal byť dejiskom ZOH v roku 1976. Tamojší obyvatelia sa však v referende iba tri roky pred začiatkom hier vyjadrili proti ich organizácii z ekonomických dôvodov aj z obáv z možných dopadov na životné prostredie.

ZOH 1994 – najudržateľnejšie hry v histórii?

V úplne opačnom duchu sa dodnes nesú spomienky na ZOH 1994 v nórskom Lillehammeri, ktoré MOV doteraz prezentuje – podobne ako OH 1992 v Barcelone – ako vzorový príklad organizácie hier. Paradoxne to však ani v jednom z týchto prípadov nebola zásluha MOV či medzinárodných športových federácií, ale skôr odhodlanie a prístup miestnych organizátorov uprednostniť potreby hostiteľského mesta a regiónu pred potrebami olympijských súťaží.

Napriek mimoriadne pozitívnemu imidžu, ktoré si lillehammerská „zimná rozprávka“ získala v očiach MOV a celého sveta, Dag Vidar Hanstad a Jon Helge Lesjø vo svojej štúdii z roku 2020 uvádzajú, že sa skutočnosť nejaví v až tak ružových farbách.

Projekt ZOH v Lillehammeri bol iniciatívou miestnej a regionálnej vlády v snahe ekonomicky pozdvihnúť región vo vnútrozemí Nórska, ktorý zaostával za pobrežnými oblasťami prosperujúcimi s rozvíjajúcej sa ťažby ropy. Projekt však nemal silnú podporu nórskej vlády, ktorá ho v skutočnosti nebrala vôbec vážne, čo ešte umocnila prehra Lillehammeru v súboji o ZOH 1992. Keď však nórske mestečko na prekvapenie všetkých získalo právo organizácie ZOH 1994 na zasadnutí MOV v kórejskom Soule v roku 1988, trvalo dva roky, kým sa po množstve diskusií dospelo k dohode, v akej podobe vláda hry podporí.

Je potrebné priznať, že rozhodnutie vlády bolo veľmi prekvapivé, keďže sa rozhodla do hier investovať viac, ako bolo potrebné. Najzásadnejším motívom však bola snaha vyhnúť sa  medzinárodnej blamáži, keďže pôvodný projekt bol mimoriadne sparťanský. Organizátori napríklad pôvodne vôbec nepočítali s výstavbou lanoviek v Kvitfjelli, dejisku alpských disciplín, ale namiesto toho plánovali pretekárov vyvážať na kopec vrtuľníkmi. Drvivá väčšina športovísk bola v pôvodných plánoch koncentrovaná priamo v Lillehammeri a jeho bezprostrednom okolí, čo so sebou prinášalo vysoké riziko s problematickým poolympijským využitím.

Rýchlokorčuliarska hala v Hamare bola dejiskom olympijských súťaží 1994.

Následkom týchto skutočností vláda investovala do hier namiesto 1,8 miliardy až 7 miliárd nórskych korún a namiesto koncentrovaného priestorového modelu, ktorý presadzoval Nórsky olympijský výbor, bolo rozhodnuté, že viaceré zo športovísk budú vybudované v mestách v širšom okolí – napr. v Gjøviku a Hamare. Navyše všetky športoviská, ktoré boli plánované ako dočasné, sa rozhodnutím vlády vybudovali ako permanentné a v oveľa vyššom, až ikonickom štandarde. Pri výstavbe sa aplikoval aj ekologický prístup, čo nebola zásluha MOV, ale dôsledok nórskeho prístupu k životnému prostrediu. Doslova symbolmi hier sa stali hokejová hala v Gjøviku vybudovaná do skaly, čím sa podarilo znížiť energetickú náročnosť a prevádzkové náklady o 20 000 dolárov ročne, alebo rýchlokorčuliarsky ovál v Hamare v podobe obrátenej vikingskej lode, na ktorého výstavbu boli použité materiály na báze dreva, ktoré majú podstatne nižšiu uhlíkovú stopu.

Organizátori však boli počas príprav konfrontovaní aj s rastúcimi nárokmi medzinárodných športových federácií – podobne ako organizátori OH 1992 v Barcelone. Autori štúdie spomínajú príklad Medzinárodnej federácie ľadového hokeja (IIHF), ktorá organizátorom hrozila stiahnutím hokejového turnaja z programu hier, ak nezvýšia plánovanú kapacitu športovísk o 50 %. Výsledkom bola nezmyselná výstavba hokejovej haly Haakon v Lillehammeri s kapacitou 11 500 divákov (IIHF po naliehaní MOV urobila „ústupok“ od pôvodne požadovaných 12 000). Organizátori boli dokonca prinútení zaplatiť IIHF aj sumu 1,2 milióna dolárov za to, že hokejový turnaj predĺžili z 12 na 16 dní.

Mesto Lillehammer má však iba o niečo viac ako 20 000 obyvateľov a bolo zrejmé, že prevádzka takto dimenzovaného športoviska nie je udržateľná. Miestny hokejový klub hrá svoje zápasy v menšej Kristin Hall, zatiaľ čo veľká hala slúži hlavne pre potreby rekreácie a rôznych halových športov, pre ktoré by stačilo postaviť menšie zariadenia za podstatne menej peňazí.

MOV sa však aj viac ako dve dekády po skončení hier chváli tým, ako sa Lillehammeru darí úspešne využívať olympijské športoviská. Táto skutočnosť je však zásluhou bezprecedentného rozhodnutia nórskej vlády vyčleniť 400 miliónov nórskych korún v snahe zabezpečiť pozitívne olympijské dedičstvo a vyhnúť sa tomu, aby Lillehammer zaplavili „biele slony“. Najmä v prípade haly Haakon a bobovej dráhy by bolo nemysliteľné zvládnuť poolympijskú prevádzku bez tejto finančnej pomoci.

Táto finančná pomoc však nie je bezodná a už narazila na svoje dno. V súčasnosti väčšinu finančných záväzkov prevzalo mesto Lillehammer a regionálna vláda. Udržateľnosť ďalšej prevádzky olympijských zariadení je tak otázna. Riešenie sa hľadá v ďalšej olympijskej kandidatúre mesta a regiónu na ZOH 2030 alebo 2034 s víziou, že by nórska vláda pri tejto príležitosti opäť vyčlenila potrebné finančné zdroje.

Jeden zo zástupcov lillehammerského magistrátu sa však v tejto súvislosti nechal počuť, že práve nevyhnutnosť takejto výnimočnej štátnej podpory, akú mesto získalo po ZOH 1994 na zabezpečenie udržateľnej prevádzky športovísk, je sama o sebe dôkazom, že organizovať olympijské hry sa vôbec neoplatí.

Ukázalo cestu Salt Lake City?

Cestu, ako by sa dalo k organizácii ZOH pristupovať, ukázalo v roku 2002 americké Salt Lake City, ktoré sa už pred samotnou kandidatúrou mohlo oprieť o rozhodnutie urobiť z mesta a regiónu národné centrum pre zimné športy bez ohľadu na organizáciu ZOH. Tomu zodpovedala aj vládna podpora štátu Utah, ktorá bola následne podporená aj kandidatúrou mesta na ZOH 2002.

Dejisko ZOH 2002 Salt Lake City.
Foto
TASR/AP

Vo výsledku mesto zaznamenalo pozitívnu sídelnú transformáciu v podobe vylepšenej dopravnej infraštruktúry a nárastu hotelových kapacít. Pozitívnym dopadom bol aj nárast ubytovacích kapacít pre študentov v rámci bývalej olympijskej dediny.

Najzásadnejšou zmenou bol však výrazný posun z hľadiska športovej infraštruktúry, ktorej sa podarilo zabezpečiť aj udržateľnú poolympijskú prevádzku. Na rozdiel od Lillehammeru však nie je závislá výlučne na výraznej finančnej podpore vlády, ale na založení nadácie Utah Legacy Foundation, ktorá je financovaná zo ziskov organizačného výboru hier a z rezervy, ktorá bola na tento účel vopred vyčlenená v jeho rozpočte. Tento premyslený krok umožňuje nadácii starať sa o skokanské mostíky, bobovú dráhu a ďalšie športoviská v Park City, biatlonový a bežecký areál v Soldier Hollow i rýchlokorčuliarsky ovál v Kearnse. Nadácia zároveň vyvíja špeciálne, finančne dostupné programy na zvýšenie záujmu o šport a pohybové aktivity. V roku 2015 vláda štátu Utah navyše schválila legislatívu zabezpečujúcu ďalšiu podporu olympijského dedičstva a organizáciu významných podujatí, čím si Salt Lake City dláždi cestu nielen k organizácii podujatí Svetového pohára či majstrovstiev sveta, ale aj ďalších ZOH – uvažuje sa o roku 2030 alebo 2034.

Vancouver stanovil nový štandard

Pozitívny príbeh ponúka aj dejisko ZOH 2010, kanadské mesto Vancouver, ktoré svojím prístupom k udržateľnosti patrí k tým svetlejším momentom v olympijskej histórii a v podstate stanovilo nový štandard aj vďaka technologickému pokroku, ktorý sa v súvislosti s udržateľnými opatreniami podarilo dosiahnuť.

Z environmentálneho hľadiska sa organizátori napríklad zaviazali, že všetky novovybudované budovy budú spĺňať minimálne strieborný štandard certifikačného systému LEED. To sa podarilo dodržať, pričom v prípade komplexu olympijskej dediny sa podarilo získať dokonca zlatý štandard. Aplikovaný systém kúrenia v dedine výrazne znižuje množstvo uhlíkových emisií a vďaka zberu dažďovej vody sa podarilo znížiť spotrebu vody o 50 %.

V rozpore s týmito parametrami však bolo jej problematické financovanie, keď v dôsledku finančnej krízy a po odstúpení súkromného developera od projektu v priebehu výstavby, musel finančne zasiahnuť magistrát mesta Vancouver, čím sa výrazne zadĺžil.

Z environmentálneho hľadiska sa pozitívne vníma zavedenie vodíkových autobusov a čerpacích staníc vo Whistleri a Victorii. Vo Whistleri vznikla aj nová čerpacia stanica na plyn, ktorá nahradila pôvodne používaný propán, čím sa podarilo zredukovať uhlíkové emisie o 15 %.

Z hľadiska poolympijského využitia športovísk patrí Vancouver tiež k tým úspešnejším. Nová hokejová a curlingová hala si našli veľmi dobré a prevádzkovo udržateľné využitie miestnou univerzitou. Nový rýchlokorčuliarsky ovál v Richmonde je dnes obľúbeným a úspešným komunitným centrom s multifunkčným využitím, aj keď jeho prevádzka musí byť dotovaná.

Olympijská dedina vo Vancouveri má zlatý certifikát LEED.

To sa týka aj bobovej dráhy a skokanských mostíkov a bežeckých tratí vo Whistleri, ktorých prevádzka je tiež dotovaná z verejných zdrojov štátu Britská Kolumbia a zo špeciálneho trustu, ktorý bol na tento účel vytvorený už počas príprav na ZOH 2010. Ročné náklady na prevádzku dráhy dosahujú takmer 2,8 milióna dolárov. Prevádzka Olympijského parku so skokanskými mostíkmi a bežeckými traťami stojí niečo viac ako 2 milióny. Tieto zariadenia pritom generujú dohromady príjmy iba na úrovni 1,5 milióna dolárov. Bobová dráha navyše musela po skončení ZOH prejsť rekonštrukciou za viac ako 1 milión dolárov v snahe znížiť rýchlosť sánkarov. Bol to dôsledok viacerých nepríjemných a v jednom prípade aj tragickej havárie. Paradoxne však náklady museli znášať daňoví poplatníci a nie Medzinárodná sánkarská federácia (FIL), aj keď trať pre ZOH oficiálne homologovala.

Vďaka ZOH 2010 sa podarilo dosiahnuť pozitívne zmeny v rámci inkluzivity, keď sa realizovalo niekoľko projektov na zlepšenie dostupnosti športovania pre ľudí s telesným znevýhodnením. Na druhej strane však niektoré štúdie poukazujú na skutočnosť, že sa hrám nepodarilo pozitívne ovplyvniť zásadnejší nárast záujmu o šport a pohybovú aktivitu v Kanade, či regióne Vancouveru.

To, čo sa hodnotí veľmi pozitívne, je však spôsob, akým sa organizátorom podarilo začleniť udržateľnosť do systému riadenia a celkového fungovania organizačného výboru.

Environmentálne barbarstvo olympijského Soči

V kontexte s kanadskými skúsenosťami vyznievajú veľmi kontroverzne skúsenosti ruského Soči, dejiska ZOH 2014. Švajčiarsky geograf Martin Müller v jednej zo svojich štúdií poukazuje na až „barbarský“ prístup ruských organizátorov pri olympijských prípravách.

Organizátori pritom počas kandidatúry sľubovali udržateľné, inkluzívne a environmentálne zodpovedné hry. Kandidátska kniha sľubovala prepracovaný systém manažmentu udržateľnosti, zelené verejné obstarávania, uhlíkovú neutralitu, nulový odpad, rozsiahle hodnotenie dopadov na životné prostredie i proces konzultácií so zúčastnenými stranami.

Niektoré zo športovísk v Soči spĺňali parametre certifikačného systému BREEAM.
Foto
TASR/AP

Po získaní práva organizácie a začatí prípravných prác však realita vyzerala úplne odlišne. Škody, ktoré sa začali páchať v údolí rieky Mzytma, boli dôkazom, že organizátori neboli schopní naplniť ani tie najelementárnejšie ciele udržateľnosti. Masívna výstavba viedla k nevídanej deštrukcii miestneho ekosystému a hydrologického režimu. Toxický odpad z výstavby zaplavil údolie vysokými koncentráciami arzénu či fenolov, čím voda pre miestnych obyvateľov prestala byť pitná. Masívny výrub stromov a vyrovnávanie koryta rieky zasa zvýšilo riziko záplav, čo viedlo k zavedeniu nových evakuačných plánov. To všetko sa dialo v oblasti, ktorá patrila do najvyššieho stupňa ochrany, ktorý bol však pre potreby ZOH účelovo zrušený.

Naliehanie MOV, zástupcov environmentálneho programu OSN (UNEP), ako aj národných a medzinárodných ochranárskych organizácií a nakoniec aj Vladimira Putina vyústilo do podpísania memoranda o spolupráci za účelom regenerácie údolia. Dnes sa tento krok považuje za pozitívny príklad organizácie „zelených hier“ pričom, ak by sa dodržiavali sľubované opatrenia, niečo také by nebolo v prvom rade vôbec treba.

M. Müller v rámci prípravy svojej štúdie realizoval priame rozhovory aj so zástupcami organizačného výboru. Tí uviedli, že sľuby ohľadom udržateľnosti, ktoré boli uvedené v kandidátskej knihe, boli vypracované zahraničnými poradenskými agentúrami, ktoré majú s ich prípravou skúsenosti, takže veľmi dobre vedia, čo potrebuje MOV počuť, aby bol kandidát úspešný.

Prvé roky fungovania venoval organizačný výbor udržateľnosti veľmi malú pozornosť. Keď však boli organizátori konfrontovaní s požiadavkami tieto sľuby dodržiavať, prizvaní zástupcovia národnej agentúry pre životné prostredie, ktorí boli dodatočne začlenení do štruktúr organizačného výboru, iba skonštatovali, že sľubované opatrenia udržateľnosti sú obyčajné „science fiction“. Rusko totiž nemalo žiadne skúsenosti, aby tieto sľuby dokázalo naplniť. V dôsledku toho vykonali návštevu organizátorov ZOH vo Vancouveri, odkiaľ si priniesli 20 GB dokumentov, ktoré sa snažili aplikovať na ruské podmienky.

Organizačný výbor ZOH 2014 však nemal viceprezidenta špeciálne zodpovedného za udržateľnosť ako Vancouver, čo realizáciu príslušných opatrení komplikovalo. UNEP-u, ktorý bol partnerom MOV v rámci dodržiavania environmentálnych opatrení a dozeral na prípravy, sa vôbec nepodarilo dosiahnuť očakávaný progres. V roku 2011, keď bolo zrejmé, že výsledky ďaleko zaostávajú za očakávaniami, nakoniec úplne rezignoval a prestal podávať správy o vývoji situácie v dejisku hier.

Dejisko ZOH 2014 sa radilo k najväčším stavebným projektom na svete. Do výstavby sa zapojilo 100 000 robotníkov na 320 stavebných projektoch. Hry však vôbec nepomohli zlepšiť lokálnu zamestnanosť, keďže stavebné firmy sa spoliehali na lacnejšie zahraničné pracovné sily. Pre väčšinu stavebných projektov neboli vôbec realizované ani hodnotenia dopadov na životné prostredie. Nemenovaný člen organizačného výboru sa pre účely štúdie M. Müllera vyjadril: „V súvislosti s týmito hrami nemôžeme hovoriť o žiadnom pozitívnom dedičstve. Zasiahli sme do nedotknutého, panenského prostredia a škody spôsobené výstavbou sa nedajú zvrátiť.“

Hry navyše po sebe zanechali infraštruktúru, ktorá je výrazne predimenzovaná a prakticky vôbec nezohľadňuje dlhodobú udržateľnosť jej prevádzky. Miestni majitelia napriek tomu navrhujú ďalšie rozširovanie lyžiarskych tratí, pretože ich kapacita nekorešponduje s kapacitou početných ubytovacích zariadení. To by si však vyžadovalo ďalšie zásahy do chránených území.

Jedným z mála pozitívnych momentov v súvislosti s výstavbou tak bola skutočnosť, že sa dodatočne podarilo realizovať niektoré z najviditeľnejších objektov v súlade s britským certifikačným systémom BREEAM, aj keď to nebol pôvodný plán. Projekty niektorých športovísk tak museli byť upravované, aby bolo možné aplikovať niektoré „zelené“ riešenia, čo ovplyvnilo nielen plánovanie ale aj proces výstavby. Tieto skúsenosti však vyústili do vytvorenia národného štandardu pre zelené budovy, ktorý bol založený v marci 2013 a čerpá nielen z britského certifikačného systému, ale aj zo severoamerického systému LEED.

ZOH 2018 v tieni posvätnej hory Mt. Gariwang

Informovaní znalci olympijského diania vedia, že kórejský Pjongčang získal právo organizácie hier až na tretí pokus. Keď človek zavítal do tejto oblasti v čase, keď bola podaná prvá kandidatúra, nevidel tam nič iné iba zemiakové polia. Miestna vláda však videla potenciál na hospodársky rast tohto tradične poľnohospodárskeho regiónu v turizme a od organizácie ZOH si sľubovala masívne investície, ktoré jej tento cieľ pomôžu dosiahnuť a urobia z Pjongčangu centrum zimných športov nielen v Kórei, ale aj pre celú Áziu.

Olympijský sen sa im v roku 2018 podarilo naplniť. Zároveň však tri roky po skončení hier zisťujú, že očakávaný prínos je len veľmi ťažko udržateľný.

Portál Bloomberg poukázal na dopady výstavby množstva nových hotelov, ktorá vyústila do silnej vzájomnej konkurencie negatívne vplývajúcej na ich nízku obsadenosť. Majitelia podnikov zažívajú tiež nemilé prekvapenie z nízkej návštevnosti a vyjadrujú názory, že dlhy, ktoré organizácia hier narobila budú splácať aj tri generácie ich detí.

Samostatnou kapitolou sú športoviská, ktoré sa pre potreby hier vybudovali, a z ktorých niektoré stále hľadajú udržateľné využitie po ich skončení. Niekoľkomiliónové ročné náklady na prevádzku bobovej a sánkarskej dráhy viedli k rozhodnutiu ju radšej zatvoriť, pretože sa ukázalo, že pre kórejských športovcov je lacnejšie trénovať na dráhe v kanadskom Whistleri. Rýchlokorčuliarsky ovál v Gangneungu je od skončenia hier bez ľadu, pretože jeho výroba je príliš drahá. V Gangneungu stále čaká na vhodné využitie aj hlavná hokejová aréna a v stredisku Jeongseon centrum alpského lyžovania.

Najmä to sa stalo symbolom rozporuplného prístupu organizátorov k oblasti trvalej udržateľnosti. Areál totiž vyrástol na hore Mt. Gariwang, ktorá je oblasťou s najvyšším stupňom ochrany, kde rástol 500 rokov nedotknutý ekosystém s jedinečnou a vzácnou biodiverzitou. Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS) však vyžaduje pre organizáciu alpských disciplín minimálne prevýšenie 800 m pre mužský zjazd a jediný kopec, ktorý organizátori považovali za prijateľný, bol práve Mt. Gariwang.

Centrum alpského lyžovania na hore Mt. Gariwang.

Skupiny ochranárov ponúkli organizátorom niekoľko alternatív, vrátane existujúceho, ale o niečo vzdialenejšieho strediska Haiwon (High1), ktoré také prevýšenie ponúkalo a dokonca umožnilo vybudovanie až 4-kilometrovej trate mimo chráneného územia. Organizátori však trvali na svojom rozhodnutí a argumentovali tým, že po skončení hier zasiahnuté územie opäť zalesnia. Ochranárska komunita však spochybňovala toto riešenie tým, že nová výsadba môže iba ťažko nahradiť les, ktorého stromy rastú len do hrúbky 45 cm 50 až 70 rokov.

Účelovým rozhodnutím vlády znížiť stupeň ochrany – podobne ako v Soči - bolo umožnené vybudovať stredisko za takmer 200 miliónov dolárov, ktoré sa teraz borí s problémami ohľadom jeho využitia. Miestni obyvatelia boli pre jeho výstavbu presídlení o niekoľko sto metrov ďalej. V dôsledku špecifík kórejskej legislatívy však boli nedostatočne kompenzovaní, čo im umožnilo si postaviť nové obydlia iba s menšou výmerou, ako pôvodne vlastnili, pričom si na ne museli dodatočne vziať ešte aj pôžičky. Oni sami sa vyjadrujú, že by bolo najlepšie, keby sa areál zrušil a kopec znova zalesnil. Obyvatelia Soulu totiž nemajú najmenší dôvod chodiť až k nim, keď majú bližšie k mestu množstvo iných stredísk.

Opačný názor zastáva miestna vláda, ktorá chce stredisko udržať pri živote, podobne ako ostatné športoviská. V porovnaní s Lillehammerom či Salt Lake City však organizátori nemali vytvorený plán ako ich poolympijské využitie udržateľne zabezpečiť. Hlavný problém vidia v skutočnosti, že projekt ZOH 2018 nemal takú podporu centrálnej kórejskej vlády ako OH 1988 v Soule, kde sa vláda finančne postarala aj osud športovísk po skončení hier. Následkom toho sa v Pjongčangu borili s nedostatkom financií, ktoré by im umožnili zriadenie fondu po vzore Lillehammeru či Salt Lake City, ktorý by dotoval prevádzku športovísk.

Organizátori sa nielenže nemohli oprieť o finančnú podporu štátu, ale spočiatku ani o výrazný zisk organizačného výboru, ktorý ešte v roku 2016 čelil deficitu vo výške 300 miliónov dolárov. Štúdia Jinsu Byuna a Beccy Leopkey z roku 2020 však uvádza, že sa špeciálnu nadáciu na zabezpečenie olympijského dedičstva predsa len podarilo zriadiť, ale až v marci 2019, a až potom, čo MOV na tento účel venoval sumu 55 miliónov dolárov. Suma v tejto výške sa pritom verejne prezentovala ako zisk organizátora ZOH 2018.

Činnosť nadácie napriek tomu nie je jednoduchá, pretože čelí kritike z radov národných športových zväzov a zástupcov miestneho obyvateľstva, ktorí sa sťažujú, že ich názory nie sú dostatočne zohľadňované v rozhodovacích procesoch nadácie.

Nadácia hľadí do budúcnosti predovšetkým s víziou organizácie významných podujatí, čo viedlo k rozhodnutiu získať právo organizácie zimných olympijských hier mládeže 2024. Tento krok však prebehol iba na úrovni miestnej vlády, ale nebol konzultovaný s miestnymi obyvateľmi. Nadácia v ňom však hľadá prístup k súkromným finančným zdrojom. V kórejskom podnikateľskom sektore totiž vládne kultúra, v rámci ktorej sú firmy ochotné podporiť takúto nadáciu, len ak sa organizujú významné športové podujatia. Ak sa totiž podujatia typu olympijských hier prestanú organizovať, je veľmi málo pravdepodobné, že by nadácia na prevádzku športovísk získala dlhodobého sponzora.

ZOH 2022 v pozadí budovania lyžiarskeho priemyslu

Čínsky Peking sa stal vskutku nečakaným dejiskom ZOH 2022. MOV však prakticky nemal na výber, keďže jedinou zostávajúcou možnosťou bolo kazažské Almaty. Ako dejisko hier v roku 2008 vzbudzoval Peking pochybnosti ohľadom podmienok, ktoré môže ponúknuť pre ich zimný variant.

Súčasťou príprav organizátorov bolo aj vypracovanie plánu udržateľnosti, ktorý zahŕňa 119 opatrení reprezentujúcich jej všetky tri dimenzie – environmentálnu, sociálnu i ekonomickú. Tento krok bol výsledkom požiadaviek MOV, ktorý reagoval na rastúci tlak verejnosti, aby eliminoval negatívne dopady organizácie hier.

Centrum alpského lyžovania v Jan-čchingu.
Foto
BOCOG

Plán sa pochopiteľne spoliehal aj na využitie infraštruktúry vybudovanej pred 13 rokmi priamo v Pekingu. Svoju olympijskú funkciu si tak znova odkrútia niektoré zo športových hál. Dočká sa aj ikonický štadión „Vtáčie hniezdo“, ktorý je jedným z tých športovísk, ktoré čelia problémom s udržateľnou prevádzkou.

Pozitívnym momentom v súvislosti s organizáciou ZOH 2022 je aj revitalizácia rozsiahleho územia po bývalej oceliarni v časti Šou-kang, kde okrem sídla organizačného výboru našli svoje miesto ďalšie športoviská slúžiace na tréning a rekreáciu i špeciálny mostík pre freestylovú disciplínu „big air“.

Výstavba nových objektov prebiehala v súlade s národným certifikačným systémom zelených budov, ktorý bol pri tejto príležitosti vytvorený. Úplne nové štandardy boli vytvorené pre exteriérové športoviská, pre ktoré takýto systém doteraz neexistoval. Organizátori tiež deklarujú, že každý zo stavebných projektov prešiel procesom hodnotenia dopadov na životné prostredie. 

Pekinské hry sa nepochybne zapíšu do histórie aj technologickými inováciami, ktoré prispejú k udržateľnosti ich organizácie. Na ZOH 2022 majú byť všetky olympijské objekty zásobované výlučne obnoviteľnými zdrojmi energie. Prvýkrát bude na vybraných športoviskách použitý aj systém chladenia na báze CO2, ktorý dokáže prispievať k redukcii uhlíkových emisií i k vyššej energetickej efektivite výroby ľadu a celkovej prevádzky hál. Príkladom je aj nový rýchlokorčuliarsky ovál, kde sa čínskym odborníkom nakoniec podarilo nájsť technologické riešenie na inštaláciu chladiaceho potrubia, aby sa CO2 systém mohol aplikovať. V opačnom prípade by sa totiž muselo pristúpiť k použitiu toxických a nebezpečnejších alternatív, ako sú freóny či amoniak.

Vlna nevôle sa však vzniesla opäť v súvislosti s výstavbou tratí pre zjazdové lyžovanie. Tie vznikli v oblasti Jan-čching na hore Siao-chaj-tchuo, ktorá je tiež územím s najvyšším stupňom ochrany. Ten bol podobne ako v Soči a Pjongčangu vládou zrušený. V čínskom prípade však ako kompenzácia bolo chránené územie rozšírené o ďalších 30 %.

Organizátori tiež zdôrazňujú, že v tejto lokalite, kde vyrástla aj nová bobová dráha, olympijská dedina, hotely a množstvo dopravných komunikácií, dbali mimoriadne na miestnu faunu a flóru. Podľa ich vyjadrenia, už počas výstavby boli vytvorené špeciálne koridory na migráciu zvery a stromy boli dôkladne zmapované a evidované s vlastným QR kódom. Pri výstavbe sa údajne prispôsobovala inštalácia stavebnej techniky tak, aby stromy mohli zostať na svojom mieste a nie naopak. Ak sa výrubu stromov nedalo vyhnúť, zvolila sa najskôr alternatíva ich presadenia. Na úpätí hory týmto spôsobom vznikol špeciálny park (Winter Olymic Forest Park), kde bolo presadených 24 000 stromov. Organizátori tvrdia, že až 90 % z nich sa ujalo a je schopných ďalej rásť. Je zrejmé, že sa MOV spoločne s organizátormi týmto spôsobom snažili vyhnúť skúsenostiam z Mt. Gariwangu, kde bolo presedané iba mizivé percento stromov.

Aj olympijská dedina v Pekingu využíva obnoviteľné zdroje.
Foto
BOCOG

Napriek všetkým týmto snahám v súvislosti so ZOH 2022 a ich udržateľnosťou najviac zaráža skutočnosť, že sa organizujú na pozadí plánu čínskej vlády vybudovať v krajine lyžiarsky priemysel pre 300 miliónov Číňanov. Jednou z hlavných oblastí tohto plánu je práve olympijská oblasť medzi Pekingom, Jan-čchingom a Čang-ťia-kchou. Problémom však je skutočnosť, že ide o oblasť so semiarídnou klímou, kde v zime prakticky vôbec nesneží, takže celý tento plán stojí a padá na výrobe umelého snehu. Dvorný dizajnér lyžiarskych tratí pre FIS Bernhard Russi tvrdí, že v prípade ZOH 2022 to nebude žiadny problém, pretože vo vrcholovom lyžovaní sa aj tak používa iba umelý sneh, aby bolo možné dosiahnuť požadovanú kvalitu snehovej pokrývky.

Výroba umelého snehu je pritom sama o sebe konfrontovaná s negatívnym postojom ochranárov a odborníkov, ktorí poukazujú na vysokú spotrebu vody, energetickú náročnosť či akustický smog snežných diel, ktorý ruší zver v okolí. Umelý sneh navyše oproti prirodzenej snehovej pokrývke spôsobuje mrznutie pôdy a vegetácie a jeho pomalšie topenie spôsobuje odďaľovanie prirodzených vegetačných období. Úprava tratí tiež spôsobuje utláčanie vrchnej časti pôdy, ktorá tým stráca schopnosť absorpcie vody, následkom čoho sa zvyšuje riziko stekania vody a záplav. Solenie tratí či výroba snehu na báze využitia polymérov má tiež dopady na chemické zloženie pôdy, čo má následne vplyv na vegetáciu.

Tieto úskalia sa pochopiteľne netýkajú iba Číny. Klimatické zmeny a otepľovanie spôsobujú zvyšovanie závislosti na umelom snehu aj v tradičných alpských strediskách. Experti však uvádzajú, že sa stáva nebezpečným trendom budovať lyžiarske strediská práve v oblastiach so zásadným nedostatkom vody, ako je Turecko, Pakistan či India. Odborníčka na túto oblasť profesorka Carmen de Jong z univerzity Savoie Mont Blanc však uvádza, že takéto rozvojové projekty sú z ekologického hľadiska neudržateľné. Budovanie lyžiarskeho priemyslu v Číne je len ďalším príkladom a považuje ho asi za tak prirodzené ako kolonizovať Mars.

Denník New York Times tiež uviedol, že tento olympijský región je pôvodne poľnohospodárska oblasť. Miestni farmári však majú zakázané používať rezervoáre vody, pretože slúžia prioritne obyvateľom Pekingu a lyžiarskym strediskám. Napriek tomu si miestni obyvatelia pochvaľujú masívne investície, ktoré plynú do ich regiónu, keďže si od toho sľubujú zlepšenie kvality života. Plán čínskej vlády na ekonomickú transformáciu a rast tejto oblasti cez lyžiarsky priemysel však už teraz naráža na prekážky. Počet obyvateľov Pekingu sa za dve dekády zvýšil na viac ako 20 miliónov, čo ešte zvyšuje nároky na už teraz nedostatočné vodné zdroje. Niektoré lyžiarske strediská už v čase kandidatúry na ZOH 2022 krachovali, pretože rastúce ceny vody spôsobili, že výroba snehu bola príliš drahá. Výstavbou nových stredísk a nových tratí, akými sú aj tie na hore Siao-chaj-tchuo v Jan-čchingu, sa tento tlak bude ešte zvyšovať.

Čo bude po Pekingu?

Je známe, že po Pekingu zavítajú ZOH v roku 2026 do Milána a Cortiny d'Ampezzo. Tieto hry znamenajú ďalší posun v myslení MOV a jeho snahe zabezpečiť udržateľnosť tohto podujatia. MOV totiž ešte viac apeluje na maximálne využitie existujúcej infraštruktúry, čo má priniesť zníženie nákladov i elimináciu prípadných dopadov olympijskej výstavby na životné prostredie.

Už v prípade ZOH 2018 a 2022 vyzýval organizátorov k tomu, aby nebudovali bobové dráhy a využili existujúce v iných častiach sveta. Podobným spôsobom sa snaží apelovať aj na dejisko ZOH v Cortine, kde plánujú rozsiahlu rekonštrukciu trate za 50 miliónov eur. Odporúčaniu využiť trať vo švajčiarskom St. Moritzi však talianski organizátori zatiaľ odolávajú. Zmeny sa však pravdepodobne dočká projekt prestavby a zastrešenia rýchlokorčuliarskeho oválu v Baselga di Piné. Odhady totiž hovoria, že prevádzka zariadenia v tejto lokalite bude vykazovať ročnú stratu na úrovni 500 až 700-tisíc eur. Alternatíva sa preto hľadá v presunutí súťaží do Milána a vybudovaní dočasného športoviska na atletickom štadióne Arena Civica.

Tento prístup MOV však so sebou prináša zväčšenie geografického priestoru, v akom sa ZOH môžu konať. Miláno a Cortinu delí 400 km, čo história doteraz nepamätá. Športoviská sa však neobmedzujú iba na tieto dve lokality, ale sa nachádzajú aj v ďalších známych destináciách ako je Predazzo, Val di Fiemme, Anterselva, Bormio či Livigno.

Príležitosť v tejto novej geografickej konštelácii vidia aj ďalší potenciálni adepti na organizáciu budúcich vydaní ZOH. V Nórsku sa už napríklad uvažuje, že by sa ďalšie hry neobmedzili iba na Lillehammer či Oslo, ale aj na využitie športovísk v Trondhaime, Bergene či Stavangeri.

Geografické rozmiestnenie športovísk ZOH 2026.

To pochopiteľne vyvoláva enormné nároky na dopravu, ktorá je sama o sebe významným producentom uhlíkových emisií. Je zrejmé, že MOV v záujme udržateľnosti bude musieť nájsť odpoveď aj na tieto úskalia, keďže sa zaviazal, že počínajúc rokom 2030 musia byť všetky OH a ZOH nielen uhlíkovo neutrálne, ale dokonca vykazovať klimaticky pozitívnu bilanciu, čiže prispieť k tomu, aby organizácia hier prispela k odstráneniu väčšieho množstva emisií, ako sama vytvára.

Vyzerá to tak, že ak nedosiahneme nejaký zásadný technologický pokrok v dostupnosti ekologických foriem dopravy, najschodnejšou cestou budú uhlíkové kompenzácie, čiže investovanie financií do projektov, ktoré preukázateľne prispievajú k znižovaniu uhlíkovej stopy. MOV pre tento účel podporuje v spolupráci UNEP-om projekt Olympijského lesa v sahelovej časti Afriky, ktorým kompenzuje svoje vlastné zostávajúce emisie. Projekt by mal byť dostupný aj pre národné olympijské výbory a pravdepodobne aj pre organizačné výbory hier.

K udržateľnosti hier vedie aj cesta cez stále dejiská, aj keď MOV nevníma tento krok veľmi pozitívne. Rastúci počet bývalých dejísk, ako sú Lillehammer, Salt Lake City či Vancouver, uvažujúcich o olympijskej repríze v snahe zabezpečiť udržateľnosť svojho olympijského dedičstva však ukazuje, že táto cesta nie je úplný nezmysel.

Podujatia a športovci
Tagy
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri