Jozef Sabovčík
Historicky posledný z trojice bratislavských krasokorčuliarov svetového mena Jozef Sabovčík mal síce kratšie obdobie vrcholnej kariéry ako Divín a Nepela, ale zato si tú súťažnú najviac predĺžil. S amatérskou skončil pre chronické veľké bolesti kolena po roku 1986, keď sa bronzový olympionik a prvý krasokorčuliar, ktorý na vrcholnej súťaži skočil regulárny štvoritý skok, stal druhý raz majstrom Európy; zato na profesionálnych súťažiach jazdil aj dlho po tridsiatke.
V roku 1996 sa stal profesionálnym majstrom sveta ako 32-ročný. Na zimnej olympiáde 2002 v americkom Salt Lake City, kde sa usadil, dokonca zaujal zo všetkých Slovákov najviac. Nielenže pôsobil ako atašé slovenskej výpravy, ale bol aj jednou z hlavných postáv programu otváracieho ceremoniálu hier. Pohybovou kreáciou pôsobivo stvárnil na ľade oheň a vystrúhal aj parádne salto. Za to si v hlavnom meste svetového mormónstva vyslúžil väčší potlesk, než ktorýkoľvek iný náš športovec...
Podľa trénerky olympijského víťaza 1972 Ondreja Nepelu Hildy Múdrej, ktorá roky zblízka sledovala aj strieborného zo ZOH 1960 Karola Divína, mal práve Sabovčík z hviezdneho tria najväčší talent. Mal výbornú korčuliarsku techniku a jeho skokanské dispozície boli výnimočné. Jozefov útly hrudník síce pôsobil až rachitickým dojmom a jeho nohy nevyzerali ktovieako svalnato, ale zato sa v nich skrýval ekrazit. Keď sa poriadne odrazil, dokázal vo vzduchu zotrvať dlhšie, než ktorýkoľvek súper. Vďaka tejto schopnosti na majstrovstvách Európy 1986 v Kodani dotočil ako prvý na svete na súťaži takéhoto rangu štvoritý skok - odpichnutý rittberger. Aj vďaka tomu obhájil titul z Göteborgu, čím sa ako dvojnásobný európsky šampión vyrovnal Divínovi.
Sabovčík pochádza z umeleckej rodiny. Obaja jeho rodičia sa ako choreografovia venovali baletu. Boli časovo veľmi vyťažení, pracovali aj vo Viedni, takže väčšinu času s ním trávila babička. Ona ho aj pravidelne vodila na starý bratislavský „zimák“, kde odmala drel podobne ako pred ním Nepela.
V Slovane rástol pred trénerským vedením Agnesy Buřilovej, ktorá pod dievčenským menom Wlachovská štartovala v športovej dvojici s Bartosiewiczom na ZOH 1964 v Innsbrucku. Buřilová ho priviedla až takmer úplne na krasokorčuliarsky vrchol. Na majstrovstvách Európy medzi mužmi debutoval Sabovčík ako 15-ročný v roku 1979.
Medzi najlepších sa prebojoval o dva roky neskôr v Innsbrucku, keď skončil piaty. Na ME 1983 v Dortmunde získal striebornú medailu – prvú pre naše krasokorčuľovanie po desaťročnej pauze. Vo svetovej konkurencii, ktorej dominovali Hamilton z USA a Kanaďan Orser, sa mu však presadzovalo oveľa ťažšie. Na MS 1983 skončil len šiesty. Explozívne skákanie chlapca, ktorý očividne nemal veľkú svalovú hmotu, si pýtalo daň. Už pred dvadsiatkou ho mučili bolesti kolien. Akoby toho nebolo dosť s kolenami, pred ZOH 1984 ho trápil ešte aj členok. Keď v olympijskom roku skončil na ME v Budapešti po dlhom tréningovom výpadku štvrtý, čiže o dve priečky nižšie ako pred rokom, nevyzeralo to slávne.
Na ZOH 1984 v Sarajeve však Sabovčík bojoval ako lev. Jazdil so sebazaprením, ale naplno a vyskákal, čo mal. Navyše zapôsobil aj brilantnou technikou. Tretia priečka za favoritmi Hamiltonom a Orserom bola obrovský úspech. Na amatérskom ľade to bola vlastne jeho jediná svetová medaila. Tie európske získal tri – po spomínanom striebre dve zlaté.
Na svetových šampionátoch o niekoľko týždňov neskôr sa už ani v jednom prípade nedokázal tak presadiť. Na MS 1985 v Tokiu skončil štvrtý a o rok neskôr v Ženeve až šiesty. To bol koniec. Keď sa ho trénerka v Ženeve po voľnej jazde pri čakaní na známky od rozhodcov pýtala, čo je s boľavým kolenom, trpkú Jozefovu odpoveď „Odťať!“ zachytil aj citlivý televízny mikrofón...
Pre tých, čo sledovali jeho amatérsku kariéru, bolo preto šokujúce, ako sa po niekoľkých rokoch dokázal dať znovu fyzicky dohromady. Najprv žil v NSR, potom v Kanade a napokon v USA. Na pôsobenie na profesionálnom ľade nemusel tak veľa fyzicky trénovať ako predtým, zato popracoval na umeleckom výraze.
Kolená nechal najprv poriadne oddýchnuť a potom zosilnel, aby držali pevnejšie. Vďaka tomu sa stal profesionálnym majstrom sveta 1996 a jazdením na ľade si v zahraničí na exhibičných vystúpeniach zarába dodnes. Ešte donedávna predvádzal aj štvoritý skok...
Autor: Ľubomír Souček
