Ondrej Nepela

1 Z

Až do ZOH 2010 vo Vancouvri bol bratislavský krasokorčuliar Ondrej Nepela jediný slovenský zimný olympijský víťaz. V Sappore v roku 1972 korunoval svoju výnimočnú kariéru tým najcennejším titulom. Okrem toho bol prvý slovenský športovec v histórii, ktorý sa v olympijskej disciplíne stal olympijským šampiónom, majstrom sveta i Európy. To sa po ňom podarilo až vodnoslalomárskym hviezdam bratom Petrovi a Pavlovi Hochschornerovcom, Elene Kaliskej a Michalovi Martikánovi. Nepela bol do najslávnejšej éry Hochschornerovcov a Martikána aj jediný Slovák vôbec, ktorý bol nepretržite dlhší čas svetovou jednotkou v olympijskom odvetví. Počas troch rokov (1971 – 1973) neprehral ani jednu súťaž. Jeho husársky kúsok - tri tituly majstra sveta v individuálnej olympijskej disciplíne - vyrovnal len cyklista Anton Tkáč (jeden z jeho svetových titulov z roku 1976 však bol priamo odvodený od olympijského víťazstva) a prekonali ho až po dlhých rokoch spomínaní Martikán a Hochschornerovci. Možno sa teda čudovať, že práve Ondreja Nepelu zvolili koncom roka 2000 vo veľkej ankete Slovenského olympijského výboru a Klubu športových redaktorov SSN in memoriam za Slovenského športovca storočia? Trénerka Hilda Múdra (na vedľajšej strane na spoločnej fotografii), ktorá ho viedla počas celej amatérskej kariéry, o Nepelovi hovorila ako o vzore spoľahlivosti, ktorý ju nikdy nesklamal. Ondríkovi, ako ho všetci volali, sa venovala od roku 1958, keď jej ho na starý bratislavský „zimák“ priviedla ukázať mama. Krátko predtým na európskom šampionáte v Bratislave triumfoval Karol Divín. Nepelu televízne zábery z podujatia tak očarili, že sa nadobro upísal korčuliam. S Divínom si napokon ešte stihol aj zasúťažiť na olympiáde - v Innsbrucku 1964, keď veterán svoju hviezdnu kariéru končil, bol iba 13-ročný Nepela najmladší účastník ZOH! Bol taký ľahulinký, že rozhodcovia pri povinných cvikoch mali problém nájsť v ľade stopy po jeho korčuliach… Pri svojej veľkej medzinárodnej premiére obsadil 22. miesto, tretie od konca. Nepela síce nemal zďaleka taký talent, ako najmladší z trojice bratislavských krasokorčuliarov svetového mena Sabovčík, ale vďaka neuveriteľnej pracovitosti a sebadisciplíne dosiahol zo slávneho tria najviac. Podobne ako legendárny bežecký vytrvalec Emil Zátopek ukázal cestu k úspechu aj tým, ktorí nie sú obdarení výnimočnými danosťami. Trpezlivo stúpal každý rok vyššie a vyššie. Základ Nepelových mimoriadnych úspechov bola brilantná technika korčuľovania. Vďaka nej získaval na vrchole kariéry v povinných cvikoch rozhodujúci náskok. Kvalitnými voľnými jazdami ho často ešte zvýšil. Podľa Hildy Múdrej bol v tréningu nielen mimoriadne pracovitý, ale aj húževnatý a poslušný. prvej veľkej medaily sa dočkal ako 15-ročný v roku 1966, keď európsky šampionát znovu hostila Bratislava. Skončil na ME tretí – takisto aj v ďalších dvoch rokoch. V silnejšej svetovej konkurencii si však v športe, v ktorom sa obzvlášť v tej dobe meno u rozhodcov budovalo roky, na ďalší vzlet musel trpelivo počkať. Ešte na olympiáde 1968 v Grenobli skončil „len“ ôsmy. Ale už o rok sa začala jeho úžasná éra. V Garmisch-Partenkirchene 1969 získal Ondrík svoj prvý titul majstra Európy a na svetovom šampionáte v Colorado Springs skončil druhý za Američanom Woodom. To isté sa zopakovalo o rok neskôr v Leningrade, resp. v Ľubľane. Počnúc rokom 1971 však už Nepela tri sezóny len víťazil – na majstrovstvách Európy postupne v Zürichu, Göteborgu a v Kolíne nad Rýnom, na majstrovstvách sveta v Lyone, Calgary i v Bratislave, a čo bolo najcennejšie – aj na ZOH 1972 v Sappore, prvej zimnej olympiáde v histórii na ázijskom kontinente. V roku 1971 po prvom svetovom a treťom európskom titule vyhral v novinárskej ankete o najúspešnejšieho športovca ČSSR. Do Sappora prišiel Nepela už ako úradujúci majster sveta a štvornásobný majster Európy v sérii. Logicky bol najväčší favorit. Povinné cviky, ktoré boli jeho doménou, zvládol skvele, najmä posledný – zvrat von. Získal tak prakticky nedostižný náskok – 54,5 b pred Francúzom perom a až 74,2 b pred Četveruchinom zo ZSSR. Zlato už mal prakticky isté. Vo voľnej jazde síce Ondrej spadol pri pokuse o trojitého odpichnutého rittbergera, keď zrejme zavadil korčuľou o nečistotu na ľade (bol to jeho prvý súťažný pád po troch rokoch!), ale zvyšok jazdy absolvoval brilantne a precízne. Všetci rozhodcovia ho dali na prvé miesto. Historické zlato získal s náskokom 66,7 b pred Sergejom Četveruchinom. Po olympiáde sa Nepela stal v Calgary druhý raz majstrom sveta a chcel ukončiť amatérsku kariéru. Tým viac, že medzinárodná federácia po sezóne zmenila pravidlá. Zo šiestich povinných cvikov ubrala tri a ako novinku zaviedla krátky program. Novinky mu nevyhovovali, pretože oslabili jeho najsilnejšiu zbraň. Vyhral už všetko, takže nemal motiváciu pokračovať a navyše sa ešte aj prispôsobovať novinkám. Na obzore však bol svetový šampionát 1973 v Bratislave. To vyvolalo obrovský tlak z najvyšších politických miest, aby Ondrej pokračoval. Sľúbili mu, že keď vydrží, pustia ho zarábať valuty do zahraničnej ľadovej revue. A tak vydržal, aj keď dlhoročný príklad pracovitosti a húževnatosti sa do tréningov už musel nútiť. Dokázal však svoju veľkosť. Najprv sa v Kolíne nad Rýnom stal piaty raz za sebou majstrom Európy a potom v Bratislave tretí raz svetovým šampiónom! Za umelecký dojem sa vo voľnej jazde na MS na domácom ľade dokonca dočkal prvej absolútnej známky – šestky – v živote. Až potom odišiel jazdiť do revue Holiday on Ice. Mal len 22 rokov. nebol emigrant, na Západe žil z pohľadu československých úradov legálne. Neskôr sa z Nepelu stal v NSR vcelku úspešný tréner. Jeho najúspešnejšia zverenkyňa bola Claudia Leistnerová. V roku 1988 ju priviedol k štvrtým miestam na majstrovstvách sveta i Európy. To sa však už na ňom začali prejavovať príznaky vážnej, smrteľnej choroby. Vo februári 1989 v západonemeckom Mannheime boj s ňou veľmi mladý, len 38-ročný, prehral… V knihe Antona Zerera o Hilde Múdrej a Ondrejovi Nepelovi „Keď nebo zamrzne, obúva si božské korčule?“ je zaznamenaná pozoruhodná citácia Nepelových slov o pocitoch po svetovom šampionáte 1973 v Bratislave. Vyslovil ich v čase, keď už jazdil v ľadovej revue: „Bol som rád, že končím, ale po posledných pretekoch som sa cítil ako po rozvode. Vedel som, že je to koniec dlhého a veľmi silného vzťahu. Vzťahu medzi pretekárom a jeho priaznivcami. Ten vzťah ma nútil, aby som vstával prvý v dome a šiel na tréning, aby som urobil všetko pre víťazstvo. Sedem rokov som vedel, že sa odo mňa očakávajú medaily a že ľudia budú sklamaní, keď trebárs v pretekoch spadnem. Preto som radšej padal tridsať - štyridsaťkrát v tréningu.“ V roku 2000 Nepelu zvolili za Slovenského športovca storočia. Žiaľ, tejto obrovskej pocty sa - takisto ako tretí v storočnicovej ankete, hokejový brankár Vlado Dzurilla - nedožil. Je až mystické, že v olympijskej dedine v Sappore 1972 Nepela býval v byte číslo 204 bloku IX. práve s Dzurillom. Veď obaja slovenskí športoví velikáni, spojení bratislavským rodiskom i dlhoročnou klubovou príslušnosťou k Slovanu, sa vinou chorôb odobrali na večnosť veľmi predčasne – a obaja v Nemecku, mimo rodnej vlasti… Po oboch športových esách pomenovali zimné štadióny v Bratislave. Ondrejovo meno od roku 1997 niesol starý „zimák”, na ktorom krasokorčuliarsky vyrastal a získal svoju prvú i poslednú veľkú medailu. Názov Zimný štadión Ondreja Nepelu nesie na rovnakom mieste aj kompletne renovovaný štadión, na ktorom sa uskutočli majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji 2011. Slovenský olympijský výbor na jeho počesť každoročne udeľuje mladému športovcovi do 23 rokov, u ktorého sa výrazne prejavila športová perspektíva, Cenu Ondreja Nepelu.

Autor: Ľubomír Souček

Výsledky
Hry Výprava Šport Disciplína Umiestenie
Sapporo 1972
ČSSR
Krasokorčuľovanie muži Z
Grenoble 1968
ČSSR
Krasokorčuľovanie muži 8
Innsbruck 1964
ČSSR
Krasokorčuľovanie muži 22