Vincent Lukáč OLY

1 S

Ani jeden Slovák nestrelil vo federálnej I. lige toľko gólov, ako „košický rýchlik“ Vincent Lukáč – v 513 zápasoch skóroval 393-krát...

V reprezentácii, kde nemal zďaleka také hviezdne postavenie ako v Košiciach, sa síce presadzoval oveľa pomalšie (aj keď prvý raz bol členom tímu majstrov sveta už v roku 1977 vo Viedni), ale na záver kariéry patril medzi najlepších. V Sarajeve 1984 významne prispel k zisku striebornej medaily a rok neskôr v Prahe sa po ôsmich rokoch čakania znovu radoval z titulu majstra sveta.

Vo svojej dobe bol Vincent Lukáč najrýchlejší hokejista v Československu. Bol to nielen čertovsky rýchly pravý krídelník, ale aj technicky výborne vybavený klasický zakončovateľ. V mnohom bol na ľade podobný dnešnému Mariánovi Gáboríkovi, aj keď ten vyniká väčšou fyzickou silou. Výbušnosťou, vznetlivosťou a tým, že bolo okolo neho vždy živo, zase „Vinco“ pripomínal niekdajšiu kontroverznú superstar slovenského hokeja Jozefa Golonku.

V rodných Košiciach hrával Vincent Lukáč v tíme VSŽ už od svojich 17 rokov. V období rokov 1971 – 1985 bol takpovediac klubovým inventárom, veď za ten čas opustil svoje rodisko len na jednu sezónu (1981/82), keď bol na vojenčine v Dukle Jihlava. Paradoxne, na Vysočine získal v tej jednej sezóne hneď majstrovský titul. To sa mu v Košiciach za 14 rokov nikdy nepodarilo a svoj materský klub opustil akurát pred sezónou 1985/86, keď to konečne vyšlo partii okolo Igora Libu...

Dlhší čas hral Vincent lukáč v tíme VSŽ v jednom vysoko produktívnom útoku vedno s bratmi Jozefom a Imrichom Lukáčovcami. Bolo to v ére, keď v Slovane Bratislava zase dominovala takisto súrodenecká trojica bratov Mariána, Petra a Antona Šťastných. Súrodenecká rivalita do emigrácie mladších dvoch Šťastných v roku 1980 bola veľká.

Komplexnejší slovanistický útok vedený jedinečným centrom petrom Šťastným bol síce lepší a produktívnejší - v roku 1979 „prestrieľal“ Bratislavčanov k historickému prvému titulu hokejového majstra ČSSR pre slovenský oddiel - ale najlepším strelcom z celej tejto partie bol práve „Vinco“. Dvakrát sa stal kráľom ligových strelcov – v roku 1980 strelil 43 a o dva roky neskôr dokonca 49 gólov, čím dosiahol v oboch prípadoch priemer podstatne lepší ako gól na zápas.

V klube ostatní pracovali na Lukáča, ktorý mal „nos“ na góly, ale v reprezentácii prišiel medzi množstvo hráčov na svetovej, či prinajmenšom medzinárodnej úrovni a presadzoval sa ťažko. Ligového ostrostrelca tak nominovali dohromady len na dve olympiády a štyri svetové šampionáty, čo je vzhľadom na dĺžku jeho vrcholnej kariéry málo.

V prvom období jeho pôsobenia v reprezentácii sa vynímal len podiel na zisku titulu majstra sveta v roku 1977 vo Viedni. Na veľkej súťaži v drese ČSSR sa znovu objavil až v roku 1980. Účinkovanie tímu na ZOH v americkom Lake Placide však bolo veľkým sklamaním. V individuálnych štatistikách produktivity boli síce vedno s Pouzarom vysoko aj P. a M. Šťastní, ale družstvo aj s Lukáčom skončilo až piate. To bolo jediný raz, keď sa z vrcholného podujatia vrátil domov bez medaily.

Paradoxne, najlepšieho obdobia v reprezentačnom drese sa V. Lukáč dočkal až v čase, keď v tíme patril k najstarším. V rokoch 1982 – 1985 zbierku svojich úspechov rozšíril najprv o dve striebra z majstrovstiev sveta (v roku 1983 získal aj Zlatú hokejku pre najlepšieho hokejistu v ČSSR), potom o olympijské striebro v Sarajeve (v excelentnom útoku s Libom a Rusnákom strelil štyri góly a na tri prihral) a napokon na záver kariéry v národnom tíme aj o druhý titul majstra sveta.

Keď po pražskom šampionáte ako 31-ročný v reprezentácii končil a odchádzal na zahraničný angažmán v nemeckom Rosenheime, mal na konte v 146 medzištátnych zápasoch 70 gólov – tým je piaty v historickom streleckom rebríčku Slovákov. V zahraničí odohral Vincent Lukáč dovedna šesť sezón. Potom sa venoval trénerskej práci.

V sezóne 1994/95 si aspoň ako asistent hlavného trénera HC Košice konečne priamo vychutnal východniarsku radosť z majstrovského titulu v slovenskej extralige. Krátko bol aj hlavný tréner HC Košice a zároveň asistent Jozefa Golonku pri slovenskej reprezentácii. Neskôr trénoval aj v Žiline, ale potom roky nemal zamestnanie. V roku 2010 ho zvolili za poslanca slovenského parlamentu. Jeho zať je víťaz Stanley Cupu Jiří Bicek.

Autor: Ľubomír Souček

Výsledky
Hry Výprava Šport Disciplína Umiestenie
Sarajevo 1984
ČSSR
Ľadový hokej muži S
Lake Placid 1980
ČSSR
Ľadový hokej muži 5