Dôstojná spomienka na cyklistického velikána Antona Tkáča
Olympijská, športová i cyklistická rodina sa rozlúčila so skvelým dráhovým cyklistom, olympijským víťazom a trojnásobným majstrom sveta v šprinte Antonom Tkáčom. Rodák z Lozorna zomrel 22. decembra 2022 po dlhotrvajúcich zdravotných problémoch vo veku 71 rokov. Rozlúčka s Antonom Tkáčom sa konala v Slovenskom olympijskom a športovom múzeu v Bratislave.
Na spomienkovom stretnutí odzneli osobné či odcitované spomienky na veľkú postavu slovenského športu. V Slovenskom olympijskom a športovom múzeu sa stretli zástupcovia organizujúceho Slovenského olympijského a športového výboru, Slovenského zväzu cyklistiky, Európskej cyklistickej únie (UEC), Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR aj Českého zväzu cyklistiky, i viacerí slovenskí olympijskí medailisti z iných športov.
Po úvodnej Olympijskej hymne si prítomní vďaka videu pripomenuli víťaznú jazdu Antona Tkáča na olympijských hrách 1976 v Montreale, v ktorej zdolal Francúza Daniela Morelona. Obaja sa stali neskôr priateľmi.
Kultúrne dedičstvo a bohatstvo SR
„Výkon Antona Tkáča v Montreale považujem za súčasť kultúrneho dedičstva a bohatstva Slovenskej republiky,“ povedal v príhovore čestný prezident Slovenského olympijského a športového výboru František Chmelár. So slávnym cyklistom sa dôverne poznal, po skončení kariéry ho uvádzal do kruhov športovej diplomacie. Tkáč bol dlhší čas na čele Slovenskej asociácie olympionikov a Nadácie Slovenského olympijského výboru. Dve funkčné obdobia bol členom výkonného výboru Slovenského olympijského výboru. Viedol aj Slovenský zväz cyklistiky.
„Chcel urobiť pre Slovensko niečo pozitívne. Poznal som ho ako rozvážneho, úprimného a dobrosrdečného človeka,“ zaspomínal si František Chmelár. Vo svojom príhovore spomenul aj kauzu zbúraného a zatiaľ nepostaveného nového cyklistického štadióna, ktorá je spätá s obdobím prezidentovania Antona Tkáča v SZC. „Neverím, že mal rozhodujúcu vinu. Možno bol naivný, nechal sa oklamať. Určite však nechcel ublížiť cyklistike.“
Osobné spomienky priateľov
Ján Petrovič bol veľmi blízky priateľ Antona Tkáča. Spolu jazdili, neskôr bol jeho trénerský asistent, potom spolupracovali aj na ministerstve obrany a do poslednej chvíle boli v úzkom kontakte. Svojmu priateľovi adresoval dlhý osobný list do neba, ktorý prečítal v Slovenskom olympijskom a športovom múzeu.
„Motivovala Ťa túžba byť najlepší, najrýchlejší. Už ako mladý chlapec, keď Ťa nominovali do prípravy na majstrovstvá sveta 1969 v Brne, si bol sebavedomý, zdravo drzý, bez rešpektu. Túžil si po víťazstvách. Mnohí sa Ti preto smiali. Ty si však bol stopercentný profesionál. Robil si všetko pre úspech, nenechal si sa ničím rozptyľovať,“ spomínal Ján Petrovič.
Vo výpovedi spomenul, ako Anton Tkáč v snahe byť najlepší spal na velodróme v Brne v masérskej miestnosti kúsok od svojho bicykla, či ako v aute brázdili slovenské a české cesty.
Hold kamarátovi vzdal aj bývalý skvelý dráhar Jiří Mikšík. Aj on zvýraznil aspekt Antona Tkáča, ktorý chcel vždy vyhrávať. Nielen na bicykli, ale aj v rôznych hrách a súťažiach. „Počas sústredenia na Štrbskom Plese sa stavil s bicyklebalistami bratmi Pospíšilovcami, že im chytí každú strelu. Samozrejme, nedopadlo to preňho dobre. Nepokazil však žiadnu zábavu,“ hovoril Jiří Mikšík, ktorý pripomenul aj rok 1978. V ňom Anton Tkáč vybojoval tretí titul majstra sveta v šprinte, v Mníchove zdolal na ceste za ním troch súperov z vtedajšej NDR, hoci zďaleka nebol favoritom.
Zhromaždeným sa osobne prihovorili aj členka Rady Európskej cyklistickej únie a generálna sekretárka Slovenského zväzu cyklistiky Katarína Jakubová, prezident Slovenského zväzu cyklistiky Peter Privara. Moderátor spomienky Ľubomír Souček prečítal aj svedectvá olympijského víťaza z Moskvy 1980 a Soulu 1988 v šprinte Lutza Hesslicha, bývalého predsedu Československého zväzu cyklistiky, čestného viceprezidenta Medzinárodnej cyklistickej únie a čestného prezidenta Európskej cyklistickej únie Vladimíra Holečka, atašé čs. výpravy na OH 1976 Vojtecha Molnára či bývalého cyklistu, trénera a funkcionára Dušana Ťažkého.
Prítomných prekvapili videopozdravy od najväčšieho súpera Antona Tkáča, trojnásobného olympijského víťaza a osemnásobného majstra sveta Daniela Morelona a dvojnásobného olympijského medailistu a majstra sveta v dráhovej cyklistike Thomasa Huschkeho.
POZDRAV OD DANIELA MORELONA
Dobrý deň, slovenskí priatelia,
rád by som povedal niekoľko slov o mojom priateľovi Antonovi Tkáčovi, ktorý nás prednedávnom opustil.
Jeho odchod ma veľmi zarmútil. Bol to veľký šampión. Súperili sme spolu viackrát. Na majstrovstvách sveta v San Sebastiane v roku 1973, či vo finále olympijských hier v Montreale v 1976. Tam ma zdolal v troch jazdách.
Bol to veľmi dobrý šprintér, veľký šampión a ja som ho veľmi obdivoval a oceňoval.
Teraz už nie je medzi nami a mňa veľmi bolí, že som stratil takého priateľa.
Bol to skutočne šarmantný chlapík.
Ďakujem.
POZDRAV THOMASA HUSCHKEHO
S Antonom Tkáčom stratil svet cyklistiky veľkú osobnosť. Bol to fenomén. Pretekársky svet ohromilo, že niekto, kto len v 17 rokoch začal s pretekárskou cyklistikou, už o dva roky neskôr získal prvú medailu z majstrovstiev sveta vo veľmi ťažkej disciplíne (bronz v pevnom kilometri).
Po prvý raz sme sa stretli na majstrovstvách sveta 1969 v Brne, kde sme v rozdielnych disciplínach bojovali o medaily, a žiaľ sme neuspeli. Ale už o rok neskôr na majstrovstvách sveta 1970 v Leicesteri vo Veľkej Británii sa nám podarilo prvú medailu získať.
Bola to pre nás oboch prvá medaila z mnohých na olympijských hrách či majstrovstvách sveta, ktoré potom nasledovali. A Anton od roku 1974 písal dejiny cyklistiky. S legendárnym Danielom Morelonom z Francúzska vybojoval viaceré veľké súboje. A sám sa stal legendou.
Anton nám zostane v spomienkach ako veľmi korektný, neuveriteľne cieľavedomý a šikovný cyklista. Vždy sme o ňom hovorili, že je na bicykli (prefíkaný) ako ozajstná líška. Určite sa stal veľkým príkladom pre svojich nasledovníkov.
Ale predovšetkým som si celkom istý, že to bol môj veľký športový priateľ. Nás dvoch spájal nielen cyklistický šport a železná vôľa dosahovať úspechy. Neskôr nás spájal aj vzťah k Bratislave, odkiaľ pochádza moja manželka. Bratislava je pre mňa už viac než 40 rokov niečo ako druhý domov, kde sa cítim podobne ako doma v Berlíne.
Pre mňa je Bratislava roky mestom, v ktorom začal svoju veľkú kariéru šampión z Lozorna a stal sa pretekárskou legendou v medzinárodnej cyklistike. Aj to pre mňa patrí k fluidu tohto prekrásneho mesta.
Ahoj, Tonko a odpočívaj v pokoji.
Na Antona Tkáča sa spomínalo aj prostredníctvom videozáznamov a rozhovorov s ním. Spomienka sa skončila minútou ticha.
