Legendárny futbalový brankár, strieborný z OH 1964 a čestný člen SOŠV Anton Švajlen, oslavuje v sobotu 85. narodeniny
Anton ŠvajlenV sobotu 3. decembra oslávi 85. narodeniny bývalý legendárny futbalový brankár a člen strieborného tímu z OH 1964 v Tokiu Anton Švajlen. Rodák zo Solčian je veľmi významná postava nášho olympijského hnutia – čestný člen Slovenského olympijského a športového výboru (SOV, od roku 2008), bývalý dlhoročný predseda Olympijského klubu Košice (do roku 2013, odvtedy čestný predseda) aj Združenia olympijských klubov SR, držiteľ Zlatých kruhov SOV (2003), výročnej trofeje Medzinárodného olympijského výboru "Storočnica olympijských hier" (1996), najvyššieho slovenského ocenenia za celoživotné vystupovanie v duchu fair play – Ceny Jana Popluhára (2010), aj Zlatého odznaku SOV (2011). Je aj držiteľ Zlatého odznaku Slovenského futbalového zväzu a najvyššieho futbalového ocenenia za fair play – Ceny Ivana Chodáka.
Dlhoročný pevný stĺp v bránke VSS Košice, ale aj exekútor jedenástok
Futbalovú kariéru začal Anton Švajlen v Topoľčanoch, potom hrával za Trenčín, Prievidzu a vrchol slávy dosiahol ako brankár VSS Košice. V najvyššej čs. súťaži debutoval v sezóne 1959/60 a celkove v nej za 14 sezón odchytal 334 duelov (z toho 214 v sérii bez striedania!). Tím VSS, ktorého bol neoddeliteľnou súčasťou a dlhé roky aj kapitánom, skončil vo federálnej lige raz druhý a dvakrát tretí.
Ako futbalista bol Anton Švajlen neprehliadnuteľný nielen vysokou urastenou postavou. V bránke bolo ťažké prekonať ho, ale neraz sa zapísal aj do listiny strelcov ako obávaný exekútor pokutových kopov. V I. československej lige strelil z jedenástok 11 gólov, z toho päť v sezóne 1964/65.
Na besede so žiakmi Spojenej školy Dudince počas pobytu v Kúpeľoch Dudince v roku 2016 Anton Švajlen povedal: „Pre športovanie sú najprv veľmi dôležití rodičia a potom neskôr podpora v rodine. V deň, keď sme v rodine oslavovali narodenie syna, som ja musel chytať v pohárovom zápase proti Slovanu Bratislava. V rodine som cítil obrovskú podporu, preto som sa motivoval k čo najlepšiemu výkonu. Napokon som išiel ešte aj v rozstrele kopať päť jedenástok proti vtedajšiemu najlepšiemu brankárovi sveta Vilovi Schrojfovi.
V mojej mladosti som prešiel množstvom športov, nebolo ľahké rozhodnúť sa pre jeden. Vybral som si futbal, v ktorom sme hrávali pouličné turnaje s handrovou loptou. A keďže môj otec bol brankár, stal som sa ním aj ja. Najprv ma ovplyvnil náš legendárny brankár Dodo Reimann a potom Rus Lev Jašin, od ktorého som sa učil, ako dlhými hodmi zakladať akcie. Od začiatku som sa na ihrisku učil vystupovať fair play a vyznávať heslo, že zvíťaziť môže len ten, kto je lepšie pripravený.”
Strieborný olympionik
Obliekol aj československý dres, ale vzhľadom na veľmi silnú konkurenciu v bránke (Viliam Schrojf, Ivo Viktor a Alexander Vencel) dostal viac šancí len v olympijskom tíme. Za olympijský výber ČSSR nastúpil Anton Švajlen päťkrát (na OH v Tokiu proti Brazílii) a za B-tím ČSSR trikrát, v A-tíme sedel počas viacerých medzištátnych zápasov na lavičke ako náhradník.
„Keď som ma niekto pýta, ako to, že som na OH odchytal len jeden zápas, tak hovorím, že som na tom rovnako ako napríklad šermiar, ktorý v súťaži družstiev vyhral jeden zápas a napriek tomu má medailu. Som hrdý, že som chytal pri víťazstve nad Brazíliou a že sme doniesli domov medailu,“ povedal Anton Švajlen pred niekoľkými rokmi na stretnutí členov strieborného olympijského tímu z Tokia 1964.
Ikona fair play a po kariére košický aj slovenský klubový olympijský líder
V Košiciach sa Anton Švajlen stal ozajstnou športovou ikonou a po zápasníkovi Mikulášovi Athanasovovi prebral pozíciu lídra olympijského hnutia v druhom najväčšom slovenskom meste. Olympijský klub (OK) Košice sa pod jeho vedením zaradil medzi najaktívnejšie regionálne olympijské kluby na Slovensku.
K športu Anton Švajlen priviedol aj svojho syna Ľubomíra Švajlena, ktorý sa ako hádzanársky brankár zúčastnil na dvoch OH. Predčasom o Antonovi Švajlenovi dlhoročný tajomník Olympijského klubu Košice Marián Kafka napísal knihu "Sedem vyznaní futbalového kapitána", ktorú pokrstili v Švajlenových rodných Solčanoch.
Anton Švajlen bol príkladom nielen brankárskym umením, ale aj vystupovaním v duchu fair play. V Liptovskom Mikuláši si v roku prevzal najvyššie slovenské ocenenie fair play – Cenu Jána Popluhára. Vtedy sme sa spýtali, či pre brankára nebolo ľahšie správať sa v duchu fair play, ako pre hráča v poli.
„Máte pravdu, pre brankára je trochu ľahšie zachovávať ducha fair play. Hráči v poli, ktorí sú často v osobných súbojoch, pod vplyvom fyzickej námahy neraz podliehajú skratom a konajú unfair. Brankár má viac pokoja, jeho pozícia je odlišná. Ale na druhej strane – pred bránkou sa tvorí viac nepredvídaných situácií. Udeje sa tam kadečo, ale ja som vždy dal za pravdu výroku rozhodcu. A z bránky som však spoluhráčov vždy upokojoval. Tým viac, keď som sa kapitánom tímu KSS Košice,“ odpovedal.
Z vtedajšieho rozhovoru odcitujeme ešte dve odpovede Antona Švajlena na naše otázky.
- Proti akým súperom bývalo ťažké zachovať si sebaovládanie?
„Keď sme hrávali Interpohár, zvyčajne boli nepríjemné zápasy proti tímom z Nemecka – západného aj východného. Ich hráči radi provokovali a napríklad nám nadávali do komunistov. Vždy som sa snažil, aby sme sa nenechali vyprovokovať. Veľmi som oceňoval pokoj spoluhráča Jozefa Bombu, ktorý sa každých okolností vystupoval veľmi férovo. Ťažké to bývalo neraz aj v lige, najmä keď sme hrávali v Čechách. Tam boli nepríjemní aj fanúšikovia. Na Sparte sa nám napríklad vysmievali, že nás naučia hrať futbal. V Tepliciach nám zase svojho času nadávali do Maďarov. Ja som vtedy zašiel až k divákom a slušne som sa im prihovoril. Boli tým zaskočení a utíšili sa. Potom ma oceňovali potleskom nielen pri zákrokoch, ale aj keď som išiel trebárs len rozohrať loptu. Za seba môžem povedať, že mňa mali fanúšikovia v Čechách radšej, než v niektorých mestách na Slovensku.“
„Pokiaľ hovorím o futbale, tak musím povedať, že v radoch hráčov vládlo viac rytierskosti. Nebolo zriedkavé, aby sa hráč priznal k faulu."
- Bolo v ére vášho aktívneho športovania viac fair play, ako dnes?
„Pokiaľ hovorím o futbale, tak musím povedať, že v radoch hráčov vládlo viac rytierskosti. Nebolo zriedkavé, aby sa hráč priznal k faulu. Dnes žijeme v inej dobe. Komunikácia medzi ľuďmi nielen oslabla, ale sa aj zhoršila – a to sa prenieslo aj do športu. Navyše vo futbale sa hráči chcú predovšetkým finančne zabezpečiť. Ale na ihriskách ešte stále vidím dosť príkladov slušného vystupovania v duchu fair play.“
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantovi Antonovi Švajlenovi srdečne blahoželá!
