Pred 40 rokmi, 19. júla 1980, sa začali olympijské hry v Moskve – jediné v histórii vo Východnej Európe a jediné v krajine tzv. Sovietskeho bloku
Žiadne športové podujatie v histórii nemalo pre niekdajší tzv. Sovietsky blok väčší význam, než Hry XXII. olympiády v Moskve. V metropole Sovietskeho zväzu ich otvorili presne pred 40 rokmi – v sobotu 19. júla 1980. Boli to v histórii až dodnes jediné OH vo Východnej Európe.
Keďže súčasťou Sovietskeho bloku bola aj vtedajšia Československá socialistická republika, u nás doma sa tieto olympijské hry sledovali s mimoriadnou pozornosťou a našim ľuďom naozaj utkveli v pamäti.
OLYMPIJSKÉ HRY 1980
Dejisko: Moskva, hlavné mesto Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR)
Termín: 19. 7. – 3. 8. 1980
Účasť: 5217 športovcov (4093 mužov, 1124 žien) z 80 národných olympijských výborov, súťažili v 203 disciplínach 23 športov.
Kontroverzné hry so skvelou úrovňou napriek masívnemu bojkotu
Boli to kontroverzné hry. Výrazne ich poznačil ich masívny bojkot zo strany USA a politických spojencov americkej vlády. Do Moskvy vyslalo svoje výpravy len 80 národných olympijských výborov (NOV), čo bolo najmenej od Melbourne 1956. Až 63 NOV sa nezúčastnilo, ale len 41 uviedlo ako dôvod bojkot. U ďalších bol hlavný nedostatok financií. Účasť dohromady 5217 olympionikov bola najnižšia od Tokia 1964.
Vzhľadom na to, že vtedajšie socialistické štáty hrali v tom čase vo svetovom športe prím, bola aj napriek masívnemu bojkotu športová úroveň súťaží vysoká. Západný svet označoval tieto olympijské hry za druhoradé a hodnotu výsledkov a udelených medailí spochybňoval, ale neoprávnene. Veď v Moskve padlo 36 svetových a 74 olympijských rekordov. Najviac svetových zápisov sa zrodilo vo vzpieračských súťažiach v hale Izmajlovo, na superrýchlom cyklistickom ovále v Krylatskom, a v bazéne komplexu Olimpijskij (osobitne v ženských súťažiach). Šesť „sveťákov“ padlo aj v atletike.
Aj pri účasti mnohých špičkových športovcov z krajín Západnej Európy, ktorých národné olympijské výbory sa vzopreli proti svojim vládam a vyslali do Moskvy svojich športovcov, jednoznačne dominovali športovci výprav vtedajších socialistických krajín. Medzi tými európskymi však výprava ČSSR napriek zisku 14 medailí (2-3-9), čo by pri plnej účasti z celého sveta bol výborný výsledok, ťahala za kratší koniec. A dva zlaté kovy boli len vyrovnaním počtov z Mníchova 1972 a z Montrealu 1976, kde pritom súťažil celý západný svet.
Sovietsky zväz, riadený komunistickou gerontokraciou na čele s už prakticky nemohúcim Leonidom Brežnevom, v roku 1980 trápila prehlbujúca sa stagnácia ekonomiky, nedostatok tovarov v obchodoch i množstvo skrývaných problémov. Návštevníkom zo sveta však komunistický režim ukázal poriadne prikrášlenú sovietsku tvár. Bezpečnosť bola zaručená masovo nasadenými silovými zložkami. Nekalé živly na čas olympiády pozatvárali alebo deportovali inde. Obchody boli na tri týždne plné a olympijský maskot – medvedík Míša – sa stal všeobecným miláčikom.
V totalitnom ZSSR, keďže všetko garantoval štát, organizácia OH fungovala bez väčších problémov a hladko. Súťaže prebiehali na účelných športoviskách, ktoré mali premyslené neskoršie využitie. Postavili modernú olympijskú dedinu, aj viaceré špičkové športoviská. Nečudo, že mnohí majú na moskovské hry pekné spomienky.
Zápasy futbalového turnaja sa okrem dvoch štadiónov v Moskve hrali aj v Leningrade, Kyjeve a v Minsku, jachtári súťažili na mori pri Tallinne.
Najúspešnejšie krajiny OH 1980
Za názvom krajiny uvádzame počet tzv. olympijských bodov za umiestenie v prvej šestke (podľa kľúča 7-5-4-3-2-1) a v zátvorke celkový zisk zlatých, strieborných a bronzových medailí: 1. ZSSR 1221 (80-69-46), 2. NDR 830,5 (47-37-42), 3. Bulharsko 266,5 (8-16-17), 4. Poľsko 241,5 (3-14-15), 5. Maďarsko 228,5 (7-10-15), 6. Rumunsko 202,5 (6-6-13), 7. Veľká Británia 148 (5-7-9), 8. Kuba 142 (8-7-5), 9. ČSSR 137,5 (2-3-9), 10. Taliansko 121 (8-3-4).
Jednoznačná dominancia výprav Sovietskeho zväzu a Nemeckej demokratickej republiky
Medzi športovcami z 80 krajín sveta boli v Moskve so 195, resp. so 126 medailami suverénni olympionici z domáceho Sovietskeho zväzu (ZSSR - s celkovým medailovým ziskom 80-69-46) a z Nemeckej demokratickej republiky (NDR - 47-37-42). Tieto dve krajiny sa mohli pochváliť ziskom dovedna 127 zlatých medailí, čo bolo 62,6 percenta všetkých najcennejších kovov! So ziskom 80 zlatých kovov dokonca výprava ZSSR utvorila historický rekord. Sovietsky zväz dlhodobo predstavoval svetovú športovú superveľmoc a pri absencii športovcov najmä z USA a Nemeckej spolkovej republiky (NSR) jednoznačne zveľadil svoju dominanciu z OH 1972 v Mníchove a z OH 1976 v Montreale.
Keď o štyri roky neskôr hostilo OH 1984 americké Los Angeles a hry na revanš bojkotovali socialistické krajiny (s výnimkou Rumunska, plus Juhoslávie, ktorá dlhodobo realizovala vlastnú politiku v nesúlade so záujmami ZSSR a Číny, ktorá sa vrátila na olympijskú scénu po dlhých desaťročiach bojkotovania hier), domáci Američania síce rekord v počte zlatých medailí ešte zvýšili na dnešných 83, ale celkovým počtom kovov (174) o 21 zaostali za ziskom svojich najväčších rivalov z Moskvy 1980. Ak odrátame OH 1904 v St. Louis, kde domáci športovci USA v súboji s veľmi málo početnou konkurenciou zo zahraničia (čo sa absolútne nedá porovnať s neskoršou érou) získali až 231 medailí, 195 sovietskych medailí spred 40 rokov dodnes predstavuje ťažko prekonateľný rekord.
Domácim sa pomáhalo, ako sa dalo
Na druhej strane bolo hanebné, ako sa domáci snažili získať úspechy za každú cenu. Sovietskym športovcom pomáhalo nielen často neobjektívne publikum, v ktorom bolo množstvo vojakov a policajtov, ale predovšetkým rozhodcovia a usporiadatelia.
Napríklad na štadióne v Lužnikách, na ktorom sa konali atletické súťaže, sa pri pokusoch domácich pretekárov v súťažiach v hode diskom, oštepom či kladivom veľké brány štadióna otvárali tak, aby vzniknutý prievan pomáhal domácim pretekárom. A rozhodcovia posudzovali regulárnosť pokusov spôsobom, ktorý neraz tiež nebol v poriadku. Napríklad náš diskár Imrich Bugár, ktorý získal striebro za domácim Raščupkinom, prezradil, že keby všetko bolo naozaj podľa predpisov, mal vyhrať Kubánec Delis, ktorý skončil až tretí...
V subjektívne posudzovaných športoch to bolo niekedy ešte horšie. V športovej gymnastike rozhodcovský zbor pod tlakom sovietskeho šéfa medzinárodnej federácie FIG Jurija Titova v súbojoch domácich gymnastiek s favorizovanými Rumunkami (na čele s hrdinkou z Montrealu 1976 Nadiou Comaneciovou) gymnastky zo zahraničia očividne poškodil. Prejavy protestov niektorých delegácií kamery sovietskej televízie pritom úplne ignorovali.
Treba však povedať, že podobným spôsobom boli domáci športovci neobjektívne zvýhodňovaní aj na ďalších olympijských hrách v roku 1984 v americkom Los Angeles a v roku 1988 v juhokórejskom Soule. A v histórii by sa našlo aj viacero ďalších príkladov.
Prečo Američania vyprovokovali bojkot OH v Moskve?
Koncom decembra 1979 Sovietsky zväz napadol Afganistan, čo si vyžiadalo masívnu kritiku zo strany USA a množstva ďalších západných krajín. Vtedajší prezident USA James Carter začiatkom roka 1980 vyzval ZSSR, aby svoje vojská stiahol, inak bude čeliť bojkotu OH v Moskve. A zároveň tlačil na ďalšie členské štáty NATO, aby sa k americkému tlaku na Sovietsky zväz pridali.
Pre prezidenta Cartera to bola otázka znovunadobudnutia politickej prestíže, ktorú stratil po februárovom zvrhnutí šacha Rézu Páhlavího v Američanmi podporovanom Iráne a po následnom zajatí 60 občanov USA na ambasáde v Teheráne. Odvolával sa pritom na Olympijskú chartu, podľa ktorej krajina vedúca vojnu nemôže hostiť olympijské hry. A sovietskemu najvyššiemu štátnemu i straníckemu predstaviteľovi Leonidovi Iľjičovi Brežnevovi pohrozil aj uvalením embarga na export obilia a informačných technológií do ZSSR, a odvolaním podpisu pod odzbrojovacou zmluvou SALT II.
Nasledovali mesiace rokovaní. Američania sa snažili presvedčiť vtedajšieho predsedu MOV Michaela Morrisa Killanina, aby MOV zrušil OH v Moskve, alebo ich preložil na iné miesto. Vzhľadom na gigantický rozsah podujatia a veľmi pokročilý stav jeho príprav boli tieto výzvy naivné a objektívne nerealizovateľné. Killanin vyzval národné olympijské výbory (NOV) všetkých krajín, aby nepodľahli tlaku svojich vlád.
V samotných USA boli na bojkot rozporuplné názory. Ale olympijskí funkcionári aj samotní športovci boli jednoznačne proti nemu. Vo februári 1980 sa v americkom Lake Placid konali zimné olympijské hry. Tesne pre ich začiatkom na zasadnutí MOV vystúpil minister zahraničia USA Cyrus Vance. Predniesol jednoznačne protisovietsky prejav, aký na olympijskej pôde nikdy nemal zaznieť. Reakciou naň bolo ticho členov MOV. A organizácia následne potvrdila, že OH 1980 sa uskutočnia v Moskve.
Za výzvy na bojkot James Carter doma čelil kritike od množstva športovcov, na čele s päťnásobným rýchlokorčuliarskym šampiónom z februárových ZOH 1980 Ericom Heidenom. O bojkote zo strany USA nemohla rozhodnúť priamo vláda. Musel ho schváliť národný olympijský výbor (USOC). Prezident Carter v snahe vysvetliť postoj vlády zvolal na 21. marca stretnutie s americkými olympionikmi a s ich trénermi. Stretol sa tam s negatívnou a odmietavou reakciou. USOC však napokon podľahol politickému tlaku a 24. apríla odsúhlasil neúčasť športovcov USA na OH v Moskve. „Bojkot sa stal hanebnou súčasťou americkej histórie,“ vyhlásila vtedy členka bronzovej veslárskej osmy USA z OH 1976 Anita DeFrantzová. Veľká odporkyňa bojkotu, ktorá za to dokonca dostávala vyhrážky smrťou, sa neskôr stala viceprezidentkou MOV...
Statočnosť niektorých národných olympijských výborov
Jimmy Carter sa snažil tlačiť aj na vlády iných krajín, aby sa pripojili k bojkotu. Aby ovplyvnil africké štáty, do viacerých dokonca vyslal ako svojho probojkotového emisára azda najslávnejšieho športovca sveta, boxera Muhammada Aliho (pod menom Cassius Clay olympijského víťaza v Ríme 1980). Ali si touto misiou značne pošramotil veľké meno, ktoré mimo športu predtým získal odmietaním vojny vo Vietname.
Niektoré nielen africké, ale aj ázijské a latinskoamerické štáty však výzvy na bojkot nevyslyšali, preto Sovietsky zväz im v snahe zachrániť ich účasť ponúkol bezplatné letenky do Moskvy a dotácie.
V Európe našiel prezident USA mnoho podporovateľov v radoch politikov – predovšetkým v Nemeckej spolkovej republike. Ale viaceré národné olympijské výbory aj športovci sa zachovali statočne a dokázali sa postaviť proti politikom. Niektoré NOV získali peniaze na účasť z iných zdrojov, iné účasť ponechali na ľubovôli športovcov. Zo „západných“ veľmocí v Moskve štartovali športovci Talianska, Veľkej Británie, Francúzska i Austrálie, pridali sa aj Švédi, Fíni, reprezentanti krajín Beneluxu, Rakúšania, či Španieli. Vzhľadom na odmietavý postoj ich vlád však niektorí súťažili nie pod štátnymi vlajkami, ale pod olympijskou. A prípade víťazstva im hrali olympijskú hymnu.
„Trúfnem si povedať, že odvaha týchto NOV pomohla zachrániť olympijské hnutie. Bol som bol menovaný za šéfa belgickej misie na tieto hry. Niekoľko týždňov pred olympiádou si ma zavolal premiér a požiadal ma, aby Belgicko ako členský štát NATO v Moskve neštartovalo. Keď som to odmietol, povedal mi, že vláda nám na olympijskú účasť nedá peniaze. Tak sme si ich zohnali prostredníctvom sponzorov,“ zaspomínal si v rozhovore so mnou pre denník Šport v roku 1993 Jacques Rogge, v roku 2001 zvolený za prezidenta MOV.
V zákulisí vyvíjal horúčkovité úsilie v prospech účasti čo najväčšieho množstva výprav v Moskve vplyvný člen exekutívy MOV Španiel Juan Antonio Samaranch, v tom čase veľvyslanec Španielska v ZSSR. Aj to mu tesne pred začiatkom OH v Moskve pomohlo k zvoleniu do funkcie prezidenta MOV. Zastával ju potom 21 rokov, počas ktorých výrazne zmodernizoval a posilnil olympijské hnutie a po sérii bojkotov OH 1976, 1980 aj 1984 napokon dosiahol zjednotenie rodiny v znamení piatich kruhov.
Rozsiahly bojkot OH v Moskve sa síce stal realitou, ale tým, čo žiadne vytúžené ovocie nepriniesol. Sovietski vojaci z Afganistanu neodtiahli a James Carter na jeseň 1980 prehral v boji o znovuzvolenie za prezidenta USA s Ronaldom Reaganom... A ako to vždy býva, bojkot len ublížil mnohým športovcom, ktorých pripravil o naplnenie veľkého sna.
Hrdinovia z moskovských športovísk
Pochopiteľne, zo Sovietskeho zväzu ako najúspešnejšej krajiny OH 1980 bolo aj najviac multimedailistov. Gymnasta Aleksandr Diťatin v Moskve ako prvý športovec v histórii získal na jedných OH až osem medailí (3-4-1), čo sa podarilo zopakovať až americkému plavcovi Michaelovi Phelpsovi na OH 2004 a 2008. Jeho gymnastický „parťák“ Nikolaj Andrianov zase rozšíril na svojich tretích hrách počet získaných kovov už na pätnásť (7-5-3), čo dokázal ako prvý muž v histórii OH.
Vo vzpieraní najviac zaujal Jurik Vardaňan zo ZSSR v kategórii do 82,5 kg. Utvoril štyri svetové rekordy, pričom v dvojboji triumfoval výkonom rovných štyristo kíl, ktorý by mu stačil na zlato ešte o dve kategórie vyššie! Plavkyňa NDR Rica Reinischová tri zlaté medaily prizdobila štyrmi svetovými rekordmi. V bazéne však bol najobdivovanejší jediný mužský rekord – domáci Vladimir Saľnikov totiž na 1500 m v. sp. ako prvý v histórii pokoril 15-minútovú hranicu.
Unikátny kajakársky hetrik dosiahol Vladimir Parfionovič zo ZSSR. Etiópsky atlét Miruts Jifter triumfoval v behoch na 5 i 10 km. Veľkolepé súboje predviedli v behoch na 800 a 1500 m hviezdni Briti Sebastian Coe (dnešný šéf Svetovej atletiky) a Steve Ovett. V šprintoch sa blysol ich krajan Alan Wells, dodnes posledný šampión bielej pleti na stometrovej trati, na
Najúspešnejší športovci OH 1980 podľa zisku medailí
Aleksander Diťatin (ZSSR, športová gymnastika) 3-4-1, Caren Metschucková (NDR, plávanie) 3-1-0, Barbara Krauseová (NDR, plávanie) 3-0-0, Rica Reinischová (NDR, plávanie) 3-0-0, Vladimir Saľnikov (ZSSR, plávanie) 3-0-0, Vladimir Parfionovič (ZSSR, rýchlostná kanoistika) 3-0-0, Nikolaj Andrianov (ZSSR, športová gymnastika) 2-2-1, Nadia Comaneciová (Rum., športová gymnastika) 2-2-0, Ines Diersová (NDR, plávanie) 2-2-0.
Dvom veľkým sovietskym šampiónom minulosti sa však doma už nepodarilo nadviazať na zlatú niť. Trojskokan Viktor Sanejev skončil po sérii troch víťazstiev na OH 1968 – 1976 tentoraz druhý. A superťažký vzpierač Vasilij Alexejev, ktorý jasne dominoval na predošlých dvoch olympiádach a počas kariéry utvoril 80 svetových rekordov, nezdvihol základ v trhu!
Triumfálnu olympijskú premiéru absolvovala kajakárka NDR Birgit Fischerová, ktorá zvíťazila na
Československo s najväčšou výpravou, ale len s dvoma zlatými
Československá socialistická republika do Moskvy vyslala, pochopiteľne, svoju dovtedy najväčšiu výpravu s 211 športovcami (163 mužov + 48 žien). Aj počet Slovákov (49, z toho 30 mužov a 19 žien) bol historicky najvyšší. V neoficiálnom bodovaní krajín obsadila výprava ČSSR 9. miesto – lepšie než kedykoľvek predtým. Ale vzhľadom na absenciu množstva štátov s výsledkami vôbec nevládla spokojnosť. Tobôž, keď zo 14 medailí boli len dve zlaté.
O najcennejšie kovy sa zaslúžili vzpierač Ota Zaremba a družstvo futbalistov. Futbalisti, ktorí zápasy základnej skupiny odohrali v Leningrade, v ére Československa dosiahli vôbec jediný olympijský triumf v kolektívnom športe. Výdatne sa podeň podpísal košický brankár Stanislav Seman (odchytal všetkyých šesť zápasov a inkasoval jediný raz) a ako druhý Slovák prispel k historickému zlatu rodák zo Spišského Hrušova, obranca František Kunzo.
Až desať športovcov pochádzajúcich zo Slovenska sa v Moskve radovalo z olympijského kovu. Striebro si vybojovali diskár Imrich Bugár aj členky družstva pozemných hokejistiek Iveta Šranková, Alena Kyselicová a Viera Podhányiová. Bronzom zo Slovákov ozdobili boxera do 71 kg Jána Franeka, zápasníkov-voľnoštýliarov do 74, resp. do 100 kg Dana Karabina a Júliusa Strniska i vzpierača do 82,5 kg Dušana Poliačika. Desať Slovákov s medailami predstavovalo historicky druhý najvyšší počet – viac ich bolo len v Tokiu 1964...
Kuriozitou bolo, že tím pozemných hokejistiek ČSSR, ktorého jedným z dvoch trénerov bol Slovák Pavol Rosa, sa do Moskvy pôvodne nekvalifikoval. No vzhľadom na bojkot viaceré kvalifikované tímy vypadli z hry a pozvanie dostalo družstvo ČSSR. V turnaji podľahlo len víťaznému Zimbabwe a získalo striebro...
Zo Slovákov tesne pod medailovým stupienkom zostali obhajca zlata v cyklistickom šprinte Anton Tkáč (v „kráľovskej“ dráharskej disciplíne skončil štvrtý) i plavec Miloslav Roľko, štvrtý na
Slováci v československej výprave v Moskve
Medailisti
Stanislav Seman, František Kunzo (futbal) členovia zlatého družstva
Imrich Bugár (atletika) strieborný v hode diskom,
Iveta Šranková, Alena Kyselicová, Viera Podhányiová (pozemný hokej) členky strieborného družstva
Ján Franek (box) bronzový do
71 kg Dan Karabin (zápasenie) bronzový vo voľnom štýle do
74 kg Július Strnisko (zápasenie) bronzový vo voľnom štýle do
100 kg Dušan Poliačik (vzpieranie) bronzový do
82,5 kg Ďalší v prvej šestke
Miloslav Roľko (plávanie) štvrtý na
100 m znak a šiesty na400 m pol. pret.Anton Tkáč (dráhová cyklistika) štvrtý v šprinte
Jana Labáková (športová gymnastika) členka štvrtého družstva a šiesta v prostných
Eva Marečková, Katarína Šarišská (športová gymnastika) členky štvrtého družstva
Mária Beňová, Elena Boledovičová, Helena Brezányiová, Mária Končeková, Jana Kuťková, Katarína Lamrichová, Jolana Némethová, Viola Pavlasová, Priska Polačeková, Daniela Nováková (hádzaná) členky piateho družstva
Felix Masár (rýchlostná kanoistika) šiesty v K1 na
1000 m Jozef Plachý (atletika) šiesty na
1500 m Rudolf Babiak, Jozef Konečný (športová gymnastika) členovia šiesteho družstva.
