Športové
Reportáž
14 min. čítania

Úspešní lovci okamihov

Tomáš Grosmann pre olympijskú revue Olympic.sk
Na Laca Bielika spomína Slovensko najmä v augustových dňoch. On, vtedy fotoreportér denníka Smena, bol autorom svetovo preslávenej fotografie z roku 1968. Pre súčasnosť a na tomto mieste osobitne treba zdôrazniť, že Ladislav Bielik, v mladosti boxer, plavec, turista a trochu aj horolezec, bol aj – či predovšetkým – športový fotoreportér.
Foto
TASR

Fotografickí velikáni Ladislav Bielik a Peter Pospíšil by oslavovali v tomto roku nevšedné narodeniny. Prvý z nich by mal v týchto týždňoch osemdesiat, druhý sedemdesiatpäť rokov. Ladislav Bielik však už nežije priam neuveriteľných 35 rokov, Peter Pospíšil nie je medzi nami „iba“ trinásť liet. Zhodou okolností tak, ako mali blízko seba svoje narodeninové dni, takisto sa aj ich skon viaže k podobnému jarnému obdobiu.

LADISLAV BIELIK

Narodil sa 28. mája 1939 v Leviciach. Pracoval vo Virologickom ústave SAV v Bratislave, kde začal fotografovať. Do športového týždenníka Štart nastúpil v roku 1965, odtiaľ o rok neskôr prešiel do denníka Smena. V roku 1971 sa vrátil do Štartu, ktorý musel opustiť v rámci normalizačných opatrení, a tak od roku 1975 pracoval ako fotograf v slobodnom povolaní. Jeho fotografie sporadicky uverejňovali týždenníky Slovenka, Štart, Život aj denník Smena. Na automobilových pretekoch do vrchu v Pilišskom pohorí pri Budapešti robil 24. marca 1984 fotografie pre svojho kamaráta, maďarského motocyklového a automobilového reprezentanta Jánosa Drápala. Sedel na streche Drápalovho autobusu, fotografoval a čakal na skvelý záber, akých už mal vo svojom archíve nespočetné množstvo. Práca ho pohltila natoľko, že nepostrehol rútiace sa nebezpečenstvo. Maďarský pretekár Péter Szabolcsfi nezvládol manéver a jeho auto vo vysokej rýchlosti vyletelo z cesty priamo na autobus. Ladislav Bielik bol jedna zo štyroch obetí nezmyselnej tragédie.

Na Laca Bielika spomína Slovensko najmä v augustových dňoch. On, vtedy fotoreportér denníka Smena, bol autorom svetovo preslávenej fotografie z 21. augusta 1968 muža s obnaženou hruďou pred sovietskym okupačným tankom na Šafárikovom námestí v Bratislave. Patrila do série ďalších podobne odvážnych dokumentárnych snímok z tých hodín a dní.

Portrét Ladislava Bielika.
Foto
Ladislav Bielik

„Pohotovosť mu bola vlastná zo športu. Bez tejto predprípravy by počas jedného-dvoch dní nenasnímal také fantastické zábery,“ vyjadril sa pre magazín denníka Šport pred rokmi jeho mladší syn Peter, známy televízny moderátor. „Ani dnes by som ho necharakterizoval inak a lepšie,“ zdôraznil nám v týchto dňoch, keď sme od neho chceli spomienku na otca. Boli by to, samozrejme, len detské spomienky, keďže v čase Lacovho úmrtia mal jeho mladší syn Peter (starší Tomáš sa narodil v roku 1969) necelých desať rokov.

Pre súčasnosť a na tomto mieste osobitne treba zdôrazniť, že Ladislav Bielik, v mladosti boxer, plavec, turista a trochu aj horolezec, bol aj – či predovšetkým – športový fotoreportér. V tejto profesii sa uplatňoval už skôr, než nastúpil pracovať do Smeny, odkiaľ musel pre „okupačné“ snímky v čase normalizácie odísť. Nakrátko ho opäť prichýlil Štart. Tam sme sa stretli a absolvovali spolu niekoľko služobných ciest a pripravili sme aj rôzne iné materiály. Áno, spolu. Taká bola vtedy prax. Fotograf sledoval, čo chce textár zachytiť a napísať, redaktor sa neraz prispôsobil tomu, čo kolega s aparátom na podujatí, či inde na reportážnej ceste, svojím objektívom zachytil.

Zo zápasu Slovan Bratislava - Motor České Budějovice 5-4, Haas, 1972.
Foto
Ladislav Bielik

Tak sme predstavili v roku 1974 v populárnej rubrike „Čo o ňom neviete“ Antona Ondruša, neskoršieho kapitána futbalových majstrov Európy z Belehradu 1976. Z debaty s ním vyplynulo, že sa popri futbale vážne venuje vysokoškolskému štúdiu a s najpopulárnejším športom začínal na dvore medzi deťmi.

Najmä tieto skutočnosti inšpirovali Laca, aby môj text ilustroval Ondrušovou fotografiou v obleku (veď onedlho sa mal stať inžinierom ekonómie), pričom bude kopať do lopty medzi deťmi, keďže tak nejako Tono s futbalom začínal. „Otec sa nebránil štylizácii, ak to mohlo pomôcť vyjadreniu témy,“ skonštatoval Peter Bielik, iba potvrdzujúc moju skúsenosť. Pravda, v tom čase to súviselo aj s technickými možnosťami, s ktorými sa fotoreportéri museli popasovať. So svetlom v halách, ale aj vonku, s citlivosťou filmov, s fotografickou technikou, ktorá zďaleka nemala dnešné parametre.

Gymnastka Marianna Némethová-Krajčírová so svojimi medailami.
Foto
Ladislav Bielik

„Napríklad v roku 1965 bolo veľmi ťažké nafotiť hokejového brankára. Osvetlenie na štadióne stačilo akurát na to, aby hráči videli niečo na ľade. Preto sa otec dohodol s Vladom Dzurillom, nech zostane po zápase ešte chvíľku v bránke. Nahadzoval mu puky, a tak ho nafotil v rôznych pozíciách,“ priblížil jeden z ďalších príbehov na základe otcovho rozprávania Peter Bielik.

Z kolegov fotoreportérov bol blízkym priateľom Ladislava Bielika predovšetkým Pavel Meluš, ktorý ho vyspovedal aj vo svojej diplomovej práci o slovenskej športovej fotografii na FAMU v roku 1981. „Zoberme si niektoré veľké podujatia a to, čo z nich publikujeme. Vždy bolo a je dôležité, aby tam boli víťazi. A nie to, či sú z nich dobré alebo nie dobré fotografie,“ pozastavil sa nad vtedajšou praxou Laco Bielik, čím aj priamo načrtol svoju tvorivú filozofiu. „Dôležité je tiež, aby sa z človeka nestal divák, ktorého napríklad zaujme hra. Dôležité je odosobniť sa a fotografovať,“ zdôraznil.

Prezradil takisto, že pre časopiseckú tvorbu považoval za dôležité aj štylizované snímky. Aby o športovcovi – vtedy nebola reč o profesionáloch – ukázal aj to, čo robí v civilnom živote. Aj vtedy však prejavil svoj talent pre okamih, pre výber miesta na fotografovanie. Uplatňoval nevšedný uhol pohľadu, aby fotografia ukázala viac, než môže zachytiť ľudské oko a zapamätať ľudský mozog.

S Lacom nás rýchlo spojila práca a možno aj skutočnosť, že sme mohli spolu hovoriť aj po maďarsky, a tiež, že sme bývali neďaleko od seba v bratislavskej Dúbravke. Osobitne si naňho spomínam aj preto, že zachytil dôležité chvíle nášho rodinného života. Vo štvrtok 20. decembra 1973 výbornými nevšednými fotografiami zvečnil našu promóciu po skončení štúdií na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, pričom množné číslo znamená aj súčasnú promóciu mojej manželky Kláry za „aktívnej“ asistencie našej vtedy vyše jeden a polročnej dcéry Kataríny. V čase, keď sa na hotové fotografie čakalo aj niekoľko dní, prišiel Laco v ten istý večer k nám domov a priniesol ich celú sériu. Ani na to v súvislosti s ním nikdy nezabudnem.

PETER POSPÍŠIL

Narodil sa 24. apríla 1944 v Bratislave. Najprv sa preslávil ako športovec, hádzanár. Ako brankár bratislavskej ČH sa stal reprezentantom ČSSR, nastúpil v 28 medzištátnych zápasoch, medzi nimi aj na OH v Mníchove 1972, kde získal striebornú medailu. O rok neskôr sa stal fotoreportérom týždenníka Štart, v ktorom pracoval až do jeho zániku v roku 1992. Vzápätí založili s kolegom Jánom Súkupom agentúru Štarfoto. S fotografiou „Sklamanie vzpierača“, na ktorej na OH v Montreale zachytil čs. reprezentanta Jana Nagya, získal v roku 1977 prvú cenu v celosvetovej súťaži Medzinárodnej asociácie športovej tlače (AIPS) o najlepšiu športovú snímku roka 1976, čo dokumentárne zachytilo 15. číslo Štartu ’77. Pridali mu aj 3. miesto za snímku svetoznámej rumunskej gymnastky Nadie Comaneciovej na bradlách. Neúnavný autor nesčíselného množstva fotografií najmä v Štarte a rôznych športových dokumentárnych knihách, skonal po ťažkej chorobe 17. apríla 2006. Ocenenie MOV za Šport a médiá mu udelili v roku 2004.

Peter Pospíšil.
Foto
ARCHÍV SOŠV – SOŠM

U Petra Pospíšila treba najprv vyzdvihnúť, že bol vynikajúci hádzanár. V bratislavskom Slovane začínal síce ako krídelník, ale čoskoro sa postavil do bránky Červenej hviezdy, s ktorou sa stal majstrom Československa 1973 a už skôr aj dôležitým článkom reprezentácie. Vďaka nej sa mohol pýšiť striebornou olympijskou medailou z Mníchova 1972, kde bol síce tretí brankár výberu, ale ani náhodou iba muž do počtu.

Hádzanári Československa tam potrebovali zvíťaziť nad tímom Sovietskeho zväzu, aby postúpili do finále. „Brankár Pospíšil sa ukázal ako veľký zneškodňovateľ trestných hodov. Zo štyroch ,sedmičiek’ dve chytil, jedna mu skončila v sieti a jednu poslal nervózny strelec vedľa,“ opísal Petrove hviezdne okamihy novinár a spisovateľ Imrich Hornáček v knihe Sapporo – Mníchov 1972. Naši ten zápas aj výrazne Pospíšilovou zásluhou vyhrali 15:12 a ocitli sa priam v tranze. Vedeli, že im už striebro na olympiáde neunikne.

„S Petrom Pospíšilom som sa bližšie spoznal počas vojenčiny v ČH Bratislava v rokoch 1967 - 1969. Peter ako brankár už v tom čase experimentoval s ochrannou maskou tváre. Pamätám si, že už vtedy mal kvalitný fotoaparát a rád fotografoval aj na športových zájazdoch nášho tímu vo Švajčiarsku, Alžírsku a Švédsku. Po vojenčine som sa vrátil do Prešova, ale na olympiáde v Mníchove sme sa znovu zišli v jednom tíme. Peter sa do nominácie dostal na poslednú chvíľu, ale chytal tam výborne. Spoločne sme sa tešili so zisku striebornej medaily. Fotografoval aj cez olympiádu a jeho snímky mi pripomínajú najkrajšie momenty mojej športovej kariéry,“ spomína naňho spoluhráč Andrej Lukošík.

Oni dvaja a z hráčov ešte Vincent Lafko spolu s asistentom trénera Ladislavom Šestákom tvorili skupinu Slovákov v úspešnom tíme. Finálový zápas hádzanárov, ktorý Československo prehralo s Juhosláviou 16:21, bol bodkou za športovým programom hier v Mníchove. „Stál som na konci radu, a tak som bol posledný človek, ktorému zavesil na krk medailu Brundage,“ vykreslil preňho mimoriadny okamih Peter Pospíšil podľa knihy Slovenský Olymp. Isté je, že Američan Avery Brundage, piaty muž v pozícii svetového šéfa piatich kruhov, vo veku úctyhodných takmer 85 rokov práve v Mníchove skončil svoje 20-ročné pôsobenie na čele MOV,.

Pospíšil mal vtedy iba dvadsaťosem, čo nie je na športovca z dnešného uhla pohľadu ozaj veľa, a predsa sa rozhodol skončiť s vrcholovou kariérou. Vďaka svojej vášni zachytávať na filmy nevšedné okamihy sa stal hneď v roku 1973 fotoreportérom týždenníka Štart. Možno aj preto, že bolo treba živiť rodinu. Od roku 1967 mal dcéru Luciu, ku ktorej v olympijskom roku 1972 pribudla Katarína. A on ostal aj naďalej olympionik. Už od ZOH v Innsbrucku 1976 sa stal takmer pravidelným účastníkom letných aj zimných OH ako fotoreportér až do Atén 2004. Vrátane spomínaného Mníchova stihol do konca života pracovať na 14 veľkých sviatkoch pod piatimi kruhmi; chýbal len v Lake Placide 1980, Los Angeles 1984 a v Soule 1988.

Fotografia Petra Pospíšila.
Foto
Peter Pospíšil

„S Petrom Pospíšilom nás pracovne a neskôr aj súkromne zviazal vzťah k lyžovaniu a tenisu. Z mnohých podujatí na snehu ho očaril legendárny Hahnenkamm v tirolskom Kitzbüheli. Tam sa sústreďoval na fotografovanie vždy, popri krkolomnej zjazdovke Streif hľadal najideálnejší ,štand’, len aby nasnímal čo najefektnejšie všetky hviezdy vtedajšieho svetového lyžovania,“ zaspomínal si naňho jeden z blízkych kolegov v Štarte Albert Jedlička.

„Vždy chcel byť na kopci medzi prvými, a hoci sa mali vážne veci diať na trati povedzme o jedenástej, už o ôsmej ma naháňal, aby sme tam išli. Raz som sa trochu zdržal, tak sa vybral sám dopredu. Márne som ho však hľadal pri skoku do Mausefalle, kde sme si stretnutie dohodli. Až keď sa spustil na trati vari tretí predjazdec, objavil sa. Biely od snehu, zadychčaný, priam zelený od hnevu. Omylom totiž nasadol na sedačku, ktorá ho vyviezla k turistickej zjazdovke. Napokon však všetko podstatné stihol a zachytil, tak ako aj na iných podujatiach, na ktorých sme spolu boli,“ pridal jeden z úsmevnejších príbehov ich spolupráce.

Najvýznamnejšiu spoluprácu však Peter Pospíšil zažil s iným nemenej známym a stále aktívnym fotoreportérom Jánom Súkupom. Ten pripomína, že sa schádzali, ba priam žili v jednej kancelárii v období 1976 – 2006. „Vďaka jeho priateľskej povahe sme vydržali spolu až tri desaťročia, hoci, samozrejme, že aj medzi nami nastali za taký dlhý čas aj nedorozumenia. Peter ich riešil často mlčanlivosťou, viaceré životné ťažkosti v sebe tlmil, nerád o nich rozprával,“ pokúša sa charakterizovať kolegu, s ktorým po zániku týždenníka Štart (1992) založili ako živnostníci agentúru Štartfoto.

Jano Súkup pripúšťa, že práve duševné trápenia sa v prvých rokoch tohto storočia podpísali pod zdravotné problémy, ktoré začali Petra Pospíšila sužovať. „Fyzických síl mal dlho-predlho na rozdávanie. Často prišiel do práce už nadránom, doslova na svitaní. Auto síce mal, ale obľúbil si bicykel. Na ňom ho bolo možné stretnúť hocikde. Bol mimoriadne pracovitý. Na rozdiel odo mňa,“ usmial sa Jano Súkup šibalsky. „Musel som sa mu však napokon prispôsobiť. Aj vo výbere športov, ktorým sme sa v našej tvorbe venovali. Dlho boli olympiády v Štarte jeho doménou, ale potom v 90. rokoch sme na ne začali chodiť spoločne.“

Fotografia Petra Pospíšila.
Foto
Peter Pospíšil

Bolo bežným zvykom, čo som spomínal už aj v súvislosti s Lacom Bielikom, že textári a fotoreportéri prinášali do Štartu spoločné „diela“, takpovediac dokumenty doby. V duchu tejto praxe sme sa na jeseň 1990 vybrali autom do Paríža zachytiť slovom i obrazom udelenie svetovej Ceny fair play Pierra de Coubertin vtedy už rehabilitovanej gymnastickej legende Věre Čáslavskej, od apríla toho istého roka predsedníčke Čs. olympijského výboru. Fotoreportér Peter Pospíšil a ja, vtedy zástupca šéfredaktora v Štarte, sme si dali do pomyselného itinerára pokračovanie v ceste do olympijského Albertville, urobiť reportáž na prahu zimy predchádzajúcej ZOH 1992.

Aj s dohodou, že sa za volantom redakčnej škodovky na vyše 3000-kilometrov dlhej ceste tam a späť z času na čas vystriedame. Isteže, nešli sme v jednom kuse. Nocovali sme v Paríži, určite aj v Annecy a na ceste späť u futbalového trénera Laca Jurkemika vo švajčiarskom Chure, keďže tam vtedy pracoval.

Viete však ako to striedanie za volantom dopadlo? Nijako. Celú dlhú cestu odšoféroval Peter Pospíšil sám, potvrdzujúc svoju vtedajšiu fyzickú i psychickú zdatnosť. Škoda, že nás navždy opustil krátko po šesťdesiatke. Našťastie, mnoho z jeho tvorby ostalo v časopisoch a knihách, ale aj v bohatom archíve, ktorého časť – zatiaľ vraj iba desať percent – Jano Súkup už dostal do digitálnej podoby.

Výstavy na počesť oboch

Pamiatku oboch výrazných fotografických osobností – a hlavne ich tvorbu - pripomenú výstavy SOŠV – Slovenského olympijského a športového múzea v Kremnici. Fotografie Laca Bielika si tam možno pozrieť už od 18. mája až do konca septembra v Stálej expozícii dejín lyžovania na Slovensku, ktorá je v Bellovom dome na Štefánikovom námestí č. 14. Výstava fotografií Petra Pospíšila bude na rovnako mieste prístupná následne.