Vo veku 72 rokov zomrel špičkový športový novinár Marián Šimo, držiteľ Zlatého odznaku SOŠV aj Ceny Mira Procházku
Ťažko sa píše, keď na večnosť odíde nielen kolega, ale aj priateľ a navyše vzácna a mimoriadna osobnosť. Špičkový slovenský športový novinár Marián Šimo, ktorý nás 21. mája po dlhých zdravotných ťažkostiach v Bratislave navždy opustil vo veku 72 rokov (narodil sa 21. septembra 1949 v Bánovciach nad Bebravou) vzácnou a mimoriadnou osobnosťou bol. Nepoznal som medzi kolegami z novinárskej brandže zásadovejšieho a čestnejšieho človeka. Zároveň to bol skvelý autor – podľa mňa medzi píšucimi športovými novinármi na Slovensku absolútne najlepší. Výnimočným spôsobom zaobchádzal s jazykom aj s faktmi. Tie si ctil nadovšetko.
Vždy som obdivoval, aké detaily Maroš vedel objaviť vo svojom archíve a ako hutne a zároveň zaujímavo i čítavo dokázal napísať o rozmanitých športových témach, problémoch, ale aj o ľuďoch v športe. Okrem toho ako editor dokázal výrazne vylepšovať texty iných autorov do časopisov či kníh, ktoré zostavoval, vrátane olympijskej Panorámy, Olympijskej revue či olympijských pamätníc zo ZOH 2006 v Turíne, OH 2008 v Pekingu alebo OH 2012 v Londýne.
Marián Šimo stvoril mnoho vynikajúcich reportáží, urobil mnoho veľmi kvalitných rozhovorov, napísal mnohé trefné poznámky či glosy. Ale pre mňa najsilnejší bol v analytických a názorových textoch. Z nich si všetci mladší novinári, ktorí majú ambíciu stať sa poprednými autormi, môžu brať obrovský príklad.
Vďaka mimoriadnym znalostiam, celkovej erudícii v športe a úcte k faktom Maroš dokázal postrehnúť a pospájať rozmanité súvislosti dejov. Vďaka tomu vedel hĺbkovo rozobrať vážnu problematiku predovšetkým z oblastí atletiky, olympijského hnutia a takpovediac športovej politiky. Pritom vážny text vedel napísať pútavo. Významnú stopu zanechali aj jeho texty z krasokorčuľovania, horolezectva, vzpierania či dostihov.
Šimanský, ako ho prezývali blízki kolegovia, novinárskou prácou naozaj žil. Pohrúžil sa do nej už od mladosti tak vášnivo, že vysokoškolské štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave mu trvalo nekonečne dlho. Ukončil ho veľa rokov po svojich spolužiakoch z I. ročníka, pretože sa nadmerne venoval novinárskej práci. Už v mladom veku však dával najavo, že z neho rastie veľký autor. V slovenských médiách to potvrdzoval viac než polstoročie.
Maroš bol perfekcionista a neposlal do výroby text dovtedy, kým s ním nebol maximálne spokojný. Bol schopný donekonečna ho prerábať, ak sa mu na ňom niečo nepáčilo. Viackrát som ho zažil pri práci v tlačovom stredisku. Začal písať, potom premýšľal, začítal sa do novín, časopisu alebo do archívneho textu, aby si niečo overil, pokračoval v písaní, potom znovu premýšľal – a tak ďalej. Medzitým si každú chvíľu išiel pofajčiť, pretože bez cigarety nedokázal pracovať.
Jeho texty sa vôbec nerodili ľahko. Preto, že mu na nich naozaj záležalo a nebolo mu jedno, pod čím bude figurovať jeho meno, to bývali ťažké pôrody.
Ľudí v redakciách, kde pôsobil ako interný zamestnanec či externý spolupracovník, z neho bolievala hlava, pretože v dôsledku perfekcionizmu notoricky meškal s dodávkami rukopisov. To platilo azda na všetkých pôsobiskách, kde bol zamestnaný – postupne v denníkoch Roľnícke noviny (1968 – 1973), Šport (1973 – 1977), Pravda (1977 – 2004) i Sme (2004 – 2008), aj v časopisoch Slovenská atletika (od 2013) či Olympijská revue, Olympia alebo Olympic.sk, kam pravidelne písal už ako dôchodca.
Keď už však Maroš text dodal, tak ťažko bolo na ňom zmeniť čo len slovo. Tak bol perfektne vystavaný, že ak náhodou bolo treba krátiť, nebolo z čoho vyhadzovať... A tak sa neraz hľadalo riešenie, ako špičkovému textu poskytnúť väčší priestor.
Prácu hlavného editora Slovenskej atletiky istý čas vykonával zároveň s Gabrielom Bogdányim. Ale keď pred niekoľkými rokmi začal mať vážne zdravotné problémy, ostal už len v pozícii autora. V každom čísle časopisu mu však aj v seniorskom veku vychádzali kvalitné a zaujímavé texty. Mimoriadny význam pre mapovanie histórie slovenskej atletiky mali jeho faktografické profily osobností pri príležitosti ich oceňovania, životných jubileí, alebo úmrtí. Týmto spôsobom dlhodobo tvoril modernú encyklopédiu slovenskej atletiky. Žiaľ, už ju nedokončí...
Ako v nekrológu Mariána Šima na stránke atletika.sk napísal Gabo Bogdányi (práve od neho som sa dozvedel veľmi smutnú správu o Marošovom úmrtí), posledný text do Slovenskej atletiky napísal pred mesiacom – odoslal ho 20. apríla presne o 21.49 h…
Je škoda, že autorská práca v médiách ho tak veľmi vyčerpávala, že mu nezostali kapacity na tvorbu väčšieho množstva kníh. Publicista s takým potenciálom mohol stvoriť mnoho kvalitných kníh. Stihol ich však napísať len zopár. Pri tvorbe ďalších bol spoluautorom či zostavovateľom.
Marián Šimo bol v rôznej miere (ako zostavovateľ alebo spoluautor), ale takmer vždy výrazne podpísaný pod tvorbou viacerých olympijských knižných pamätníc - Moskva/Lake Placid 1980, Soul 1988, Atlanta 1996, Turín 2006, Peking 2008, Vancouver 2010, Londýn 2012 a Soči 2014. Novinársky priamo pôsobil na OH 1980 v Moskve, OH 1992 v Barcelone, OH 1996 v Atlante, OH 2000 v Sydney a na ZOH 2010 vo Vancouvri.
Spolu s fotografom Petrom Pospíšilom utvoril brožovanú pamätnicu I. majstrovstiev sveta v atletike s názvom Helsinki 1983. V roku 1986 mu vyšla knižka „Atlét“. O významnej osobnosti slovenskej atletiky aj olympijského hnutia Márii Mračnovej pripravil knihu „Faja“. Atletika bola jeho srdcovka, čo potvrdil aj knižkou mapujúcou históriu slávneho mítingu P – T – S s názvom „Zürich východu: Hviezdy troch ér“.
Marián Šimo však nemal problém publicisticky načrieť aj mimo atletiky. Na objednávku Slovenského olympijského výboru napísal v roku 2009 knihu „Zlatá za život“ o olympijskom víťazovi 1952 v boxe Jánovi Zacharovi. S Michalom Zemanom pripravil knižku „Športové legendy spomínajú“. Významné texty napísal do súhrnných správ o stave spoločnosti „Slovensko 1998“, „Slovensko 2001“ a „Slovensko 2004“. Bol aj spoluautor scenára francúzsko-slovenského televízneho dokumentárneho seriálu „Veľké himalájske dobrodružstvo“ (Čs. televízia 1985).
Šimovo novinárske a publicistické pôsobenie bolo viackrát ocenené, aj na olympijskej pôde. Od Klubu fair play SOV dostal v roku 1996 Čestné uznanie KFP SOV, od Slovenského olympijského výboru Bronzové kruhy SOV (2007) a Cenu Mira Procházku za knihu o Jánovi Zacharovi (2009), od Slovenského olympijského a športového výboru Zlatý odznak SOŠV za výnimočný prínos pre olympijské hnutie a šport (2018). Získal aj viacero ocenení v československých a slovenských novinárskych súťažiach.
Marián Šimo patrí do Panteónu slovenskej žurnalistiky.
Slovenský olympijský a športový výbor vyslovuje hlbokú sústrasť rodine a blízkym Mariána Šimu. Česť jeho pamiatke!
Posledná rozlúčka s Mariánom Šimom sa uskutoční vo štvrtok 26. mája od 11:45 h v bratislavskom Krematóriu.
