Jozef Pribilinec OLY

1 Z

Ak diskár Bugár je dodnes jediný atletický majster sveta zo Slovenska, chodec Jozef Pribilinec je zase jediný slovenský olympijský víťaz v „kráľovnej športov“. Dávno pred ním v období krátko po druhej svetovej vojne síce získali olympijské zlato kladivári Németh a Csermák, pôvodom z Košíc, resp. zo Senca, ale tí na Slovensku prežili len prvé roky života. Svetovú športovú slávu získali v Maďarsku, ktoré aj reprezentovali. Rodák z Kremnice (ale vyrastal v neďalekej Kopernici) Jozef Pribilinec je však jednoznačne pýchou slovenskej atletiky a jej najúspešnejším reprezentantom v histórii. Dvakrát – v rokoch 1986 a 1988 - ho novinári zvolili za Športovca roka v bývalej ČSSR. A v roku 1994 ho Slovenská olympijská akadémia vyhlásila za nášho olympionika storočia. Pribilinec bol v športe podobne ako cyklistický šampión Tkáč chlap – hužva: nepoddajný, tvrdý voči sebe i druhým, a k tomu nadmieru ambiciózny. Ako žiak však patril medzi problémové deti a prorokovali mu, že zle skončí. Na správnu cestu v živote ho nasmeroval šport, v ktorom svoju energiu mohol vybiť užitočne. Začínal s bežeckým lyžovaním, pod trénerským vedením Mojmíra Slosiarika a olympionika Rudolfa Čillíka. V tomto športe získal vytrvalosť, ktorú výborne zužitkoval aj pri chodeckých začiatkoch. V sedemnástich len po krátkej príprave vyhral v chôdzi Učňovskú olympiádu v Žiline. Predviedol sa rýchlo ako mimoriadny chodecký talent, veď len po dvoch rokoch špecializovaného tréningu pod vedením Juraja Benčíka sa v poľskej Bydgosczi stal juniorským majstrom Európy na 10 km! Odvtedy bol ozdobou armádneho strediska vrcholového športu Dukla Banská Bystrica. Jozef mal iba dvadsať, keď na dráhe utvoril na 20 km svoj prvý československý rekord. Krátko nato štartoval na olympiáde v Moskve 1980. Jeho tréner Benčík bol vtedy sám aktívny pretekár. Obaja si na 20 km trati v úmornej horúčave prežili svoje peklo. Benčíka na kratšej trati diskvalifikovali (na 50 km dopochodoval trinásty) a Pribilinec s úpalom dokončil preteky v extrémnych klimatických podmienkach len silou vôle. Chcel sa tiež vzdať, ale keď si na občerstvovacej stanici sňal štartové číslo, jeho obďaleč stojaci už diskvalifikovaný tréner ho presvedčil, že olympijské preteky proste musí dokončiť. Cieľom prešiel na dvadsiatom mieste. S odstupom času priznal, že v Moskve vybuchol psychicky. Veľmi chcel medailu a keď mu súperi začali unikať, nevedel sa s tým vyrovnať. To bolo naposledy, čo na veľkej súťaži nebol medzi najlepšími. Pribilinec sa držal kréda, že človek sa nikdy nemá hanbiť sám pred sebou. V ďalších rokoch jeho príklad ťahal v Dukle pod vedením Benčíka dopredu aj ďalších borcov – najmä Pavla Blažeka a Romana Mrázeka, ktorí tiež vyrástli do svetovosti. Na rozdiel od nich Jozef trénoval menej, ale veľmi efektívne – a čo bolo dôležité, vedel po drine aj oddychovať. Prvá veľká chvíľa slovenskej chôdze prišla na európskom šampionáte 1982 v Aténach. Na stupni víťazov po pretekoch na 20 km stáli dvaja našinci – pribilinec skončil druhý za Španielom Marinom, Blažek tretí! To bolo jediný raz v atletickej histórii, keď sa v jedných pretekoch na vrcholnej súťaži k medailám prebili dvaja Slováci. Najlepší zo skvelej banskobystrickej chodeckej garnitúry Pribilinec výkonnostne ďalej rástol. V roku 1983 bol na dvadsiatke prvý muž svetových tabuliek. V najlepšom svetovom výkone histórie 1:19:30 h vyhral Svetový pohár v Bergene a na premiérových majstrovstvách sveta v Helsinkách prehral tesný súboj o zlato s Mexičanom Cantom s časom 1:20:59 h len o desať sekúnd. O rok neskôr mal životnú formu. V tréningoch dosahoval na 20 km často lepšie časy, než bolo jeho svetové maximum. Preto keď na politických miestach padlo rozhodnutie, že výprava ČSSR sa na OH 1984 v Los Angeles nezúčastní - s oficiálnym odôvodnením, že americkí organizátori nevedia zaručiť bezpečnosť športovcov zo socialistických krajín – cítil sa, ako keby dostal K. O. Dodnes o tom hovorí ako najväčšej krivde vo svojom živote. A to ešte nebola v lete 1984 jediná silná facka, ktorú dostal... Ako biednu náhradu za Los Angeles dostali športovci zo socialistických krajín „trucolympiádu“ – tzv. súťaže Družba vo všetkých športoch. Tá atletická sa pre mužov konala v Moskve a Jozefa, ktorý bol topfavoritom a domácim Rusom by určite uchmatol zlato, rozhodcovia na prvej pozícii krátko pred cieľom bez varovania diskvalifikovali. Celé ďalšie štyri roky mal Pribilinec pred očami vidinu olympijského Soulu 1988. Chcel však víťaziť všade – a čím bola súťaž väčšia, tým viac bol motivovaný. Na európskom šampionáte 1986 v Štuttgarte sa konečne dočkal aj medzi mužmi najjagavejšej medaily. Na krátkej, 5 km trati, sa v hale stal majstrom Európy 1987 i 1988 a na premiérových halových majstrovstvách sveta 1987 v Indianapolise skončil druhý. Na svetovom šampionáte 1987 obhájil na 20 km trati striebro, keď v čase 1:21:07 h zaostal za víťazným Talianom Damilanom o 22 sekúnd. Vtedy ho už chronicky trápili bolesti kolena. Krátko pred OH 1988 sa Pribilinec rozkmotril s dlhoročným trénerom Benčíkom a trénoval si po svojom. Len občas konzultoval niektoré veci v príprave s ľuďmi, ktorým dôveroval. Aj takto separátne sa však dokázal pripraviť skvele. Na olympiádu v Soule prišiel s presvedčením, že vyhrá. Nebál sa nikoho. Dopustil sa však dvoch chýb. Pri časovaní formy nezobral celkom do úvahy časový posun a v najlepšej forme tak bol už deň pred pretekmi na 20 km. Ďalšiu chybu urobil v príliš skorom načasovaní „trháku“. Neodhadol, že na olympiáde sú všetci najlepší pripravení špičkovo. Na 17. kilometri prevzal iniciatívu a únikom roztrhal vedúcu skupinku. Tým predčasne vydal zo seba priveľa síl. Z vedúceho tria síce po diskvalifikácii odpadol obhajca zlata Canto, ale Ronald Weigel z NDR, ktorý ako majster sveta na maratónskej 50 km trati mal síl nadostač, sa ho držal ako kliešť. Na soulský štadión vpochodoval Nemec len s niekoľkometrovým odstupom za Slovákom. Jozef si však náskok udržal a s trojsekundovým predstihom cieľom prešiel ako prvý! Časom 1:19:57 h zlepšil Cantov olympijský rekord o viac, než tri minúty. Pribilinec za cieľom padol na tartan úplne vyčerpaný a zároveň ovládnutý úžasným pocitom víťazstva. Gratulačný bozk Weigela takmer ani nevnímal... Pre Jozefa Pribilinca bol zlatý Soul absolútny vrchol kariéry. V jej pokračovaní, aj keď sa oň opakovane pokúšal (chcel štartovať aj na OH 1992 v Barcelone), mu zabránili neutíchajúce silné bolesti kolena. Jeho olympijský rekord však prekonal až Poliak Korzeniowski v Sydney 2000. V roku 1990 sa Jozef stal poslancom parlamentu, ale z politiky po niekoľkých rokoch vycúval a ako majiteľ revíru neďaleko od rodnej Kopernice sa začal naplno venovať svojmu poľovníckemu koníčku.

Autor: Ľubomír Souček

Výsledky
Hry Výprava Šport Disciplína Umiestenie
Soul 1988
ČSSR
Atletika 20 km chôdza Z
Moskva 1980
ČSSR
Atletika 20 km chôdza 20