Matej Tóth OLY

1 Z

Ak chce niekto vyhrať olympijskú súťaž v chôdzi na 50 kilometrov, musí vykonať niečo mimoriadne. Matej Tóth to v olympijskom Riu de Janeiro predviedol 19. augusta 2016. Bol to najväčší majstrovský kúsok kariéry nitrianskeho rodáka. Jeho súperi boli vynikajúco pripravení, kvalitní. Tóth však bol z nich najvytrvalejší i najrýchlejší a po skvelom výkone sa stal olympijským víťazom. Vyhral v dramatických, dynamických pretekoch, v ktorých sa stále niečo menilo. Bol celý čas aktívny, diktoval tempo v skupine. Neprekážalo mu, keď šliapal v čele skupiny, bol veľmi odolný. Ukázal skúsenosti i vysokú taktickú zrelosť. Oddrel celé preteky a potom si mohol vychutnať posledný kilometer slávy. Večer po pretekoch mu zlato na krk zavesila na Olympijskom štadióne slovenská členka komisie športovcov MOV Danka Barteková.

Okruh v Riu meral dva kilometre, chodci ho absolvovali 25-krát. Na štart sa postavilo až osem desiatok štartujúcich. Tóth ráno tesne pred ôsmou miestneho času poslal najprv z Ria do kamery bozk svojim trom babám v Banskej Bystrici, manželke a dvom dcérkam, a potom sa vydal v ústrety životnému úspechu, ktorý si vysníval ako trinásťročný chlapec. Dosiahol, čo jeho idol Pribilinec – stal sa olympijským víťazom. Majster sveta z Pekingu 2015 si skvele rozložil sily, dva kilometre pred cieľom dostihol dovtedy vedúceho Austrálčana Jareda Tallenta a nezadržateľne pochodoval do cieľa po zlatú medailu. Tallent, ktorý obhajoval zlato z Londýna 2012, jeho tempu a zdrvujúcemu finišu už nestačil a so stratou 18 sekúnd si vybojoval striebro.

Atletika je mimoriadne náročná a je v nej obrovská konkurencia, preto si každú medailu treba veľmi vážiť. Tóth sa stal pozitívnym príkladom pre všetkých slovenských športovcov. Do špičky sa prepracoval postupne, svojou svedomitou prácou, drinou, úspechy nezbieral od juniorských súťaží.

Ako dieťa pobehoval s rovesníkmi pomedzi nitrianske paneláky. Naháňal loptu v kopačkách, zastavoval puky ako hokejový brankár, skúšal to aj s karate. Napokon zvíťazila kráľovná – atletika. Keď sa trinásťročný Matej Tóth zjavil na tréningoch v atletickom klube v Nitre, výberom disciplíny šokoval trénera Petra Mečiara. Tréner vo viacerých rozhovoroch po úspechoch svojho najslávnejšieho zverenca spomínal, že bol malý, zavalitý, nemal chodecké parametre, nebol na chôdzu predurčený. Tóth vytrval, išiel systematicky vpred. Po roku tréningu sa stal majstrom Slovenska, po dvoch (1999) už bol ôsmy na svetovom šampionáte do 17 rokov.

Postupne sa stal príkladom zvláštneho slovenského fenoménu. Na vrchol sa nevyšplhal vďaka systému, ale predovšetkým mu pomohli na ceste nahor jeho rodičia. Bez ich pomoci by sa pravdepodobne olympijský triumf ani nezrodil. Rodičia všetko prispôsobovali jeho športovej kariére, chodili s ním na preteky, sústredenia. Často počas dovoleniek. Otec Viliam často zháňal peniaze od kamarátov, aby podporili jeho potomka. Presvedčil sa, že pre atléta je nájsť sponzora veľmi náročné. Rodinnému rozpočtu sa uľavilo, až keď sa Tóth ocitol v jeseni 2002 v banskobystrickej Dukle. Stal sa členom tréningovej skupiny uznávaného odborníka Juraja Benčíka, ktorý viedol aj prvého nášho olympijského víťaza v atletike Jozefa Pribilinca.

Jedným zo zlomových bodov Tóthovej kariéry bolo 6. miesto na 20 km na majstrovstvách Európy 2006 v Göteborgu. Vďaka nemu sa dostal do olympijského top tímu a ešte viac si uvedomil, že zásluhou tvrdej prípravy sa môže dostať medzi najlepších. A v roku 2010, keď vyhral Svetový pohár na 50 km v mexickej Chihuahue, sa všetko definitívne otočilo. Jeho odmeny za úspechy sa vtedy dostali na úroveň, že si z nich už mohol aj čosi odložiť.

V tom čase už mal za sebou prvé olympijské účasti. V Aténach 2004 dopochodoval na dvadsiatke do cieľa na 32. mieste, v Pekingu 2008 si polepšil o šesť pozícii. Práve po druhom olympijskom vystúpení, kde ho umiestenie sklamalo, sa v autobuse cestou do olympijskej dediny po debate s vtedajším šéftrénerom SAZ Vladimírom Bezdíčkom rozhodol vyskúšať si päťdesiatku. Maratón, v ktorom bez trpezlivosti, rozumnej taktiky a plánu prípravy prepracovaného do detailu nemáte šancu na úspech.

Na majstrovstvách sveta 2009 v Berlíne sproboval zvládnuť obe chodecké trate, na 20 km bol ôsmy, na 50 km deviaty. V olympijskom Londýne 2012 i na majstrovstvách sveta 2013 v Moskve išiel už len päťdesiatku. V Londýne dopochodoval pôvodne ôsmy, ale po dodatočných diskvalifikáciách sa posunul až na 5. priečku. Na nej skončil pôvodne aj v Moskve, ale najnovšie je už štvrtý po suspendovaní Rusa Ryžova. Po MS 2013 vymenil trénera: Juraja Benčíka vystriedal Matej Spišiak, ktorého si zvolil za kouča aj pre vekovú blízkosť. Potreboval mať niekoho s podobným zmýšľaním neustále vedľa seba. Skromný a sympatický atlét čerpá energiu aj z pohodového rodinného zázemia.

V roku 2014 sa stal na päťdesiatke vicemajstrom Európy, v auguste 2015 už triumfoval na majstrovstvách sveta v Pekingu. Súperom sa v Číne začal vzďaľovať už na štvrtom kilometri, aj keď únik nebol pôvodne jeho zámer. Náskok pred súpermi zvyšoval, prvýkrát v kariére sa mu stalo, že si stihol odbehnúť počas pretekov aj na toaletu. Trvalo to len 25 sekúnd, stratu však hravo dobehol. V roku 2015 mal excelentnú formu, už päť mesiacov pred Pekingom na marcovej Dudinskej päťdesiatke zapochodoval v tom čase tretí najhodnotnejší výkon histórie 3:34:38 h.

Po triumfe v Pekingu sa v jeho živote veľa zmenilo, stále však zostával skromný a pokorný. Od majstrovstiev sveta až do Ria nešiel absolvent žurnalistiky na nitrianskej Univerzite Konštantína Filozofa žiadnu päťdesiatku. Brzdilo ho zranenie ľavej holennej šľachy, jeho štvrtá olympijská účasť bola dlho otázna. Ešte dva mesiace pred odletom zvažoval, či do Brazílie vôbec pôjde. Napokon sa dal zdravotne do poriadku a pod Kristovou sochou vystúpil na vrchol. Následne sa stal slovenským Športovcom roka 2016.

Potom však prišlo najťažšie a najhoršie obdobie jeho kariéry. Hladina hemoglobínu vo vzorke z mája 2016 sa vymykala z normálu ostatných, bola príliš nízka. Podľa IAAF to mohlo byť spôsobené manipuláciou krvi. Prípadné užívanie krvného dopingu by sa však malo prejavovať vyššou hladinou hemoglobínu. Pre Tótha sa začal náročný súboj, horší ako na chodeckých pretekoch. Trpezlivo vysvetľoval, že výkyv spôsobil stav tela, keďže bol po zranení a liečbe. Navyše kontrola sa uskutočnila netradične večer. Spis k jeho prípadu mal 250 strán, jeho súčasťou bolo množstvo odborných stanovísk od expertov a lekárov. Matejova obhajoba dopadla úspešne a dokázal, že neporušil žiadne pravidlá. Do súťažného diania sa v marci 2018 na Dudinskej päťdesiatke vrátil tretím víťazstvom na tomto podujatí, v auguste potom rozšíril svoju medailovú zbierku striebrom na 50 km na majstrovstvách Európy v Berlíne.

Tóth je aktívny aj na poli športovej diplomacie. V rokoch 2014 až 2017 bol člen komisie športovcov IAAF, od roku 2012 bol v rovnakej komisii Slovenského olympijského výboru. V roku 2016 sa stal predsedom komisie športovcov Slovenského olympijského výboru a zároveň členom výkonného výboru SOV. Od olympijských hier v Riu je aj predsedom komisie športovcom Slovenského atletického zväzu.

Autor: Peter Pašuth

Výsledky
Hry Výprava Šport Disciplína Umiestenie
Rio de Janeiro 2016
SR
atletika 50 km chôdza Z
Londýn 2012
SR
atletika 50 km chôdza 5
Peking 2008
SR
atletika 20 km chôdza 26
Atény 2004
SR
atletika 20 km chôdza 32