Bratislavský rodák Miloslav Roľko, historický prvý plavecký majster Európy z Československa, v utorok oslavuje šesťdesiatku
Hoci mal len 21 rokov, keď emigroval, do histórie nášho športu sa Miloslav Roľko zapísal nezmazateľným písmom. Urastený rodák z Bratislavy sa v Jönköpingu v roku 1977 stal vôbec prvým plavcom z vtedajšieho Československa s titulom majstra Európy. To z našincov zopakovala až o 23 rokov neskôr Martina Moravcová. Na ME vo švédskom meste Roľko triumfoval na 100 m znak a získal striebro na 200 m znak. Mal vtedy len 16 rokov, ale už o rok skôr absolvoval olympijskú premiéru. Na OH 1976 v Montreale sa blysol šiestym miestom na 200 m znak, na tej trati bol najlepší Európan. O štyri roky neskôr v Moskve siahal na polovičnej trati na olympijskú medailu. Napokon skončil štvrtý, keď mu na ňu chýbalo 11 stotín. Na polohovej štvorstovke skončil šiesty. Dve účasti v A-finále si vybojoval aj na majstrovstvách sveta 1978 v Západnom Berlíne. Čo by sme za také výsledky v bazénoch dnes dali!
V utorok 13. októbra oslavuje Miloslav Roľko šesťdesiatku. Žije v Luxembursku, kde už dlho pôsobí ako tréner tamojšej juniorskej reprezentácie (predtým viedol aj seniorskú), ale na Slovensko chodí každoročne. Naposledy tu bol v septembri a pokiaľ mu vývoj koronakrízy dovolí, chcel by prísť znovu na prelome októbra a novembra – práve preto, aby s rodinou a kamarátmi oslávil šesťdesiatku aj „doma“.
Aj v cudzine, kde Roľko žije už 38 rokov, sa cíti ako hrdý Slovák. Keď som sa s ním po prvý raz rozprával na majstrovstvách Európy 1993 v Sheffielde, kde Martina Moravcová získala striebro na krauliarskej stovke, prezradil, že sám vždy túžil reprezentovať Slovensko a že Martine závidel, keď na jej počesť vyťahovali na stožiar slovenskú vlajku...
Športová vizitka
MILOSLAV ROĽKO
Narodil sa 13. 10. 1960 v Bratislave. Na Slovensku plával za Sláviu UK Bratislava, trénovali ho Vlasta Wawrová (1969 – 1980) a Marián Filčák (1980 – 1982).
Top výsledky v čase pôsobenia v Československu
Na olympijských hrách vo výprave ČSSR - Montreal 1976:
200 m znak – 6. (2:05,81),100 m znak – vyradený v rozplavbe (1:00,41),100 m motýlik – vyradený v rozplavbe (57,79),400 m pol. pret. – vyradený v rozplavbe (4:35,21), Moskva 1980:100 m znak – 4. (57,74),200 m znak – 10. (2:05,13),100 m motýlik– 10. (56,16),400 m pol. pret. – 6. (4:26,99), 4x200 m v. sp. – 9.Na majstrovstvách sveta – Západný Berlín 1978: 100 m motýlik – 7., 200 m pol. pret. – 8.
Na majstrovstvách Európy – Jönköping 1977: 100 m znak – zlato, 200 m znak – striebro
Na juniorských ME - Ženeva 1975: 100 m znak – zlato, 200 m pol. pret. – striebro, 200 m znak – bronz
Na Svetovej univerziáde – Mexico City 1979: 100 m motýlik - bronz
31 titulov majstra ČSSR
31 titulov majstra ČSSR
58 československých rekordov
80 titulov majstra ČSSR
Top výsledky v čase pôsobenia v Nemeckej spolkovej republike
Tri bronzové medaily na Svetových univerziádach: Kóbe 1985 – 4x100 m pol. pret., Záhreb 1987 – 4x100 m v. sp. a 4x100 m pol. pret. Na OH, MS ani ME sa z rôznych dôvodov po emigrácii už nepredstavil.
4 tituly majstra NSR
2 rekordy NSR
1 najlepší svetový výkon na prvom, znakárskom úseku štafety na 4x50 m pol. pret.
V Československu zanechal výraznú stopu
Miloslav (Miťo) Roľko plával v rodnej Bratislave od štyroch rokov. Ako malé dieťa začínal v historickom 25-metrovom bazéne na Tomášikovej ulici. Potom pokračoval na Lafranconi a neskôr na novootvorenej plavárni s 50 m bazénom na Pasienkoch. Od 9 rokov ho trénersky viedla Vlasta Wawrová, ktorá v roku 1968 priviedla Oľgu Kozičovú ako vôbec prvú slovenskú plavkyňu k dvom európskym rekordom aj do olympijského A-finále na 200 m voľným spôsobom.
Skúsená trénerka Wawrová v malom Miťovi vybadala nevšedný talent. Nielenže mal cit pre vodu a plaveckú figúru (narástol až na 191 cm), ale aj mimoriadne ohybné kĺby. Bol veľmi všestranný (československé rekordy držal na 100 a 200 metrov znak, 100 m motýlik, 100 m voľný spôsob, aj na 200 a 400 m polohové preteky), ale nevšedná flexibilita kĺbov, obzvlášť ramenných, mu najviac pomáhala pri znaku. V tomto plaveckom spôsobe dosiahol najvýraznejšie úspechy.
Po zaradení do bratislavského strediska vrcholového športu Roľko patril v našich končinách medzi prvých športovcov, ktorí chodili na vysokohorské sústredenia do zahraničia – do arménskeho Cachkadzoru. Výrazne sa presadil veľmi rýchlo. Už v 15 rokoch bol plavec svetovej špičky, čo je medzi mužmi naozaj zriedkavé. Na OH 1976 v Montreale dosiahol šiestym miestom na 200 m znak veľký úspech, veď doplával ako najlepší Európan – pred ním boli len traja Američania na čele so superhviezdou týchto hier Johnom Naberom, plus dvaja Austrálčania.
Žiaľ, doma toto skvelé umiestenie mladučkého plavca zďaleka nedocenili. Pritom samotný Roľko si na túto olympijskú súťaž spomína intenzívnejšie, než na zisk titulu majstra Európy v Jönköpingu o rok neskôr... Ten úspech bol emotívnejší pre jeho otca, ktorý bol náhodou v tom čase na služobnej ceste vo Švédsku a synov triumf videl naživo (mimochodom, Matej Roľko sa o tucet rokov neskôr, v decembri 1989, stal ministrom obchodu a cestovného ruchu v prvej ponovembrovej slovenskej vláde...) „Z tribúny otec presne videl na krajnú dráhu, v ktorej som plával, pretože som do finále postúpil ako posledný ôsmy. A predsa som vyhral,“ spomína na triumf na ME Miťo.
Na OH 1980 v Moskve mal Bratislavčan veľkú šancu na zisk olympijskej medaily. Veď v dôsledku bojkotu chýbali v bazéne Olimpijskij plavci z viacerých silných západných krajín na čele s USA a NSR. Kým v Montreale 1976 skončil Roľko na 200 m znak ako najlepší Európan, v Moskve 1980 ho na 100 m znak predstihli traja Európania – víťazný Švéd Bengt Baron (56,53 s), plus sovietski pretekári Viktor Kuznecov (56,99) a Volodymyr Dolhov (57,63), na ktorého Miťovi chýbalo 11 stotín. Roľkov moskovský výkon 57,74 s bol desať rokov jeho osobným rekordom.
Pred moskovským finále urobil chybu – neoholil sa. „Podcenil som situáciu, bola to mladícka nerozvážnosť, čo ma mrzí,“ priznal s odstupom času v rozhovore pre Šport a povedal, že táto chyba ho zrejme stála medailu. Ako dôkaz, že ju mohol mať, vytiahol víťazné preteky na 100 m znak na ME 1977, kde postúpil do finále neoholený až z ôsmeho miesta, ale vo finále sa oholený zlepšil o jeden a pol sekundy a vyhral. „V Moskve som sa neoholil z lenivosti, pretože to trvalo aj poldruha hodiny a aj preto, že som bol arogantný. Hovoril som si – kto vie, ten vie – a spoliehal som sa na moju dobrú trénovanosť a na vlastné schopnosti,“ vysvetľuje dnes.
Napriek tomu, že bol niekoľko rokov medzinárodne veľmi úspešný, ako pretekár sa Roľko zďaleka necítil dobre. „Trénerke Wawrovej som veľmi vďačný za neustále opravovanie a cibrenie svojej techniky. Naučila ma, že technika je viac ako 50 percent úspechu,“ povedal mi pred 27 rokmi pri našom prvom stretnutí v Sheffielde. Zároveň však dodal, že s trénerkou si postupne čoraz menej ľudsky rozumel. „Ona ma aj v dvadsiatke bral ako sopliačika. Ja som rokmi rástol, ale ona ako keby nerástla so mnou. Navykla si, že proste ju musím vo všetkom poslúchnuť, protesty proti čomukoľvek boli neprípustné,“ prezradil vtedy.
Priznal však, že podobné správanie cítil aj z iných strán. „Raz ma ako 17-ročného zavolali na ,čistenie žalúdka´ na stredisko. A tam sa do mňa obuli tušímže siedmi ľudia naraz takým spôsobom, že som sa skoro rozplakal. Chýbal mi tu ľudský rozmer práce so športovcom,“ citoval som ho vtedy v denníku Šport.
Roľko, ktorý pred emigráciou študoval medicínu v Martine (a nemal tam žiadne študijné úľavy) pripustil, že uvedený necitlivý prístup trénerky aj ľudí zo strediska k nemu bol jedným z dôvodov, pre ktoré sa rozhodol emigrovať. Ďalšími, ktoré sa postupne kopili, boli zamietnutie ponuky štipendia na štúdium na univerzite v Berkeley v USA, náboženská nesloboda v ČSSR, „stopnutie“ viacerých pozvánok na atraktívne štarty v zahraničí, ktoré sa v Prahe „stratili“, ako aj neustále narastajúca tréningová záťaž, na ktorú sa už necítil...
K emigrácii došlo v roku 1982 na medzištátnom päťstretnutí v západonemeckom Sindelfingene. Roľko sa tam od troch českých kolegov z reprezentácie – Černého, Kufa a Vrtiškovej – dozvedel, že sa už nechcú vrátiť domov. On na to síce nebol nijako psychicky pripravený, ale rozhodol sa, že vonku zostane tiež. „Rozhodol som sa náhle, pod vplyvom momentálneho popudu,“ povedal mi v roku 1993.
O okolnostiach emigrácie ani dnes nechce veľa hovoriť, ale nedávno mi prezradil, že komunistická moc za štvoricou československých plaveckých emigrantov zakrátko vyslala do NSR v jednom aute otcov všetkých štyroch, aby ich prehovorili k návratu. Neuspeli.
Nemecká etapa plaveckého života a štúdia
V NSR prežil náš najlepší plavec prvé ťažké mesiace. O to ťažšie, že emigroval bez akejkoľvek prípravy na takýto vážny životný krok. Ale postupne sa na novom mieste „chytil“. Prvých päť rokov žil v Západnom Nemecku zo štipendia a z finančnej podpory nadácie Sporthilfe. Posledné tri roky štúdia už musel chodiť do práce, pretože štipendium dlhšie poberať nemohol.
Z troch semestrov vysokoškolského štúdia medicíny na Slovensku Miťovi (v Nemecku Mitschovi) Roľkovi neuznali v NSR nič. A dokonca ani maturitu, takže začínal úplne odznova. Po „dorobení“ maturity si znovu vybral medicínu. Študoval ju na renomovanej univerzite v Heidelbergu, jednej z najstarších na svete. „Bojoval som s ňou tri roky, potom som stroskotal na veľmi ťažkej skúške, takej menšej štátnici. Bol to vlastne sumár celého predošlého učiva, test s 360 otázkami a na každú bolo poldruha minúty. Vtedy som ešte nebol v nemčine úplne zabehnutý a strácal som zbytočne čas. Chýbalo mi napokon osem bodov...,“ povedal v našom rozhovore pre Šport v roku 1993.
Aj v zahraničí bol Miloslav Roľko stále špičkový plavec. Jeho osobné rekordy v troch kľúčových disciplínach – na 100 m znak (57,73 s), na 200 m znak (2:03,95 min) aj na 200 m polohové preteky (2:07,30 min) pochádzajú práve z obdobia jeho kariéry v NSR. V roku 1990 na majstrovstvách NSR zlepšil svoj desať rokov starý „osobák“ na znakárskej stovke o stotinu. „S mojimi heidelberskýmu spoluplavcami sme sa vtedy smiali, že v Nemecku ,makám´ desať rokov a zlepším sa len o jednu stotinu!,“ smeje sa dnes Miťo.
Pokiaľ však ide o štarty na vrcholných podujatiach, mal až neuveriteľnú smolu. Pripísal si len štarty na Svetových univerziádach, kde k jednému bronzu z čias reprezentovania ČSSR pridal ďalšie tri štafetové.
Výpočet Roľkových absencií na vrcholných súťažiach je až neuveriteľný: O MS 1982 aj o ME 1983 ako „čerstvý“ emigrant prišiel. Na OH 1984 v Los Angeles sa kvalifikoval v troch disciplínach, ale tretí olympijský štart si nemohol pripísať, keďže západonemecký pas dostal až po hrách. Pritom s výkonom na 200 m znak, ktorý zaplával pred OH, by v Los Angeles skončil piaty! Na ME 1985 v Sofii, hlavnom meste Bulharska, ktoré bolo súčasťou sovietskeho bloku, sa bál vycestovať, aby ho nezavreli. Jeho náhradník na 100 m znak bol členom víťaznej polohovej štafety NSR...
Pred MS 1986 sa Roľko liečil na žltačku a pol roka nemohol trénovať. Pred ME 1987 mal zase iné zdravotné problémy. Pred OH v Soule, kde mohli z NSR štartovať v jednej disciplíne maximálne dvaja pretekári, bol v domácom rebríčku na oboch znakárskych tratiach až tretí – a nešiel nikam. A napokon pred ME 1989 podstúpil operáciu panvového kĺbu... Potom už jeho výkonnosť výraznejšie klesala a v roku 1992 športovú kariéru ukončil.
Jeho novým domovom sa stalo Luxembursko
O rok neskôr dostal ponuku prevziať seniorskú reprezentáciu Luxemburska. Do tejto krajiny sa presťahoval a žije v nej dnes dodnes. Po niekoľkoročnom pôsobení pri tíme dospelých potom pracoval ako absolvent štúdia výkonnostnej fyziológie v najväčšom fitnescentre v Luxemburgu. Venoval sa vedeniu rozvojových, rehabilitačných i preventívnych cvičení, najmä v prípade ľudí po operáciách. Taktiež sa venoval ľuďom s bolesťami chrbta a problémami s chrbticou. Absolvoval niekoľkotýždňový kurz, po ktorom získal titul Rückentrainer (tréner chrbta).
Práca vo fitnescentre ho veľmi bavila, ale stále si držal kontakt s plávaním ako dobrovoľný tréner. Neskôr sa však vrátil k práci luxemburského reprezentačného trénera, ale už nie pri seniorskej, lež juniorskej reprezentácii. Vďaka tomu sme sa stretli na I. európskych hrách v roku 2015 v Baku, kde mali plavecké súťaže status juniorských majstrovstiev Európy.
Miloslav Roľko rád chodieva do Bratislavy, kde vyrástol. Ale v januári 2019 si vychutnal aj účasť na oslavách storočnice československého plávania v Prahe, kde patril vedno s Martinou Moravcovou a s českou olympijskou víťazkou v skokoch do vody Milenou Neveklovskou-Duchkovou k trom najväčším športovým hviezdam galavečera s účasťou prezidentov Medzinárodnej plaveckej federácie (FINA) aj Európskej plaveckej ligy (LEN).
Roľkova slovenská manželka Silvia, s ktorou žije v Luxemburgu, postupne priviedla na svet tri deti – dcéry Sarah (1994), Carolinu (1997) a syna Rickyho (1999). Mimochodom, Sarah reprezentovala Luxembursko v plaveckých súťažiach majstrovstiev sveta 2009 v Ríme aj I. olympijských hier mládeže v roku 2010 v Singapure. Na juniorských majstrovstvách Európy v Prahe a v Helsinkách obsadila v znakárskych disciplínach dvakrát štvrté a raz piate miesto. Ricky v prsiarskych disciplínach reprezentoval Luxembursko na EYOF 2015 v Tbilisi.
