Športové aktuality
7 min. čítania

„Godzilla“ Vladimír Dzurilla bol najusilovnejší zberateľ medailí

Profile picture for user Pasuth
Peter
Pašuth
Vladimír Dzurilla je slovenská hokejová legenda.
Foto
JÁN SÚKUP

Vladimír Dzurilla je trojnásobný olympijský medailista (striebro 1968, bronzy 1964 a 1972), trojnásobný majster sveta (1972, 1976, 1977), štvornásobný majster Európy (1971, 1972, 1976, 1977), finalista Kanadského pohára 1976, člen Siení slávy IIHF i slovenského hokeja. V utorok 2. augusta by oslavoval svoje 80. narodeniny.

Na legendárneho brankára Vladimíra Dzurillu s úctou spomínajú celé generácie hokejistov. Nie nadarmo ho zvolili za najlepšieho slovenského hokejistu 20. storočia a v ankete o slovenského Športovca 20. storočia skončil na 3. priečke za Ondrejom Nepelom a Antonom Tkáčom.

Na ľade aj v najnapínavejších chvíľach zápasov bol pokojný, mal železné nervy, nezmätkoval, puky vyrážal či chytal so stoickým pokojom. Mimo ľadu bol vďaka postave rovnako neprehliadnuteľný. Bol to však veľký dobrák, zakladal si na rodine. Je rekordérom česko-slovenskej ligy v počte odchytaných zápasov, počas 19 sezón v Slovane Bratislava a Zetore Brno sa postavil do bránky v 571 dueloch. Bývalé Československo reprezentoval v 139 stretnutiach, zahral si na troch olympijských turnajoch a desiatich majstrovstvách sveta.

Keď 27. júla 1995 obehla hokejovým Slovenskom smutná správa o jeho úmrtí, suché nezostalo jediné oko tých, ktorí ho poznali. Dnes je po legendárnom brankárovi pomenovaný pravidelný februárový turnaj reprezentačných nádejí do 18 rokov, trofej pre víťaza najvyššej slovenskej súťaže i ocenenie pre najlepšieho slovenského muža s maskou v sezóne. Jeho meno nesie aj zimný štadión v bratislavskom Ružinove.

Na nasledujúcich riadkoch si Vladimíra Dzurillu pripomenieme úryvkami z textu, ktorý pôvodne autor týchto riadkov napísal pre web Slovenského zväzu ľadového hokeja pred dvoma rokmi pri príležitosti 25 rokov od úmrtia legendárneho brankára.

NAJUSILOVNEJŠÍ SLOVENSKÝ ZBERATEĽ MEDAILÍ

Dzurillu niekdajšiemu československému hokeju závidel celý svet. Mal vybrúsený štýl chytania a bleskurýchlu lapačku. Zo žiadneho veľkého turnaja neodchádzal bez medaily na krku, trikrát sa stal majstrom sveta. Celkovo vybojoval tri olympijské medaily a desať cenných kovov zo svetových šampionátov. Československý dres si obliekol 139-krát, premiéru si odkrútil v roku 1960, derniéru pri zlate na majstrovstvách sveta 1977 vo Viedni.

„Už samotná voľba Vlada Dzurillu za najlepšieho slovenského hokejistu 20. storočia hovorí za všetko. Vynikajúci brankár i človek, superosobnosť aj kontexte svetového hokeja, ktorá dala nášmu hokeju nesmierne veľa. Je najžiarivejším príkladom toho, ako sa prístupom k tréningu v symbióze s obrovským talentom a obdivuhodným ľudským rozmerom možno dospieť k najvyšším métam. Mladí hokejisti majú vo Vladovi Dzurillovi ten najlepší príklad!“ hovoril o brankárskej legende niekdajší reprezentačný tréner Július Šuper.

NEOBYČAJNÝ BRANKÁR VLADIMÍR DZURILLA

Vladimíra Dzurillu nikto nemohol považovať za obyčajného brankára. Okrem umenia na ľade vynikal aj svojou povahou.
Foto
JÁN SÚKUP

Nikto ho nemohol považovať za obyčajného brankára. Okrem umenia na ľade vynikal aj svojou povahou. Kým mnohí muži s maskou sú samotári, stránia sa kolektívu, on bol pravý opak. Bol veľký vtipkár, na mužstvá mal veľký psychologický vplyv, stmeľoval ich, tlmil medzi hráčmi akékoľvek náznaky konfliktu. Svoj pokoj prenášal na ostatných. Rodinne založený typ človeka, ktorý najradšej relaxoval s dcérami a manželkou, si pred zápasmi rád zdriemol a potom lúštil krížovky či vzal si cigaretu a chodil po záhrade.

Chlad mu bol pravdepodobne súdený. Veď v Petržalke sa vyučil za chladiarenského technika v smaltovni. A pri ľade strávil väčšinu svojho života. Odmalička ho to ťahalo do bránky, z futbalovej a cez tú pre pozemný hokej sa dostal ako trinásťročný do hokejovej. „Mal som aj filozofické odôvodnenie, prečo chcem byť brankár. Od narodenia som bol trocha pupkáč. Na svet som prišiel ako päťkilový, mamka ma kojila do dvoch rokov a chuť k jedlu mi zostala. Moje uvažovanie bolo preto také, že dobrý výkon brankára je vždy vidieť, zahrá si a veľa sa popritom nenabehá či nenakorčuľuje. Ako chlapec som bol sebec, za menej driny som chcel viac slávy. Až po rokoch som pochopil, čo sa skrýva za úspechom,“ rozprával v dobrej nálade v minulosti v jednom z početných rozhovorov.

V roku 1957 sa stal na dlhé obdobie hráčom bratislavského Slovana, ktorý ho získal z Kovosmaltu Petržalka vraj za dvadsať hokejok a dvadsať pukov. Ako jeden z prvých brankárov v Československu začal nosiť masku, keďže zranení tváre pribúdalo.

NAJPAMÄTNEJŠÍ ZÁPAS

O Dzurillovi by sa dalo rozprávať a písať hodiny. Legendami sa už stali informácie o jeho povolaní cez telegram do prvého mužstva Slovana na zápas v Chomutove a výhre 6:3 či svadbe v deň ligového duelu o body, na ktorý si odskočil.

Dodnes sa však spomína najmä na jeho výkon v slávnej montrealskej hale Forum na Kanadskom pohári v zápase základnej skupiny proti domácej reprezentácii. Hviezdy NHL na Slováka strieľali zo všetkých možných i nemožných pozícii, pálili ako pri Verdune, ale v ten septembrový večer 1976 javorové listy na dresoch kanadských hokejistov poriadne povädli.

Vladimír Dzurilla.
Foto
JÁN SÚKUP

Guy Lafleur, Phil Esposito, Bobby Hull a ďalší len nechápavo krútili hlavami, čo to v bránke predvádza Vladimír Dzurilla. Vďaka jeho výkonu Československo v zostave aj s ďalšími Slovákmi Petrom a Mariánom Šťastnými a Vladimírom Šándrikom a na striedačke popri Karlovi Gutovi i s Jánom Starším zdolalo favorita 1:0.

Mal vtedy 34 rokov - v tom čase už bol hráčom Zetoru Brno, keďže Slovan ako v tom čase dlhoročný korunný princ ligy sa rozhodol vsadiť kartu na Marcela Sakáča - a v Montreale to bola vtedy jeho symfónia. Pripomínala mu ju dlho soška mroža z ónyxu, vytesaná kanadskými Indiánmi ako ocenenie pre najlepšieho hráča zápasu.

Pred stretnutím domáci o československom tíme opakovali, že má iba pekné dresy. Po dueli však už kanadské hviezdy unisono tvrdili: „V bránke bola Godzilla.“ Vďaka tomuto zápasu sa stal v Kanade legendou, montrealské publikum mohutne aplaudovalo po každom jeho zákroku.

Pritom krátko pred začiatkom sa na Slovákovi dobre zabávalo. Po predstavovaní mužstiev chcel korčuľovať dozadu smerom k bránke, korčuľa mu však zašla do ryhy a komicky spadol. O pár minút už bolo celé Forum na jeho strane. „To, čo vtedy pochytal, bolo občas za hranicou ľudských možností,“ spomínal Peter Šťastný vo svojej knihe Hokej na dvoch kontinentoch. Okamžite mal ponuky na presun do NHL, ale v čase komunistickej normalizácie a studenej vojny odchod do zámoria neprichádzal pre vtedajších vládnych predstaviteľov do úvahy. Až neskôr zamieril v závere kariéry do Nemecka (Augsburg, Riessersee).

Vo finále Kanadského pohára 13. septembra 1976 však už jeho čaro až tak nefungovalo a od druhej tretiny ho nahradil Jiří Holeček. V druhom finále si úlohy brankári vymenili, Dzurilla sa dostal na ľad počas duelu, predvádzal ďalší skvelý výkon, ale Darryl Sittler ukončil turnaj po kľučke doľava strelou do prázdnej bránky na 5:4 v predĺžení v 72. min. Po skončení sa udiala ďalšia pamätná udalosť, Dzurilla si vymenil dres s kanadskou jednotkou Vachonom. Zámorský hráč o 34 rokov neskôr predal ten Slovákov v dražbe za 9663 dolárov. Vyvolávacia cena bola 500.

Podujatia a športovci

Súvisiace

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri