Legendárny rozhlasový reportérsky mág Gabo Zelenay by sa 26. novembra dožil stovky
V piatok o ňom otvoria výstavu a predstavia knihu
Je zriedkavé, aby bol športový žurnalista všeobecne považovaný za legendu a aby o ňom vyšla kniha. U slávneho rozhlasového športového reportéra Gaba Zelenaya platí oboje. Túto sobotu, 26. novembra, si pripomenieme jeho nedožitú storočnicu. Pri tejto príležitosti sa v piatok popoludní vo Výstavnej sieni prof. Vladimíra Černušáka v Dome športu v Bratislave uskutoční vernisáž výstavy SOŠV – Slovenského olympijského a športového múzea „Pri mikrofóne Gabo Zelenay“, ako aj prezentácia knihy Dušana Baduru a Ľubomíra Součeka „Reportérsky mág Gabo Zelenay“, ktorej vydanie podporil Slovenský olympijský a športový výbor. Návštevníci výstavy si až do konca februára môžu pozrieť množstvo zaujímavých artefaktov z pozostalosti slávneho reportéra.
Akú stopu zanechal Gabo Zelenay v športe
Gabriel Zelenay sa narodil 26. novembra 1922 v Bánovciach nad Bebravou v rodine úradníka a domácej. Základnú (vtedy ľudovú) školu navštevoval v Trnave, gymnázium najprv v Trnave a pokračoval v Trenčíne. V Trnave začal súťažil v atletike, v Trenčíne sa počas vojnovej Slovenskej republiky začal súťažne venovať ľadovému hokeju. Po povolaní na povinnú vojenskú službu od roku 1943 pôsobil ako brankár v OAP Bratislava – do bránky nastúpil po neskôr veľmi slávnom hercovi Františkovi Dibarborovi. Po skončení vojny hral hokej do roku 1947 vo VŠ Bratislava. Potom kratší čas pôsobil ako prvoligový rozhodca.
V októbri 1946 sa na základe vyhraného konkurzu stal externým športovým reportérom Československého rozhlasu v Bratislave. Od júla 1949 bol interným zamestnancom, ale už niekoľko mesiacov predtým reportoval z MS v ľadovom hokeji v Štokholme. O dva roky neskôr však prišiel o zamestnanie po obvinení z buržoázneho nacionalizmu. Naspäť sa vrátil v roku 1954, keď už mal s poľskou manželkou, športovou novinárkou Danutou Swiatekovou syna Romana. (Mimochodom, ten v novembri 1992 ako podpredseda Federálneho zhromaždenia ČSFR za HZDS viedol rokovanie parlamentu, keď sa rozhodlo o ukončení existencie spoločného federálneho štátu. O rok neskôr tragicky zahynul.)
Mimo rozhlasu bol Gabo Zelenay znovu v rokoch 1958 – 1963, keď sa živil ako „voľný“ novinár a fotoreportér, publikujúci pod množstvom pseudonymov a skratiek. S dvoma fotoseriálmi z OH 1968 v Mexico City, ktoré prihlásil do olympijskej fotografickej súťaže, dokonca obsadil 6. miesto v konkurencii štyroch stoviek fotografov z celého sveta!
Potom v rozhlase pôsobil ako športový reportér nepretržite až do roku 1985. Obdobie do roku 1974, po ktorom mu zakázali cestovať na Západ, predstavovalo vrcholné obdobie jeho tvorby.
Gabo Zelenay pred plagátom k bazilejskému finále futbalového Pohára víťazov pohárov 1969 medzi Slovanom Bratislava a CF Barcelona.Jeho reportérskymi „srdcovkami“ boli futbal (legendárna bola jeho reportáž z finále Pohára víťazov pohárov 1969 medzi Slovanom Bratislava FC Barcelona), ľadový hokej (na snímke pri reportovaní na starom ZŠ Slovana Bratislava), atletika, cyklistické Preteky mieru, krasokorčuliar Ondrej Nepela (naživo reportoval jeho olympijské víťazstvo v Sappore 1972), spartakiády, klasické lyžovanie, šport mládeže, nevidiacich aj zdravotne postihnutých. Ale reportoval prakticky všetky v tom čase existujúce športy. Napríklad aj let na vetroni, v ktorom sedel...
S manželkou niekoľko rokov trénersky i pedagogicky viedli atletický krúžok na ZDŠ na Dukelskej ulici v Bratislave (v ňom aj svojho syna, takisto ako hlavného autora knihy „Reportérsky mág Gabo Zelenay“ Dušana Baduru). Gabo Zelenay sa stal významným organizátorom športovej činnosti pre deti a mládež na Slovensku, predovšetkým „dušou“ a riaditeľom medzinárodnej Pionierskej olympiády v Prešove, ktorá sa pod rôznymi názvami konala v období rokov 1970 – 1978. Spoluorganizoval aj mládežnícku Veľkú cenu Večerníka a rôzne ďalšie športové podujatia.
Zomrel vo veku 80 rokov v nedeľu 3. augusta 2003 v nemocnici v Podunajských Biskupiciach.
Nezabudnuteľný rozhlasový reportér Gabo Zelenay bol mimoriadne populárny a nepochybne legendárny. Koncom minulého roka o ňom v edícii Športové legendy vydavateľstva SPORT Legal aj s podporou SOŠV vyšla kniha o ňom s názvom „Reportérsky mág Gabo Zelenay“.
Na uvedenej knihe, ktorej hlavným autorom je Zelenayov takpovediac „druhý syn“ Dušan Badura, som sa podieľal ako spoluautor. V roku 1983 som totiž obhájil diplomovú prácu s témou „Rozhlasová reportážna tvorba Gaba Zelenaya“. Keďže som „uja Gaba“, ako mu zvykli hovoriť takmer všetci výrazne mladší od neho, dobre poznal, dovolím si byť v ďalších riadkoch aj trochu osobný.
Vždy som obdivoval jeho nezmernú energiu a činorodosť. Je neuveriteľné, čo Gabo Zelenay vo svojom 80-ročnom živote postíhal. Akoby mal v sebe perpetuum mobile, ktoré ho stále poháňalo niečo robiť. Bol človek výziev. Keď počul, že sa niečo nedá, just chcel dokázať, že sa to dá. Bol to impulzívny novátor a prvolezec. Originál a nepochybne veľká legenda.
Mimoriadny rozsah pôsobenia
„Reportovanie ‒ to bola moja veľká láska. Veľkú lásku inak nestvárnite, len keď do toho dáte celé srdce, celú dušu a všetko, čo je vo vás,“ hovoril Gabo Zelenay. Napriek všetkému, čo sa týka jeho rozhlasového pôsobenia, bol však oveľa viac, než „len“ originálny a nenapodobiteľný rozhlasový športový reportér s obrovským nasadením, úsmevnými metaforami a vôbec „hláškami“, ako sa dnes hovorí.
„REPORTOVANIE ‒ TO BOLA MOJA VEĽKÁ LÁSKA. VEĽKÚ LÁSKU INAK NESTVÁRNITE, LEN KEĎ DO TOHO DÁTE CELÉ SRDCE, CELÚ DUŠU A VŠETKO, ČO JE VO VÁS.“
Bol aj veľmi všestranný žurnalista a publicista s osobitým a sviežim štýlom písania, autor pozoruhodných knižiek „Oprášené historky“ a „Oprášené legendy“, názorovo pevný komentátor a ostrý glosátor, navyše aj vášnivý a medzinárodne ocenený fotoreportér, ktorého celkový tvorivý záber ďaleko presahoval oblasť športu.
Bol aj bývalý úspešný dorastenecký atlét. Následne prvoligový hokejový brankár, potom hokejový rozhodca. A popri práci športového reportéra v rozhlase, ktorej sa s dvoma prestávkami venoval v rokoch 1946 – 1985, aj významný organizátor športových podujatí, osobitne mládežníckych (medzi nimi mala výnimočné miesto medzinárodná Pionierska olympiáda v Prešove, v 70. rokoch minulého storočia najväčšie mládežnícke športové podujatie na svete) a priekopník propagácie športu zrakovo i telesne postihnutých.
Bol aj moderátor množstva športových či kultúrnych podujatí, rozhlasových Silvestrov, ale napríklad aj televíznej šou „Kto čo vie“ (v nej s patričným komentárom aj predviedol ťahanie štrúdle, na ktoré sa spomínalo celé desaťročia), či charitatívnych dražieb.
Spolu so strýcom Marcinom dlho vystupoval v putovnej šou „Malokarpatský gól“, ale prejavil sa aj ako kulinársky majster, kuchtiaci pochúťky pre verejnosť. Bol aj ochotnícky divadelník a príležitostný spevák s pevným hlasom (jeho brat Gejza bol sólista opery), ktorý viackrát predviedol verejne.
Zahral si jednu z hlavných postáv v trojdielnom televíznom filme „Hĺbkový rekord“, v ktorej ako šesťdesiatnik absolvoval let na rogale s veľmi tvrdým dopadom.
Moderoval oslavy vzniku samostatnej Slovenskej republiky, ale aj (čo mu u mnohých jeho dlhoročných obdivovateľov a priaznivcov veľmi priťažilo) neslávne známe „pasienkové“ mítingy Hnutia z demokratické Slovensko.
Ak Jean-Paul Belmondo bol filmovým Mužom z Ria, Hongkongu či Acapulca, tak Gabo Zelenay bol Mužom odvšadiaľ. Je neuveriteľné, čo tento muž s nezmernou energiou v živote stihol urobiť a na koľkých poliach zanechal významné stopy.
Nenapodobiteľný originál, pre ktorého nemožné neexistovalo
„Bola to jedinečná, veľmi farbistá osobnosť, vždy originálna a nenapodobiteľná. Vo viacerých činnostiach bol prvolezec a mal neutíchajúcu energiu. Keď počul, že sa niečo nedá, chcel dokázať opak. Nemožné preňho neexistovalo. Bol veľmi impulzívny – keď sa pre niečo nadchol, nedalo sa ho zastaviť. Bol novátor, mal odvahu, rád objavoval neprebádané a neraz sa až nerozvážne vrhal do nových vecí,“ napísal som o ňom do knihy „Reportérsky mág Gabo Zelenay“.
Mal som možnosť stráviť s ním desiatky hodín v debatách. Predovšetkým pri príprave diplomovej práce, ale občas som sa uňho v byte na Francisciho ulici 9 v Bratislave zastavil na kus reči aj v ďalších rokoch. Z rádia som ho vnímal ako človeka s mimoriadnym zmyslom pre humor („Poslucháča vnímam ako svojho hosťa a chcem, aby sa so mnou cítil dobre – a k tomu patrí aj humor, dobrá nálada, radosť a smiech,“ prízvukoval neraz), ale veľmi ma prekvapilo, aký vážny býval v debatách medzi štyrmi očami.
Gabo Zelenay prežil neľahký život, v súkromí i profesne. Trpel viacerými krivdami. Spomeniem len niektoré. V roku 1949 mu z politických dôvodov nedovolili ukončiť vysokoškolské štúdium farmácie. O dva roky neskôr ho vyhodili z rozhlasu pre obvinenie z buržoázneho nacionalizmu. Po roku 1974 mu pre falošné obvinenie zakázali cestovať na Západ, čím veľmi trpel. Ten zákaz platil až do jeho odchodu do dôchodku. Napriek tomu, že bol nepochybne najslávnejší rozhlasový športový reportér v Československu, pod piatimi kruhmi pôsobil len trikrát – na OH 1968 v Mexico City a 1980 v Moskve, plus na ZOH 1972 v Sappore. Kto si prečíta knihu o ňom, však zistí, že nielen jeho profesný, ale i osobný život bol dramatický.
Zrejme pre všetky životné príkoria bol pri debate v najužšom kruhu vážny. No keď si k nám niekto prisadol – a bolo jedno, či jeho poľská manželka pani Danuta (kedysi dlhoročná riaditeľka Poľského kultúrneho a informačného strediska v centre Bratislavy), alebo nejaká návšteva, dvaja ľudia už preňho predstavovali publikum, pre ktoré začal „hrať“. Vtedy sa stával tým rozhlasovým Zelenayom, sršiacim jedinečným humorom, na ktorého „hlášky“ sa pri relácii S mikrofónom za športom u nás tešili masy ľudí s malými tranzistorákmi v hľadiskách futbalových či hokejových ligových zápasov, alebo doma.
Vždy vedel zaujať poslucháča
Gabo Zelenay bol veľmi originálny a nenapodobiteľný. Ako reportér si vyšliapal svoju vlastnú cestu a jeho slovný prejav sa veľmi odlišoval od jeho kolegov. Mal veľmi bohatú slovnú zásobu. Jeho metafory boli jedinečné a vzbudzovali zábavu. Ľudia sa na ne vyslovene tešili. Mnohí sledovali televízny prenos so stíšeným zvukom a počúvali rozhlasovú reportáž Zelenaya, pretože ich to bavilo. Neraz si síce poriadne neplnil spravodajskú povinnosť, ale zase aj z nezáživného diania dokázal svojimi slovami spraviť niečo zaujímavé. Sám však vravel, že televízia bola jeho veľkým nepriateľom, pretože naživo jasne približovala dianie, od ktorého on neraz slovne „uletel“ inde.
Hovoril mi, že v obraznom videní diania okolo seba sa vyslovene cvičil. Keď chodil na prechádzku so psom, všímal si prírodu aj celkové okolie a rozmýšľal, akými slovami by popísal to, čo vidí. Počas reportáže mu potom prirovnania prichádzali na um automaticky. Mal blízky vzťah k nevidiacim a hovoril, že sa snaží reportovať tak, aby dianie videli aj oni.
Bol aj veľký improvizátor. Tvrdil, že ak dielo reportéra má byť reportáž, tak reportér musí byť suverén. Pripravoval sa tak, aby ho v dianí, ktoré reportoval, nezaskočilo nič. Takže ak aj na športovisku došlo k nečakanému vývoju, vedel si s tým poradiť. A ešte to dokázal slovne ozvláštniť a oživiť. Živá reportáž bola jednoducho jeho doména.
Vďaka svojmu reportérskemu kumštu, „paľbe“ slov a originalite Gabo Zelenay dostával od verejnosti unikátnu spätnú väzbu. Písali mu stovky ľudí, ktorých svojím hlasovým prejavom a reportérskym nasadením výrazne oslovil.
V knihe o ňom nájdete mnoho výstižných výrokov na adresu tejto farbistej osobnosti. Na tomto mieste odcitujem slová dvoch nedávno zosnulých významných športových novinárov, ako aj takisto nedávno zosnulej legendy slovenského humoru a herectva Milana Lasicu. Prezrádzajú, prečo mnohí ľudia sledovali televízne športové prenosy so stíšeným zvukom a so Zelenayovým hlasom z rozhlasu...
Eugen Magda v Korzári pred rokmi napísal: „Boli časy, keď sa na reláciu S mikrofónom za športom tešili aj ľudia, ktorí možno nikdy v živote neboli na ligovom futbalovom štadióne. K rádiu ich lákal Gabo Zelenay. S veľkým záujmom ho počúvali aj ženy, ktorých pozornosť vzbudil nielen tým, že pred televíznymi kamerami ukázal, ako treba pripraviť a upiecť štrúdľu, ale i tým, že aj keď sa nedialo nič na ligovom trávniku, vedel vždy okoreniť svoje reportáže a vzbudiť pozornosť. Na jeho vstupy zo štadiónov čakali fanúšikovia ako na zákusok so šľahačkou.“
Marián Šimo v rozhovore s hlavným autorom knihy Dušanom Badurom povedal: „Zelenay mal veľmi široký športový rozhľad – od futbalu cez hokej až po športy, ktoré boli pre rozhlasovú reportáž okrajové. Jeho výhodou oproti iným reportérom bolo, že bol aj fotoreportér. Čiže, mal aj športové videnie. V rozhlasovej reportáži bol preto jedinečný aj tým, že vedel zaujať poslucháča aj v zápase, ktorý možno nebol veľmi záživný. Prinajmenej epizódou z cesty na reportáž autom, niekedy zas až možno nadsadeným zaujímavým a dramatizovaným prerozprávaním drobnej príhody, ktorú prežil. Samozrejme, že mu niektorí vyčítali, že sa nedrží faktov, ktoré sú, ale pri ňom sa nedalo zaspať.“
Milan Lasica takisto v rozhovore s autorom knihy prezradil, prečo si ho s Júliusom Satinským pozvali ako hosťa do programov „Ktosi je za dverami“ a „Nikto nie je za dverami“: „Gabo Zelenay svojím spôsobom bol symbolom rozhlasovej reportáže. Bol veľmi osobitý reportér, až natoľko osobitý, že nebolo možné si ho nevšimnúť. Niekto sa na to díval s pobavením, niekto s obdivom, ale nikoho nenechal ľahostajným. My sme boli veľmi zvedaví na to, akým spôsobom sa k tomu dostal, akým spôsobom to robí a vôbec, ako sa díva nielen na svoju prácu. Bol legendárny. Niektorí ho parodovali, niektorí sa mu možno aj uškŕňali, ale jeho formulácie boli nezabudnuteľné...“
Standing ovations v Mexiku
Vinou toho, že človek zabúda, sa v knihe neobjavila historka, ktorú mi Gabo Zelenay hovoril pred rokmi. Vynorila sa mi znovu z hlavy, až keď ju v našej debate vytiahol nestor našej športovej žurnalistiky, 95-ročný Jozef Kšiňan. So Zelenayom ho spájal dobrý kolegiálny vzťah. Ako vyslaný redaktor na OH 1968 v Mexico City mal možnosť zažiť zelenayovskú reportérsku „šou“ naživo a zblízka. Bolo to počas súťaže v skokoch vo vody z 10 m veže, v ktorej triumfovala len 16-ročná reprezentantka ČSSR Milena Duchková.
„Gabo sa v priebehu súťaže dostal do reportérskeho tranzu. Povstal a do živého vysielania rozhlasu hovoril dlho s plným nasadením. Sedel som pri ňom a všímal som si, že Mexičania v publiku čoraz viac sledujú jeho, než samotnú súťaž. Asi nedokázali pochopiť, ako môže mať Európan taký juhoamerický temperament. Keď Duchková vyhrala, Gabo bol už v úplnej eufórii. Po slávnostnom ceremoniáli ešte chvíľu trvalo, kým sa priamy rozhlasový prenos skončil. Diváci z plavárne už odchádzali, ale na našej tribúne zostali. A keďže Gabo v nasadení nepoľavoval, napokon povstali a keď skončil, pripravili mu standing ovations. Bol to obrovský zážitok,“ zaspomínal si Jozef Kšiňan.
Športové osobnosti o Gabovi Zelenayovi
(citácie z knihy „Reportérsky mág Gabo Zelenay“)
Hokejová legenda JOZEF GOLONKA:
„Moja prvá spomienka na tohto mága emócií s mikrofónom sa viaže na pamätnú premiéru sovietskych hokejistov v Bratislave. Ešte ako hokejový bažant som v dueli nebojácne zložil na ľad centra útoku Babič – Bobrov – Šuvalov. Po zákroku sa pomaly zviechal z ľadu, radšej som trielil na našu lavičku, ku ktorej zamieril aj Vsevolod... Pokračovanie som si vypočul priamo z reportáže, keďže reportéri mali vtedy kabínku priamo medzi striedačkami.
,Čo to? Vari sa Bobrov nejde Jožkovi Golonkovi pomstiť? Ale nie, skvelý útočník potľapkáva Golonku po pleci.´ Na chvíľu sa odmlčal a vzápätí citoval v tichu tribún odpočutý monológ legendárneho útočníka: ,Molodec, molodec, ty budeš boľšim igrokom.´ Nezabudniteľné, pre mňa mladíka nesmierne motivujúce. Aj to bolo pre Gaba typické. Sám ako bývalý hokejový brankár a atlét sa vedel vžiť do duše športovca. Nepatril nikdy chronických kritikov, moralistov. Hodnotil triezvo, zasvätene a s nezameniteľnou vášňou.“
Volejbalová legenda BOHUMIL GOLIAN:
„Gabo bol sympaticky drzý, ale nie taký drzý, že by bol ignoroval iných. On vedel vystihnúť takú chvíľku, kde mohol vstúpiť do rozhovoru. A keď už raz vstúpil, tak ho nemohol nikto druhý prerušiť. Toto bola jeho fantastická vlastnosť: vycítiť, kedy, aké otázky dať a získať názor. Uvedomil som si neraz, že tento človek nerozprával len tak, že ten vie komentovať aj odborné veci.“
Futbalová legenda LADISLAV KUNA:
„So Spartakom Trnava chodil ako rozhlasový reportér často aj na rôzne medzinárodné zápasy. Bol to milý človek. Otvorený, priamy, rozdával všade navôkol dobrú náladu. A na jeho výnimočnom rozprávačskom talente sme sa často bavili aj pred zápasmi v kabíne.“
Koštovka Zelenayových metafor a „hlášok“
- S rozhodcami je to ako so ženami: Je to s nimi zlé, ale bez nich ešte horšie.
- Loptu dostáva Marián Masný. Ide, ide ‒ ale kam to ideš, Mariánko? Odtamtiaľ sa góly nedávajú! Góól!
- Nedal, priatelia, nedal! V bráne bola diera, že by sa tam Trabant zmestil. A on nedal!
- Hráči hrajú tak pomaly, ako keď sa moja žena oblieka do divadla.
- Naši majú snahu, ale nemajú puk. Áááá, už ho majú... Brankár Dzurilla ho vyťahuje zo siete.
- Poliaci dali také góly, ako keď chlapci hľadajú veľkonočné vajíčka a nájdu ich.
