Legendárny tenisový olympijský šampión Miloslav Mečíř oslavuje 19. mája 60
Miloslav (všetci mu hovoria Miloš) Mečíř je nepochybne najväčšou osobnosťou v histórii slovenského tenisu. Olympijský šampión vo dvojhre zo Soulu 1988, dvojnásobný finalista dvojhry na grandslamových turnajoch, neoficiálny majster sveta vo štvorhre, víťaz 11 turnajov ATP do dvojhre a 9 vo štvorhre, v oboch disciplínach bol najvyššie svetová štvorka – to je úctyhodná bilancia. Rodák z Bojníc, bývalý dlhoročný nehrajúci daviscupového tímu mužov Slovenska a aktuálne prezident Slovenského tenisového zväzu oslavuje v nedeľu 19. mája šesťdesiatku.
V Soule 1988 prvý tenisový olympijský víťaz po 64-ročnej prestávke
V tenise sa najviac cenia triumfy na grandslamových turnajoch, ale aj olympijské zlato má svoju váhu. Priznajme, že z pohľadu športovej hodnoty stále menšiu, než povedzme v atletike či v plávaní. Zlato rodáka z Bojníc Miloslava Mečířa (všetci mu hovoria Miloš) v juhokórejskom Soule v roku 1988 však malo vskutku mimoriadnu hodnotu. Bolo totiž v mužskej dvojhre prvé v tomto športe po dlhých 64 rokoch! Presne toľko času prešlo odvtedy, čo tenis ako profesionálny šport vypadol po OH 1924 v Paríži z olympijského programu, a kým sa do tohto programu v Soule 1988 vrátil (v Los Angeles 1984 bol tenisový turnaj len ukážkový).
Udialo sa to najmä zásluhou prezidenta Medzinárodného olympijského výboru Juana Antonia Samarancha, ktorý túžil mať pod piatimi kruhmi aj v profesionálnych športoch najlepších športovcov sveta. Patrí sa dodať, že Miloš soulské víťazstvo v dvojhre prizdobil bronzom zo štvorhry spoločne s Čechom Milanom Šrejberom.
Dve medaily na jedných hrách predtým z olympionikov narodených na Slovensku získal len plavec Zoltán Halmay (vo výprave Uhorska dokonca na troch OH v rozpätí 1900 - 1908) a po Mečířovi zo slovenských reprezentantov len plavkyňa Martina Moravcová (Sydney 2000) a dvakrát biatlonistka Anastasia Kuzminová (Vancouver 2010 a Pjongčang 2018 – tam si vybojovala dokonca tri kovy).
Spiaci blesk, veľká mačka a "zabijak" Švédov
Urastený (výška 190 cm) milovník rybačky Miloš Mečíř nepochybne patril k najtalentovanejším hráčom sveta – a nielen vo svojej ére. Pohyboval sa na pohľad ležérne a vláčne, pôsobil na kurte ospalým dojmom. Ale keď bolo treba, expresne vyštartoval a bol neuveriteľne rýchly – preto mu prischla prezývka „spiaci blesk“. Prezývali ho aj „veľká mačka“, čím zase oceňovali jeho pokrytie kurtu a pohyb nôh.
Celú kariéru hral s drevenou raketou. Dokázal s ňou aj vďaka hyperflexilným kĺbom zahrať až zázračné, prakticky nepochopiteľné údery, ktorými často privádzal súperov do zúfalstva – najmä jeho obojručný bekhend bol exportný. Mal aj nevyspytateľné podanie a pevné nervy, ktorými znervózňoval protivníkov. Pôsobil flegmatickým dojmom, máločo ho vedelo vyviesť z koncentrácie.
Trojnásobný grandslamový víťaz (Roland Garros 1970 a 1971, Wimbledon 1973) Jan Kodeš vídaval Mečířa zamlada na viacerých domácich turnajoch aj pri jeho premiére v Davis Cupe v roku 1983 proti ZSSR. Veľký dojem naňho spravilo, keď zvrátil vývoj súboj s Česnokovom, v ktorom prehrával 0:2 na sety a 0:3 v treťom sete. „Odvtedy už nebolo o jeho tenisovom smerovaní pochýb,“ zaspomínal si Kodeš.
„Bol mimoriadne pohybovo talentovaný. Mal šikovnú ruku a v priebehu zápasu vedel dobre improvizovať. Ľahko sa teda prispôsobil aj radám kapitána. Mal výborný cit pre loptičku. Jeho agresívne údery od základnej čiary boli vynikajúce. Súperov často privádzal do zúfalstva vďaka technickým obhodom. Obdivuhodnú mal aj fyzickú kondíciu. Horšie to však u Miloša bolo s nevyrovnanosťou, ktorá sa prejavovala najmä pri podan. Súpera vďaka chybám dokázal postaviť na nohy a vrátiť ho do hry,“ charakterizoval Kodeš Mečířa pred desiatimi rokmi v rozhovore pre Pravdu.
Najnešťastnejší z Mečířa boli Švédi, ktorí pritom v jeho ére mali ozajstné hviezdy Edberga a Wilandera. Odkedy na turnaji v Hamburgu v roku 1985 dokráčal k turnajovému triumfu po vyradení troch Švédov – Nyströma, Wilandera a Sundströma, Miloša dokonca začali obrazne označovať ako „zabijaka Švédov“.
Edberga napríklad aj vyradil v semifinále dvojhry na OH v Soule. Wilanderovi zase vo štvrťfinále Wimbledonu 1988 zmaril šancu na Grand Slam – zvyšné tri najväčšie turnaje rokov Mats vyhral. Ale aj iní velikáni proti nemu hrali neradi.
Počas profesionálnej kariéry nastúpil proti 14 švédskym hráčom, s ktorými mal celkovú bilanciu 41:27. „Naozaj som proti nim hral rád. Ich štýl mi neprekážal, vyhovovali mi povahovo aj herne, nerušili moju hru,“ vyjadril sa Miloš po mnohých rokoch pre denník Šport.
Z Bojníc do Bratislavy, bol amatérsky majster Európy
S tenisom začínal Mečíř v rodných Bojniciach pod vplyvom svojho otca Ladislava, ktorý bol jeho prvý tréner. Mečíř senior bol za mladých liet dorastenecký majster Juhomoravského kraja. Na Slovensko prišiel študovať na vysokú školu a zoznámil sa tam s neskoršou manželkou, rodáčkou zo Žarnovice. Usadili sa v Prievidzi.
Práve v Prievidzi Miloša ako 13-ročného videl trénovať známy bratislavský tréner Karol Šafárik, ktorý tam bol na dovolenke. Dokonca si s ním dal tréningový zápas. Mládenec ho svojou hrou tak zaujal, že ho stiahol k sebe do bratislavského Slovana. Keď ho lanáril, oceňoval mnohé jeho tenisové prednosti, ale najmä hernú inteligenciu.
Milošov rast bol pod Šafárikovým vedením plynulý. Tenisovo rástol zarovno s Mariánom Vajdom (ktorý bol výborný hráč, ale oveľa viac sa preslávil ako dlhodobo mimoriadne úspešný tréner Srba Novaka Djokoviča) a s Branislavom Stankovičom.
„Hoci mal nejaké muchy a nie všetko mu voňalo, nepamätám si, že by s ním boli nejaké problémy. Práve naopak, popri nesmiernom talente sa venoval tréningu veľmi poctivo. Vymýšľal si rôzne cvičenia, do ničoho som ho nemusel nútiť. Nebol povrchný a nad všetkým, čo robil, poctivo premýšľal. Na tréningoch sa však zároveň psychicky nevyčerpával, pretože veľa vecí bral s humorom. No pozor, nie lajdácky,“ povedal v rozhovore pre Pravdu Karol Šafárik.
Je zaujímavé, že v čase profesionálnej kariéry už Mečíř trénera vlastne nemal. Na turnaje cestoval sám. Osvojil si múdrosti svojho otca aj Karola Šafárika. Sám si analyzoval zápasy a učil sa z chýb.
Hoci do veku 14 rokov Mečíř prehrával väčšinu zápasov, potom si ešte ako chlapčisko vedel poradiť aj s podstatne staršími súpermi. Ako 18-ročný sa stal medzinárodným majstrom ČSSR, v Jurmale amatérskym majstrom Európy 1983 a debutoval v Davisovom pohári. Mal aj veľký podiel na víťazstve družstva v juniorskom Galeovej pohári.
Niektorí vyčítali, že mohol by trénovať aj viac, ale on vo viacerých rozhovoroch povedal, že za mladých čias trávil na kurtoch nesmierne veľa času. „Prišli sme na Slovan priamo zo školy a hrali sme až do tmy. Mama mi častokrát telefonovala z Prievidze a vyčítala mi, že o deviatej večer ešte nie som doma. Hrávali sme skutočne veľmi veľa a kritici málokedy vydržali dívať sa na náš tréning,“ vyjadril sa napríklad zhruba pred tridsaťročím v rozhovor pre denník Práca.
Hoci vyrastal na antuke, stal sa z neho špičkový hráč aj na tvrdých povrchoch. „Nakoniec som si zvykol na ne natoľko, že som začal mať problémy s antukou. Väčšia časť turnajov sa totiž hrala na rýchlych povrchoch či v hale a prechod na antuku bol potom pre mňa ťažší,“ povedal v tom istom rozhovore.
Oveľa radšej hrával v halách ako vonku, pretože na rozdiel od otvorených dvorcov tam boli konštantné podmienky. Hráčov tam neovplyvňoval vietor, slnko, horúčava, zlá viditeľnosť ani vlhkosť loptičiek. Z povrchov neznášal betón.
Medzi najlepšími hráčmi sveta, Mečíř v grandslamových finále dvakrát podľahol Lendlovi
Svoj prvý profesionálny rok 1982 zakončil ako 215. hráč svetového rebríčka. Ďalší rok poskočil na 101. miesto, potom na 38. a rok 1985 už končil ako svetová deviatka. V top 10 potom zotrval štyri roky.
Vrchol kariéry prežil v rokoch 1985 – 89. Už v roku 1985 v semifinále turnaja vo Philadelphii 21-ročný Slovák zdolal bývalú dlhoročnú svetovú jednotku a osemnásobného grandslamového šampióna Jimmyho Connorsa z USA. Z pokoja ho nevyviedli ani triky vtedy 33-ročnej legendy, ktorú s obľubou rečnila smerom k súperovi a pokúšala sa ho vyviesť z koncentrácie aj inými spôsobmi.
Milošovi svojho času stará mama uplietla podobnú vlnenú vestu, v akej v chladnom počasí hrával v čase jeho detstva Connors, ktorý je dodnes rekordérom v počte víťazných turnajov ATP. Keď ho zdolal, spomenul si na to...
V tom istom roku v Rotterdame vyhral aj svoj prvý turnaj ATP. Neskôr zdolal aj ďalšie dlhodobé svetové jednotky Američana Johna McEnroa i svojho krajana Ivana Lendla – a v podstate aj takmer všetkých špičkových hráčov tej dobe.
Štyri roky sa Mečíř držal v najlepšej svetovej desiatke. Do nej sa prebil ako prvý Slovák od čias Ladislava Hechta v roku 1941 (aj keď vtedy rebríček nemal oficiálny punc). Po ňom sa z našich mužov dostať sa do top 10 podarilo už len Karolovi Kučerovi (1998), ktorého vtedy trénersky viedol práve on.
Počas svojho vrcholného obdobia Mečíř vyhral jedenásť turnajov ATP vo dvojhre a ďalších deväť v štvorhre. Dvakrát sa prebojoval do finále grandslamových turnajov vo dvojhre. V oboch zhodne podľahol v troch setoch krajanovi Ivanovi Lendlovi. Ostravský rodák už v tom čase dlhodobo žil v USA.
„Ivan bol ťažký oriešok, päť rokov nezastaviteľná jednotka. Bol to prvý skutočný tenisový profesionál, ktorý všetko podriadil úspechu – tréning, stravu, taktiku, psychiku,“ povedal po rokoch v rozhovore pre Šport o Lendlovi, ktorý je o štyri roky starší.
Na US Open 1986 v New Yorku sa finálový zápas Mečíř – Lendl skončil s výsledkom 4:6, 2:6, 0:6 a na Australian Open 1989 v Melbourne 2:6, 2:6, 2:6.
Najlepší v Mečírovej kariére bol rok 1987, v ktorom získal po šesť turnajových titulov vo dvojhre i v štvorhre a triumfoval na veľkom turnaji v Key Biscayne, ktorý stál svojím významom hneď za štvoricou grandslamových. Tam zdolal aj svetovú jednotku Ivana Lendla.
S tímom ČSSR navyše v tom roku získal v Düsseldorfe Svetový pohár a s Tomášom Šmídom titul neoficiálneho majstra sveta v štvorhre.
Aj v silnej domácej konkurencii Miloš v rokoch 1983 - 1990 pravidelne hrával v zápasoch Davis Cupu. V nich si pripísal dovedna 23 víťazstiev (5 z nich vo štvorhre spolu s Tomášom Šmídom) a 9 prehier. Táto súťaž sa neskôr nadlho stala pevnou súčasťou jeho života pre tenise a v tenise.
Cesta k soulskému olympijskému zlatu
Najväčšie zo všetkých Mečířových víťazstiev však bolo olympijské v Soule v roku 1988.
Cesta k nemu bola tŕnistá. Siedmeho marca 1988 sa Miloš dostal na štvrté miesto svetového rebríčka vo dvojhre – najvyššie v kariére (štvrtý bol zároveň aj v štvorhre). Ale potom ho začali sužovať bolesti chrbta, pre ktoré musel vynechať grandslamový turnaj v Paríži.
Pred Wimbledonom sa ako-tak zotavil a na najslávnejšom turnaji sveta uštedril vo štvrťfinále Švédovi Wilanderovi jeho jedinú prehru na štyroch grandslamových turnajoch roka! V semifinále však podľahol jeho krajanovi Edbergovi. Na US Open v New Yorku ho znovu prepadli zdravotné problémy a rýchlo vypadol.
Zato v Soule už Mečíř s drevenou raketou hral ako z partesu. Olympiáda sa pre neho stala obrovským motívom. Na štarte síce neboli všetky najväčšie esá, ale najmä traja hráči z top 10 predstavovali silnú konkurenciu.
Postupne zdolal Jelena z NSR, Brita Batesa, Francúza Forgeta (len jeho v troch setoch, ostatné zápasy vyhral ťažšie), Holanďana Schapersa a v semifinále ho čakal Edberg. Miloša pred zápasom namotivoval olympijský triumf chodca Jozefa Pribilinca na 20 km. Švédovi odplatil wimbledonskú prehru. Bol to preňho určite najťažší zápas olympijského turnaja, plný zvratov – 3:6, 6:0, 1:6, 6:4, 6:2.
Vo finále proti Timovi Mayottovi z USA to už bolo jednoduchšie. Prvý set Mečíř prehral 3:6. „Musel som zmeniť taktiku. Hral som potom veľa lôpt na zadnú čiaru, odkiaľ súper ťažšie nabiehal na sieť. A keď tam došiel, darili sa mi obhodenia,“ zaspomínal si po rokoch v denníku Šport. Po zmene taktiky to už bola jasná záležitosť v jeho prospech – ďalšie tri sety vyhral 6:2, 6:4, 6:2. Prvý tenisový olympijský šampión po 64 rokoch bol zo Slovenska!
Pred zápasom sa Mečíř dozvedel, že Československá televízia bude finále vysielať naživo. To zvýšilo jeho pocit zodpovednosti, ale aj spätnej väzby s ľuďmi doma. „Je to ohromný pocit, keď viete, že za vami stojí mnoho ľudí. A nielen preto, že ste zhodou okolností dobrým hráčom, ale i preto, že hráte za nich všetkých,“ vyznal sa po soulskom triumfe.
Keď vtedy na tlačovke dostal otázku, či v kariére zažil aj niečo ešte významnejšie, odpovedal: „Olympiáda znamená pre mňa doteraz najväčší úspech aj zážitok.“
Miloš v Soule nečakane uspel aj v štvorhre, hoci jeho partnerom namiesto osvedčeného Šmída bol Milan Šrejber. Česko-slovenská dvojica získala bronz.
Nadšený olympizmom, so zmyslom pre fair play
Miloš Mečíř však v Soule nielen žiaril na kurtoch, ale aj naberal mimoriadne ľudské zážitky, o ktoré je bežný svet profesionálneho tenisu ochudobnený. „Oceňujem olympijskú myšlienku a chcem prispieť k jej šíreniu,“ povedal v Soule na tlačovke po zisku zlatej medaily.
Stal sa z neho naveky nadšený propagátor olympiád a všetkého krásneho a nezabudnuteľného, čo ich účastníkom prinášajú. Pod piatimi kruhmi vášnivo prepadol aj zbieraniu odznakov. Na najväčší svetový športový sviatok Miloš Mečíř dodnes nedá dopustiť.
Olympiády sledoval odmala, predovšetkým hokejové zápasy a súboje skokanov na lyžiach. Napokon sa stal ich pevnou súčasťou.
Najmä jeho soulský olympijský príklad zlákal na kurty vtedy len päťročnú Danielu Hantuchovú, ktorá si od neho zobrala aj blízky vzťah k všetkému olympijskému.
Miloš je aj príkladom športového správania a celkového vystupovania v duchu fair play. „Pokiaľ viem, na svetovom okruhu vždy patril k obľúbeným hráčom so zmyslom pre fair play. Každý z neho cítil skromnosť a poctivosť,“ charakterizoval ho pred desaťročím Jan Kodeš.
Pre bolesti chrbta predčasný koniec kariéry vo veku 26 rokov
Výborný mal Mečíř ešte začiatok roka 1989. Na Australian Open sa prebil až do finále proti Lendlovi a s Helenou Sukovou vyhral premiérový ročník Hopmanovho pohára v Perthe – neoficiálnych majstrovstiev sveta miešaných družstiev.
Potom ho však bolesti chrbta prikvačili naplno. Trápili ho už od veku 13 – 14 rokov, ale v tomto období sa vystupňovali. Posledný veľký zápas odohral vo Wimbledone 1990 proti Edbergovi. Vo Francúzsku mu potom operovali tri medzistavcové platničky naraz. Ale ani operácia mu nepomohla. Po mesiacoch trápenia v lete 1990 vo veku len 26 rokov predčasne ukončil hráčsku kariéru.
„Skúšal som všetko možné, aby som ešte mohol hrať. Išiel som do Francúzska na operáciu, no tá nedopadla dobre. Slabo som si cítil nohu, sila mi úplne odišla a reflexy boli mizerné. Bál som si, či ešte vôbec budem môcť športovať. Absolvoval som polročnú regeneráciu a postupne sa to trochu zlepšovalo, ale už to nikdy nebolo ono,“ povedal Mečíř pred piatimi rokmi v rozhovore pre TASR.
Úspešný tréner a štvrťstoročie nehrajúci kapitán daviscupového tímu SR
Pri tenise však Miloš zostal a na všetky ďalšie olympiády s výnimkou tej najbližšej barcelonskej v roku 1992, kde nemohol obhajovať titul, sa dostal ako tréner. Chýbal až v Tokiu 2020.
V daviscupovom tíme Slovenska Miloš Mečíř štvrťstoročie pôsobil ako kapitán – historicky prvý. Silu a váhu jeho osobnosti bolo výrazne cítiť. V roku 2005 hral tím Slovenska pod jeho vedením dokonca vo finále Davisovho pohára - a v Bratislave! (prehral s Chorvátskom).
„Na kapitánstve je asi najťažšie rozhodnutie o zostave,“ prezradil kedysi dávno.
Mečíř sa trénersky „podpísal“ na mnohých výborných výsledkoch Karola Kučeru, ktorý bol aj 6. hráčom svetového rebríčka. Jeho najlepší zverenec bol tiež mimoriadne talentovaný a tiež si pripísal „skalpy“ aj tých najväčších hviezd.
V Davisovom pohári koučoval aj Dominika Hrbatého. Na profesionálnych turnajoch hral jeho syn Miloslav Mečíř junior. Otcovi sa síce v mnohom podobá, ale úspechmi bol od neho veľmi ďaleko.
V roku 2022 Miloslava Mečířa zvolili za prezidenta Slovenského tenisového zväzu.
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantovi srdečne blahoželá!
