Nielen striebro z olympijského Berlína...

BRATISLAVA 25. apríla (IGOR MACHAJDÍK, Múzeum telesnej kultúry) - Staré zápasnícke pravidlo hovorí, že jeden sa naučí zápasiť rýchlo a druhý nikdy. Jozef Herda, ktorý by sa minulý piatok dožil deväťdesiatín, to zvládol rýchlo a - excelentne. Pritom prvé chmaty na žinenke začal skúšať pomerne neskoro. Chlapec vyrastajúci v blízkosti cukrovaru v Trnave prešiel v rokoch biedy všeličím. Bol pohybovo nadaný a húževnatý, skúšal šťastie v Sokole i vo FRTJ. Až keď ho osud a náhoda z existenčnej nutnosti zaviali do Prahy, začala sa formovať jeho zápasnícka budúcnosť. Sedemnásťročný vyučený zámočník sa nestratil ani vo veľkomeste, hoci v drsnej dobe ho aj v ňom obklopovala chudoba. Našiel si prácu, skromné bývanie a začal navštevovať Sokol i FRTJ. Pookrial však až v klube, do ktorého ho zaviedli priatelia. V AFK Stráž bezpečnosti, kde dominovala ťažká atletika, začal so vzpieraním. Za pár týždňov zvládol jeho techniku, ale chýbal mu pocit súťaživosti v atmosfére vzrušujúceho športového "duelizmu". V telocvični sledoval tréningy zápasníkov. To je to pravé. Nebolo ho treba prehovárať. Koncom roku 1928 vybojoval prvý veľký zápas. Na klubových pretekoch AFK v gréckorímskom zápasení obsadil tretie miesto. Ďalšie úspechy pri poctivom tréningovom prístupe i vytrvalosti nedali na seba dlho čakať. Prvé víťazstvo na majstrovstvách Moravy a Sliezska v Zlíne ho povzbudilo. Talent a ambície sa prirodzene začali prejavovať. Rok 1931 znamenal pre Herdu prienik na elitné domáce i medzinárodné žinenky. Zdolal strieborného olympionika 1928 Jindřicha Maudra, ale aj súperov z Francúzska, Rakúska a Maďarska. "Po týchto víťazstvách som sa ako 21-ročný zbavil prílišného rešpektu pred súpermi zvučných mien," spomínal neskôr. Keď sa rozhodovalo o nominácii na OH 1932 v Los Angeles, Herda bol už pojem. Chýbajúce financie však o štyri roky oddialili jeho olympijskú premiéru. Šieste miesto na ME 1934 v Ríme sa mu málilo. V nasledujúcom roku, po lapsusoch funkcionárov AFK, vymenil klubový dres. Prestúpil do maličkého Waldesu Praha a s ním aj jeho dvaja bratia, tiež zápasníci. Pomsta AFK bola nepríjemná - dostal ročný dištanc. Aj počas neho bol tréning u Herdu na prvom mieste. Suverénne domáce i zahraničné víťazstvá v olympijskom roku 1936 presvedčili všetkých, že Jozef je osobnosť. Vyhral kvalifikáciu na OH nielen v gréckorímskom zápasení, ale aj vo voľnom štýle. V Berlíne bola ľahká váha, ako vždy, nabitá. Celá svetová špička si brúsila zuby na olympijské kovy. Jozef sa prekonával. V prvom kole zdolal Švajčiara Hollingera pomerne ľahko, v druhom Maďara Kálmána vynikajúcim záverom po 20 minútach urputného boja. Tretie, voľné mu dožičilo trochu oddychu, ale v semifinále čakal sebavedomý Molfino. Po 13 a pol minútach ležal Talian na lopatkách. Herda prehral až s Fínom Koskelom. Večná rozhodcovská dilema, komu prisúdiť víťazstvo, sa skončila žičlivo pre Severana. Na striebro bolo treba zdolať Estónca Välliho. Herda to dokázal. Obrovský úspech, zaslúžené ovácie, slávny návrat, triumfálna cesta po Prahe, pozvanie k prezidentovi, oficiality, popularita... Veľká sláva. Prípravu na OH 1940, ktoré mali byť preňho ešte úspešnejšie, nemal šancu dotiahnuť do konca. Hitler rozhodol za všetkých. Po návrate na Slovensko r. 1942 treba vyzdvihnúť aj jeho trénerskú, funkcionársku a rozhodcovskú činnosť: 124-násobný reprezentant, 15-násobný majster republiky (vybojoval viac ako 2000 zápasov) žinenku vlastne nikdy neopustil. Keď roku 1956 v bratislavskom PKO naposledy medzinárodne zápasil, mal 46 rokov. Jozef Herda sa stal zápasníckou legendou. Lesk kovu jeho olympijskej medaily dodnes nepretromfol ani jeden náš zápasník.