Športové aktuality
Rozhovor
Bratislava
15 min. čítania

Olympijský víťaz Anton Tkáč má v utorok sedemdesiat: Zlatý šprintér cítil vôňu bicykla

Michal Zeman
Olympijský víťaz a trojnásobný majster sveta v cyklistickom šprinte Anton Tkáč oslávi v utorok 70. narodeniny.
Foto
TASR/ČTK - Jiří Kruliš
Anton Tkáč v období vrcholnej kariéry.
Foto
Štartfoto

V jeho ére bola dráhová cyklistika nesmierne populárna. On sa stal jej kráľom. Nielen v Československu, ale aj vo svete. Legendárny šprintér ANTON TKÁČ, najrýchlejší muž planéty, vybojoval olympijské zlato v Montreale 1976 a tri tituly majstra sveta. Dvakrát ho vyhlásili za Športovca roka v ČSSR, na Slovensku skončil druhý v ankete o Športovca storočia. V predposledný marcový deň oslávi sedemdesiatku.

Slovenský olympijský a športový výbor významnému jubilantovi srdečne blahoželá!

ANTON TKÁČ

Narodil sa 30. marca 1951 v Lozorne. Bývalý dráhový cyklista, člen Slovana Bratislava a Dukly Trenčín.

Trikrát štartoval na olympijských hrách (OH): v Mníchove 1972 skončil 13. na 1 km s pevným štartom a bol členom stíhacieho kvarteta, ktoré nepostúpilo z kvalifikácie, v Montreale 1976 získal zlato v šprinte, v Moskve 1980 obsadil 4. miesto v šprinte.

Len ako 19 ročný si na majstrovstvách sveta (MS) v Leicestri vybojoval bronz na 1 km s pevným štartom. Na 1974 v Montreale aj na MS 1978 v Mníchove získal zlato v šprinte. OH 1976 boli zároveň MS, takže je trojnásobný majster sveta.

Za uvedené výsledky ho dva razy vyhlásili za najúspešnejšieho športovca roka v ČSSR – v rokoch 1976 a 1978. V ankete o najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia obsadil v roku 2000 druhé miesto za krasokorčuliarom Ondrejom Nepelom.

Po skončení pretekárskej kariéry pôsobil trénersky v Dukle Trenčín a trinásť rokov viedol ako reprezentačný tréner československých šprintérov. Po roku 1989 začal podnikať. Neskôr bol šéf športu na ministerstve obrany SR. V rokoch 2001 – 2011 viedol Slovenský zväz cyklistiky.

Dlhší čas bol aj na čele Slovenskej asociácie olympionikov a Nadácie Slovenského olympijského výboru (SOV). Dve funkčné obdobia bol členom výkonného výboru SOV.

V roku 2003 mu Medzinárodný olympijský výbor udelil výročnú trofej “Šport a výnimočnosť”. Je držiteľom Zlatých kruhov SOV.

Prinášame rozhovor s Antonom Tkáčom, ktorý s ním viedol Michal Zeman. Rozhovor vyšiel v časopise OLYMPIC.sk jeseň/zima 2020.

Foto
Štartfoto

Vysadnete ešte zavše na bicykel?

Na bicykli už nejazdím. Nespomínam si, kedy som na ňom sedel naposledy, ale bolo to dávno, možno pred vyše dvadsiatimi rokmi.

Predtým ste si však život bez neho nevedeli predstaviť. Vôbec vám nechýbal?

Jedného dňa som z bicykla zosadol a už som ho nepotreboval. Jazdiť na bicykli sa ani poriadne nedá. Všade je strašne hustá premávka, sú veľmi zlé cesty, ak sú niekde jazdné pruhy pre cyklistov, nik to nerešpektuje, šoféri sú neohľaduplní, často ide o holý život. Zopár priateľom sa stalo, že ich zrazilo auto.

Venujete sa nejakému inému športu?

Dlho som jazdil na kolieskových korčuliach. A tie som neskôr vymenil za plávanie. Máme psíka, chodím s ním tri razy denne na prechádzky.

Máte doma aj bicykel? Aspoň manželka alebo syn?

U nás bicykel nenájdete. Ale ja som nikdy svoj vlastný bicykel ani nemal. Jazdil som asi na dvadsiatich, ale ani jeden mi nepatril.

Keď Tóno Tkáč nasadil maximálne šprintérske tempo, neraz mu nestačil nikto na svete...
Foto
Štartfoto

Nemali ste bicykel ani ako dieťa?

Keď som bol malý chlapec, presťahovali sme sa do Bratislavy z neďalekého Lozorna. Bývali sme v celkom frekventovanej časti mesta, nazvanej Päťsto bytov. Rodičia mali obavy, že ma môže zraziť auto, takže bicykel mi odmietli kúpiť. Namiesto toho som dostal husle a šesť rokov som navštevoval hudobnú školu.

Ako ste sa naučili bicyklovať?

Požičiaval som si bicykel od kamarátov. Väčšinou som na to obetoval desiatu. Bývalý redaktor Ondrej Trubačík, ktorý pracoval ako funkcionár v klube Rozvoj, raz organizoval na našom sídlisku cyklistické preteky. Bicykel mi požičala spolužiačka Hanka Tanenbergerová. Bol dievčenský a chalani sa mi smiali. Ale preteky som vyhral. A potom aj ďalšie. Začali ma brať vážne.

U NÁS BICYKEL NENÁJDETE. ALE JA SOM NIKDY SVOJ VLASTNÝ BICYKEL ANI NEMAL. JAZDIL SOM ASI NA DVADSIATICH, ALE ANI JEDEN MI NEPATRIL.

Odvtedy ste sa začali venovať cyklistike?

Áno, ale nebolo to také jednoduché. Na jednom z podujatí si ma všimol známy cyklistický odborník Kamil Haťapka a pozval ma do Interu. Ale nemali pre mňa bicykel. Sklamaný som sa vybral na cyklistický štadión, kde trénovali slovanisti pod vedením Igora Stiassneho. Hľadáš niekoho? – pýtal sa ma. Chcel by som trénovať, ale nemám bicykel, priznal som sa. Príď zajtra, niečo ti nájdem. Na druhý deň mi pridelili bicykel po jednom staršom pretekárovi. Cez noc som ho rozobral, namastil, nastavil, vycentroval kolesá a ďalší deň som už na ňom prišiel na tréning.

O vás bolo známe, aj keď ste už boli veľký šampión, že ste sa o bicykel vždy starali...

Možno práve pre to, že som po ňom tak dlho túžil. Bicykel ma fascinoval. Je to čudné, ale ja som cítil vôňu bicykla. Keď som to niekedy vravel kamarátom, čudne sa na mňa pozerali. Je to kus železa na galuskách, ťažko sa to vysvetľuje. Ale ja som bol do bicyklov blázon.

Anton Tkáč na OH v Montreale s trénerom Jaromírom Žákom.
Foto
Štartfoto/Peter Pospíšil

Neskôr ste už mali mechanikov, ktorí sa o vaše bicykle starali. Nechali ste to na nich?

Mal som najlepších mechanikov v republike – jeden bol Honzo Mátl z Brna, druhý Rudo Húščava. Bicykel mi vždy pripravili stopercentne. Ale ja som si ho aj tak vždy prekontroloval. Prevracali očami, nemali to radi, brali to, akoby som im nedôveroval. Chvíľu však trvalo, kým som mal absolútne špičkový bicykel. Dostal som ho priamo na zásah vtedajšieho predsedu vlády Lubomíra Štrougala.

Ako zistil, že potrebujete lepší bicykel?

Keď som sa stal prvý raz v roku 1974 majstrom sveta, mal som už bicykel na mieru, vyrobili mi ho z vodovodných trubiek. Všetci pretekári, mechanici, tréneri sa chodili na ten môj zázrak pozerať. Neveriacky krútili hlavami. Videl ho aj mechanik z firmy Campagnolo a okamžite mi vymenil všetky súčiastky, z pôvodného bicykla zostal iba rám. Táto historka sa rýchlo rozniesla aj doma. Trénovali sme na brnianskej dráhe, keď odrazu trénera Žáka volali k telefónu. Hľadá vás predseda vlády, kričala na neho sekretárka. O chvíľu sa vrátil a bol nejaký bledý. Pýtam sa ho, čo sa deje? Zajtra idem do Talianska pre bicykel...

Priniesol ho?

Nie jeden, hneď štyri. Na priamy zásah Štrougala. Poskladali mi ich u Campagnola, čo bol najslávnejší výrobca bicyklov. Jardo dostal pokyn, že sa nemá vrátiť, kým nebudú hotové. Taliani poslali manuál, kde bolo presne popísané, čo všetko potrebujú. Najprv mi zobrali všetky miery, dĺžku rúk, nôh, výšku, hmotnosť... To je veľká alchýmia. Žák sa po troch dňoch vrátil s nádhernými bicyklami. Alberto Massi postavil bicykle z najkvalitnejšieho materiálu. Jeden som hneď venoval môjmu kamarátovi a parťákovi v tréningu Mirkovi Vymazalovi. Na ďalšom som o dva roky získal zlatú olympijskú medailu.

Čestné kolo troch najlepších šprintérov na OH v Montreale - zľava strieborný Francúz Daniel Morelon, bronzový Jürgen Geschke z NDR a zlatý Anton Tkáč z ČSSR.
Foto
Archív SOŠM/Jiří Pekárek

S pretekárskou kariérou ste sa rozlúčili po OH v Moskve 1980. Nemali ste ani tridsať. Nebolo to príliš skoro?

Dôvodov bolo viac. Cítil som sa unavený, cyklistike som venoval všetky sily. Roky som cítil veľký tlak, všetci čakali odo mňa stále víťazstvá, veľa sme cestovali. Chcel som sa viac venovať rodine, malému synovi, dokončiť si školu. Mal som rozrobenú diplomovku na tému „Príprava šprintéra na olympijské hry“.

To vás nik nemôže obviniť z plagiátorstva...

To určite nie... (smiech) Vychádzal som z vlastných skúseností. Písal som diplomovku o tom, ako sa stať olympijským víťazom. Keď som ju obhajoval, neboli v komisii žiadne námietky. Bola to symbióza teórie a praxe. Z cyklistiky som neodišiel, stal som sa trénerom reprezentačného tímu šprintérov. Tejto práci som sa venoval trinásť rokov a veľmi ma bavila.

Anton Tkáč s výročnou trofejou Medzinárodného olympijského výboru Športová výnimočnosť.
Foto
Štartfoto/Ján Súkup

Kariéru ste však chceli ukončiť už skôr...

To bolo asi dva roky pred Moskvou. Na jar som bol na pretekoch v Tbilisi, skončil som tuším štvrtý. Nejako to všetko na mňa doľahlo, bol som unavený, ešte viac psychicky ako fyzicky. Oznámil som, že končím. Z najvyšších miest – od šéfa čs. telovýchovy Antonína Himla, ktorý podobné veci preberal u predsedu vlády, prišiel pokyn, nech ma nechajú tak a do ničoho nenútia, aby som si trochu odfúkol. Chodil som do školy, doháňal zameškané a s Máriou Kočiškovou, ktorá bola tenistka v Slovane, som chodil na tenisové dvorce a plávať. Na dráhe som s chalanmi hrával futbal. Chvíľu som si dal pauzu. Po nej som vysadol na bicykel...

To bolo pred MS v Mníchove 1978, keď ste získali zlatú medailu?

Áno. V čase, keď som poriadne netrénoval, som trochu pribral, zaoblilo sa mi brucho a s takou figúrou som cestoval aj na šampionát. Kamaráti i súperi si na môj účet robili vtipy. Pred MS boli favoriti jazdci NDR, ktorí aj vďaka „chémii“ výkonnostne poskočili, boli na dvojstovke o dve až tri desatiny rýchlejší. Štartovali štyria a čakalo sa, že obsadia prvé štyri miesta. Nebol som rýchlejší, ale vyhral som.

Čo rozhodlo?

V šprinte sa to môže stať, rozhoduje v ňom aj taktika a šikovnosť. Keď sme sa pred pretekmi bavili, poklepávali ma po bruchu, robili si srandičky. Na šampionáte som podal najlepší technický a taktický výkon. V najlepšej osmičke boli traja šprintéri NDR, všetkých som postupne vyradil. Žreb mi hneď vo štvrťfinále priradil najväčšieho favorita – Lutza Hesslicha. Zdolal som ho a vo finále aj Emmanuela Raascha. Ale vrátim sa ešte k pôvodnej otázke. Ja som prvý raz uvažoval o konci kariéry už ako mladý pretekár.

Anton Tkáč v čase, keď viedol Slovenský zväz cyklistiky, spoločne s mladučkým Petrom Saganom. Ten sa neskôr takisto stal trojnásobným majstrom sveta.
Foto
TASR/Martin Baumann

Aký ste mali dôvod?

Na mníchovskej dráhe sa v roku 1972 bojovalo o olympijské medaily. Mesiac pred OH som na nej vyhral preteky na kilometer s pevným štartom a odrazu ma pasovali za hlavného favorita. Vrátil som sa do Brna a na jednom tréningu mi v plnej rýchlosti praskla galuska. Doudieral som sa na celom tele a bolestivo som si narazil bedrový kĺb. Každé šliapnutie mi robilo problémy. Vysvetľoval som, že na hry sa nestihnem pripraviť. Presvedčili ma, ale skončil som až trinásty. Bolo to sklamanie. Jeden funkcionár ma obvinil, že som preteky odflákol, a vylúčili ma z reprezentácie. Bol som znechutený a vravel som, že radšej už nebudem vôbec jazdiť.

Tkáč o Petrovi Saganovi

Zo Slovenska vzišli dvaja trojnásobní majstri sveta v cyklistike – Anton Tkáč a Peter Sagan. Samozrejme, že niekdajšia hviezda dráhového šprintu pozorne sleduje výnimočného cestného cyklistu.

Slovenská cyklistika teraz prežíva Saganovu éru. Sledujete jeho výkony?

Samozrejme, k Petrovi mám špeciálny vzťah. Kedysi sa konali pod mojím menom detské súťaže na celom Slovensku, uskutočnilo sa asi desať ročníkov, hľadali sme cyklistické talenty. Do Turčianskych Teplíc prišli rodičia s troma deťmi. Boli to Saganovci. Peter mal dvanásť možno trinásť rokov. Na trati bol kopec a všetci malí cyklisti ho vyšli „choze mario“, ako vravia cyklisti, keď niekto zosadne z bicykla a vyjde kopec po svojich. Peter bol výnimkou, vyšiel ho na bicykli, získal veľký náskok.

Vtedy sotva mohol niekto predpokladať, že sa stane takým veľkým šampiónom...

Ani náhodou. Veď Peter dosiahol niečo, čo nik iný, nijaké veľké hviezdy pelotónu. Stal sa tri razy za sebou majstrom sveta, to bolo niečo neskutočné.

Čo vás motivovalo, aby ste opäť vysadli na bicykel?

Krasokorčuliar Ondrej Nepela. Chodil som sa občas pozrieť na jeho tréningy, chystal sa na MS 1973. Už predtým chcel skončiť, ale uhovorili ho, aby zostal, lebo šampionát sa konal v Bratislave. Vybral som sa s manželkou na súťaž mužov a videl som, ako sa stal svetovým šampiónom. Bol to pre mňa taký silný zážitok, že na druhý deň som začal naplno trénovať. Potom ešte chvíľu trvalo, kým ma vzali späť do reprezentácie, ale na MS v roku 1973 v San Sebastiane som cestoval. Aj tie mali v mojej kariére špeciálny význam.

V šprinte ste tam skončili vo štvrťfinále. V čom bol tento výsledok výnimočný?

V ňom som sa stretol s najlepším šprintérom všetkých čias, Francúzom Danielom Morelonom. Tento náš súboj vstúpil do histórie. Hoci v šprinte potrebuje cyklista na postup dve víťazné jazdy, v tomto prípade rozhodla až šiesta. Tri z nich nemali víťaza, lebo sa skončili pádom. Po jednom z nich som bol dobitý, od bolesti som prežíval muky. Doktor Slavík ma dával dokopy, nezaberali už ani injekcie proti bolesti. Ale štvrťfinálový boj sme dokončili, Morelon postúpil a stal sa majstrom sveta. Po šampionáte vyhlásil, že súboj s mladým Tkáčom bolo predčasné finále, že som bol jeho najväčším súperom. To bolo veľké vyznamenanie.

O tri roky neskôr ste sa dočkali veľkého triumfu nad dlho nedostižným Francúzom. Práve jeho ste zdolali vo finále v Montreale...

Morelon bol mojím veľkým vzorom. Ale pred OH v Montreale som si veril. Mali sme výborný tím, ktorý viedol tréner Jaromír Žák. Išli sme na hry vyhrať. Nehovorili sme o piatom či šiestom mieste. Úspechom bolo len zlato.

Čo vám najviac utkvelo v pamäti z montrealskej soboty 24. júla 1976?

Bola to veľká dráma. Už predtým som sa veľakrát stretol s Danielom na rôznych významných podujatiach. Ale vo veľkom finále sme stáli proti sebe prvý raz. Mal už tridsaťdva, ja o sedem rokov menej. Získal osem titulov majstra sveta, tri zlaté z OH. Nemal slabiny. Stále som si lámal hlavu, ako ho zaskočiť, takticky dobehnúť. V športe na takejto úrovni často rozhodujú aj detaily.

Rozhodlo sa nakoniec až v tretej jazde...

Dole pri okraji dráhy bol pás natretý latexovou farbou. Na nej som dostával vyššiu rýchlosť. Galusky sme nafúkali na maximum, vysoko nad normu. To bolo riskantné – hrozilo, že môžu prasknúť, aj stabilita na bicykli je menšia. Morelon v prvej jazde nastúpil netradične skoro a ešte dvesto metrov pred cieľom pomerne jasne viedol. Zabral som do pedálov ako nikdy a ešte som ho v cieľovej rovinke predstihol. Bol z toho olympijský rekord. V ďalšej jazde sa však zaskočiť nedal. Môj zámer vystihol. Na maličkú chvíľočku som otvoril ľavú stranu a vletel do tohto priestoru. Riskoval, ale vyšlo mu to. V tretej jazde som ho nachytal. Na najvyššom klopení dráhy som odrazu skrútil bicykel prudko dolu a vyštartoval som.

TKÁČ O OLYMPIJSKOM FINÁLOVOM SÚBOJI S MORELONOM: V TRETEJ JAZDE SOM HO NACHYTAL. NA NAJVYŠŠOM KLOPENÍ DRÁHY SOM ODRAZU SKRÚTIL BICYKEL PRUDKO DOLU A VYŠTARTOVAL SOM.

Dosiahli ste množstvo úspechov. Stojí olympijský najvyššie?

Nepochybne, má najvyššiu cenu. Ale pre mňa mal mimoriadny význam aj už spomínaný úspech na MS 1978. Poradil som si s tromi top šprintérmi z NDR, ktorí boli v podstate vtedy nezdolateľní. Na dvesto metrov boli odo mňa zhruba o päť metrov rýchlejší a ja som to musel vykompenzovať nejakou fintou, taktikou, technikou, šikovnosťou...

Za vašej éry bola dráhová cyklistika úspešná i populárna, vo svete to ešte stále platí. Prečo nie na Slovensku?

Mali sme veľa fungujúcich klubov, tréningové strediská mládeže. Len v Brne, ktoré bolo mekkou československej cyklistiky, bolo asi šesť klubov, v nich asi 150 dráhových cyklistov a množstvo skvelých pretekárov. Dvadsať šprintérov dosahovalo svetovú úroveň. Na dráhe, ktorá mala špičkové parametre, sa organizovali významné súťaže s účasťou popredných jazdcov zo zahraničia. V mojej ére boli majstri sveta šprintéri Vačkár, Vymazal, Kučírek, Martínek, zlato na MS získali stíhači... Po roku 1989 sa rozpadol prepracovaný systém vrcholového športu i starostlivosti o talentovanú mládež. Ich výchova a podpora zostala najmä na rodičoch.

Čo si želáte k sedemdesiatke?

To, čo všetci v tomto veku. Najmä pevné zdravie pre mňa i celú rodinu. Nevenujem sa už vážnejším aktivitám. Vlastníme malú rodinnú firmu, kľúčovú službu. Občas v nej pomôžem, ale pracuje v nej najmä syn.

Anton Tkáč na fotografii z obdobia, keď viedol Slovenský zväz cyklistiky.
Foto
TASR/Martin Baumann

Tkáč o kauze cyklistickej dráhy v Bratislave

V Bratislave zanikla cyklistická dráha, na ktorej ste vyrastali. Stalo sa to v čase, keď ste boli na čele zväzu. Ako vnímate s odstupom času túto kauzu?

Už som sa k nej viackrát vyjadroval. Je to zložitá otázka, jej analýza by si vyžiadala veľa priestoru i času. Dráha stála na lukratívnom mieste, bol o ňu veľký záujem, chcelo ju získať šesť silných finančných skupín. Vlastnilo ju celý čas SZTK, rozhodlo, že ju za 53 miliónov korún cyklistickému zväzu predá. Požiadali sme viaceré banky o dlhodobý úver, ale vypoklonkovali nás, nedokázali sme dať potrebnú finančnú záruku. Splátky by vysoko prevyšovali naše možnosti. Nakoniec sa predaj uskutočnil vďaka šéfovi dráhovej cyklistiky, bývalému pretekárovi Petrovi Malíčkovi, ktorý sumu zložil. SZTK súhlasilo s predajom až potom, keď sa zaviazal, že postaví novú dráhu.

To sa však nestalo...

Uveril som, že toto bude najlepšie riešenie. Skúšali sme nájsť vhodný pozemok, navštívili sme mnohých starostov v okolí Bratislavy. Najreálnejšie vyzeral pozemok v Lamači, ale po voľbách a výmene starostov to padlo.

Zostali ste s Malíčkom v kontakte?

Počul som, že má vážne zdravotné problémy. Nevideli sme sa už asi desať rokov. Veľmi ma mrzí, že táto situácia nastala a že nedodržal svoj sľub.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri