Šport a olympizmus
4 min. čítania

Riziko nakazenia COVID-19 je pri športe pod holým nebom minimálne

(pp)
Foto
TASR/Pavel Neubauer

Riziko nakazenia chorobou COVID-19 je pri futbale a jemu podobných kontaktných športoch na vonkajšom športovisku podľa dánskych vedcov minimálne. Experti z univerzity v Aarhuse na základe svojho skúmania a výpočtov nevidia vážne dôvody, prečo by sa nemohli obnoviť futbalové zápasy v krajinách, v ktorých poklesol počet ľudí nakazených koronavírusom. Svoju štúdiu dali ešte na pripomienkovanie vedeckým kapacitám z iných krajín, ktoré môžu ich domnienky potvrdiť či vyvrátiť.

Štúdia z univerzity v Aarhuse je prvou vo svete, ktorá sa zaoberá mierou rizika nakazenia športovca, ktorý sa počas zápasu dostane do kontaktu so súperom či spoluhráčom nakazeným vírusom SARS-CoV-2. Podľa analýzy dánskych vedcov Nikolasa Knudsena a Manuela Thomasena, ktorí spolupracovali s Thomasom Bullom Andersenom z katedry verejného zdravia a športu, strávi futbalista na ihrisku v tesnej blízkosti potenciálne infikovaného hráča v priemere za stretnutie jeden a pol minúty. Výpočty urobili na základe sledovania pohybu futbalistov v štrnástich stretnutiach dánskej najvyššej súťaže. Sledovanie ukázalo, že niektorí hráči sa nedostali vôbec k potenciálne infikovanému futbalistovi, niektorí boli pri ňom maximálne 657 sekúnd, teda niečo menej ako 11 minút. Záležalo predovšetkým na poste, keďže súperiaci brankári sa do vzájomného kontaktu vôbec nedostali.

Podľa nezávislého virológa Allana Randrupa Thomsena aj táto štúdia naznačuje, že riziko infekcie pri futbale pod holým nebom je nízke. „Za relevantný kontakt sa všeobecne považuje pobyt pri infikovanej osobe vo vzdialenosti menšej ako dva metre po dobu dlhšiu ako 15 minút, vysvetľuje pre vedecký portál Videnskab Thomsen, ktorý pracuje na katedre imunológie a mikrobiológie Kodanskej univerzity. 

„Za relevantný kontakt sa všeobecne považuje pobyt pri infikovanej osobe vo vzdialenosti menšej ako dva metre po dobu dlhšiu ako 15 minút.

Autori štúdie a aj Thomsen však zdôrazňujú, že futbalisti by nemali využívať spoločné šatne a priestory, prísť na ihrisko už prezlečení priamo z domu, po zápase sa sprchovať opäť doma. Na ihrisku by sa mali vyhýbať rôznym objatiam či podaniam rúk. A rovnako by si nemali na ihrisku odpľúvať.

Minimálne riziko nákazy však nie je vo všetkých kontaktných športoch pod holým nebom. „V klasickom futbale je kontakt telo na telo na rozdiel od iných športov len minimálny. Ragby či americký futbal sú už iné športy, tam prichádza k častejšiemu kontaktu hráčov a aj miera rizika je podstatne väčšia,“ vysvetľuje Thomsen.

Thomas Bull Andersen z katedry verejného zdravia a športu však pripomína, že aj analýza má svoje menšie nedostatky a nebrala do úvahy, že v okolí ihriska sa pohybujú členovia realizačných tímov či televíznych spoločností. Vedci nezohľadňovali ani faktor, kto loptu vhadzuje rukami do hry. „Naším cieľom bolo vytvoriť konkrétny model, aby sa nedebatovalo len o rôznych domnienkach. Futbalisti chcú hrať zápasy a niekto musí rozhodnúť aj na základe konkrétnych faktov, nie iba vlastných domnienok,“ vysvetľuje motívy štúdie Thomas Bull Andersen.

Riziko nakazenia sa môže podľa Dánov líšiť aj od kvality a úrovne súťaže. Na nižších úrovniach a v regionálnych ligách by malo byť ešte menšie, keďže tempo hry i nasadenie hráčov je nižšie a neprichádzajú na ihrisku preto tak často do kontaktu ako v elitnej súťaži.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri